Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2014

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 4C/222/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8212209996
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slavomír Ivanecký

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2014:8212209996.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov samosudcom JUDr. Slavomírom Ivaneckým v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej
Slovenskej republike, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

V časti nároku žalobcu pôvodne vedeného na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 2C/80/2012,
2C/81/2012, 2C/83/2012, 2C/85/2012, 2C/87/2012, 2C/88/2012, 4C/446/2012, 4C/474/2012 v y l u č
u j e vec na samostatné konanie.

Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

V časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá súd žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podal na Okresnom súde Svidník dňa 27.9.2012 žaloby, ktorými sa domáhal voči žalovanej:
náhrady majetkovej škody vo výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.359,03 € (pôvodná
sp. zn. OS Svidník 2C/80/2012), náhrady majetkovej škody vo výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 1.775,77 € (pôvodná sp. zn. Okresný súd Svidník 2C/81/2012), náhrady majetkovej

škody vo výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 767,10 € (pôvodná sp. zn. Okresný súd
Svidník 2C/83/2012), náhrady majetkovej škody vo výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
1.279,74€(pôvodnásp.zn.OkresnýsúdSvidník2C/84/2012),náhradymajetkovejškodyvovýške125,-
€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 726,54 € (pôvodná sp. zn. OS Svidník 2C/85/2012), náhrady
majetkovej škody vo výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 654,62 € (pôvodná sp. zn. OS
Svidník 2C/86/2012), náhrady majetkovej škody vo výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
695,19 € (pôvodná sp. zn. OS Svidník 2C/87/2012). Tieto žaloby odôvodňoval tým, že Okresný súd

Svidníkakoexekučnýsúdnerozhodolv nímvedenomexekučnomkonaní,špecifikovanomvtejtožalobe
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „v zákonom stanovenej lehote“, a to rozhodnutím
o zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia.

V ten istý deň žalobca podal na Okresnom súde Svidník aj žaloby, ktorými sa domáhal voči žalovanej:
náhrady majetkovej škody vo výške 3.986,74 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 797,35 €
(pôvodná sp. zn. OS Svidník 2C/82/2012), náhrady majetkovej škody vo výške 6.448,22 € a náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 1.289,64 € (pôvodná sp. zn. OS Svidník 2C/88/2012), náhrady majetkovej
škody vo výške 1.690,13 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 338,03 € (pôvodná sp. zn. OS Svidník
2C/90/2012). Tieto žaloby odôvodňoval tým, že Okresný súd Svidník ako exekučný súd nerozhodol
v ním vedených exekučných konaniach, špecifikovaných v týchto žalobách, o žiadostiach o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie „postupom v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44
ods.2 Exekučného poriadku“, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia.

V ten istý deň žalobca podal na Okresnom súde Svidník tiež žalobu, ktorou sa domáhal voči žalovanej:
náhrady majetkovej škody vo výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 330,-€ (pôvodná sp.
zn. OS Svidník 2C/89/2012). Túto žalobu odôvodňoval tým, že OS Svidník ako exekučný súd rozhodol
v ním vedených exekučných konaniach, špecifikovaných v týchto žalobách, o žiadostiach o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o poverení po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Okresný súd Svidník uznesením zo dňa 9.10.2012 sp.zn. 2C/80/2012 rozhodol o spojení vecí vedených
pod sp.zn. 2C/80/2012, 2C/81/2012, 2C/82/2012, 2C/83/2012, 2C/84/2012, 2C/85/2012, 2C/86/2012,
2C/87/2012, 2C/88/2012, 2C/89/2012, 2C/90/2012, na spoločné konanie s tým, že toto bude na
Okresnom súde Svidník vedené pod spisovou značkou 2C/80/2012.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17NcC/70/2012 zo dňa 18.10.2012 boli sudcovia
Okresného súdu Svidník vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec bola prikázaná
Okresnému súdu Bardejov, kde je vedená pod spisovou značkou 4C/222/2012.

Dňa 27.2.2012 žalobca podal na Okresnom súde Svidník žalobu, ktorou sa domáhal voči žalovanej:

náhrady majetkovej škody vo výške 175,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 € (pôvodná sp.
zn. OS Svidník 4C/446/2012) ako aj náhrady majetkovej škody vo výške 175,-€ a náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 331,92 € (pôvodná sp. zn. OS Svidník 4C/474/2012). Tieto žaloby odôvodňoval tým, že
OS Svidník ako exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej
30-dňovej lehote.

OkresnýsúdSvidníkuznesenímzodňa9.10.2012sp.zn.4C/446/2012rozhodolospojenívecívedených
pod sp.zn. 4C/446/2012, 4C/474/2012 na spoločné konanie s tým, že toto bude na Okresnom súde
Svidník vedené pod spisovou značkou 4C/446/2012.

UznesenímKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.1NcC/64/2012zodňa18.10.2012bolisudcoviaOkresného
súdu Svidník vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec bola prikázaná Okresnému súdu
Bardejov, kde je vedená pod spisovou značkou 2C/326/2012.

Okresný súd Bardejov uznesením zo dňa 28.4.2014, sp. zn. 4C/222/2012, rozhodol o spojení vecí

vedenýchpodsp.zn.4C/222/2012a2C/326/2012naspoločnékonaniestým,žetotobudenaOkresnom
súde Bardejov vedené pod sp. zn. 4C/222/2012.

V žalobe odôvodenej neskorým vydaním poverenia na vykonanie exekúcie pôvodne vedenej na OS
Svidník pod sp. zn. 2C/89/2012 žalobca uviedol, pre akú konkrétnu pohľadávku navrhol vykonať

exekúciu. Ďalej v nich tvrdil, že písomným podaním spísaným postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného
poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.) navrhol zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, súdny
exekútor predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu
Svidník a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučný súd žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie prijal na ďalšie konanie čím došlo k založeniu jeho povinnosti zaoberať

sa nimi a rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci a v zákonom ustanovenej lehote. Poukazoval na
znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - jednak účinné v čase od 1.6.2011 a jednak účinné v čase od
1.6.2010 do 31.5.2011, pričom rozoberal rozdiel medzi pojmami rozhodcovská komisia a rozhodcovský
súd so súčasným poukazom na to, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto pravidiel sa robil
rozdiel medzi exekučnými titulmi s tým, že povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takej žiadosti nebola
založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií,
pričom zvýraznil, že exekučnými titulmi v príslušných exekučných konaniach, ktorých sa týkali podané
žaloby, boli rozsudky rozhodcovského súdu. Poukázal na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinné od 1.2.2002 do 31.5.2010 s tým, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto pravidiel sa

nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal podľa žalobcu zákonnú povinnosť
rozhodnúť o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní
od doručenia tej- ktorej žiadosti. V týchto svojich žalobách žalobca poukazoval na to, že exekučný
súd napriek tomu, že tá-ktorá vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti,nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatnývplyvnačaspotrebnýkposúdeniuarozhodnutiurozhodolvjednotlivýchdotknutýchprípadoch
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o poverení po uplynutí zákonom

stanovenej doby, pričom podľa žalobcu v žiadnom z dotknutých prípadov neexistovala a neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Postupy exekučného
súdu žalobca hodnotí ako nesprávne a v rozpore zo zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), podľa
žalobcu nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná lebo počas špecifikovaných období

nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca
(ako poškodený) v dotknutých veciach počas súdneho konania nachádzal. Žalobca sa podľa jeho tvrdení
v týchto samostatne podaných žalobách dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja,
ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie.

V žalobe (sp. zn. 2C/89/2012) majetkovú škodu, ktorej náhradu žalobca požadoval, žalobca vyčíslil

vo výške po 125,-€, pričom podľa neho táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojenýchsčinnosťoužalobcuvovecisprávyaudržateľnostipohľadávkyv období,ktoréuplynulomedzi
doručením žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom žalobca
podľa svojich tvrdení v každom jednotlivom prípade v príslušnom období vynaložil na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu po 70,-

€, na udržiavanie a správu informačného systému sumu po 40,-€ a na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konaní na exekučnom súde sumu po 15,-€. Súčasne poznamenal, že výška hmotnej
škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by

bolo možné vyčísliť iba s nepomernými ťažkosťami.

Vo vzťahu k uplatneným náhradám nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca v tejto žalobe (sp. zn.
2C/89/2012) poukazoval na to, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) a práva na prejednanie
veci v primeranom čase (čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd) nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Nesprávny úradný postup okresného (exekučného) súdu je podľa žalobcu dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so

zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Podľa žalobcu márnym plynutím času (v jednotlivých
prípadoch) boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávok a taktiež podľa žalobcu došlo k vyvolaniu rizika zániku povinného,
rizika zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a rizika insolvencie povinného. Žalobca
uvádzal, že náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho

zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v
spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u neho, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery

v právo a rovnosť v spoločnosti. Ďalej uviedol, že úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové
omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanými pohľadávkami a ich
príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už
vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj jeho majiteľov. Podľa žalobcu nezákonným zásahom

vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Poukazoval tiež na to, že do obsahu práva na súdnu ochranu
patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, súčasne
má každý právo na to aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.
Uviedol, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava. Vyslovil názor, že všeobecný súd pri
realizácii základného práva na súdnu ochranu je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého
práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy. Uviedol tiež, že potreba
náhrady nemajetkovej ujmy má základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutieadekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
S poukazom na v jednotlivých týchto žalobách uvedené rozhodnutia Ústavného súdu SR týkajúce sa
priznania finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy vypočítal jednotlivé požadované náhrady

nemajetkovej ujmy alikvotným pomerom sumy 55,-€ za každý mesiac omeškania činnosti exekučného
súdu s poukazom na ním uvádzanú dĺžku doby bezdôvodnej nečinnosti exekučného súdu v tom- ktorom
prípade. Poukázal tiež v týchto žalobách na to, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody,
žalovaná však do podania žaloby na žiadosti pozitívne nereagovala.

V samostatne podaných žalobách, o ktorých sa konanie pôvodne viedlo pod spisovými značkami
2C/82/2012,2C/88/2012,2C/90/2012(tvrdenénerozhodnutieožiadostioudeleniepoverenia„postupom
v ktorom by súd správne interpretoval a aplikoval ust.§ 44 ods.2 Exekučného poriadku“) žalobca
uviedol, pre akú konkrétnu pohľadávku navrhol vykonať exekúciu, a že navrhol písomným podaním
spísaným postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.) zvolenému

súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, súdny exekútor predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie
spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Svidník a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, exekučný súd žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prijal na ďalšie konanie
čím došlo k založeniu jeho povinnosti zaoberať sa nimi a rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci
a v zákonom ustanovenej lehote. Žalobca poukazoval na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

- jednak účinné v čase od 1.6.2011 a jednak účinné v čase od 1.6.2010 do 31.5.2011, pričom
rozoberal rozdiel medzi pojmami rozhodcovská komisia a rozhodcovský súd so súčasným poukazom
na to, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými
titulmi s tým, že povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takej žiadosti nebola založená vo vzťahu

k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií, pričom zvýraznil, že
exekučnými titulmi v príslušných exekučných konaniach, ktorých sa týkali podané žaloby, boli rozsudky
rozhodcovského súdu, pričom uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa uvedených procesných
pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom

vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Ďalej poukázal na znenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinné od 1.2.2002 do 31.5.2010 s tým, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto
pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal podľa žalobcu zákonnú
povinnosť rozhodnúť o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 15 dní od doručenia žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia

navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodcovského súdu alebo napr. notárska
zápisnica. Podľa žalobcu exekučný súd napriek tomu, že tá-ktorá vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu
rozhodol v jednotlivých dotknutých prípadoch o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

rozhodnutím o zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby. Uviedol,
že nesprávny úradný postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody
a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Podľa žalobcu exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44

ods. 2 Exekučného poriadku - preskúmaním žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhov na vykonanie exekúcie a exekučných titulov - rozsudkov rozhodcovského súdu spôsobom
odporujúcimzákonu(t.j.bezsplneniazákonnýchpodmienok)bezďalšíchlegálnychpredpokladovzaložil
svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového
stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový

stav a meritórne rozhodnutie vo veci, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému
súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu
spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu (zásadu legality). Podľa
žalobcu súd konajúci v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa („vmanévrovanie“ veriteľa do situácie ako by bol exekučný
titul zrušený). Žalobca poukazoval ďalej na to, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a
nasl. zákona o rozhodcovskom konaní a tiež na prejavenie vôle zákonodarcu kreáciou ust. § 40a 43 zákona o rozhodcovskom konaní poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodovaním o veci, na
ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd, len vtedy ak dôjde k splneniu podmienok definovaných
v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní a ich splnenie nastane včas (t.j. v lehote upravenej v §

41 zákona o rozhodcovskom konaní) - t.j. ak nedôjde k včasnému splneniu podmienok podľa §
40 zákona o rozhodcovskom konaní zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať
o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu veci,
výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav.
Žalobca tvrdil, že z hľadiska princípu právnej istoty nemôže ten istý štátny orgán- všeobecný súd

dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam kde neexistujú preto, že z vôle zákonodarcu existujú
na inom mieste a v inom čase (t.j. tam, kde ich platné právo zaraďuje). Tiež uviedol, že ak v zákone
existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku sú tieto
obmedzenia zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu nielen v
rovine normatívnej ale tiež pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto

obmedzení, pretože základné práva nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec
jeho interpretácie a aplikácie, preto všeobecný súd si pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia
revízie rozhodnutia musí byť vedomý, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania čím
degraduje ochranu ich subjektívnych práv bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát
(napr.posilňovaniepozíciespotrebiteľa),pričomtentoúčelnemôžeprevážiťnadochranousubjektívnych

práv účastníka konania tak, že ochrana týchto práv sa celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí.
Poukazoval na to, že ochranu práva vymedzenú cestou aplikácie § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou
kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Žalobca tiež vo vyššie
uvedených žalobách uviedol, že exekučný súd tým, že vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na

zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na taký postup, formálne vyvolal
stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v tom-ktorom právnom vzťahu medzi žalobcom ako
oprávneným a príslušným dlžníkom (povinným) odvíjajúcom svoju podstatu od uzavretej (v jednotlivých
žalobách označenej) zmluvy o úvere, nakoľko na jednej strane existuje podľa žalobcu právne relevantný
exekučný titul (rozsudky rozhodcovského súdu), ktorý nemožno zrušiť pre uplynutie lehoty podľa §

41 zákona o rozhodcovskom konaní a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak
je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo strany
žalobcu iniciovať občianske súdne konanie na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou
(toho-ktorého) rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej,
ktorá tvorí neodstrániteľnú vadu konania (pričom rozsudok rozhodcovského súdu je rovnocenným

exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní). Vyššie
opísaný postup exekučného súdu žalobca hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku), podľa neho v danom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a neexistuje

okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky rozhodnutej veci.

Týmito svojimi žalobami, vedenými pôvodne na OS Svidník pod sp.zn. 2C/82/2012, 2C/88/2012,
2C/90/2012žalobcauplatňovalnáhradymajetkovejškodyatovkaždomjednotlivomprípadevcelkových

sumách zodpovedajúcich tej-ktorej istine s príslušenstvom, ktoré podľa neho nemôžu viac byť priznané
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi z
príslušného záväzkového zmluvného vzťahu. Zároveň v týchto žalobách uplatňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, a to v každom jednotlivom prípade v rozsahu 20 % z istiny s príslušenstvom
uplatňovanej v tom- ktorom jednotlivom prípade (t.j. príslušnej výšky majetkovej škody). Uplatňované

nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodňoval tým, že samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivý súdny proces
(čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup okresného (exekučného) súdu je podľa žalobcu dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej

intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Podľa
žalobcu došlo nesprávnym úradným postupom k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym
a zákonným postupom dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky, pričom mohol vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechumimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva. Žalobca uvádzal, že
náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných
nárokov a základných práv. Tiež uviedol, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho

prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných
nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania
pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u neho, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako
aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť
v spoločnosti. Podľa žalobcu vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a

jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a
vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale
aj jeho majiteľov a nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca poukazoval na
to, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy; súčasne má každý právo na to aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy; uviedol, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde
len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna
úprava.Uviedol,ževšeobecnýsúdprirealizáciizákladnéhoprávanasúdnuochranujepovinnýaplikovať
ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej

normy; že reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, výklad a používanie zákonných
ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov uvedené v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a výklad a aplikácia zákonných predpisov musí byť zo strany všeobecných súdov v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu. Žalobca tiež uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej

ujmy má základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy
a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Poukázal tiež vo
vyššie uvedených žalobách na to, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou
žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaná však
do podania žaloby na žiadosti pozitívne nereagovala.

V samostatne podaných žalobách, konanie o ktorých bolo pôvodne vedené na OS Svidník pod sp.
zn. 2C/80/2012, 2C/81/2012, 2C/83/2012, 2C/84/2012, 2C/85/2012, 2C/86/2012, 2C/87/2012 (tvrdené
neskoré rozhodnutie o zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia) žalobca taktiež uviedol, pre akú
konkrétnu pohľadávku navrhol vykonať exekúciu, a že navrhol písomným podaním spísaným postupom

podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.) zvolenému súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu, súdny exekútor predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom Okresnému súdu Svidník a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučný
súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prijal na ďalšie konanie čím došlo k založeniu
jehopovinnostizaoberaťsaňouarozhodnúťonejvrámcipriznanejprávomociavzákonomustanovenej

lehote. Poukazoval na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - jednak účinné v čase od 1.6.2011 a
jednak účinné v čase od 1.6.2010 do 31.5.2011, pričom rozoberal rozdiel medzi pojmami rozhodcovská
komisia a rozhodcovský súd so súčasným poukazom na to, že v exekučnom konaní vedenom podľa
týchtopravidielsarobilrozdielmedziexekučnýmititulmistým,žepovinnosťexekučnéhosúdurozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia

takej žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, pričom zvýraznil, že exekučným titulom v
príslušnom exekučnom konaní, ktorého sa týkala uvedená žaloba bol rozsudok rozhodcovského súdu,
pričom uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa uvedených procesných pravidiel je založená
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie

exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Poukázal na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinné od 1.2.2002 do
31.5.2010 s tým, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto pravidiel sa nerobil rozdiel medzi
exekučnými titulmi a exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadostiach súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takej žiadosti bez ohľadu na to,

či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu,
rozhodcovského súdu alebo napr. notárska zápisnica. Poukazoval tiež na to, že exekučný súd napriek
tomu, že daná vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyvna čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby.
Súčasne poukazoval na to, že vyvinul enormné úsilie aby docielil vecný posun v tomto konaní a primäl

porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, konkrétne (nie len vo vzťahu k tejto konkrétnej exekučnej veci)
dňa 2.7.2009 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania, dňa 23.9.2009 opätovne spísal a
podal Žiadosť o informáciu o stave konania, dňa 13.11.2009 spísal a podal ďalšiu Žiadosť o informáciu
o stave konania, dňa 25.2.2010 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania / Podnet na
preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní, dňa 30.8.2010 spísal a podal Sťažnosť a

podnet na preskúmane zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní, dňa 23.11.2010 spísal a podal
Sťažnosť na prieťahy v konaní v nadväznosti na nesprávny procesný postup súdu, dňa 25.5.2011
opätovne spísal a podal Sťažnosť na prieťahy v konaní v nadväznosti na nesprávny procesný postup
súdu. Ďalej v tejto svojej žalobe, o ktorej sa pôvodne konalo na OS Svidník pod sp.zn. 3C/292/2012
uviedol, že opísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom (§ 44 ods.
2 Exekučného poriadku), lebo podľa neho v danom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala

exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe, pričom nečinnosť okresného
súdu nie je podľa neho ničím ospravedlniteľná, lebo počas špecifikovaného obdobia nevykonával
vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca nachádzal v
predmetnej veci počas súdneho konania, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2

Ústavy SR, pričom žalobca sa, podľa jeho tvrdení v dotknutej žalobe, dozvedel o všetkých okolnostiach
priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí
exekúcie. V tejto žalobe žalobca uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody, ktorú vyčíslil sumou 125,-
€, pričom podľa neho táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou
žalobcu vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi doručením

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom žalobca podľa svojich
tvrdení v príslušnom období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,-€, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,-€ a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné

a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15,-€. Súčasne poznamenal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť iba s nepomernými ťažkosťami.
Rovnako v tejto žalobe uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom poukazoval
na to, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) a práva na prejednanie veci v primeranom čase
(čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý je podľa žalobcu
dôsledkom nesústredenej činnosti okresného súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné

prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Podľa žalobcu márnym
plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde
k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež podľa žalobcu došlo k vyvolaniu rizika zániku povinného, rizika
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a rizika insolvencie povinného, pričom najmä
žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas, efektívne a účinne uskutočniť rad

iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva. Uvádzal v nej
ďalej, že náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv, uviedol, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu

v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u neho, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Tvrdil, že úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové
omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej
príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených

podnikateľských plánov a vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku
stratu na strane žalobcu, ale aj jeho majiteľov, tiež uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať. Žalobca poukazoval na to, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, súčasne má každý
právo na to aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Tvrdil, že k
reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná, platná a účinná právna úprava. Uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného
práva na súdnu ochranu je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má
právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy, že reálne uplatnenie základného práva na
súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom
predpokladanejkvalite, výklad apoužívanie zákonných ustanovení musí v celomrozsahurešpektovať

základné právo účastníkov uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a výklad a aplikácia zákonných predpisov
musí byť zo strany všeobecných súdov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Uviedol
tiež, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Aj v tejto žalobe žalobca poukazoval na to, že postupoval podľa § 15 ods. 1
zákonač.514/2003Z.z.apísomnoužiadosťoupožiadalžalovanúopredbežnéprerokovaniejehonároku

na náhradu škody, žalovaná však do podania žaloby na žiadosti pozitívne nereagovala. S poukazom na
rozhodnutia Ústavného súdu SR týkajúce sa priznania finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy
vsúdnomkonanívypočítalpožadovanúnáhradunemajetkovejujmy(zavnútornézásahydospoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní,ženastanevzákonomstanovenomčasestavpredpokladanýzákonom,stratudôveryvprávo

a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky) alikvotným
pomerom sumy 55,-€ za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

V samostatne podaných žalobách, o ktorých sa konanie pôvodne viedlo pod spisovou značkou
4C/446/2012, 4C/474/2012 (tvrdené včasné nerozhodnutie o zmene súdneho exekútora) žalobca

uviedol, pre akú konkrétnu pohľadávku navrhol vykonať exekúciu, ďalej poukazoval na to, že pre obavy
o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy
udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal a podal exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora.
Poukazoval na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o zmene
súdneho exekútora, pričom zvýraznil to, že exekučný súd bol povinný rozhodnúť o návrhu na zmenu

súdneho exekútora do 30 dní od doručenia takéhoto návrhu, pričom však exekučný súd nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, a to podľa žalobcu napriek
tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, pričom podľa žalobcu neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by

umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Postup exekučného súdu žalobca
hodnotí ako nesprávny a v rozpore zo zákonom (Exekučným poriadkom), podľa žalobcu nečinnosť súdu
nie je ničím ospravedlniteľná, pričom žalobca sa podľa jeho tvrdení dozvedel o všetkých okolnostiach
priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody, vždy až po doručení

uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora - skutkový dej bol podľa žalobcu zavŕšený
doručením uznesenia o zmene exekútora.

Žalobca v tejto žalobe majetkovú škodu, ktorej náhradu požadoval vyčíslil vo výške 175,-€, pričom podľa
neho táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci

správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca podľa svojich tvrdení v uvedenom období
vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou
informačného systému sumu 70,-€, na udržiavanie a správu informačného systému sumu
40,-€ a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,-€ a na

administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,-€.

Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca v tejto žalobe poukazoval na

to, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) a práva na prejednanie veci v primeranom čase (čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadomna ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup súdu je podľa žalobcu
dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní
spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Podľa žalobcu nesprávny úradný postup

exekučného súdu vystavil záujmy žalobcu riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre
stratukontaktuspovinnýmarizikuinsolvenciepovinného.Uviedol,ženáhradunemajetkovejujmyvníma
ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom
stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah

do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia
strateného času vyvolala u neho, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov
pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Podľa
žalobcu úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj jeho majiteľov,
uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Poukazoval na to, že do obsahu
práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, súčasne má každý právo na to aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu
je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie
podľa relevantnej právnej normy. Uviedol tiež, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má základ
v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. S poukazom na konkrétne

rozhodnutia Ústavného súdu SR týkajúce sa priznania finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy
vypočítal požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy alikvotným pomerom sumy 55,32 € za každý mesiac
omeškania činnosti exekučného súdu s poukazom na ním uvádzanú dĺžku doby bezdôvodnej nečinnosti
exekučného súdu. Poukázal tiež v žalobe na to, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody,

žalovaná však do podania žaloby na žiadosti pozitívne nereagovala.

Žalovanáspodanýmižalobaminesúhlasila,podanímdoručenýmsúdu23.9.2013navrhlažalobyvcelom
rozsahu zamietnuť, žalobcovi náhradu trov konania nepriznať a uplatnila nárok na náhradu trov konania.
Podstatnými námietkami žalovanej proti uplatnenému nároku, ktoré táto podrobne rozviedla vo svojom

písomnom vyjadrení k žalobe boli poukaz na zmätočnosť podaní žalobcu, na prenášanie dôkaznej
povinnosti zo strany žalobcu nesúceho dôkazné bremeno na súd. Ďalej na to, že nie je jasný titul
nároku na náhradu škody vzhľadom na uplatňovanie nárokov žalobcom z titulu nesprávneho úradného
postupu z dôvodu prieťahov a na druhej strane z dôvodu nezákonného rozhodnutia. Poukazovala na
to, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody jej boli doručené 23.4.2012 -

žaloby boli podané 27.9.2012 - teda skôr ako po uplynutí zákonnej 6-mesačnej lehoty a teda predčasne,
poukazovala na nečinnosť žalobcu vo vzťahu k predbežnému prerokovaniu nárokov na náhradu škody
a neposkytnutie súčinnosti z jeho strany s tým, že nárok žalobcu preto vôbec nepovažuje za predbežne
prerokovaný. Podľa žalovanej prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou
prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučným titulom je

notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok - najmä v prípadoch podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z.z. Vo vzťahu k namietaným prieťahom v konaní poukazovala na ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, a že existenciu prieťahov v konaní nepovažuje za
preukázanú. Žalovaná tiež vzniesla námietku premlčania vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku
pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia resp. k uplynutiu 30-dňovej lehoty od

doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred tým, ako jej boli
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody). Namietala tiež vyčíslenie
škody, poukázala na to, že požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti
je nesprávne a účelové a že skutočnú škodu treba dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu
požadovaný nárok - v opačnom prípade je preskúmanie predmetného nároku znemožnené. Poukázala

na to, že žalobca nepreukázal jednak vznik ani výšku škody. Poukázala tiež na nepreukázanie vzniku
nemajetkovej ujmy, ako ani toho, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Tiež poukazovala
na negatívne vnímanie žalobcu a jeho praktík verejnosťou a uviedla, že považuje za konanie v rozpore
s dobrými mravmi pokiaľ žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže táto mu malavzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite. Uviedla, že je potrebné
preukázať aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody či nemajetkovej ujmy a nesprávnym úradným
postupom či nezákonným rozhodnutím, pričom nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom

okresného súdu. Vo vzťahu k žalobám týkajúcich sa neskorého rozhodnutia o zmene súdneho exekútora
žalovaná poukazovala aj na to, že v rozhodnutí o zmene exekútora súd zároveň poverí vykonaním
exekúcie exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom pôvodne
vykonaním exekúcie povereného exekútora - teda na nevyhnutnosť vykonať zo strany exekučného súdu
aj iné úkony v dôsledku ktorých nerozhodnutie v zákonom stanovenej lehote nemožno považovať za

zbytočné prieťahy a nesprávny úradný postup.

Právny zástupca žalobcu v písomne podanom vyjadrení zo dňa 13.06.2014 uviedol, že súdu predložil
znalecký posudok č. 1/2014 s tým, že jeho založenie originálu do každého konania by bolo
mimoriadne finančne náročné a personálne zaťažujúce a preto uviedol spisovú značku, pod ktorou je
znalecký posudok založený (4C/219/2012). Tento dôkaz preukazuje minimálnu výšku spôsobenej škody.

Žalobca odkazuje na originál znaleckého posudku ako na skutočnosť známu súdu z jeho činnosti. Je
nepochybné,žemajetkováškodavkaždomkonkrétnomindividuálnomprípadeneskoréhorozhodovania
súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie dosahuje hodnotu minimálne 30,76 € a majetková
škoda v každom individuálnom prípade neskorého rozhodovania o zmene súdneho exekútora dosahuje
hodnotu minimálne 31,68 €. Porušením práv spoločnosti vznikla aj nemajetková ujma.

Zo znaleckého posudku Ekonomickej univerzity v Bratislave, Znalecký ústav, č. 1/2014, odbor
Ekonomika a riadenie podnikov, Ekonómia a manažment zo dňa 17.01.2014 súd zistil, že žalobca
zadal vypracovanie predmetného znaleckého posudku za obdobie rokov 2009-2012. Ako literatúru
použili napr. Teoriu a prax firemných financií, Oceňování majetku a dluhu v účetníctví, Riadenie hodnoty

podniku, Podnik a podnikanie, Metódy oceňovania podniku, Stanovení hodnoty firiem, Finančno-
ekonomická analýza podniku od rôznych autorov. Predmetom znaleckého posudku je posúdenie
činnostíaichekonomickejnáročnostispojenýchsvymáhanímpohľadávoknavrhovateľa.Znaleckýústav
posudzoval činnosti spoločnosti Pohotovosť, ktoré boli uskutočnené v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom exekučných okresných súdov SR, pretože tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o žiadosti

o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie, neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie e neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora. Výpočet škody
obsahuje štyri základné časti:
- Zvýšené mzdové náklady
- Náklady na tlač

- Náklady na úpravu informačného systému
- Náklady na telekomunikačné služby a poštovné
1. Výpočet zvýšených nákladov: zistenie pracovného času jedného pracovníka, jeho priemernej
hodinovej mzdy, časová náročnosť a porovnanie - zadané množstvo tabuliek. Celkové mzdové náklady
na jednu hodinu práce sú 9,052 €. Mzdová náročnosť na 1 žalobu /NZP a NP/ je 4,151 € a mzdová

náročnosť na 1 žalobu /ZE/ 5,076 €.
2. Náklady na poštovné - 85.676,94 €, pričom za jeden úkon je vo výške 3,01 € a v priemere menej ako
doporučené zásielky a jednu žalobu.
3. Náklady na telekomunikačné služby - priemerná cena na jednu žalobu 4,43 €
4. Prepočet nákladov na tlač - na jednu žalobu v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu pripadá 5,31 € nákladov vynaložených na správu tlače.
5. Prepočet nákladov na úpravu informačného systému - na jednu žalobu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pripadá 13,86 € nákladov vynaložených na úpravu informačného
systému.
Žaloby NZP a NP sú v celkovej výške 30,76 € a žaloby ZE - 31,68 €.

Na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby,
tlač a úpravu informačného systému znalecký kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej
spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., pričom táto je diferencovaná podľa jednotlivých typov žalôb nasledovne:
Žaloby NZP a NP spolu 30,76 € (mzdové nálady 4,15 €, náklady na tlač 5,31 €, náklady na úpravu
informačného systému 13,86 €, náklady na poštovné 3,01 €, náklady na telekomunikačné služby 4,43 €).

Žaloby ZE spolu 31,68 € (mzdové nálady 5,07,- €, náklady na tlač 5,31 €, náklady na úpravu
informačného systému 13,86 €, náklady na poštovné 3,01 €, náklady na telekomunikačné služby 4,43 €).Žalovaný v písomne podanom vyjadrení zo dňa 22.04.2014 uviedol, že znalecký posudok predložený
žalobcom považuje za nedôveryhodný, zavádzajúci a nespôsobilý preukázať vznik a existenciu
majetkovej škody navrhovateľa a navrhujú naň neprihliadať z nasledujúcich dôvodov :

1. Na strane 3. znaleckého posudku znalecký ústav uvádza, že je vypracovaný na základe objednávky
žalobcu, je jednostranný, následkom čoho ho odporca spochybňuje ako nevieryhodný, nakoľko
tento nezadával súd, žalovaný nemal možnosť sa k nemu vyjadriť, náklady na poštovné, tlač,
posudzovanie ktorých je predmetom posudku, nespĺňajú zákonom predpokladané kritérium skutočností,
na preukázanie ktorých by bolo nutné disponovať odbornými znalosťami. Pri vypracovaní posudku

sa vychádzalo len z podkladov žalobcu, ktoré sú nepresné. I napriek skutočnosti, že predmetom
znaleckéhoposudkunebolourčiť,čivkonkrétnomkonanídošlo,resp.nedošlokpochybeniuexekučného
súdu, nakoľko táto otázka je predmetom konania vo veci samej. I napriek tomu znalecký ústav
konštatoval, že k nesprávnemu úradnému potup súdu došlo, a to bez bližšieho odôvodnenia, s
tým, že časť žalôb bola súdmi zamietnutá už na prvom stupni, pričom tieto odôvodnili predmetné
rozsudky nenaplnením skutkovej podstaty nesprávneho úradného postupu zo strany súdov tak, ako

to predpokladá zč. 514/2003 Z.z. Najzávažnejším nedostatkom posudku je, že tento by mal byť
vyčíslením škody spôsobenej v tisíckach exekučných konaní, pričom úradný postup exekučného súdu,
ktorý je žalobcom namietaný, nie je v jednotlivých konaniach identický. Znalecký posudok je len
prepočtom nepreukázaných a žalobcom tvrdených sumárnych údajov a tvrdení na počet žalôb, čo je
neprípustné. Skutočnosť, že znalecký ústav operoval pri vypracovávaní posudku so štatistickými údajmi,

vedie tiež k záveru o jeho nedôveryhodnosti. Výpočty pripomínajú voľnú úvahu. Rovnako namietal
posudzované obdobie rokov 2009-2012, keď väčšina konaní neprebiehala v tomto období. Znalecký
posudok nepreukazuje, že k zvýšeniu počtu zamestnancov nedošlo napr. v dôsledku prirodzeného
hospodárskeho rastu žalobcu. Namieta, že vo výpočtoch sú zahrnutí i pracovníci pre trestné konanie
a pracovníci pre styk s verejnosťou. Jednoznačne spochybňuje závery znaleckého posudku ako i

jeho relevanciu a spôsobilosť akýmkoľvek spôsobom preukázať prípadnú majetkovú škodu vzniknutú v
príčinnej súvislosti s navrhovateľom namietaným postupom súd v exekučnom konaní.

Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávanie na deň 28.10.2013, 20.2.2014 (vo veci sp.zn.
4C/222/2012), 28.2.2014 (vo veci sp.zn. 2C/326/2012) a na deň 30.12.2014. Žalovaná sa na

pojednávanie nedostavila - svoju neúčasť ospravedlnila s poukazom na hospodárnosť konania, o
odročenie pojednávania nežiadala. Žalobca a jeho právny zástupca sa na nariadené pojednávanie
taktiež nedostavili. Súd postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti účastníkov
konania a právneho zástupcu žalobcu s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy, k čomu
je potrebné uviesť, že právnym zástupcom žalobcu elektronickou poštou, vždy v pracovný deň

bezprostredne predchádzajúci pojednávaniu (piatok dňa 25.10.2013 o 17.38 hod. a dňa 27.2.2014
o 19:15 hod.) boli doručené ospravedlnenia a žiadosti o odročenie pojednávania, ktoré súd už
vzhľadom na čas ich doručenia nepovažoval za včasné ani za riadne ospravedlnenie a žiadosti
o odročenie pojednávania nepovažoval za dôvodné. Ani v nich uvádzané dôvody na odročenie
pojednávania nemožno považovať za dôležité dôvody ako ich má na mysli ustanovenie § 119

O.s.p. (predvolanie na pojednávanie na deň 28.10.2013 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené
13.9.2013, predvolanie na pojednávanie na deň 20.2.2014 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené
20.11.2013, predvolanie na pojednávanie na deň 28.2.2014 bolo právnemu zástupcovi žalobcu
doručené 21.11.2013), pričom ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania neobsahuje deň
kedy sa právny zástupca žalobcu, resp. samotný žalobca, dozvedel o dôvode, pre ktorý žiadal odročiť

pojednávanie, neboli k nemu pripojené žiadne doklady preukazujúce skutočnosti v ňom uvádzané, k
uvedenému podaniu neboli pripojené žiadne doklady o tom, že by na pojednávania uvádzané v danom
podaní bol žalobca a jeho právny zástupca predvolaný skôr než na pojednávanie v tejto právnej veci.
Súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/98 z
13. januára 1999 v zmysle ktorého kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne

na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu na
odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania.

Súd sa oboznámil s obsahom žalôb, konanie o ktorých tu je spojené do spoločného konania, s obsahom
písomných podaní účastníkov, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom fotokópií listín zo

spisov OS Svidník sp.zn. 6Er/663/2010, sp.zn. 4Er/678/2010, 4Er/53/2009 obsahom spisu Okresného
súdu Svidník sp.zn. 2Er/464/2010, 7Er/538/2009, ktoré sú pripojené pri spise tunajšieho súdu sp.zn.
4C/222/2012, oboznámením sa s obsahom ďalších v spise pripojených listín a zistil tento skutkový stav:Z obsahu fotokópií listín Okresného súdu Svidník zo spisu sp.zn. 6Er/663/2010 súd zistil, že v uvedenej
exekučnej veci oprávneného (žalobcu) proti povinnému C. P. o vymoženie sumy 516,-€ s príslušenstvom
(tejto exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp.zn. 2C/84/2012) bola dňa

3.8.2010 pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie,
exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 13.10.2010, dňa 24.11.2010 exekučný súd vyzval
právneho zástupcu oprávneného predložiť exekučnému súdu zmenku, o žiadosti o udelenie poverenia
súd rozhodol uznesením zo dňa 21.5.2012 tak, že túto zamietol z dôvodu absolútnej neplatnosti

rozhodcovskej doložky, na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc, lebo táto je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, teda rozhodcovský súd nemal právomoc na konanie. Oprávnený odvolanie proti
uzneseniu nepodal, toto nadobudlo právoplatnosť dňa 28.2.2013.

Z obsahu fotokópií listín Okresného súdu Svidník zo spisu sp.zn. 4Er/678/2010 súd zistil, že v uvedenej
exekučnej veci oprávneného (žalobcu) proti povinnému T. Ľ. o vymoženie sumy 400,-€ s príslušenstvom

(tejto exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp.zn. 2C/90/2012) bola dňa
9.8.2010 pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie,
exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 20.10.2010, dňa 27.10.2010 exekučný súd vyzval
právneho zástupcu oprávneného predložiť exekučnému súdu zmenku, o žiadosti o udelenie poverenia

súd rozhodol uznesením zo dňa 31.5.2012 tak, že túto zamietol z dôvodu absolútnej neplatnosti
rozhodcovskej doložky, na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc, lebo táto je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, teda rozhodcovský súd nemal právomoc na konanie. Oprávnený odvolanie proti
uzneseniu nepodal, toto nadobudlo právoplatnosť dňa 26.6.2012.

Z obsahu fotokópií listín Okresného súdu Svidník zo spisu sp.zn. 4Er/53/2009 súd zistil, že v
uvedenej exekučnej veci oprávneného (žalobcu) proti povinnému L. F. o vymoženie sumy 27.721,-Sk s
príslušenstvom (tejto exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp.zn. 2C/89/2012)
bola dňa 6.12.2008 pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie
exekúcie, exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 9.1.2009, poverenie na vykonanie exekúcie
bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 21.1.2009.

Z obsahu spisu Okresného súdu Svidník zn. 2Er/464/2010 súd zistil, že v uvedenej exekučnej veci
oprávneného (žalobcu) proti povinnému L. L. o vymoženie sumy 1.158,41 € s príslušenstvom (tejto

exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp.zn. 2C/82/2012) bola dňa 12.5.2010
pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie, exekučným
titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 16.7.2010, dňa 23.7.2010 exekučný súd vyzval exekútora predložiť
na vec sa vzťahujúcu zmluvu o úvere a či si v uplatňuje trovy exekučného konania na čo exekútor

reagoval dňa 9.8.2010 oznámením že si trovy exekúcie neuplatňuje, o žiadosti o udelenie poverenia
súd rozhodol uznesením zo dňa 29.10.2010 tak, že exekučné konanie zastavil pre nepreskúmateľnosť
a nevykonateľnosť oprávneným predloženého exekučného titulu. Proti uzneseniu podal oprávnený
odvolanie ktoré podaním zo dňa 19.1.2011 vzal späť, následkom čoho Krajský súd v Prešove uznesením
zo dňa 24.2.2011 odvolacie konanie zastavil. Uznesenie o zastavení exekučného konania nadobudlo

právoplatnosť dňa 23.5.2011.

Z obsahu spisu Okresného súdu Svidník zn. 7Er/538/2009 súd zistil, že v uvedenej exekučnej veci
oprávneného (žalobcu) proti povinnému I. P. o vymoženie sumy 400,29 € s príslušenstvom (tejto
exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp.zn. 2C/86/2012) bola dňa 26.8.2009

pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie, exekučným
titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola exekučnému súdu doručená dňa 14.10.2009, dňa 28.10.2009 exekučný súd vyzval oprávneného
predložiť na vec sa vzťahujúcu zmluvu o úvere na čo oprávnený reagoval dňa 18.11.2009 doručením
žiadosti o informáciu o stave konania, súd podaním zo dňa 19.1.2010 vyzval aj právneho zástupcu

oprávneného na predloženie zmluvy o úvere, no bezúspešne. O žiadosti o udelenie poverenia súd
rozhodol uznesením zo dňa 3.5.2010 tak, že exekučné konanie zastavil pre nepreskúmateľnosť
a nevykonateľnosť oprávneným predloženého exekučného titulu. Proti uzneseniu podal oprávnenýodvolanie. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 30.9.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
19.7.2011, potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

Žalobca sa teda domáha voči žalovanej z dôvodu, že Okresný súd Svidník ako exekučný súd rozhodol v
exekučnom konaní špecifikovanom v žalobe o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
uplynutí zákonom stanovenej doby: náhrady majetkovej škody vo výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 330,-€ (pôvodná sp. zn. OS Svidník 2C/89/2012, príslušné exekučné konanie vedené na
OS Svidník pod sp. zn. 4Er/53/2009).

Žalobca sa tiež domáha voči žalovanej z dôvodu, že Okresný Svidník ako exekučný súd rozhodol
v jednotlivých ním vedených exekučných konaniach, špecifikovaných v jednotlivých žalobách, o
žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadostí o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, a to po uplynutí zákonom stanovenej doby: náhrady majetkovej
škody vo výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.279,74 € (pôvodná sp. zn. OS Svidník

2C/84/2012, príslušné exekučné konanie vedené na OS Svidník pod sp. zn. 6Er/663/2010), náhrady
majetkovej škody vo výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 654,62 € (pôvodná sp. zn. OS
Svidník 2C/86/2012, príslušné exekučné konanie vedené na OS Svidník pod sp. zn. 7Er/538/2009).

A žalobca sa tiež domáha voči žalovanej z dôvodu, že Okresný súd Svidník ako exekučný súd

nerozhodol v ním vedených exekučných konaniach, špecifikovaných v týchto žalobách, o žiadostiach o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „postupom v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust.
§ 44 ods.2 Exekučného poriadku“, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia: náhrady
majetkovej škody vo výške 3.986,74 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 797,35 € (pôvodná sp. zn.
OS Svidník 2C/82/2012, príslušné exekučné konanie vedené na OS Svidník pod sp. zn. 2Er/464/2010),

náhrady majetkovej škody vo výške 1.690,13 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 338,03 €
(pôvodná sp. zn. OS Svidník 2C/90/2012, príslušné exekučné konanie vedené na OS Svidník pod sp.
zn. 4Er/678/2010).

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých žalôb),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania
jednotlivých žalôb), vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.

1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom od 1.1.2013), vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
Podľa § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých
žalôb), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb.Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od 1.1.2013), štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za

nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých
žalôb), ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých
žalôb), každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v
mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania

jednotlivých žalôb), uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení platnom a účinnom v čase podania
jednotlivých žalôb), právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedelo škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do

skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 1, ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení účinnom do 31.5.2010, t.j. v znení účinnom
v čase, keď boli exekučnému súdu doručené žiadosti o udelenie poverenia v exekučných veciach
4Er/53/2009, 7Er/538/2009) exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie,
predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád

návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 1, ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011 t.j. v
znení účinnom v čase, keď bola exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia v exekučnej

veci 2Er/464/2010, 4Er/678/2010, 6Er/663/2010) exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. (v znení platnom a účinnom do 30.6.2009), súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

Podľa§45ods.1,ods.2zákonač.244/2002Z.z.(vzneníplatnomaúčinnomod1.7.2009),súdpríslušný

na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania, po právnom posúdení veci v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení žaloby žalobcu, ktoré boli v tejto veci spojené na spoločné konanie
považuje za nedôvodné v celom rozsahu a preto všetky žaloby z dôvodov uvedených v ďalšej časti tohto
odôvodnenia zamietol.

Vo vzťahu k všetkým zamietnutým žalobám v prvom rade súd poukazuje na to, že v danom konaní
žalobca nijako nepreukázal samotnú žalovateľnosť toho-ktorého nimi uplatňovaného nároku - v žiadnom
jednotlivom prípade (čo sa týka týmto rozsudkom zamietnutých žalôb) nepreukázal splnenie postupu
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pred podaním tej-ktorej konkrétnej žaloby a splnenie
podmienok v čase podávania žalôb pre podanie tej-ktorej žaloby v zmysle vyššie cit. § 16 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z.z., teda že v čase podania jednotlivých žalôb bol už v zmysle zákona oprávnený uplatniť
príslušné nároky na súde, resp., že k zhojeniu prípadnej predčasnosti podaných žalôb došlo v priebehu
tohto konania uplynutím príslušnej doby podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (pokiaľ teda skutočne
požiadal o predbežné prerokovanie toho-ktorého žalovaného nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003Z.z.).Dôkazyotýchtoskutočnostiach(najmäpotvrdenieoprijatítej-ktorejžiadostiopredbežné

prerokovanienárokunanáhraduškodyvsúvislostistým-ktorýmpríslušnýmexekučnýmkonaním)pritom
žalobca bol povinný predložiť k jednotlivým žalobám (§ 79 ods. 2 O.s.p.), nakoľko zo žiadnej dotknutej
žaloby nevyplýva žiadna skutočnosť, pre ktorú by ich predložiť nemohol.

Žalobca v žalobe týkajúcej sa neskorého vydania poverenia (žaloba pôvodne vedená pod sp.zn.

2C/89/2012) potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody má
byť založené v spise OS Svidník, ktorý žalobca špecifikoval tak, že v príslušnom konaní ako
žalobca vystupuje spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou je Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR a predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy
zapríčinenej nesprávnym úradným postupom (rozhodovanie o žiadosti o vydanie poverenia) pri výkone

exekúcie pre pohľadávku žalobcu voči povinnej V. Q., nar. XX.XX.XXXX, sp. zn. súdneho exekútora EX
11424/2008.

Vsúvislostisožalobamitýkajúcimisarozhodnutiaožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom

stanovenej doby (žaloby pôvodne vedené pod sp.zn. 2C/84/2012, 2C/86/2012) bolo žalobcom uvedené,
že potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody má byť založené
v spise OS Svidník, ktorý žalobca špecifikoval tak, že v príslušnom konaní ako žalobca vystupuje
spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR a predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy zapríčinenej

nesprávnym úradným postupom (rozhodovanie o žiadosti o vydanie poverenia) pri výkone exekúcie pre
pohľadávku žalobcu voči povinnému T. L., nar. XX.X.XXXX, sp. zn. súdneho exekútora EX 6221/2009.

V súvislosti s vecami týkajúcimi sa žalôb pre nerozhodnutie o žiadostiach o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie „postupom v ktorom by súd správne interpretoval a aplikoval ust. § 44

ods.2 Exekučného poriadku“ (žaloby pôvodne vedené pod sp.zn. 2C/82/2012, 2C/90/2012) bolo zo
strany žalobcu v podaní zo dňa 11.12.3012 oznámené, že potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody má byť založené v spise OS Svidník, ktorý žalobca špecifikoval
tak, že v príslušnom konaní ako žalobca vystupuje spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou je
Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a predmetom konania je náhrada škody

a nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym úradným postupom (rozhodovanie o žiadosti o vydanie
poverenia) pri výkone exekúcie pre pohľadávku žalobcu voči povinnému T. L., nar. XX.X.XXXX, sp.
zn. súdneho exekútora EX 6221/2009. Toto však nie je preukázaním vyššie uvedených skutočností a
tiež tu vyvstáva otázka prečo by mal žalobca pripojiť príslušné potvrdenia týkajúce sa žalôb
prejednávaných v tejto veci k žalobe o úplne inej veci a nepripojil ich priamo k žalobám, o ktorých

rozhodoval súd v tomto konaní a ktorých sa mali týkať. Žalobca teda v žiadnom jednotlivom prípade
(čo sa týka týmto rozsudkom zamietnutých žalôb) nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok
pre samotné podanie týchto žalôb (samotnú žalovateľnosť jednotlivých nárokov na súde) a toto nie je
možné vyvodiť ani z vyjadrenia žalovanej podaného v tomto konaní, nakoľko táto iba vo všeobecnostikonštatuje, že 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody bez toho, aby explicitne potvrdila že išlo o žiadosti týkajúce sa nárokov uplatňovaných práve v
tomto konaní tunajšieho súdu - teda ani z tohto nemal súd preukázané, že v konkrétnych prípadoch

týkajúcich sa uplatnených nárokov v tomto konaní došlo pred podaním tej-ktorej žaloby skutočne k
predbežnému prerokovaniu nárokov podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Dôkazné bremeno
ohľadne splnenia zákonných podmienok podľa vyššie citovaných ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k preukázaniu samotnej možnosti a oprávnenia podať súdu jednotlivé
žaloby, ktoré boli prejednávané v tomto konaní, je pritom podľa súdu výlučne na žalobcovi.

Treba zvýrazniť skutočnosť, že žalobca bol v tomto konaní riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
(v uznesení č.k. 4C/222/2012-17 zo dňa 6.8.2013 a 2C/326/2012-36 zo dňa 6.8.2013).

Žalobca v žalobe pôvodne vedenej pod sp.zn. 2C/89/2012 zhodne tvrdil, že v príslušnom exekučnom
konaní došlo k ničím neodôvodneným prieťahom v konaní pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, keď k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie malo dôjsť po
uplynutí zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty.

Z tohto pohľadu je už na prvý pohľad a bez ďalšieho zrejmá absolútne zjavná nedôvodnosť a
neopodstatnenosť tejto žaloby žalobcu vedenej pôvodne pod sp.zn. 2C/89/2012. Z obsahu príslušného

exekučného spisu Okresného súdu Svidník sp.zn. 4Er/53/2009 totiž jasne a bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že v týchto konaniach súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol absolútne
promptne a pred uplynutím lehoty, ktorej porušenie žalobca v týchto žalobách tvrdil. Preto založenie
akejkoľvek zodpovednosti žalovanej za majetkovú škodu či vznik nemajetkovej ujmy žalobcu tu
neprichádza absolútne do úvahy.

Z obsahu fotokópie spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 4Er/53/2009 totiž vyplýva, že v uvedenej
exekučnej veci oprávneného (žalobcu) proti povinnému L. F. o vymoženie sumy 27.721,-Sk s
príslušenstvom (tejto exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp.zn. 2C/89/2012)
bola dňa 6.12.2008 pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie

exekúcie, exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 9.1.2009 a poverenie na vykonanie exekúcie
bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 21.1.2009, t.j. už v dvanásty deň po doručení žiadosti o udelenie
poverenianavykonanieexekúciesúdu,čoďalekopredstihuje15dňovúzákonnúlehotu,ktorejporušenie
žalobca tvrdil. Z tohto pohľadu je tvrdenie žalobcu v tejto jeho žalobe o tom, že omeškanie súdu trvalo

viac ako šesť mesiacov tvrdením, ktoré absolútne odporuje výsledkom vykonaného dokazovania a ako
také je zavádzajúce a nepravdivé.

Čo sa týka žalobcom namietaných zbytočných prieťahov v ostatných exekučných konaniach, ktoré
žalobca tvrdil vo všetkých ostatných týmto rozsudkom zamietnutých žalobách (t.j. v žalobách pôvodnej

sp.zn. 2C/82/2012, 2C/84/2012, 2C/86/2012, 2C/90/2012) súd poukazuje na to, že tunajší súd nemôže
relevantne posudzovať a neprináleží mu už vôbec rozhodnúť o tom, či v príslušných exekučných
konaniach v dôsledku doby, po uplynutí ktorej bolo v tom-ktorom exekučnom konaní rozhodnuté
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. o zastavení exekučného
konania bolo alebo nebolo porušené právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Túto otázku je kompetentný preskúmať iba Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúmava vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS
41/02). Príslušné súdne konania v tomto smere nie je kompetentný preskúmavať tunajší súd v konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda

exekučného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, žalobca nesúci vo veci dôkazné bremeno však ani
o takýchto sťažnostiach vo vzťahu k vyššie uvedeným konaniam a výsledku ich vybavenia nepredložil
tunajšiemusúdužiadnedôkazy).Opačnývýklad,akovýkladonemožnostiposudzovaťprieťahyvkonaní
všeobecným súdom by pritom znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v
tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Zároveň,

pokiaľ by tunajší súd v konaní o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov a od tohto odvodzovať nesprávny úradný postup, malo by to za následok absurdný
záver smerujúci aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, lebo vecne príslušné pre rozhodovanie
sporov o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú v prvom stupni zásadne okresnésúdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa čo iba potvrdzuje to, že konštatovať existenciu
zbytočných prieťahov v súdnom konaní je oprávnený jedine Ústavný súd SR (správnosť týchto záverov

pritom potvrdzuje aj obsah v súčasnosti účinného [konkrétne od 1.1.2013] ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z., ktorý dané skutočnosti už výslovne upravuje).

O konštatovaní zbytočných prieťahov vyššie uvedenými orgánmi však žalobca súdu nepredložil žiadne
dôkazy, pričom tu zároveň treba poukázať na to, že pokiaľ v žalobe vedenej pôvodne na OS Svidník pod

sp.zn. 2C/84/2012 (príslušné exekučné konanie sp. zn. 6Er/663/2010) výslovne poukazoval na svoje
„enormné“ úsilie k vydaniu rozhodnutia prostredníctvom svojich žiadostí, podnetov a sťažností, ktoré
v tejto žalobe na jej čl.3 a 4 čo do dátumu a obsahu podrobne špecifikoval, tak z obsahu príslušného
exekučného spisu OS Svidník (6Er/663/2010) vyplýva, že v uvedenej veci žiadne takéto podania
žalobcom učinené neboli. Táto argumentácia žalobcu je tu teda zjavne nedôvodná (podľa žalobcovho
tvrdenia dokonca prvá z týchto žiadostí, podnetov a urgencií mala byť učinená už dňa 2.7.2009, ďalšia

23.9.2009, potom 13.11.2009, 25.2.2010, 30.8.2010 a 23.11.2010, hoci exekučné sp. zn. 7Er/538/2009
(žaloba OS Svidník sp.zn. 2C/86/2014) začalo až dňa 26.8.2009, teda až po viac ako mesiaci a pol odo
dňa keď mal žalobca podľa svojich tvrdení údajne prvýkrát začať „urgovať“ rozhodnutie v tejto veci).

Vo vzťahu k relevancii tvrdení žalobcu obsiahnutých v jeho žalobách treba tiež poukázať na to, že v texte

týmto rozsudkom zamietnutých žalôb sp.zn. 2C/82/2012, 2C/84/2012, 2C/86/2012, 2C/90/2012 žalobca
uvádzal úplne iné dátumy rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí tej-ktorej žiadosti o udelenie
poverenia, než ako boli zistené z obsahu pripojených a oboznámených exekučných spisov, resp. ich
fotokópií (podľa tvrdenia žalobcu o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnej veci proti povinnému
C. P. /sp.zn. OS Svidník 6Er/663/2010/ malo byť rozhodnuté až dňa 27.6.2012 a to rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti, hoci v skutočnosti bolo o tejto žiadosti rozhodnuté už dňa 21.5.2012 a to
zastavením exekučného konania; podľa tvrdenia žalobcu o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnej
veci proti povinnému T. Ľ. /sp.zn. OS Svidník 4Er/678/2010/ malo byť rozhodnuté až dňa 13.6.2012 a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti, hoci v skutočnosti bolo o tejto žiadosti rozhodnuté uznesením zo dňa
31.5.2012 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti; podľa tvrdenia žalobcu o žiadosti o udelenie poverenia

v exekučnej veci proti povinnému L. L. /sp.zn. OS Svidník 2Er/464/2010/ malo byť rozhodnuté až dňa
30.1.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti, hoci v skutočnosti bolo o tejto žiadosti rozhodnuté už
dňa 29.10.2010 a to uznesením o zastavení exekučného konania; podľa tvrdenia žalobcu o žiadosti o
udelenie poverenia v exekučnej veci proti povinnému I. P. /sp.zn. OS Svidník 7Er/538/2009/ malo byť
rozhodnuté až dňa 16.8.2010, hoci v skutočnosti bolo o tejto žiadosti rozhodnuté už dňa 3.5.2010).

Zároveň súd poukazuje na to, že 15-dňová lehota v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení
účinnom v každom jednotlivom období ako sú vyššie citované) sa vzťahovala iba na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v prípade, ak by súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, a plynula až od

doručenia tej- ktorej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo strany exekútora súdu.
Uvedená 15-dňová lehota však, vychádzajúc zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení
účinnom v každom jednotlivom období ako sú odcitované vyššie), sa nevzťahovala na rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ak súd zistil rozpor žiadosti, návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak by zákonodarca zamýšľal stanoviť pre

rozhodnutieozamietnutížiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie15dňovúaleboinúlehotu,
zaiste by to bol v § 44 ods.2 Exekučného poriadku priamo a výslovne uviedol. Ak ale zákonodarca
v § 44 ods.2 druhá veta Exekučného poriadku výslovne uviedol, že „ak súd nezistí rozpor...do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu“ a potom v samostatnej
tretej vete tohto ustanovenia osobitne uviedol, že „ak súd zistí rozpor...žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanieexekúcieuznesenímzamietne“beztoho,žebytamzakotvilakýmkoľvekspôsobomvyjadrenie
akejkoľvek lehoty, potom je absolútne zrejmé, že neprichádza do úvahy iný výklad ako ten, že pre
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žiadna zákonná lehota
stanovená nebola a nie je.

Keďže žalobca tvrdené prieťahy v postupe exekučného súdu vyvodzuje z času uplynutého od dátumu
začatia exekučného konania (t.j. odo dňa keď bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie do zápisnice
u súdneho exekútora) do dňa rozhodnutia súdu, treba tiež uviesť to, že tento čas pre posudzovanie
prípadných prieťahov súdu nemôže byť smerodatný, lebo povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti oudelenie poverenia na vykonanie exekúcie vzniká, a čas jej realizácie preto možno posudzovať až
odo dňa doručenia žiadosti súdneho exekútora súdu. Tu potom súd pripomína žalobcovi, že súdny
exekútor, ktorého si žalobca sám a dobrovoľne zvolil na vykonanie exekúcie, doručoval tu žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v štyroch zo štyroch prípadov súdu až po uplynutí zákonnej
15-dňovej lehoty, v ktorej tak bol v zmysle § 44 ods.1 Exekučného poriadku povinný učiniť (v prípade
exekučného konania proti povinnému C. P. toto začalo spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u
súdneho exekútora dňa 3.8.2010, ale žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená až dňa 13.10.2010, teda po viac ako dvoch mesiacov po

spísaní návrhu; v prípade exekučného konania proti povinnému T. Ľ. toto začalo spísaním návrhu na
vykonanie exekúcie u súdneho exekútora dňa 9.8.2010, ale žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená až dňa 20.10.2010, teda po viac
ako dvoch mesiacov po spísaní návrhu; v prípade exekučného konania proti povinnému L. L. toto
začalo spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora dňa 12.5.2010, ale žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená až

dňa 16.7.2010, teda po viac ako dvoch mesiacoch; v prípade exekučného konania proti povinnej I. P.
toto začalo spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora dňa 26.8.2009, ale žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
až dňa 14.10.2009, teda po viac ako dvoch mesiacoch. Nečinnosť exekučného súdu preto nemožno
posudzovať, ako to robil žalobca v jednotlivých žalobách, už od momentu začatia exekučného konania

podľa § 36 ods. 1 Exekučného poriadku - spísania toho-ktorého návrhu pred exekútorom).

Okrem toho tunajší súd doby, v ktorých o zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia, resp. o zastavení
exekučného konania exekučný súd vo vyššie uvedených exekučných konaniach rozhodol, nepovažuje
vzhľadom na konkrétne okolnosti týchto vecí vôbec za neprimerane dlhé jednak vzhľadom na obsah

posudzovaných exekučných titulov, súvisiacich zmlúv o úvere a všeobecných podmienok (ako vyplývajú
z jednotlivých spisov), ako ani vzhľadom na príslušné úkony a výzvy exekučného súdu adresované
žalobcovi a súdnemu exekútorovi v súvislosti s riadnym preskúmaním exekučných titulov ako sú vyššie
pri jednotlivých exekučných konaniach popísané. Ak žalobca argumentuje prieťahmi spôsobenými
nerozhodnutím v zákonnej lehote, súd nad rámec už uvedených dôvodov vo vzťahu k neexistencii

zákonnej lehoty pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pripomína, že aj v
zmysle judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonnom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní, viď napr. Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 16/02 v ktorom
Ústavný súd judikoval, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty,

ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy. Súdu je z obsahu exekučných spisov Okresného súdu Svidník s ktorými sa oboznámil v rámci
dokazovania v tejto veci, ako aj z jeho vlastnej činnosti (§ 121 O.s.p.) a z ďalších u neho vedených
vecí žalobcu proti žalovanej známe, že žalobca inicioval obrovské množstvo exekučných konaní na
podklade nespôsobilých exekučných titulov - rozhodcovských rozsudkov, preto vyvodzovať právo z

tvrdených prieťahov v týchto konaniach, ktoré boli od začiatku nedôvodné a neopodstatnené, lebo na ich
iniciovanie žalobca nemal spôsobilý podklad ( exekučný titul) nie je podľa súdu vzhľadom na množstvo
týchto konaní a predovšetkým konkrétne okolnosti prejednávaných vecí namieste. Aj opakovane tvrdené
legitímne očakávania žalobcu totiž treba posudzovať s prihliadnutím na to, že žalobca sa dobrovoľne
a sám rozhodol iniciovať tieto exekučné konania práve na podklade rozhodcovských rozsudkov, kde

bolo vzhľadom na platnú právnu úpravu nevyhnutné preskúmavať rozhodcovské doložky, skúmať či sa
vymáha právom dovolené plnenie, pričom exekučné konania boli vyhlásené za nedôvodné, neprípustné,
tak ako v tu prejednávaných veciach. Základný právny princíp spravodlivosti od súdu požaduje, aby
právna ochrana nebola poskytovaná tomu, kto sám právo porušuje. Každý by mal ctiť zásadu, že z
nepráva nemôže vzniknúť právo a nárok na právnu ochranu majú len práva, nadobudnuté v súlade so

znením a účelom zákona. Tu uplatňované nároky žalobcu je nemožné nehodnotiť aj v týchto intenciách.
Na začiatku to bol totiž práve žalobca, ktorý inicioval najskôr rozhodcovské, a potom následne tu
prejednávané exekučné konania proti povinným, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Žalobcu
pritomztakéhotopostupunijakoneospravedlňujeprípadnáexistenciaurčitejpohľadávkyprotipovinným.Inými slovami povedané, nemôže sa zo zákonom zakázaného konania stať zákonom dovolené konanie
len s poukazom na existenciu pohľadávky. Preto ak sa žalobca snaží celú zodpovednosť preniesť
na exekučný súd tvrdením, že ak by ten rozhodol skôr, a teda žalobca by skôr vedel, že žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bude zamietnutá, mohol uskutočniť náhradu exekučného
titulu, čím údajne postup súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára,
tak tu súd pripomína žalobcovi, že zodpovednosť za „nevedomosť“ žalobcu o nespôsobilosti jeho
exekučného titulu ani samotné riziko jeho podnikania nemožno prenášať na exekučný súd, resp. na
žalovanú. Ak by sa žalobca skutočne správal ako riadny hospodár, zaiste by ako oprávnený neinicioval

množstvo nedôvodných, zbytočných exekučných konaní a ako riadnemu hospodárovi mu už to, že v
zákonom stanovenej 15-dňovej lehote nebolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie a následne mu
preto nemohlo byť doručené ani upovedomenie o začatí exekúcie mohlo signalizovať, že na vykonanie
exekúcie nie sú splnené zákonné podmienky.

Čo sa týka požadovanej náhrady majetkovej škody vo výškach zodpovedajúcich istinám s

príslušenstvom, ktoré podľa žalobcu viac nemôžu byť priznané právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu v občianskom súdnom konaní (ktorej sa žalobca domáhal vo svojich žalobách vedených pôvodne
na OS Svidník pod sp.zn. 2C/82/2012, 2C/90/2012 - príslušné exekučné konania 2Er/464/2010,
4Er/678/2010) treba poukázať na to, že uvedené škody žalobcovi v žiadnom prípade nemohli vzniknúť.
Vo vyššie uvedených exekučných konaniach exekučný súd nevykonal žiaden úradný postup bez

splnenia zákonných podmienok, neporušil princíp právnej istoty rozhodnutiami o zamietnutí žiadostí
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v príslušných exekučných konaniach, ani nevyvolal stav
zakladajúci prekážku veci právoplatne rozhodnutej (k otázke namietaných zbytočných prieťahov sa súd
vyjadril už vyššie). V prvom rade treba zvýrazniť tú skutočnosť, že žiadne z rozhodnutí o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie resp. o zastavení exekučného konania nebolo

zrušené ako nezákonné. Vo veci sp.zn. 7Er/538/2009 bolo zastavenie exekučného konania potvrdené
odvolacím súdom, vo veci sp.zn. 6Er/663/2010 sa žalobca proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia zo dňa 21.5.2012 ani neodvolal, vo veci sp. zn. 4Er/678/2010 sa žalobca proti
uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia zo dňa 31.5.2012 takisto neodvolal, vo veci
sp.zn. 2Er/464/2010 vzal odvolanie späť. Exekučný súd bol oprávnený a povinný skúmať či boli v

dotknutých exekučných konaniach splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie (či
na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti toho-ktorého exekučného titulu, musel na zistenie
nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Okrem iného bol povinný skúmať
či exekučné tituly, na základe ktorých súdny exekútor žiadal o udelenie poverení na vykonanie

exekúcie, boli spôsobilými exekučnými titulmi v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Keďže
exekučnými titulmi v dotknutých exekučných veciach boli rozsudky rozhodcovského súdu, musel pritom
exekučný súd popri ust. Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej tiež iba „ZoRK). Podľa Ústavného súdu SR v rozhodnutí z 3.3.2011 č. k.
IV. ÚS 60/2011-13, vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v

prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu,
v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov
vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný. Obdobne Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 18.1.2012 sp. zn. 6 Cdo

143/2011 konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať

daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Čo sa týka požadovanej náhrady majetkovej škody vo výške po 125,-€, ktorú žalobca požadoval v
žalobách pôvodne vedených na OS Svidník pod sp. zn. 2C/84/2012, 2C/86/2012, žalobca vznik takejto
škody na jeho strane nepreukázal, ako ani výšku uvedenej, ním požadovanej škody. Žalobca podľa
svojich tvrdení v týchto žalobách v tomto prípade v období od doručenia príslušnej žiadosti o udeleniepoverenia do rozhodnutia o nej vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,-€, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,-€ a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,

na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15,-€. Z oboznámeného obsahu súvisiaceho exekučného spisu OS Svidník zn. 6Er/663/2010, ktorého
sa žaloba 2C/84/2012 týkala, pritom neboli zistené absolútne tvrdené urgencie zo strany žalobcu
v danom exekučnom konaní - nie sú teda preukázané žiadne náklady spojené s administratívnym

spracovaním ich textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné. Žalobca tiež nepredložil
jediný dôkaz o skutočnej výške nákladov na správu svojej pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému ani výšku nákladov na udržiavanie a správu
informačného systému, ako ani tú skutočnosť, že by pracovné výkony jeho zamestnancov a udržiavanie
a správa informačného systému bolo potrebné výlučne v súvislosti s rozhodovaním exekučného súdu
v dotknutom konaní o podanej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V danom konaní

teda žalobca iba tvrdil, že mu majetková škoda vznikla, avšak jej skutočný vznik a skutočnú výšku
nijako relevantne nepreukázal, ako ani príčinnú súvislosť medzi činnosťou exekučného súdu a žalobcom
proklamovanými vyššie uvedenými nákladmi, ktoré žalobca považuje za vzniknutú škodu. K tomu treba
poznamenať, že žalobca nijako nepreukázal, že by mu ním uvádzaná škoda mala v celom rozsahu
vzniknúť výlučne v dôsledku postupu exekučného súdu (tu treba zvýrazniť, že samotný súdny exekútor,

ktorého si žalobca zvolil, predložil exekučnému súdu v danom prípade žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie výrazne po uplynutí zákonom určenej lehoty /viac ako dva mesiace po spísaní
návrhu na vykonanie exekúcie/ a súdu pritom zo strany žalobcu neboli predložené žiadne doklady
ani o tom v akom presnom časovom období a v akom presnom rozsahu v danom období mala táto
škoda, resp. tá-ktorá jej časť žalobcovi vzniknúť a teda či prípadne nebola spôsobená práve postupom

žalobcom zvoleného súdneho exekútora). Zároveň samotné tvrdenie žalobcu o paušalizácii reálnych
vecných nákladov preukazuje, že v tomto konaní nebola žalovaná skutočná škoda a aj z uvedeného
dôvodu nebolo možné dotknutej žalobe v danej časti vyhovieť (viď k tomu vyššie citované ustanovenie
§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).
Ak žalobca v súvislosti so vznikom tejto majetkovej škody vo výške 125,-€, ktorú súd má za

nepreukázanú poukazoval na to, že táto suma by ho nezaťažila „ak by exekučný súd postupoval správne
aprirozhodovaníoudelenípoverenianavykonanieexekúciebydodržalzákonomstanovenúdobu“nedá
sa mu nepripomenúť, že žiadna suma by s určitosťou a predovšetkým žalobcu nezaťažila v prípade, ak
by sa v predmetnom konaní nedomáhal vymoženia pohľadávky na základe nespôsobilého exekučného
titulu.

Keď v priebehu konania žalobca podal znalecký posudok č. 1/2014 týkajúci sa vyčíslenia majetkovej
škody žalobcovi, z obsahu tohto posudku je zrejmé, že vychádzal znalec len z podkladov poskytnutých
zadávateľom. Podklady boli kontrolované len po formálnej stránke, vecná stránka obsiahnutá v
ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom informácii. Z tohto dôvodu
znalecký ústav ustálil len výšku škody, no nevychádzal z tej skutočnosti, že žalobcovi skutočne

táto škoda majetkové, či už nemajetková vznikla. Súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda vo veci sp. zn. 10C 175/2014. ,,Ku skutkovým záverom ohľadom
zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy zamestnancov, na poštovné, na tlač a na správu informačného
systému dospel súd zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorého faktickú správnosť v tomto smere súd
nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku však podľa súdu v žiadnom prípade nevyplýva,

že tieto zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s exekučným konaním, v ktorom malo podľa
tvrdenia žalobkyne dôjsť k prieťahom". Celkovo tak možno v tejto časti skonštatovať, že až na tri úkony
(sťažnosť na prieťahy) nemožno zo znaleckého posudku nijakým spôsobom zistiť, prečo sú zvýšené
mzdové náklady dôsledkom tvrdeného nesprávneho úradného postupu, a nie celkom jednoduchým a
logickým dôsledkom skutočnosti, že žalobkyňa sa jednoducho v rokoch 2009 až 2011 rozhodla uplatniť

a vymáhať obrovské množstvo nárokov voči svojím dlžníkom, čo si nevyhnutne vyžiadalo zvýšenú
administráciu a s ňou spojené náklady. Inak povedané, zo znaleckého posudku nemožno nijako zistiť,
či by k týmto zvýšeným nákladom nebolo došlo aj v prípade, že by súdy vydali všetky poverenia na
vykonanie exekúcie presne v zmysle žiadostí žalobkyne a v zákonnej 15 dňovej lehote. Predložený
znalecký posudok preukazuje nanajvýš tak fakty v ňom uvedené (skutočnosť, že u žalobkyne došlo v

rokoch2009až2011kzvýšeniumzdovýchnákladovanákladovnapoštovné,tlačasprávupočítačového
systému), no v žiadnom prípade nepredstavuje dôkaz príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s
tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Na základe toho odvolací súd podľa § 132 v spojení s § 120
ods. 1 O.s.p. (dôkazné bremeno žalobcu) dospel k záveru, že vznik škody v príčinnej súvislosti neboldokázaný“. Z uvedených dôvodov súd neprihliadal na tento znalecký posudok, ktorý má v tomto prípade
povahu listinného dôkazu za účelom preukázania tvrdení žalobcu.

Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 ZoRK, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že
všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom
právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej
zmluve nevylúčia.

Podľa § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 ZoRK, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,

ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do
zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o
podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.

Podľa prílohy bodu 1. písm. q) smernice 93/13/ES patria medzi nekalé podmienky (v zmysle čl. 3
bodu1.a2.smernice)ajpodmienky,ktorýchzmyslomaleboúčinkomjeneposkytnúťspotrebiteľoviprávo
alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou,
nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by

podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Uvedená smernica
bola prebratá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004, ktorým bol novelizovaný Občiansky
zákonník. Na základe zásady nepriameho účinku je táto smernica záväzná aj pre Slovenskú republiku
a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré
upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

I keď samotní povinní vystupujúci vo vyššie uvedených exekučných konaniach nevyužili oprávnenia
v zmysle § 40 ZoRK, bol exekučný súd oprávnený a povinný skúmať existenciu alebo platnosť
rozhodcovských doložiek, od ktorých rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc v príslušných ním
vedených konaniach, a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor toho-

ktorého rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť príslušného
exekučného titulu. Tiež bol oprávnený a povinný skúmať splnenie ďalších podmienok pre vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku. Takýmto postupom exekučný súd napĺňal povinnosť
vyplývajúcu z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Exekučný súd v konaniach ním vedených pod sp.zn.
2Er/464/2010, 7Er/538/2009 dospel k záveru o nepreskúmateľnosti a o nevykonateľnosti exekučného

titulu a v konaní 6Er/663/2010, 4Er/678/2010 k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Svoje
závery v každom rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie resp.
o zastavení exekučného konania v príslušných exekučných konaniach náležite a podrobne odôvodnil)
Exekučný súd teda v uvedených konaniach preskúmal predložené rozhodcovské rozsudky a príslušné
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol v zmysle

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, resp. exekučné konania podľa zák.č. 244/2002 Z.z. zastavil nakoľko
dospel k záveru, že príslušné rozhodcovské rozsudky neboli vykonateľnými exekučnými titulmi, na
základe ktorých by bolo možné viesť exekúciu. V uvedených veciach postupy exekučného súdu boli plne
opodstatnené a zákonné. Uvedené postupy exekučného súdu neboli posudzovaním vecnej správnosti
toho- ktorého rozsudku rozhodcovského súdu a nesmerovali k ich zrušeniu. Okrem toho nemožno sa

stotožniť s názorom žalobcu (v žalobách pôvodne vedených na OS Svidník pod sp. zn. 2C/82/2012,
2C/90/2012), že exekučný súd vo vyššie uvedených exekučných konaniach založil prekážku veci
rozhodnutej - pokiaľ totiž rozhodcovský súd nemal právomoc na rozhodovanie v príslušných veciach,
resp. je jeho rozsudok nepreskúmateľný a nevykonateľný, ním vydané rozsudky, ktoré boli predložené
ako exekučné tituly sú nulitnými, t.j. ničotnými aktmi, ktoré sú z hľadiska právneho neexistujúce a

nikoho nezaväzujúce a ako také nemôžu zakladať v prípadnom občianskom súdnom konaní prekážku
rozhodnutej veci. Z uvedeného vyplýva, že nároky žalobcu na náhrady majetkovej škody vo výškach
zodpovedajúcich istinám s príslušenstvom (v zmysle žalôb vedených pôvodne na OS Svidník pod sp.
zn. 2C/82/2012, 2C/90/2012 sú absolútne nedôvodné, nakoľko žalobcovi uvedené škody nevznikli.Súd opätovne zdôrazňuje, že žalobca bol v tomto konaní riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p..
Napriek uvedenej skutočnosti žalobca taktiež v tomto konaní nijako nepreukázal, že by mu v súvislosti

s jednotlivými prípadmi rozhodovania OS Svidník v ním vedených exekučných veciach (tam kde boli
žiadosti o udelenie poverenia zamietnuté, resp. exekučné konania boli zastavené, t.j. žaloby pôvodnej
sp.zn. 2C/82/2012, 2C/84/2012, 2C/86/2014, 2C/90/2012) vznikla nemajetková ujma. Súd v tomto
konaní nemal preukázané žiadne porušenie základných práv a princípov právneho štátu v daných
exekučných konaniach, ani porušenie práva na súdnu ochranu či práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ku ktorým by došlo zo strany OS Svidník. V príslušných exekučných konaniach
bolo už od ich začiatku, vzhľadom na to, že išlo o exekučné konania proti fyzickým osobám, vždy dané
riziko jednak „zániku“ povinného (tu mal žalobca pravdepodobne na mysli úmrtie), i riziko straty kontaktu
s povinným, ako aj riziko insolvencie toho-ktorého povinného - tieto riziká nemožno spájať s dĺžkou
doby od podania tej-ktorej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej
zamietnutí.Nemožnosatiežstotožniťstvrdeniamižalobcu,ženeexistenciaakéhokoľvekvnútroštátneho

prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných
nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, resp.
s údajnou absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u
neho, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti - akékoľvek pocity si u žalobcu

ako právnickej osoby nie je možné ani len predstaviť a o skutočnom vzniku pocitov frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti u členov riadiacich orgánov
žalujúcej spoločnosti, ich intenzite, spôsobe akým sa prejavovali u jednotlivých členov riadiacich orgánov
žalujúcej spoločnosti, aké na nich prípadne zanechali následky a pod., neboli súdu zo strany žalobcu
predložené žiadne dôkazy (okrem toho žalobca v žalobách tvrdí, že poškodeným je on a domáha

sa náhrady škody či nemajetkovej ujmy sám žalobca, preto pocity členov jeho riadiacich orgánov
sú podľa názoru súdu irelevantné pre prípadnú náhradu žalovaných nárokov žalobcovi). Žalobca
taktiež nijako nepreukázal, že postupy exekučného súdu v jednotlivých vyššie uvedených exekučných
konaniach v súvislosti s tou-ktorou vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom spôsobili zánik
ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu (už vôbec nie akých konkrétnych) ako aj zánik

už vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj jeho majiteľov - ide tu iba o ničím nepreukázané, prosté
tvrdenia žalobcu nepodložené žiadnymi dôkazmi, a to rovnako aj čo sa týka tvrdení žalobcu o tom,
že nezákonným zásahom (treba opäť poukázať na to, že nezákonné zásahy exekučného súdu neboli
v tomto konaní nijako preukázané) vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a

spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. V súvislosti s tvrdenou frustráciou
treba pripomenúť, že žalobca v exekučných konaniach nevystupoval ako povinný, voči ktorému by sa
viedlo nedôvodné exekučné konanie, ale ako oprávnený, ktorý sám také nedôvodné konanie inicioval.
Žalobca v žiadnom jednotlivom prípade, čo sa týka týmto rozsudkom zamietnutých žalôb, nepreukázal
nielen skutočný vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane, ale ani nijako obsahovo nešpecifikoval ani

jeden z faktorov, na ktoré treba prihliadať pri prípadnom určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa vyššie citovaného § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom už zo znenia
tohto ustanovenia zároveň jednoznačne vyplýva aj samotná nemožnosť odvodzovania výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. s poukazom na výšky
Ústavným súdom SR v iných veciach priznávaných primeraných zadosťučinení pri konaní

ústavného súdu podľa tretej časti, druhej hlavy, šiesteho oddielu zákona č. 38/1993 Z.z (ako požadoval
žalobca v žalobe vedenej pôvodne na OS Svidník pod sp. zn. 2C/84/2012 a 2C/86/2012 s poukazom na
v týchto žalobách uvedených nálezov Ústavného súdu SR) a čo sa týka v žalobách pôvodne vedených
na OS Svidník pod sp. zn. 2C/82/2012, 2C/90/2012 uplatnených nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výškach po 20 % z tej-ktorej istiny s príslušenstvom požadovanej v jednotlivých uvedených žalobách

z titulu majetkovej škody, treba opätovne zdôrazniť, že súd nemal nijako preukázané, že by v dotknutých
exekučných konaniach OS Svidník (ktorých sa jednotlivé uvedené žaloby dotýkali) došlo k akémukoľvek
nezákonnému či nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu a teda nebolo súdu v žiadnom z
týchto prípadov preukázané, že by žalobcovi vôbec vznikla akákoľvek nemajetková ujma, ktorej náhradu
v peniazoch by prípadne bolo možné žalobcovi priznať.

K absolútnej nedôvodnosti akýchkoľvek náhrad žalobcu v súvislosti s jeho žalobou pôvodne vedenou
pod sp.zn. 2C/89/2012, kde bolo dokazovaním bez akýchkoľvek pochybností vyvrátené tvrdenie žalobcuo nesprávnom úradnom postupe, lebo poverenie na vykonanie exekúcie tam bolo udelené riadne a včas,
sa už súd vyjadril vyššie.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a dôvody súd žaloby o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol.

V časti nároku žalobcu pôvodne vedeného na Okresnom súde Svidník pod sp.zn. 2C/80/2012,
2C/81/2012, 2C/83/2012, 2C/85/2012, 2C/87/2012, 2C/88/2012, 4C/446/2012, 4C/474/2012 vylúčil vec

na samostatné konanie, nakoľko pre aktuálnu nemožnosť zabezpečiť pre potreby dokazovania príslušné
exekučné spisy iný postup neprichádzal do úvahy.

S poukazom na dôvody, pre ktoré boli príslušné žaloby zamietnuté, má súd za to, že je už nehospodárne
a nadbytočné zaoberať sa jednotlivými námietkami žalovanej voči dotknutým žalobám obsiahnutými v
jej vyjadrení (osobitne tými, ktoré v podstate korešpondujú s vyššie uvedenými dôvodmi zamietnutia

príslušných žalôb v tomto konaní, ako aj tými, ktoré sa netýkali vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré
súd žaloby v tomto konaní zamietol - napr. k námietke premlčania, zmätočnosti žalôb a pod.).

Záverom treba poznamenať, že nakoľko žalobca v tomto konaní v žiadnom jednotlivom prípade (čo sa
týka týmto rozsudkom zamietnutých žalôb) nepreukázal ani len skutočný vznik škody, nemal súd prečo

rozhodovať v zmysle jeho návrhov v jednotlivých žalobách medzitýmnym rozsudkom o základe tej-ktorej
veci - ak totiž vznik škody nie je preukázaný, bolo by nezmyselné, aby súd medzitýmnym rozsudkom
vyslovoval kto „za škodu“ zodpovedá.

Podľa § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je
povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak
účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich
zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi
okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná

a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Na pojednávaní dňa 30.12.2014 súd vo vyhlásenom rozsudku okrem iného rozhodol (v zmysle § 142
ods. 1 O.s.p.), že v celom rozsahu neúspešný „žalobca je povinný zaplatiť žalovanej trovy konania vo

výške, ako budú určené v písomnom vyhotovení tohto rozsudku v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku“ - žalovaná však v zákonnej lehote od vyhlásenia tohto rozhodnutia trovy nevyčíslila, pričom
z obsahu celého spisového materiálu jej žiadne preukázateľné trovy ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
nevyplývajú, preto súd v tomto písomnom vyhotovení rozsudku podľa § 151 ods. 2 O.s.p. žalovanej
náhradu trov konania nepriznal.

O trovách konania vo veciach vylúčených na samostatné konanie bude rozhodnuté v konaní o vylúčenej
veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného
vyhotovenia na Okresný súd Bardejov.

1, V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

2, Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3, Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.