Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, November 15, 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/223/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5911204137
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5911204137.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Burika a členov senátu
JUDr. Ladislava Mejstríka, JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci navrhovateľa Doc. Ing. C. V., nar. XX. X.
XXXX, bytom J. - D. C., L. D. XXXX/X, zastúpeného Mgr. Jurajom Wallnerom, advokátom so sídlom v J.,
J. X proti odporcovi C. S., bytom O., I. Y. XX, zastúpenému JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom so
sídlom v J., B. X/S., P.O. J. XX, v konaní o ochranu osobnosti, na odvolanie účastníkov proti rozsudku

Okresného súdu v Ružomberku, č.k. 7C/90/2011-629 zo dňa 12. 1. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zdržať sa neoprávneného
zásahu do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti navrhovateľa m e n í tak, že v tejto časti návrh
navrhovateľa z a m i e t a .

V ostatných častiach rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdvRužomberkučiastočnevyhovelnávrhunavrhovateľanaochranu

osobnosti, keď uložil odporcovi povinnosť zdržať sa neoprávneného zásahu do občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti navrhovateľa rozširovaním výroku: „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť
ani cez peniaze.“ a zároveň ho zaviazal písomne sa ospravedlniť navrhovateľovi za neoprávnený zásah
týmto výrokom formou osobného listu v lehote troch dní. Vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol a
rozhodnutie o trovách konania vyhradil samostatnému uzneseniu.
Pri rozhodovaní o veci vychádzal z ust. § 11 v spojení s ust. § 13 Občianskeho zákonníka, keď

konštatoval, že výrokom: „Nie je jednoduché kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“,
ktorý bol uverejnený v denníku Hospodárske noviny č. 191 zo dňa 6. 10. 2006 v seriáli „Slovenskí
grófi“ v článku „Filantrop z Dolného Liptova“, podnadpis „Útok na radnicu“, došlo k zásahu do práva
na ochranu osobnosti navrhovateľa. Mal za to, že tento hodnotiaci úsudok bol nevhodný v danom
kontexte a nenáležitý, pričom z gramatického a logického výkladu možno usudzovať, že navrhovateľ
nemá úctu občanov, nedokázal si ju doposiaľ získať žiadnym spôsobom, a preto sa mal uchýliť ku
kupovaniu si tejto úcty. Odporca poukázal na navrhovateľa ako na osobu, ktorá robí všetko cez peniaze.

V tejto súvislosti súd zdôraznil, že sa tu jedná o značný nepomer k výrazom, ktoré odporca použil
na hodnotenie skutočnosti (podpora určitých kandidátov v komunálnych voľbách) a cieľom kritiky. Ide
tu o vybočenie z medzí kritiky v demokratickej spoločnosti, ako i zo všeobecne uznávaných pravidiel
slušnosti, ktorého cieľom bolo uraziť navrhovateľa, zahanbiť a zosmiešniť jeho pôsobenie vo vzťahu
k občanom Mesta Ružomberok. Česť je integrálnou a dôležitou súčasťou dôstojnosti človeka a okrem
iného rolu vo vzťahoch, formuje rovnako základ mnohých rozhodnutí robených členmi demokratickej

spoločnosti, ktoré sú základné pre jej dobré fungovanie.
Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal ochrany svojho práva na ochranu osobnosti voči odporcovi s výrokmi
uvedenými na č.l. 16 a 17 v dôvodoch napadnutého rozhodnutia pod bodmi 1, 2, 3 a 5. V tejtočasti prvostupňový súd konštatoval, že výroky neboli spôsobilé zasiahnuť do práva navrhovateľa na
ochranu osobnosti, keď sa tu jednalo buď o hodnotiaci úsudok odporcu (výrok označený pod bodom
3), ktorý uzavrel reakciu občanov mesta na manažment papierní v nadväznosti na výsledok volieb

alebo z ich obsahu nebolo možné vyvodiť súvislosť s osobou navrhovateľa (výroky 1 a 2). Hodnotiaci
úsudok odporcu v prípade výroku, týkajúcom sa ambícií navrhovateľa obsadiť radnicu svojimi ľuďmi
bol primeraný skutkovým zisteniam a nevybočil z ich rámca, keď väčšina kandidátov, ktorých fotografie
sa nachádzali na letáku v súvislosti s voľbami do mestského zastupiteľstva v Ružomberku, boli alebo
sú zamestnancami SCP Ružomberok. Pri rozhodovaní prvostupňový súd uprednostnil právo odporcu

na slobodu prejavu s výnimkou jedného výroku, ako jedného z najdôležitejších práv v demokratickej
spoločnosti. Poukázal na to, že kritika sa týkala navrhovateľa, ktorý je vplyvným podnikateľom a možno
konštatovať, že jeho aktivity sa týkajú verejného záujmu. Prihliadol i na osobu odporcu, ktorý v období
voliebdomestskéhozastupiteľstvaMestaRužomberokvroku1998bolužpolitickyčinný,hocieštenebol
poslancom mestského zastupiteľstva s tým, že predmetom kritiky bola otázka nepochybne týkajúca sa
verejného záujmu - podpora kandidátov vo voľbách do mestského zastupiteľstva Mesta Ružomberok.

S prihliadnutím na spôsob a rozsah zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa potom súd
konštatoval, že v tomto konkrétnom prípade morálne zadosťučinenie sa javí ako postačujúce a zamietol
návrh navrhovateľa i v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy.
Rozhodnutie o trovách konania súd vyhradil samostatnému uzneseniu po právoplatnosti vo veci samej
s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojich právnych
zástupcov obaja účastníci konania.
Odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal rozsudok prvostupňového súdu vo
vyhovujúcich častiach zmeniť a návrh navrhovateľa tak v celom rozsahu zamietnuť, dôvodiac tým,

že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
vec nesprávne právne posúdil. Konštatovanie prvostupňového súdu, že uverejnený článok bol pred
uverejnením mailom zaslaný odporcovi na autorizáciu nevychádza z vykonaného dokazovania, keď zo
zhodných tvrdení autora článku a odporcu vyplynulo len zaslanie nejakého textu (autor tvrdí článok na
autorizáciu, pričom odporca nepopiera, že od autora nejaký mail dostal), avšak z dokazovania nie je

vôbec preukázané, či výroky označené navrhovateľom boli obsahom tohto emailu. Tak, ako odporca
nemal povinnosť autorizácie akéhokoľvek textu, nemal žiadnu povinnosť uplatniť výhradu, či upomienku
po zverejnení článku tak, ako to tvrdí prvostupňový súd. Autor článku inkriminované vety alebo citáty
odporcu naformuloval sám, aby text vyznieval autenticky, jeho neprofesionálne a neetické konanie
je zrejmé už aj z jeho výpovede, keď tvrdil, že článok poslal emailom na autorizáciu, autorizáciu od

odporcu však neobdržal a text i napriek tomu uverejnil ako výroky odporcu. Veta: „Nie je jednoduché
kúpiť si úctu a všetko nemožno robiť ani cez peniaze.“ nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a
vyplýva len z hypotetických úvah súdu, pričom nerešpektuje postulát vyslovený Ústavným súdom SR:
„Presné (doslovné) znenie inkriminovaného výroku musí navrhovateľ v prípade spornosti vždy bezpečne
preukázať pod následkami neúspechu v konaní.“ Sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na informácie a

myšlienky prijímané priaznivo alebo na tie, ktoré sa považujú za neškodné, či bezvýznamné, ale aj na tie,
ktoré šokujú, urážajú alebo znepokojujú štát, či akúkoľvek časť populácie. Naviac sloboda tlače zahŕňa
i istý stupeň preháňania, dokonca aj provokácie.
Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu v zamietavajúcej časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť v celom rozsahu poukazujúc taktiež na

nesprávne právne posúdenie veci zo strany prvostupňového súdu. Všetky výroky, ktoré boli predmetom
návrhu podľa jeho názoru boli spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, pričom jednoznačne
zasiahli i do podnikateľských aktivít navrhovateľa a jeho rodinného života. Každé právo na výkon slobôd
zahŕňa aj povinnosť rešpektovať rovnaké práva a slobody iných osôb, preto nemožno ani právo na
slobodu prejavu vykladať izolovane, bez zreteľa na právo na ochranu osobnosti. Navrhovateľ je s

prihliadnutím na vykonané dokazovanie naďalej toho názoru, že právo na ochranu osobnosti nebolo
porušené len výrokom, ktorý ustálil prvostupňový súd, ale aj zostávajúcimi výrokmi navrhovateľa.
Výrok: „O aké dohody išlo, netreba asi bližšie vysvetľovať.“ prednesený pred novinárom denníka
s celoslovenskou pôsobnosťou bez akýchkoľvek pochybností obviňuje navrhovateľa z korupčného
správania. V minulosti sa k tomuto výroku i konajúci súd vyjadril tak, že pokiaľ sa odporca bránil

tým, že mal na mysli túto dohodu, súd sa s tým nestotožnil, nakoľko ju mohol odporca ako poslanec
mestského zastupiteľstva, teda osoba kompetentná v danej oblasti označiť jasne a určite bez dohadov
a zahmlievania. Akákoľvek priznaná finančná náhrada môže preto len zmierniť rozsah preukázanejnemajetkovej ujmy s prihliadnutím na intenzitu zásahu odporcu do navrhovateľovho práva na ochranu
osobnosti.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a rozsudok
prvostupňového súdu vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zdržať sa zásahov do práva na
ochranu osobnosti konkrétnym spôsobom zmenil tak, že v tejto časti návrh zamietol. V ostatných
častiach rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Občiansky zákonník v ust. § 13 ods. 1 umožňuje fyzickej osobe okrem iného domáhať sa, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti. predpokladom použitia tohto
občianskoprávneho prostriedku ochrany je, že neoprávnený zásah trvá, či pokračuje, resp. že hrozí
reálne bezprostredné nebezpečenstvo jeho opakovania i v budúcnosti. Pokiaľ ale zásah už skončil a
netrvá a nehrozí ani reálne bezprostredné nebezpečenstvo jeho opakovania, neprichádza do úvahy
takýto návrh.

Keďže z vykonaného dokazovania (ani z dôvodov napadnutého rozhodnutia) nevyplýva, že by odporca
po uverejnení inkriminovaného článku rozširoval výrok tak, ako ho označil súd vo výrokovej časti svojho
rozhodnutia, nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, že by v budúcnosti hrozil takýto zásah do práva
navrhovateľa zo strany odporcu, a preto odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietol.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci v
ostatných častiach napadnutého rozhodnutia, tu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s podrobnými
dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2
O.s.p.),keďžeanizostranyúčastníkovvpriebehuodvolaciehokonanianeboliuvedenétakéskutočnosti,

s ktorými by sa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia nevyporiadal súd prvého stupňa a ktoré by
umožňovali odvolaciemu súdu vyhodnotiť vykonané dokazovanie iným spôsobom, než ho urobil súd
prvého stupňa, najmä na č.l. 16 až 19 dôvodov.

Ak odporca v priebehu odvolacieho konania tvrdil, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a

nepreukázal, že v inkriminovanom článku boli citované jeho výroky, s takýmto názorom nemožno
súhlasiť. Autentickosť výrokov potvrdil svedok I. T. D.?., z ktorého výpovede potom prvostupňový súd
správne pri hodnotení dôkazov vychádzal. Tento svedok bol v konaní riadne poučený o následkoch
krivej výpovede, odporca okrem vlastného tvrdenia v priebehu celého konania nepredložil, ani nenavrhol
vykonať iný dôkaz, ktorý by spochybnil svedeckú výpoveď, a preto tak ako je to už i vyššie uvedené,

ani odvolaciemu súdu neprislúchalo vyhodnotiť tento dôkaz iným spôsobom, než ako ho vyhodnotil súd
prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.