Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6CoE/138/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6709208769
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ján Bednár
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6709208769.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: J. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. H. č. XXX/X, XXX XX A., o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 1 098,68 eur a
príslušenstva,vykonávanejsúdnymexekútoromJUDr.RudolfomKrutým,PhD.sosídlomExekútorského

úradu Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava pod spisovou značkou EX 4921/09, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 20Er/535/2009-58 zo dňa 20.03.2015, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b), písm. c) O.s.p. z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1, písm. a) zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“).

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 12.8.2009 bolo na základe návrhu oprávneného vydané
poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. na vymoženie pohľadávky oprávneného,

ktorej predstavuje istinu 1 098,68 eur a jej príslušenstvo. Exekučným titulom v prebiehajúcej exekúcii je
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 02136/09 zo dňa 26.05.2009.

Okresný súd po zvážení a zohľadnení všetkých okolností uzavretia zmluvy o úvere medzi oprávneným
a povinným vyhodnotil ich vzájomný právny vzťah ako spotrebiteľský s poukazom na ust. § 52 a nal.

zák. č. 40/1960 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy. V zmysle aktuálnej judikatúry a prijatej právnej úpravy na ochranu práv spotrebiteľa
okresný súd preskúmal rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého je exekúcia vedená, pričom tento
posudzoval predovšetkým z tých hľadísk, či v predmetnej veci bola daná právomoc rozhodcovského
súdu vec prejednať a rozhodnúť, od ktorej skutočnosti sa odvíja legitimita rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu.

V tejto súvislosti konštatoval, že rozhodcovská zmluva bola zmluvnými stranami uzavretá vo forme
rozhodcovskej doložky inkorporovanej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú
súčasťou zmluvy o úvere. Rozhodcovskú doložku posudzoval predovšetkým s ohľadom na ust. § 53
ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka, či v rámci podmienok štandardnej zmluvy nie je takou zmluvnou
podmienkou, ktorá spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). S poukazom na uvedené zákonné ustanovenia konštatoval,
že rozhodcovská doložka bola pripravená ako súčasť formulárovej zmluvy o úvere včlenením doVšeobecných obchodných podmienok a je spôsobilá zákonom predpokladaných následkov značnej
nerovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa, pretože ho núti neodvolateľne
sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a bráni uplatneniu jeho práv pred všeobecným súdom. V

predmetnom prípade povinný nemal inú možnosť, ako podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, keďže na
predloženúzmluvuoúverevrátanejejsúčastínemalvplyvamoholju,vrátanevšeobecnýchobchodných
podmienok, prijať alebo odmietnuť len ako celok.

Na základe uvedeného dospel okresný súd k záveru, že rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský

súd odvodil svoju právomoc vec rozhodnúť, je neprijateľnou podmienkou v zmluve o úvere, ktorá je
podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatná,
čo má za následok, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom,
na podklade možno viesť exekúciu. Preto s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku
exekúciu zastavil tak, ako je vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia uvedené.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom
splnomocneného zástupcu odvolanie, v ktorom uviedol, že podáva odvolanie proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu v celosti. Navrhol v ňom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu
zrušilavecvrátilokresnémusúdunaďalšiekonanie.Akodôvodypodaniaodvolaniauviedolustanovenia
§ 205 ods. 2 písm. b), f), a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p. a v spojení s ust. § 221 ods. 1

písm. e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O.s.p.“).

Zároveň namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, pretože súd nevykonal náležité dokazovanie.

V úvode odvolania poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013,

v ktorom Ústavný súd SR judikoval, že postup všeobecných súdov, ktoré pri posudzovaní platnosti
rozhodcovskej doložky nevychádzali len z obsahu rozhodcovského rozsudku a pri rozhodovaní podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku skúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými
podmienkami, nebol správny a bol v rozpore so základnými procesnými právami oprávneného. Podľa
názoru oprávneného uvedený Nález Ústavného súdu SR upravuje do značnej miery dokonale zhodný

rozhodovací mechanizmus všeobecných súdov a prináša zásadný prelom pri svojvoľnej paušalizácii
ich rozhodnutí v týchto vecne zhodných konaniach.

Ďalej uviedol, že okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom
exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Pokiaľ exekučný súd založil

svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá
neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II ÚS 140/2010 týkajúci sa výkladu komunitárneho práva, na rozsudok Súdneho dvora EÚ
sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 a v súvislosti s ním na to, že uplatnenie Smernice 93/13/ES

sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie
záruky kontradiktórnosti tak v základnom, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle článku 47 Charty
základných práv Európskej únie.

V danom prípade nastalo podľa názoru oprávneného činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné

porušenie práv, nakoľko oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k neprijateľnej podmienke. Exekučný
súd si ďalej nesplnil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1
Smernice 93/13/ES, pretože výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES musia
byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a
právnych pojmov komunitárneho práva, vziať na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj

ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V
tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v judikatúre súdov členských štátov Európskej únie.
Z uvedených rozhodnutí je možné podľa názoru oprávneného vyvodiť záver, že súdy týchto členských
krajín Európskej únie pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako
pristupuje k tejto problematike exekučný súd.

Oprávnený ešte uviedol, že ak už exekučný súd vydal poverenie exekútorovi, nie je možné, aby v
následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na
takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Poukázalďalej na to, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti -
ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť
jeho koncepcie neprijateľných podmienok.

Oprávnený navrhol, aby bolo konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušené a aby boli Súdnemu
dvoru EÚ predložené prejudiciálne otázky :

Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti

možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľvýslovneodporoval
jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?

V súvislosti s opodstatnenosťou odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, ktorý pre tieto dôvody rozhodnutie
okresného súdu zrušil. Vyslovil názor, že všeobecný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží.
Podľa jeho názoru exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému

komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.
Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti

v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia
smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného
(povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom
čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom

žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I.
ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať

žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby
sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo

vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to
ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný
súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Ďalej oprávnený uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, žiada, aby
všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku

s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh

účastníka konania (§45 ods. 1 ZRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a
nasl. ZRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.Exekučný súd podľa názoru oprávneného porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh
(v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z

úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Poukazuje ďalej na to, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu
práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon
a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom
konaní nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti

podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou
Slovenskej republiky špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ustanovenie §
40 a 43 ZRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - interpretoval
ústavnenesúladným spôsobom.Exekučnýsúdtedavydalrozhodnutiebezaplikácie relevantnejprávnej

normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania
dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.

Súd prvého stupňa porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté
v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok

zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho
prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j.
odňalo účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné
rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Poukázal ďalej na to, že exekučný súd nenariadil vo veci pojednávanie s poukazom na § 58 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak
by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými
dôvodmi stanovenými v ust. § 45 ZRK, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh
prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadom
neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie

priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská
doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na
všeobecný.Nejdepritomofiktívnumožnosťvoľby,aleoreálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúceho
orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu

nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497
Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami

Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť
dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas

so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania,
dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je
neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko.

Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné
podmienky.Oprávnenýďalejpoukázalnaskutočnosť,žeanizozákona,anizinýchprepisovniejemožné
odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné
strany dohodnúť. Keďže oprávnený má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj poskytovanieúverov z vlastných zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol s
povinným dojednať aj odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v bode 4 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru ďalej zaviazal uhradiť aj poplatok za každú zaslanú upomienku vo výške 1,99 Eur ako

paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

V závere odvolania oprávnený zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom, a teda, či sa exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, už raz súd posudzoval
a právoplatne o nej rozhodol. Zároveň je potrebné konštatovať, že exekučný súd nie je oprávnený

z úradnej moci vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na podklade rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Keďže
od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu, považoval rozhodnutie súdu
o neprípustnosti exekúcie za nezákonné.

Vyjadrenie povinného k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca odvolaniu nemienil
vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na

rozhodnutie.

Krajský súd ako súd odvolací v dôsledku preskúmal vec v medziach daných ust. § 212 ods.1 O.s.p.,
postupom podľa ust. § 214 ods. 2, § 219 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,
že návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b) a c) O.s.p. nie je dôvod

vyhovieť a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii, teda otázku platnosti a
vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu zodpovedal presvedčivo a svoje závery
podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s jeho právnym názorom i objektívne presvedčivo zdôvodnil a

žiadna z námietok uplatnených oprávneným v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Predovšetkým odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej
okresným súdom a ním zvoleného postupu, ktorý exekúciu v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. a)
Exekučného poriadku aj bez návrhu zastavil. Pre správnosť a objektívnu presvedčivosť dôvodov a

zákonný postup pri zastavení exekúcie, ktorý predstavuje vecný rozsah napadnutého rozhodnutia,
je postačujúcim, aby sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov okresného
súdu s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko však obsahom odvolania
je opakovane podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávneného s dôvodmi zastavenia exekúcie,
odvolací súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami oprávneného, ktoré

neboli prejednané a doplniť dôvody na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľoprávnenýnavrholexekučnékonanieprerušiťpodľaust.§109ods.1,písm.b)ac)O.s.p.odvolací

súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho
predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný poriadok vylučuje

použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie
prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr.
Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní
sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56
Exekučného poriadku. Takýto právny názor je obsiahnutý aj v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS

218/2013-26 zo dňa 10.07.2013.

Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. rozhodnutie o predložení návrhu na
zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný právny predpis,ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, neprináleží účastníkom konania, ale len (predkladajúcemu)
súdu, ktorý dospel k názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky je v predmetnej
veci potrebné. V predmetnom prípade nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s

ÚstavouSlovenskejrepublikyprvostupňovýsúd,keďžekonanienaÚstavnomsúdeSlovenskejrepubliky
neinicioval, a k takémuto záveru nedospel ani odvolací súd, pred ktorým bol návrh oprávneného
opätovne vznesený. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať
relevantnosť exekučného titulu a teda aj výkladom § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, sa odvolací súd
zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky).

K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd uvádza, že úlohou
Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie (výkladu zmlúv; platnosti a výkladu
aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v

konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru Európskej únie neprislúcha
rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych
názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej

otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je
potrebné rozhodnúť o výklade práva Európskej únie. Odvolací súd uvádza, že tak ako pri navrhovanom
prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., aj v tomto prípade „pánom“ rozhodnutia o
predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k
názoru, že pre kvalifikované s právom Európskej únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú

pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustný
opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu
otázku (v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 06. 10.
1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná,
vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória acte éclairé) a v prípade,

ak je správne uplatňovanie práva Európskej únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné
pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené
prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod
na ich predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie.

Okresný súd napadnutým rozhodnutím exekúciu zastavil z dôvodu, že predmetný rozhodcovský
rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatného
ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný súd rozhodcovskú doložku v
spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aplikujúc na zistený skutkový
stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná podmienka
obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe
zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k Smernici 93/13/ES

zo dňa 05.04.1993 (ďalej aj „Smernica“), resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných
podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Je potrebné zdôrazniť, že z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie
veci Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom výkladu Smernice malo význam len to, že okresný súd

v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej
rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu, ale na Smernicu len odkázal s tým, že zmyslom a cieľom
Smernice je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako v členskom štáte Európskej únie
minimálne taký štandard ochrany ako stanovuje predmetná Smernica.

Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady
č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá,
že nie je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou
acte clair.Vzhľadom na uvedenému odvolací súd odvolateľom podané návrhy na prerušenie konania z dôvodov
podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. zamietol.

Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo dňa 03. 08. 2009, doručenou okresnému súdu dňa 06.08.2009, požiadal exekučný súd o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému J. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. H.

č. XXX/X, XXX XX A., na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 26. 05.2009
sp. zn. SR 02136/09 (č.l. 4-5 spisu). Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel
nároku oprávneného, ktorý si uplatnil na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 23. 01.2008
uzavretej medzi oprávneným a povinným (č.l. 56 spisu) a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 1 098,68 eur spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo

sumy 1082,76 eur od 20.11.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 270,45 eur, všetko v
lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V texte úverovej zmluvy sú oprávneným vopred predtlačené
viaceré prehlásenia žiadateľa o úver mimo iného o tom, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto
zmluvy o úvere a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej časti
tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Text rozhodcovskej doložky

sa nachádza v pripojených Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17 sa
zmluvné strany „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa

vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o
rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad

alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru nie sú verifikované podpisom povinného (č.l. 47 spisu).

Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ súd
pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným je
potrebné klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj jeho postup pri skúmaní neprijateľných
podmienok v spotrebiteľskej zmluve, považuje odvolací súd za vecné správne.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu
exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov,
za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň

povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej
(vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn.
3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí

rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.
Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie súsplnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so

zámeromzákonodarcuvyjadrenýmajvinýchustanoveniachExekučnéhoporiadkuanielenv§44ods.2.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný

súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to
napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť“. Ústavný súd Slovenskej republiky v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z
27.1.1997publikovanomvZbierkestanovískarozhodnutípodč.R58/1997uviedol,že„súdnaexekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom

konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, teda či ho vydal rozhodcovský súd s

právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa
§ 37 ZRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok

súdu (§ 35 ZRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným
predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho
exekútoranemácharaktersúdnehorozhodnutia.Neobstojípretoanitvrdenieoprávneného,žesúdmôže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Irelevantnou je aj odvolacia námietka, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným
je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za „slabšieho“
voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a súdny exekútor dbať o to, aby

nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver
o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením
zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú
oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený záver okresného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá bola
dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
tak, ako to vyplýva z ust. § 53 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka ako

neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka), a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§
41 ods. 2 Exekučného poriadku). Rozhodcovská doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru) jednoznačne preferuje riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môžezvoliť rozhodnutie sporu rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva
obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo
všeobecným súdom, ale výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda

neplatnú (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť
si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej zmluve o úvere
zo dňa 23. 01. 2008, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci,

je zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá
individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, a preto ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu
na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

K námietke oprávneného o tom, že v predmetnom prípade mal okresný súd nariadiť pojednávanie,
odvolací súd uvádza, že v ustanovení § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom
ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia, bola súdu daná len možnosť nie povinnosť, nariadiť
pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými
skutočnosťami rozhodnutie nedôvodil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému
dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.

Z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.