Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 31, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/418/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225984
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112225984.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Pribinovaul.č.25,IČO:35807598,zastúpenéhospoločnosťouFridrichPaľko,s.r.o.sosídlomBratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36864421 proti odporcovi Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava o zaplatenie 125,- Eur a iné s príslušenstvom,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 03. apríla 2013, č.k.

12C/332/2012-27, v senáte jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i aokresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, okresný súd rozhodol tak, že návrh zamietol a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom, doručeným súdu dňa
27.9.2012 domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,-Eur a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 320,86 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Trenčín. Uviedol, že Okresný súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) Kataríny
Gajdošovej pod sp. zn. súdneho exekútora EX 12725/2010. Súd však v zákonnej procesnej lehote

15 dní od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného
v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a
nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o žiadosti až
dňa 9.12.2010, pričom konanie začalo dňa 14.10.2010 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti došlo tak po uplynutí zákonom stanovenej doby. Navrhovateľ
podal na exekučný súd viacej žiadostí o informáciu o stave konania ako aj viacej sťažností na

prieťahy v konaní. Navrhovateľ požadoval náhradu majetkovej škody na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami
a nie je možné predložiť zodpovedajúce účtovné doklady resp. pracovné alebo obchodné zmluvy.
Navrhovateľ požadoval majetkovú škodu, ktorá mu vznikla za správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-Eur, za udržiavanie
a správu informačného systému vo výške 40,-Eur a za administratívne spracovanie textov urgencií

exekučnému súdu, poštovných a telekomunikačných výdajov vo výške 15,-Eur. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch požadoval z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v
stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne
očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo aj
k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku povinného, b) k zmareniu

účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Navrhovateľ by mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniťrad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva. Ako
ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním

vzniknutého zániku plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa a vzniku neistoty v plánovaní
ďalších podnikateľských postupov a aktivít. Navrhovateľ si uplatňoval primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške 660,-Eur za rok, čo je 55,- Eur
za mesiac. V prejednávanej veci žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 320,86 Eur (320,86 : 55,-
Eur = 5,83 mesiaca). Navrhovateľ podľa 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal

odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak do podania návrhu odporca
pozitívne nereagoval. Žiadal aj náhradu trov konania. Odporcovi bol návrh doručený na písomné
vyjadrenie, avšak nereagoval. Vo veci bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávanie podľa 115a ods. 2
O.s.p., lebo išlo o drobný spor, neprevyšujúci istinu 1.000,-Eur ( § 200ea O.s.p.). Súd po vykonanom
dokazovaní zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý so sídlom v Bratislave podal dňa 14.10.2010
na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného:

POHOTOVOSŤ,s.r.o.Bratislava(navrhovateľa)protipovinnému:GajdošovejKataríne,bytomLadcepre
vymoženie 264,88 Eur, istiny s príslušenstvom. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 9.12.2010 č.k.
60Er/2570/2011-8, EX 12725/10, predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu, že exekučný titul- rozhodcovský
rozsudok, ktorým bolo priznané plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj samotná zmluva o
úvere neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len RPMN), v dôsledku čoho sa

úver stáva bezúročným a bez poplatkov podľa § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení noviel. Exekučný súd po preskúmaní predmetnej žiadosti zistil, že exekučný titul, rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava okrem toho, že
priznáva plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom je nevykonateľný a teda nie je
spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods.2 písm. c) Exekučného poriadku. Poukázal na to, že

rozhodcovský súd sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa ako
aj všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský súd
akceptoval navrhovateľom požadovaný 0,25%-ný denný úrok, čo je 91,25% ročne, čo však exekučný
súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku- neprimeranú sankciu. Od podania predmetnej
žiadostidňa14.10.2010dovydaniapredmetnéhouzneseniaexekučnýmsúdompoodpočítaní15-dňovej

zákonnej lehoty uplynula doba 40 dní (1,31 mesiaca).

Ďalej s odkazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku,
§ 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 veta druhá, § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v odôvodnení uviedol

ďalej, že podľa citovaných ustanovení sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho
úradného postupu, spočívajúceho v nevydaní poverenia resp. rozhodnutia exekučného súdu v 15
dňovej zákonnej lehote od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z vykonaného
dokazovania bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o predmetnej žiadosti uznesením po 44 dňoch
(1,31 mesiaca) po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty od podania žiadosti a nie v navrhovateľom

tvrdenej lehote 5,83 mesiaca. Navrhovateľ sa domáhal náhrady skutočnej škody vo výške 125,-Eur,
spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania.
Navrhovateľ nepreukázal žiadnym dôkazom výšku skutočných nákladov. Okrem toho nebola splnená
zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože
nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený

musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré je možné zahrnúť do náhrady trov
konania exekúcie a došlo by k dvojitému plneniu. Z týchto dôvodu súd návrh v tejto časti zamietol ako
nedôvodný. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd bol názoru, že v prejednávanej
veci by stačilo iba samotné konštatovanie porušenia práva a nie sú dôvody na priznanie náhrady v
peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené v § 17 ods.3 cit. zák. a to hlavne z dôvodu, navrhovateľ

nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol v dôsledku trvania exekučného konania. V prípade, že by
dochádzalo ku konaniu smerujúceho k zániku subjektu, zákonná úprava Občianskeho zákonníka resp.
iných zákonov upravuje postup, ako si môže povinný ďalej uplatniť svoju pohľadávku napr. v dedičskom
konaní, alebo v konkurznom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku
nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného resp. exekútora s povinným a tak

isto nie je dôvodom k vzniku insolvencii povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu povinného
je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní ako aj dôvodom na samotné
uzavretie zmluvy o úvere. Navrhovateľ poukazuje na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne
známe a počíta sa pri každom podnikaní s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal sámnavrhovateľ aj tým, že si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán-
rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu
pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Aj toto je jedno z rizík jeho podnikania a musí

znášať následky takéhoto vlastného výberu. Ak by totiž rozhodcovské súdy postupovali spôsobom ako
všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa , k danej situácii by nemuselo dôjsť. Z uvedených dôvodov
súd zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Súd úspešnému
odporcovi nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnému navrhovateľovi, pretože tieto nežiadal a

ani mu nevznikli.

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote napadol odvolaním navrhovateľ z dôvodov,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
f/ O.s.p.), rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221
ods. 1 písm. h/ O.s.p.), že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nemohol
postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal tým
jeho právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval navrhovateľ
za nestranného. Poukázal na to, že súd prvého stupňa rozhodol bez toho, aby mu umožnil ovplyvniť

rozhodnutie všeobecného súdu a vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ ako
strana konania, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia

rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Dôvodil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu v zmysle
§ 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa §153b O.s.p.. Navrhovateľovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu,
že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Navrhovateľ hodlal v konaní predložiť dôkazy o

výške majetkovej škody a to prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil.
Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak
mal priestor navrhnúť, alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa navrhovateľa súd prvého stupňa vôbec
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj jeho práv na prejednanie veci v primeranej
lehote, zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval navrhovateľ za
vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú

argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.
Odporca nevyužil svoju zákonnú možnosť vyjadriť sa k písomnému odvolaniu.

Krajský súd ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou a včas, že

spĺňa popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p.
preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p. zrušiť a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie s poukazom na
to, že odvolanie navrhovateľa je čiastočne dôvodné.

Dôvody odvolania možno rozdeliť na dve skupiny a to na dôvody odvolania týkajúce sa vád
konania a dôvody odvolania týkajúce sa vád rozhodnutia. Odvolací súd prioritne podrobil preskúmaniu
navrhovateľom tvrdené vady konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a g/O.s.p. spočívajúce v jeho tvrdení, že sa mu ako účastníkovi konania, postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom a že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Navrhovateľ poukazoval na to, že už v návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudkyňa, ktorej bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je zaujatá a je potrebné ju z konania
vylúčiť. Uvádzal, že pokiaľ za týchto okolností vo veci sudkyňa rozhodla, išlo o rozhodnutie vydané
vylúčeným sudcom.

Vust.§14súupravenépodmienky,ktorýchsplneniemázanásledok,žesudcajevylúčenýzprejednania
a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania, sa však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie
vylúčeného sudcu. Námietka odvolateľa o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal
vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods.
1 písm. g/ O.s.p.. Jej dôvodnosť posudzuje vždy odvolací súd bez toho, aby bol pritom viazaný tým,
či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený

súd (§ 16 O.s.p.). V preskúmavanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že vec je od počiatku
pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu Trenčín JUDr. Judite Knocíkovej. V
priebehu konania na základe vznesenej námietky zaujatosti, ktorá je súčasťou už samotného podaného
návrhu, Krajský súd v Trenčíne uznesením pod č.k. 17NcC/177/2012-11 zo dňa 17.10.2012 rozhodol,
že menovaná sudkyňa nie je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená. Následne JUDr. Judita

Knocíková ako zákonná sudkyňa vo veci rozhodla. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného
odvolacieho dôvodu zo strany navrhovateľa dospel k záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je
existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p., vylučovala z prejednávania a
rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a účastníkom konania. Z vyjadrenia zákonnej sudkyni
vyplýva, že nemá žiadny vzťah k veci, účastníkom konania, ani k ich zástupcom, z hľadiska ust. § 14

ods. 1 O.s.p.,
ktorý by mohol predstavovať dôvod na jej vylúčenie a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z
údajov navrhovateľa. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne, nemôžu byť ani
úvahy navrhovateľa založené na skutočnosti, že okresný súd svojim nelegálnym konaním (nesprávnym
úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane navrhovateľa, lebo táto skutočnosť sama o sebe

nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej
odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie. Z uvedených dôvodov, teda odvolací
súd v tomto smere uplatnenú odvolaciu námietku navrhovateľa, považoval za nedôvodnú.

Podaným návrhom sa navrhovateľ proti odporcovi domáha zaplatenia majetkovej škody vo výške

125,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 320,86 eur z titulu nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Trenčín. Prejednávaná vec o zaplatenie sumy spolu vo výške 445,86 eur sa za splnenia
podmienok podľa § 200ea ods. 1, 2 O.s.p. považuje za drobný spor. Pre drobné spory je typické, že
súd rozhoduje bez pojednávania podľa § 115a ods. 2 O.s.p., čím sa má dosiahnuť hospodárnejší a
efektívnejší postup v konaní. V prípade, ak súd rozhoduje bez nariadenia pojednávania, je procesnou

povinnosťou súdu vykonať poučovaciu povinnosť voči účastníkom, podľa § 120 ods. 4 O.s.p..

Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí uvedených v ods. 2, poučiť účastníkov, že
všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť, alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do

vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr,
súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr, sú odvolacím dôvodom len za podmienok
uvedených v § 205a.

Ust. § 120 ods. 4 O.s.p., je vyjadrením koncentrácie občianskeho sporového súdneho konania,

prejavujúcej sa v možnosti účastníkov konania, predkladať skutočnosti a dôkazy vrátane určenia
momentu na ich predkladanie. Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou,
ktorá úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia podľa § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p. a dôkaznou povinnosťou
podľa § 120 ods. 1 O.s.p.. Účastníci konania majú možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr
dovyhláseniarozhodnutiavovecisamejvkonaní,ktoréprebiehabezpojednávania,alebodovyhlásenia

uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie v konaní, ktoré prebieha s pojednávaním, alebo do skončenia
prvéhopojednávaniavkonanípodľa§118aods.1O.s.p..Aktakúčastnícineurobia,možnosťpredkladať
skutočnosti a dôkazy stratia. Strata tejto možnosti sa prejaví tým, že na skutočnosti a dôkazy účastníkmi
označené a predložené po zákonnom momente, súd v ďalšom konaní vôbec neprihliada. Poučovaciapovinnosť súdu podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vyplýva priamo z tohto ustanovenia, preto je súd povinný
vykonať poučovaciu povinnosť aj v prípade, že účastník je v konaní zastúpený právnym zástupcom.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa rozhodol v právnej veci
bez nariadenia pojednávania podľa § 115a ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 a vo veci
verejne vyhlásil rozsudok. Preskúmaním zákonnosti konania predchádzajúcemu verejnému vyhláseniu
rozsudku odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa riadne nesplnil svoju zákonnú poučovaciu povinnosť
podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Pokiaľ súd prvého stupňa vykonal poučenie účastníkov podľa § 120 ods. 4

O.s.p. tak, že znenie tohto zákonného ustanovenia uviedol iba v oznámení o mieste a čase verejného
vyhláseniarozsudku,ktorébolodňa21.03.2013vyvesenénaúradnejtabulisúdu,nepostupovalsprávne.
Za riadne splnenie tejto povinnosti nemožno v danej veci považovať skutočnosť, že poučenie podľa tohto
zákonného ustanovenia, bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu prvého stupňa. Doručovanie vyvesením
na úradnej tabuli súdu je upravené v ust. § 47a O.s.p.. Táto procesná norma ustanovuje osobitný spôsob
doručovania písomností súdu iba v prípadoch, ak účastníci nie sú súdu známi, alebo ak ide o účastníkov,

ktorých pobyt nie je známy. V danej veci o takýto prípad nejde. Účinky splnenia poučovacej povinnosti
súdom prvého stupňa vo vzťahu k účastníkom konania, týmto spôsobom doručovania písomností súdu
nenastali.

Nesplnenie povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p., považoval odvolací súd za vadu konania, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Postup súdu prvého stupňa podľa tohto ustanovenia,
sa predpokladá pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej. Nesplnením poučovacej povinnosti,
postupom súdu prvého stupňa v sporovom konaní, došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred
súdom. Odňatie tejto možnosti sa prejavilo tým, že súd prvého stupňa znemožnil účastníkom procesné
práva, označiť a predkladať skutočnosti a dôkazy v rozsahu ustanoveného zákonom. Súd prvého

stupňa nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných
práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom a porušil tak ich právo na spravodlivý súdny proces
v intenciách čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, čím zaťažil konanie vadou, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

S poukazom na skutočnosť, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je z hľadiska vyššie uvedeného
odvolacieho dôvodu, vyplývajúceho z ust. § 205 ods. 2 písm. a/ nesprávny, odvolací súd podľa § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa §
221 ods. 2 O.s.p..

Po vrátení veci súd prvého stupňa vo veci rozhodne opätovne a v konaní pred rozhodnutím vo
veci samej, dodrží poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Vec prejedná takým procesným
postupom, aby účastníkom konania bola poskytnutá možnosť realizovať Ústavou SR a Občianskym
súdnym poriadkom zaručené procesné práva, pričom sa bude zaoberať aj prípadnými námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi navrhovateľa a odporcu.

Súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.).

V novom rozhodnutí vo veci, súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .