Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/312/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613201380
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1613201380.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: F. E., Z. Y. XX/A, E.,
zastúpenej: Bobák, Bollová a spol., s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa
10, Bratislava, proti odporcovi: O. E., Z. Y. XX/A, E., zastúpenému advokátkou JUDr. Gretou Kopčovou,
so sídlom Záhradná 59, Zohor, o vylúčenie odporcu z užívania bytu, na odvolanie navrhovateľky proti

rozsudku Okresného súdu Malacky, zo dňa 14. januára 2014, č.k. 5C/35/2013-100, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý, p o t
v r d z u j e .
Vo výroku o náhrade trov (prvostupňového) konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í
tak, že odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľka domáhala

vylúčenia odporcu z užívacieho práva k rodinnému domu súpisné číslo XXXX nachádzajúcemu sa v
E. na U. Y. Č.. XXXX/XX/A, ako spoluvlastníka domu, a to až do vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov; a navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania v sume
540,12 eur. Vychádzal zo zistenia, že účastníci konania uzatvorili dňa 29.04.1995 manželstvo, z ktorého
pochádzajú dve maloleté deti, W., I.. XX.XX.XXXX a R., I.. XX.XX.XXXX. Manželia sú bezpodieloví
spoluvlastníci nehnuteľnosti - rodinného domu súpisné číslo XXXX nachádzajúceho sa v E.

na Y. U. Č. XX/A. Na Okresnom súde v Malackách je vedené konanie o návrhu odporcu na rozvod
manželstva účastníkov pod sp.zn. 9P/193/2012. Účastníci konania bývajú v spoločnom rodinnom dome.
Uznesením Okresného súdu v Malackách č.k. 4C/265/2012 - 21 zo dňa 18.12.2012 bolo
vyhovené návrhu navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia a odporcovi bol uložený zákaz
vstupu do rodinného domu. Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil
podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že návrh navrhovateľky nie je
dôvodný. Poukázal na to, že podmienkou obmedzenia užívacieho práva jedného z manželov v dome je

neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia, teda ide o prípady, keď ďalšie spolužitie manželov nemožno zniesť,
strpieť a vydržať, pričom medzi násilím a neznesiteľnosťou ďalšieho spolužitia manželov musí byť daná
príčinná súvislosť. Uviedol, že o zásahu do užívacieho práva k domu alebo bytu možno rozhodnúť, ak ide
o sústavné fyzické alebo psychické týranie alebo hrubé ponižovanie druhého manžela, ktorá skutočnosť
musí byť v konaní preukázaná, pričom o úplnom vylúčení z užívacieho práva nemôže súd rozhodnúť
bez časového obmedzenia, keďže v opačnom prípade by nešlo o neprípustný zásah do vlastníckeho

práva. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že naozaj
došlo reálne k fyzickému útoku odporcu voči navrhovateľke, resp. maloletej W.. Poukázal na to, že
ošetrujúci lekár vo svojej správe konštatoval, že k poraneniu maloletej došlo napadnutím spoužitím fyzickej sily, a že hoci bolo o skutku vedené aj trestné konania a neskôr konanie o priestupku,
toto bolo zastavené. Poukázal na to, že v priebehu manželstva sa medzi účastníkmi konania zhoršili
vzájomné vzťahy, a že napätá situácia v rodine nepochybne viedla ku konfliktom, pričom touto situáciou

v manželstve boli ovplyvnené aj výpovede detí. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že v konaní neboli
zistené také skutočnosti, ktoré by opodstatňovali vylúčiť, resp. obmedziť odporcu z užívania rodinného
domu v dôsledku sústavného fyzického alebo psychického týrania alebo hrubého ponižovania druhého
manžela. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal
náhradu trov právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka domáhajúc jeho
zmeny tak, aby bolo jej návrhu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Poukázala na to, že odporca ju
niekoľkokrát fyzicky aj psychicky inzultoval, avšak návrh podala až po tom, ako viackrát fyzicky atakoval
aj spoločnú maloletú dcéru W., a to dňa 13.10.2012 a dňa 11.12.2012, čoho svedkom bola aj druhá

maloletá dcéra R.. Pri prvom útoku odporca po predchádzajúcej slovnej potýčke maloletú W. chytil za
krk a následne ju sotil na zem, kde sa maloletá udrela do hlavy a poranila si krčnú chrbticu. Poukázala
na správu lekára, ktorý v nej uviedol, že maloletá W. bola napadnutá s použitím fyzickej sily. Následne
dňa 11.12.2012 odporca opätovne po predchádzajúcej slovnej výmene fyzicky atakoval maloletú W., a
to tak, že ju privrel medzi drevené dvere a tým jej spôsobil pohmoždeniny a odreniny na oboch rukách.

V tomto smere poukázala na svedeckú výpoveď maloletej R. F. W. v konaní. Ďalej argumentovala, že
násilné správanie odporcu sa prejavilo najmä na psychickom stave maloletých detí a v tomto smere
poukázala na znalecký posudok vypracovaný v konaní o rozvod manželstva, na vyjadrenie
maloletej W. v tomto znaleckom posudku a na konštatovanie znalca, že neusporiadané vzťahy a napätie
medzi rodičmi vplývajú na pocit istoty a bezpečia u detí, zanechávajú na ich prežívaní negatívne stopy,

psychicky ich zaťažuje. Namietala, že by výpovede maloletých deti boli ovplyvnené súčasnou situáciou
v manželstve účastníkov a vytýkala súdu prvého stupňa, že nezohľadnil ich výpovede, hoci potvrdili
páchanie násilia voči nej, ako aj dcére W.. Pokiaľ sa znalkyňa vyjadrila, že nie je v rozpore,
aby sa odporca s deťmi stýkal, uviedla, že je iné sa s deťmi stýkať a iné je s nimi bývať, pričom W. sa
niekoľkokrát vyjadrila, že sa s otcom nechce stretávať a znalkyňa uviedla, že vzhľadom na jej vek, nie

je nutné, aby bol určený spôsob a frekvencia stretávania sa s otcom. Na podporu svojich argumentov
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 MCdo 10/2012 a na článok 6 a 19 Dohovoru
o právach dieťaťa. Uviedla, že agresívne správanie sa odporcu potvrdzujú aj SMS správy, ktoré jej
adresoval a ktorými sa jej vyhrážal a konanie odporcu v máji 2013, v dôsledku ktorého bol rodinný dom
odpojený od vody, plynu a elektriny, hoci v ňou stále žila spolu s maloletými deťmi, pričom maloletá R.

je zdravotne ťažko postihnutá - má kožné problémy a je dôležité pre ňu dodržiavať vysoké hygienické
štandardy. Poukázala na to, že odporca v rámci svojej obrany uvádzal v konaní nepravdivé skutočnosti.
Mala za to, že na základe vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané násilné správanie
sa odporcu voči nej a maloletej dcére W., následkom čoho sa stalo ďalšie spolužitie v spoločnom
dome neznesiteľným, dlhotrvajúce násilné správanie sa odporcu malo stupňujúci charakter, nakoľko

bolo zo začiatku páchané iba výhražnými SMS správami a následne nasledovali slovné útoky, ktoré
prerástli do fyzických útokov voči nej a vyvrcholili útokom na maloletú dcéru W.. V prípade úspechu
odporcu žiadala nepriznať mu náhradu trov konania s poukazom na § 150 O.s.p., keď za dôvody hodné
osobitného zreteľa považovala svoje majetkové, sociálne, osobné a zárobkové pomery (jej mesačný
príjemje670,89eur,mesačneuhrádzavýdavkynavodu,plyn,elektrinu,televíziu,cestovné,lieky,stravu,

oblečenie, krúžky detí a životné poistenie, sama uhrádza všetky náklady spojené s užívaním domu od
júna 2012 a taktiež spotrebný úver poskytnutý počas trvania manželstva obom manželom vo výške
309,89 eur mesačne, vypomáhajú jej rodičia a požičala si sumu 3.700,- eur).
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že v konaní sa nijakým spôsobom
nepreukázalo spáchanie násilia z jeho strany voči ktorémukoľvek členovi rodiny, práve naopak, samotná

navrhovateľka v priebehu súdneho konania opakovane potvrdila nepravdivosť tvrdení, na základe
ktorých bol podaný návrh, ako aj nepravdivosť dôkazov, ktoré boli k nemu priložené. Uviedol, že v
odvolaní navrhovateľka opomenula uviesť skutočnosť, že maloletá W. sa s ním už viac ako mesiac
stretáva, píše si s ním SMS správy a e-maily. Nesúhlasil so žiadosťou navrhovateľky nepriznať mu
náhradu trov konania, keďže navrhovateľka nespláca žiadne úhrady spojené s užívaním domu, a pokiaľ

ide o platenie výživného, navrhovateľka vyzvala pani, z ktorej účtu sa výživné platí, aby sa zdržala
jeho posielania, napriek tomu výživné naďalej riadne platí. Žiadal zohľadniť, že konanie bolo iniciované
navrhovateľkounazákladejejnávrhuzaloženéhonanepravdivýchtvrdeniachanepravdivýchdôkazoch,
od decembra 2012 nemôže užívať dom, s čím má spojené náklady na zabezpečenie bývania a napriektomu, že dom neužíva, platí úhrady za plnenia spojené s užívaním domu, ako aj určené výživné. Z
uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať náhradu trov
právneho zastúpenia.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného
odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľky vo veci samej nie je dôvodné.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, keď vykonal náležité dokazovanie

v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti
navrhovateľkou uplatňovaného návrhu na vylúčenie odporcu z užívania ich spoločného
rodinného domu, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré odporca v konaní uvádzal na
svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), následným zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich
základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danom prípade neboli splnené podmienky podľa

§ 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre obmedzenie užívacieho práva odporcu k domu patriacemu
do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania a svoje úvahy vedúce k zamietnutiu návrhu
navrhovateľky aj náležite, v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p., odôvodnil,
pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť

všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Obsah
odvolania navrhovateľky tak nie je spôsobilý, z hľadiska ňou uplatneného odvolacieho dôvodu podľa §
205 ods.2 písm. d/ O.s.p., spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa, keď ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa

založil svoje rozhodnutie.
Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo
hrozby takého násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo
byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov obmedziť užívacie
právo druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva, prípadne

ho z jeho užívania úplne vylúčiť.
Citovaná právna úprava rieši tzv. problém obetí domáceho násilia, ktoré sú nútené opúšťať spoločný
dom či byt, aby boli uchránené pred ďalším násilím a jeho hrozbou, a násilník v spoločnom
dome/byte zostáva naďalej bývať. Právna úprava tak umožňuje týranému a ohrozovanému manželovi
domáhať sa ochrany voči násilníkovi v snahe vyhnúť sa násiliu bez toho, aby bola nútená odchádzať z

domu/bytu a poskytuje tak právu na ochranu života a zdravia, ktoré je násilníkom ohrozované, zvýšenú
ochranu oproti vlastníckemu právu násilníka tým, že umožňuje užívacie právo násilníka k spoločnému
obydliu,ktorévyplýva zbezpodielovéhospoluvlastníctva;vzáujmeochranyživotaazdraviaobetíjeho
násilníckeho konania; obmedziť. Vlastnícke právo tak zostáva zachované, obmedzí sa len jedna jeho
zložka - ius utendi. Cieľom právnej úpravy je tak v súvislosti s domácim násilím minimalizovať akýkoľvek

kontakt násilníka s obeťou, keďže najvhodnejší priestor na páchanie domáceho násilia je práve domáce
prostredie obete. Ide o určitý druh občianskoprávnej sankcie proti manželovi vo forme obmedzenia jeho
užívacieho práva k domu/bytu alebo vo forme jeho úplného vylúčenia z užívacieho práva.
Definícia pojmu násilia nie je v našom právnom poriadku legislatívne vymedzená, možno však v tomto
smerevychádzaťzTrestnéhozákona,podľaktorého(§122)jetrestnýčin spáchanýnásilím,akpáchateľ

použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na
osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci
iného a trestný čin je spáchaný s použitím nátlaku vtedy, ak páchateľ použije na jeho spáchanie
psychické násilie proti inému.
Ako určité vodítko pri výklade pojmu násilie možno vychádzať aj zo skutkovej podstaty trestného činu

týrania blízkej osoby a zverenej osoby (§ 208 Trestného zákona), ktorého sa dopúšťa ten, kto týra
blízku osobu alebo osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie
alebo psychické utrpenie
a) bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým
zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou

izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie
alebo obmedzuje jej bezpečnosť,
b) bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej
starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania,c) nútením k žobrote alebo k opakovanému vykonávaniu činnosti vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž
alebo psychickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie,
d) vystavovaním vplyvu látok spôsobilých poškodiť jej zdravie, alebo

e) neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo užívať.
Domáce násilie je potom psychické či fyzické násilie, ktoré sa vyskytuje v rodine a v domácnosti,
dochádza k nemu vždy v intímnych vzťahoch medzi najbližšími osobami s dopadom na celú
rodinu, pričom jeho špecifickosťou je, že sa vyskytuje v cykloch, pretrváva dlhodobo (opakuje sa) a
má stupňujúci charakter; typické je dokonca striedanie období násilia a relatívneho pokoja. Podstata

domáceho násilia preto nemôže byť naplnená ak ide o jednorazové ublíženie na zdraví či o príležitostný
incident hoci so závažnými následkami. Zásadne musí ísť o opakovanú viktimizáciu, t.j. dlhodobo
trvajúce násilie a týranie.
Domáce násilie môže mať rôzne podoby, a to ako fyzické (telesné) násilie (rôzne formy ublíženia na
zdraví, ktorého následky sú na obeti viditeľné ako bitky, facky, údery päsťou a rôznymi predmetmi,
hádzanie, sácanie, kopanie, ťahanie za vlasy po zemi, popáleniny, porezania a pod.), sociálne

násilie (ide o izoláciu, zamedzovanie akéhokoľvek kontaktu s vonkajším svetom, vrátane priateľov a
príbuzných,zákaztelefonovaniačiinejkomunikácie,neustálakontrolapohybu,zamykanie),ekonomické
násilie (obmedzenie možnosti disponovania s finančnými prostriedkami, bránenie v práci, bránenie
zamestnať sa a mať vlastný príjem, ničenie alebo rozpredávanie majetku a osobných vecí obeti ),
sexuálne násilie a napokon psychické a emocionálne násilie (vulgárne nadávky, neustále kritizovanie,

zosmiešňovanie, zahanbovanie, vyhrážanie sa obeti alebo niekomu z jej rodiny - napríklad zabitím,
ťažkým ublížením na zdraví, odobratím detí, ponižovanie doma aj na verejnosti, vyvolávanie
pocitov viny, narúšanie sebadôvery, pohŕdavé zaobchádzanie, obťažovanie formou častých či nočných
telefonátov či výhražných listov, krik, nadávky, búchanie dverami, okrikovanie, ignorovanie a pod.)
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa správne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v tom

smere, že vzhľadom na konflikty medzi účastníkmi konania je situácia v rodine napätá, vzťahy
medzi účastníkmi konania sú vážne narušené, nemožno však v danom prípade dospieť
k jednoznačnému záveru, že by tieto konflikty prerástli do psychického, fyzického, resp. inej formy,
násilia odporcu voči navrhovateľke a maloletej dcére W.. Intenzita narušenia vzťahov narástla najmä po
podaní návrhu odporcu na rozvod manželstva účastníkov konania dňa 15.06.2012, čo sa prejavilo aj

vážnosťou následkov konfliktných situácií. Pokiaľ ide o fyzické napadnutie maloletej dcéry W. odporcom
dňa 13.10.2012, ktorým navrhovateľka odôvodňuje opodstatnenosť svojho návrhu, poukazuje odvolací
súd na tú skutočnosť, že len na jeho základe nemožno vyvodiť záver o takej podobe fyzického
násilia, ktoré by nadobudlo takú značnú intenzitu, že by sa ďalšie spolužitie v dome stalo neznesiteľným.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v konaní nebolo ani ustálené, čo tomuto použitiu

fyzického násilia zo strany odporcu predchádzalo a výpoveď navrhovateľky sa dokonca v tomto smere
rozchádzala s výpoveďou maloletej dcéry R.. Navrhovateľka v tomto smere uviedla, že k fyzickému
napadnutiu maloletej W. došlo po tom, ako táto vyčítala odporcovi, ako sa voči nej (ako manželke)
správa, a že jej vôbec finančne nepomáha, čo ho nahnevalo do tej miery, že ju napadol a podľa verzie
dcéry R. mal odporcu chytiť jej sestru pod krk po tom, keď mu povedala, aby chvíľu počkal, keď od nej

niečo chcel, a kvôli tomu sa nahneval, začal na sestru kričať, na čo ona reagovala, že ho nemá rada, a
tak ju chytil pod krk a hodil na zem. Ani výsledky znaleckého dokazovania vykonaného v konaní o rozvod
manželstva, v rámci ktorého bola vypočutá aj maloletá W., nedávajú spoľahlivý podklad pre záver, že
by dochádzalo zo strany odporcu k fyzickému násiliu, ktoré by svojou dĺžkou a závažnosťou prerástlo
do domáceho násilia v podobe, ako sú jeho znaky popísané vyššie. V okolnostiach danej nemožno

spoľahlivo usudzovať, že by maloletá W. bola obeťou domáceho násilia z dôvodu zlého zaobchádzania
zo strany odporcu, a že by jej ďalšie spolužitie s odporcom ohrozovalo jej bezpečnosť,
telesnú alebo duševnú integritu a ani samotná výpoveď maloletej v rámci znaleckého dokazovania pre
vyslovenie takéhoto záveru nedáva spoľahlivý podklad.
Pokiaľ navrhovateľka argumentovala SMS správami, ktorými sa jej odporca vyhrážal, poukazuje

odvolací súd na to, že navrhovateľka nimi síce odôvodňuje agresívne správanie a hrozbu násilia
zo strany odporcu, napriek týmto správam pochádzajúcim z roku 2010 (č.l. 80, 81, 85) však zobrala
svoj návrh na rozvod manželstva v roku 2011 späť, a preto týmto skutočnostiam nemožno prikladať ňou
požadovanú relevanciu. Odpojenie rodinného domu od dodávok energií odporcom rovnako odvolací
súd považoval za vyvrcholenie narušených vzťahov účastníkov konania v prebiehajúcom rozvodovom

konaní.
Odvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujenato,žedokazovanie ječasťouobčianskehosúdnehokonania,
v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci, pričom hodnotenie dôkazov môže robiť
len súd, ktorý ich vykonal. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonanýmdôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi, ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov; iba výnimočne
zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 133, § 134, § 135 O.s.p.). Zásada

voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti
tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného
sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd
hodnotenie vykonal.

Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na
preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov
z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a
napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí
dôkaz na základe jeho vierohodnosti.
Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, akú výpovednú, resp. dôkaznú

hodnotu má súd tomu-ktorému vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov je súd
zásadne slobodný. V hodnotiacej činnosti je tak súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a
hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
Súd prvého stupňa logicky vysvetlil postup, na základe ktorého k svojim skutkovým záverom na základe
vykonaných dôkazov dospel a odvolací súd nezistil, že by súd prvého stupňa považoval za zistené

niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo,
alebo že by v jeho úvahách existovali logické rozpory. V hodnotení skutkových zistení tak neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvého stupňa ich všetky náležitým spôsobom v
celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Len odlišný názor navrhovateľky na to, ktoré skutočnosti
treba mať na základe akých dôkazov za preukázané, príp. ako hodnotiť svedeckého výpovede z

hľadiska preukázania ňou tvrdených relevantných skutočností, nie je s ohľadom na zásadu voľného
hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.) spôsobilý spochybniť správnosť skutkových záverov, ku ktorým
došiel súd prvého stupňa na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania.
K uvedenému ešte odvolací súd dodáva, že právo na spravodlivý proces nezahŕňa právo účastníka
konania,abysasúdstotožnilsjehoskutkovýmiaprávnyminázormi,navrhovanýmhodnotenímdôkazov;

rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dovodiť, že do obsahu základného práva
účastníka konania podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských slobôd nepatrí právo účastníka na vyhovenie jeho
procesnému návrhu na vykonanie určitého ním navrhovaného dôkazu a ani právo dožadovať sa ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.
Odvolacísúdtaknepovažovalnámietkynavrhovateľkyuvádzanévodvolanízadôvodné a zastavu,keď
súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľkou
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd
prvého stupňa návrh navrhovateľky vo veci samej zamietol, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods.
1 O.s.p.).
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosť, či účastník, ktorému sa priznáva

náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí; to neplatí
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Použitieuvedenéhoustanoveniazákonamusízodpovedaťosobitnýmokolnostiamkonkrétnehoprípadu,
musí mať výnimočný charakter a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona a k dosiahnutiu
spravodlivosti pre účastníkov konania. Zároveň má za cieľ motivovať účastníka k tomu, aby čo najskôr

predkladal súdu rozhodujúce skutočnosti a dôkazy v záujme efektívneho, plynulého a
hospodárneho priebehu konania, v opačnom prípade ho môže stíhať procesný následok v podobe
nepriznania náhrady trov konania. Ide o výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zo
zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody osobitného

zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti. Výnimočnosť môže
spočívať tak v okolnostiach danej veci (charakter konkrétneho konania alebo konkrétnej procesnej
situácie účastníkov), ako aj v okolnostiach na strane účastníka konania.Pri okolnostiach na strane účastníka je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa
prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery u všetkých účastníkov konania. Treba tiež
zohľadniť okolnosti, ktoré viedli k uplatnenému nároku, ako aj prihliadnuť na postoj účastníkov v konaní;

neúspech účastníka konania však sám o sebe nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa.
Sociálnu situácia účastníkov je potrebné posudzovať komplexne. Pri druhom z uvedených dôvodov
môžu nastať dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému druhu konania, resp. za určitej
procesnej situácie. Okolnosti konkrétneho prípadu treba zvažovať nielen na strane toho, v ktorého
prospech sa má uvedené ustanovenie použiť, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nemá

byť priznaný aj so zreteľom na to, či možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal
bez nároku na ich náhradu, aj keď mal v konaní úspech (dopad na majetkové pomery oprávneného
účastníka).
Pri rozhodovaní o náhrade trov (prvostupňového) konania; vrátane trov odvolacieho konania, na ktorých
náhradu vznikolúspešnémuodporcovinárokpodľa§142ods.1O.s.p.;odvolacísúd aplikovalvyššiecit.
ustanovenie zákona a za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval charakter konania, predmetom

ktorého bolo navrhovateľkou tvrdené domáce násilie, a procesnú situáciu v konaní, keď sa jej
nepodarilo preukázať, že by násilie zo strany odporcu dosahovalo značnú intenzitu odôvodňujúcu jeho
vylúčenie z užívania spoločného domu, hoci skutky, z ktorých toto násilie zo strany odporcu vyvodzovala,
vyšli v konaní najavo. Podľa názoru odvolacieho súdu tieto skutočnosti zakladajú také dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré v danej veci opodstatňujú výnimočné uplatnenie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a

nepriznanie odporcovi náhrady trov konania.
Vzhľadom na to, že po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania
z hľadiska relevantných ustanovení zákona, zistil odvolací súd také významné skutočnosti, ktoré
zakladajú iné rozhodnutie o náhrade trov konania, v tejto časti preto napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že odporcovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal a z

uvedeného dôvodu odporcovi nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.