Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 2, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/594/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714201448
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2714201448.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom
Bratislava, Prešovská 48, IČO: 35 850 370, zastúpeného advokátom: Mgr. Miroslav Vilím, so sídlom
Bratislava, Michalská 9, proti odporkyni: P. E., nar. XX.X.XXXX, bytom Y., XX. S. XXXX/X, zastúpenej
spoločnosťou: Právne centrum s.r.o., so sídlom Bratislava, Mýtna 42, IČO: 36 698 873, o zaplatenie
39,88 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k.

7C/139/2014-55 zo dňa 16.9.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomprvostupňovýsúd zamietolnávrhnavrhovateľaazaviazalhozaplatiťodporkyni
k rukám jej právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 498,37 Eur a náhradu

iných trov konania v sume 16,50 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie
prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 4 ods. 3, § 15 ods. 7 písm. b), § 16 ods.
7 písm. b), § 25 ods. 1 písm. a), § 26 ods. 1 písm. g), h), § 28 ods. 3 zák. č. 442/2002 Z.z. o
verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, § 7 ods. 1, 2, § 470 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101
Občianskeho zákonníka, ako i § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 8 O.s.p. Vecne argumentoval
tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ uzatvoril s P. D. - starou matkou

odporkyne ako odberateľom Zmluvu č. 18216468 o dodávke pitnej vody z verejného vodovodu a
odvádzaní odpadových vôd za účelom dodávky vody z verejného vodovodu, odvádzanie odpadových
vôd verejnou kanalizáciou. Odberateľovi vznikla v zmysle zákona č. 442/2002 Z.z. povinnosť platiť
vodné, stočné. Podkladom pre zaplatenie vodného, stočného mal byť daňový doklad - faktúra, ktorá
mala byť doručená odberateľovi. Fakturácia sa mala vykonávať na základe stavu zisteného meradlom.
Adresa odberného miesta bola: XX. S. X, XXX XX Y.. Zmluvné strany si v zmluve dohodli aplikáciu

ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona č. 442/2002 Z.z. Súd si predmetnú zmluvu kvalifikoval ako
spotrebiteľskú zmluvu uzavretú medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Nakoľko v zmluve neboli poňaté
ustanovenia o spôsobe ukončenia zmluvného vzťahu, súd dospel k záveru, že smrťou menovanej
zmluvný vzťah s navrhovateľom zanikol (?). Jedinou závetnou dedičkou po nebohej sa stala vtedy
ešte maloletá odporkyňa, ktorú v dedičskom konaní zastupoval zákonný zástupca. V rámci dedičského
konania nadobudla i nehnuteľnosť, rodinný dom, ktorý bol evidovaný ako odberné miesto v zmluve

medzi jej starou matkou a navrhovateľom. Z obsahu vystavených faktúr číslo: 210380331, 211152608,
211182481, 311443808 a 212132118 mal súd preukázané, že tieto boli vystavené na meno nebohej
odberateľky v celkovej sume 39,88 Eur a to za obdobia 17.6.2010 - 9.9.2010, 20.12.2010 - 31.12.2010,
1.1.2011 - 5.2.2011, 6.2.2011 - 30.3.2011, 9.6.2011 - 8.12.2011, 9.6.2011 - 8.6.2012, v ktorých obdobiach
bola menovaná už mŕtva a teda preukázateľne nebola odberateľom. V zmysle § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka odporkyňa ako dedička zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za poručiteľove

dlhy, ktoré na ňu prešli poručiteľovou smrťou. To znamená, že musí ísť o dlhy, ktoré už existujú v
čase smrti poručiteľa. Súd mal preukázané vyššie špecifikovanými faktúrami, že sumy uvádzané nafaktúrach sa viažu za odber (vodné, stočné) až po smrti starej matky odporkyne a preto dospel k záveru,
že odporkyňa za takýto dlh nezodpovedá. Ďalej súd ustálil, že medzi navrhovateľom a odporkyňou
nebola uzatvorená zmluva o dodávke pitnej vody z verejného vodovodu a odvádzaní odpadových vôd v

období od 17.6.2010 do 8.6.2012 (ďalej len „rozhodné obdobie“), v ktorom boli faktúry vystavené. Pokiaľ
potom navrhovateľ nepreukázal, že by bola odporkyňa ako vlastníčka nehnuteľností (v období, za ktoré
boli vystavované faktúry) povinná mu zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom titulom neuhradeného
vodného za dodávku vody z verejného vodovodu navrhovateľa a stočného, nakoľko odporkyňa nie je
nositeľomtvrdenejhmotnoprávnejpovinnosti(záväzku)anemátedavkonanípasívnuvecnúlegitimáciu,

neuniesol dôkazné bremeno, že by odber mala realizovať, t.j. že by sa správala ako odberateľ, nie je
možné na odporkyňu aplikovať § 28 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z. z., keďže toto ustanovenie ukladá
povinnosť len odberateľovi. Súd dodáva, že vecná legitimácia je teoretická konštrukcia, ktorá vo vzťahu
k účastníkom konania vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného a niekedy aj z procesného práva, ktorý v
konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo k neúspechu konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie
účastníka v hmotnoprávnom vzťahu. Toto postavenie môže byť dvojaké. Účastník konania, ktorý je

nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia (ak je žalobcom) má aktívnu vecnú legitimáciu.
Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku) má pasívnu vecnú legitimáciu.
Z vykonaného dokazovania súdu nevyplýva, že by odporkyňa bola nositeľom hmotnoprávnej povinnosti
(záväzku), tak ako to tvrdil navrhovateľ a teda že by bola v konaní pasívne vecne legitimovaná. Súd
ďalej vychádzal z toho, že v čase podania návrhu na súd bola odporkyňa ešte maloletou (?), nemala

spôsobilosť samostatne konať pred súdom a v návrhu navrhovateľ neuviedol aj jej zákonného zástupcu
(?). Nakoľko teda navrhovateľ s odporkyňou v rozhodnom období nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu, na
základe ktorého by jej mal dodávať vodu z verejného vodovodu a na základe ktorého by bola odporkyňa
povinná mu platiť za dodávku vody z verejného vodovodu vodné; nebolo v konaní preukázané ani to, že
byodporkyňavrozhodnomobdobíneoprávneneodberalavoduzverejnéhovodovodunavrhovateľa,súd

návrh zamietol. Ďalším dôvodom zamietnutia návrhu je to, že odporkyňa nie je pasívne legitimovanou
v konaní. Súd sa v závere vyporiadal i s námietkou odporkyne na premlčanie faktúry č. 210380331 na
sumu12,33eur,ktorábolasplatná15.10.2010.Keďžetutrebaaplikovaťvšeobecnútrojročnúpremlčaciu
lehotu podľa § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka a návrh bol súdu doručený až 5.3.2014 (nie
do 15.10.2013), predmetná faktúra je premlčaná.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorým sa domáhal zmeny rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O.s.p. v spojení
s § 223 O.s.p. tak, že návrhu vyhovie a zaviaže odporkyňu zaplatiť mu trovy prvostupňového ako aj
odvolacieho konania v špecifikovaných výškach. Ako odvolacie dôvody uviedol tie, ktoré sú uvedené

v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. Poukázal na to, že v konaní si voči odporkyni uplatnil nárok na
zaplatenie vodného a stočného ako odplaty za služby poskytnuté na danom odbernom mieste, resp.
ako nárok na náhradu škody vo výške ceny za služby poskytnuté bez písomnej zmluvy. Uvedeným
odberným miestom je nehnuteľnosť, ktorej vlastníčkou bola v rozhodnom období odporkyňa. Poukázal
na znenie § 26 ods. 1 písm. h), ust. § 25 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zák. č. 442/2002 Z.z. s tým,

že odporkyňa ako vlastníčka nehnuteľnosti bola zodpovedná za nahlásenie zmeny odberateľa vody na
odbernom mieste, avšak zmenu odberateľa nenahlásila, preto platby za poskytované služby boli naďalej
účtované pôvodnému odberateľovi. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že súd v odôvodnení rozhodnutia
zjavne nesprávne konštatoval, že v čase podania návrhu na súd bola odporkyňa ešte maloletou, nemala
spôsobilosť samostatne konať pred súdom a v návrhu nebol uvedený aj jej zákonný zástupca. Nakoľko

je odporkyňa narodená XX.X.XXXX, je zrejmé, že plnoletosť a teda aj procesnú spôsobilosť nadobudla
dovŕšením 18. roku života a teda ešte dňa XX.X.XXXX, z čoho je zrejmé, že ku dňu podania návrhu
na súd, t.j. dňa 5.3.2014 mala odporkyňa 18 rokov a teda plnú procesnú spôsobilosť. V konaní viackrát
vysvetlil súdu, že svoj nárok neopiera o skutočnosť, že odporkyňa zdedila poručiteľove dlhy, ale o
skutočnosť, že odporkyňa zdedila po poručiteľovi nehnuteľnosť, ktorá bola u neho vedená ako odberné

miesto. Vlastnícke právo odporkyne k predmetnej nehnuteľnosti zakladá pasívnu vecnú legitimáciu v
predmetnom súdnom konaní. Keďže odporkyňa predmetnú nehnuteľnosť predala a nadobudli ju do
osobného vlastníctva noví vlastníci na základe kúpnej zmluvy ku dňu 13.11.2013, navrhol súdu, aby
vykonal dopyt na príslušný okresný úrad, katastrálny odbor, aby zabezpečil informáciu o vlastníkoch
predmetnej nehnuteľnosti v období od 17.5.2010 do 31.12.2013, z ktorého by zistil, že odporkyňa v

rozhodnom čase bola vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Súd však navrhovaný dôkaz nevykonal.
Výsledkom nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci, pretože súd nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností je konštatovanie súdu, že neuniesol v konaní
dôkazné bremeno, s ktorým záverom sa však nestotožňuje. Pokiaľ aj súd prvého stupňa v odôvodnenísvojho rozhodnutia uvádza, že s odporkyňou nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu, na základe ktorého
by jej mal dodávať vodu z verejného vodovodu a na základe ktorého by bola odporkyňa povinná za
dodávku vody z verejného vodovodu platiť, poukazuje na skutočnosť, že bolo v prvom rade povinnosťou

odporkyne ako novej vlastníčky nehnuteľnosti oznámiť nové skutočnosti a údaje súvisiace s odberom
vody, vykonať zmenu odberateľa vody a prihlásiť sa k odberu (§ 26 ods. 1 zák. č. 442/2002 Z.z.). On
sám sa nemal ako dozvedieť o rozhodných skutočnostiach, akonáhle sa o smrti pôvodného odberateľa
dozvedel,vyzvalnovéhovlastníkanaprihláseniesakodberuvody.Neuzatvorenímzmluvysaodporkyňa
dostala do postavenia neoprávneného odberateľa a zodpovedá za škodu tým spôsobenú. Odvolanie

podáva aj voči výroku o náhrade trov konania, keď má za to, že súd nesprávne právne posúdil vec,
nevykonal všetky navrhované dôkazy a zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam na základe čoho jeho návrh v celom rozsahu zamietol, čím sa stal v konaní
neúspešným. V prípade iného rozhodnutia súdu, ktoré požaduje v tomto odvolaní, by bol v konaní
úspešný a boli by mu priznané aj trovy konania, ktoré v konaní požadoval. Aj v prípade, ak by odvolací
súd jeho odvolaniu nevyhovel, podáva odvolanie voči výroku o náhrade trov konania, pretože má za

to, že súd o ich výške rozhodol v rozpore s príslušnými právnymi predpismi. Náhradu trov konania
pozostávajúcu predovšetkým z trov právneho zastúpenia, ktorú súd priznal v konaní odporkyni považuje
v podstatnom rozsahu za neodôvodnenú pre ich zjavnú neúčelnosť. Poukazuje pritom na skutočnosť, že
predmetom sporu bolo zaplatenie sumy 39,88 Eur s príslušenstvom. V zmysle odôvodnenia rozhodnutia
o náhrade trov právneho zastúpenia súd priznal za 5 úkonov právnej služby (z toho 2 porady údajne

uskutočnené s klientom v meste Holíč), náhrada za stratu času za úkon účasti na pojednávaní, ako aj
za úkony - porady s klientom (2x cesta z Bratislavy do Holíča) a cestovné náhrady za úkon účasti na
pojednávaní, ako aj za úkony - porady s klientom (2x cesta z Bratislavy do Holíča). Má za to, že ak by
aj bolo preukázané uskutočnenie dvoch rôznych porád s klientom a dĺžka ich trvania viac ako 1 hodina
(o čom neboli predložené žiadne dôkazy tak, aby sa k jej obsahu a s tým súvisiacemu súdnemu výroku

na plnenie mohol on sám vyjadriť, či mu bolo odňaté právo konať pred súdom), nemožno s ohľadom na
predmet a povahu sporu považovať tieto úkony za účelne vynaložené na bránenie práva a teda súd ich
náhradu priznal v rozpore s § 142 ods. 1 O.s.p.

Odporkyňa odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu navrhovateľa predložila súdu písomné

vyjadrenie, ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom vydaným súdom prvého
stupňa a odvolanie podané navrhovateľom považuje za nedôvodné, pričom odkazuje na celú právnu
a skutkovú argumentáciu obsiahnutú v písomných podaniach a ústnych prednesoch tvoriacu obsah
súdneho spisu. Nad rámec doterajšej argumentácie a vzhľadom na obsah podaného odvolania považuje
za potrebné doplniť nasledovné skutočnosti. Pokiaľ ide o namietané nevykonanie dopytu na príslušný

okresný úrad, katastrálny odbor kvôli zabezpečeniu informácie o vlastníkoch nehnuteľnosti označenej v
zmluve č. 18216468 zo dňa 21.10.2004 uzatvorenej medzi navrhovateľom ako dodávateľom a P. D. ako
odberateľom. Podotýka, že súd si na návrh navrhovateľa zaobstaral požadované dedičské rozhodnutie
po P. D., tento listinný dôkaz aj vykonal priamo na pojednávaní dňa 16.9.2014 a tým dostačujúcim
spôsobom preveril skutočnosti, ktorých preukázanie navrhovateľ navrhoval (či sa odporkyňa stala

vlastníčkou dotknutých nehnuteľností po P. D. a teda či bola ich vlastníčkou v rozhodnom čase), a to z
dedičského rozhodnutia, a preto by vykonanie ďalšieho dôkazu na preukázanie tých istých skutočností
dopytom na katastrálny odbor príslušného okresného úradu bolo nadbytočné. Sama sa stotožňuje s
tým, že navrhovateľ neponúkol súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok
sporurozhodujúceskutočnosti.Zobsahusúdnehospisuvyplýva,ženavrhovateľneoznačilžiadneďalšie

dôkazy na preukázanie svojho domnelého nároku na plnenie, resp. také dôkazy, ktoré by vôbec boli
spôsobilé preukázať jeho aktívnu vecnú legitimáciu, resp. jej pasívnu vecnú legitimáciu. Nakoľko zmluva
č. 18216468 zanikla smrťou právnej predchodkyne, samotné faktúry nie sú právnym dôvodom vzniku
jej záväzku na úhradu požadovaného vodného a stočného a rovnako tak ani samotná skutočnosť, že
bola v rozhodnom čase vlastníčkou nehnuteľnosti - odberného miesta. Navrhovateľ nijakým spôsobom

nepreukázal vznik jeho nároku na požadované finančné plnenie titulom vodného a stočného a preto
je správny právny názor konajúceho súdu, že nebola nositeľkou hmotnoprávnej povinnosti (záväzku)
tak, ako to tvrdil navrhovateľ. Navyše v rozhodnom období od 7.6.2010 do 8.6.2012 bola maloletá
a akékoľvek právne úkony mal za ňu robiť ustanovený opatrovník a rovnako i niesť následky za
prípadné neplnenie „porušenie“ zákonných alebo zmluvných povinností. Navrhovateľ až po podanom

odvolaní prvýkrát uviedol, že si svoj nárok uplatňuje alternatívne titulom náhrady škody vo výške ceny
za služby poskytnuté bez písomnej zmluvy. V jeho predchádzajúcich písomných podaniach nie je o tom
žiadna zmienka, nakoľko si navrhovateľ doteraz uplatňoval plnenie výlučne titulom vodného a stočného
v zmysle zmluvy č. 18216468 a na základe vystavených faktúr na meno právnej predchodkyne. Zpodaní navrhovateľa v tomto konaní vyplýva, že tento si svoj nárok na náhradu škody uplatnil prvýkrát
okamihom doručenia jeho odvolania voči napadnutému rozsudku t.j. dňom 3.11.2014. Vzhľadom na
uvedené vznáša z opatrnosti (nakoľko zastáva názor o neopodstatnenosti žalobného návrhu) námietku

premlčania voči žalovanej časti dlhu, ktorý mal vzniknúť za obdobie od 17.6.2010 do 3.11.2011, t.j.
faktúr č. 210380331 v sume 12,33 Eur za obdobie od 17.6.2010 do 9.9.2010 spolu s prislúchajúcim
úrokom z omeškania, č. 211152608 v sume 4,14 Eur za obdobie od 20.12.2010 do 1.2.2011 spolu
s prislúchajúcim úrokom z omeškania, č. 211182481 v sume 4,22 Eur za obdobie od 6.2.2011 do
30.3.2011,spolusprislúchajúcimúrokomzomeškania,č.311443808včiastočnejvýškezodpovedajúcej

obdobiu od 9.6.2011 do 3.11.2011 spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania a č. 212132118 v
čiastočnej výške zodpovedajúcej obdobiu od 9.6.2011 do 3.11.2011 spolu s prislúchajúcim úrokom z
omeškania. Poukazuje pritom na § 25 ods. 2 až 4 zák. č. 442/2002 Z.z., ktoré pri pojme škoda priamo
odkazuje na § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a v tejto súvislosti na § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka podľa ktorého najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa keď došlo k udalosti z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak

ide o škodu na zdraví. Pokiaľ ide o námietku o nesplnení si povinnosti nahlásiť si zmenu vlastníka
dotknutej nehnuteľnosti - odberného miesta, poukazuje na to, že v čase smrti svojej starej mamy nebola
plnoletáavdedičskomkonaníjuzastupovalsúdomustanovenýopatrovník.Pretoajprípadnénesplnenie
navrhovateľom tvrdenej povinnosti a následky z tohto plynúce by bolo možné uplatňovať len voči jej
opatrovníkovi, nie voči nej samej. Odvolaciemu súdu preto navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť a zaviazať navrhovateľa na úhradu špecifikovaných
trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok je nevyhnutné v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal od odporkyne zaplatenia sumy 39,88 Eur z
titulu dodávky pitnej vody z verejného vodovodu a zabezpečenia odvádzania odpadových vôd do
verejnej kanalizácie do odberného miesta, ktorou bola nehnuteľnosť v rozhodnom období vo vlastníctve

odporkyne. Súd prvého stupňa návrh zamietol v podstate s odôvodnením, že navrhovateľ nepreukázal,
že by odporkyňa, ako vlastníčka nehnuteľností v rozhodnom období, bola povinná zaplatiť mu uplatnenú
pohľadávku s príslušenstvom titulom vodného za dodávku vody z verejného vodovodu navrhovateľa a
stočného, nakoľko nie je nositeľom tvrdenej hmotnoprávnej povinnosti (záväzku) a preto nemá v konaní
pasívnu vecnú legitimáciu. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť rozhodnutia

súdu prvého stupňa.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Vada konania vymedzená v tomto ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Takéto (z pohľadu prístupu k spravodlivosti
elementárne) právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Postup súdu odnímajúci
účastníkom možnosť konať pred súdom pritom podľa záverov ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry)
tuzemských súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nie je dôvod nič meniť) môže záležať ako v
porušení určitých procesných práv alebo postupov v konaní predchádzajúcom konečnému vyporiadaniu
sa súdu s problémom predostretým mu návrhom na začatie konania (v sporovom konaní žalobou), tak

i vo vadách tzv. finálneho produktu (čiže rozhodnutia, ktorým sa za riadneho chodu vecí má konanie
skončiť - spravidla rozsudku, ako je to aj v prejednávanej veci).I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,
sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS

226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo
171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu
vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky pritom vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá
pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. S už vyššie opísanými požiadavkami je
v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, tiež prípad, keď

právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, takisto i rozpornosť
(protirečivosť) jednotlivých argumentov majúcich poslúžiť na podporu určitého spôsobu rozhodnutia a
napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
zistenia vyvodené.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie má svoj základ v podobe práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými
námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania (na jednej strane) a povinnosti
súdu (na strane druhej) sa účastníkovi konania (okrem upretia mu práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite (a účinne) skutkovo aj právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu - v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu tu potom nemohlo byť absolútne žiadnej pochybnosti o tom, že práve
zhora opisovanou vadou trpel i napádaný rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávanej veci.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku síce uvádza, že „Nakoľko v zmluve (tu sa má na mysli

Zmluva č. 18216468 o dodávke pitnej vody z verejného vodovodu a odvádzaní odpadových vôd za
účelom dodávky vody z verejného vodovodu, odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou, ktorú
navrhovateľ uzatvoril s P. D. - starou matkou odporkyne ako odberateľom - poznámka odvolacieho súdu)
neboli poňaté ustanovenia o spôsobe ukončenia zmluvného vzťahu, súd dospel k záveru, že smrťou
menovanej zmluvný vzťah s navrhovateľom zanikol.“, ďalej však už z odôvodnenia nevyplýva, akými

hmotne-právnymi predpismi sa súd prvého stupňa pri tomto právnom posúdení riadil, navyše, ako si tieto
predpisy vyložil a ako ich na dané posúdenie aplikoval. Nielen, že v tejto časti neodkazuje súd prvého
stupňa na žiadne ustanovenie predpisu hmotného práva, ale z odôvodnenia rozsudku nie je ani zrejmé,
z akých úvah vychádzal, keď dospel k takémuto právnemu záveru (samozrejme okrem konštatovania,
že zmluva spôsoby jej zániku neupravuje).

Pri posudzovaní ďalšieho trvania zmluvy aj po smrti odberateľa si je pritom potrebné uvedomiť, že
odberateľ podľa zmluvy je nielen osobou povinnou platiť za poskytnuté služby vodné a stočné, ale
zároveň je aj osobou oprávnenou na poskytnutie takéhoto plnenia podľa zmluvy.

Práva a povinnosti vyplývajúce zo záväzkových právnych vzťahov zásadne nezanikajú smrťou
oprávnenej alebo povinnej osoby, avšak prechádzajú na ich právnych nástupcov. Zanikajú iba tie
práva a povinnosti, ktoré sú viazané svojim trvaním na určitú osobu. Táto viazanosť vyplýva buď z
dohody alebo zo zákona, alebo z vlastnej povahy a účelu záväzku. Väčšina majetkových práv nie je
viazaná na osobu dlžníka, či veriteľa, takže prechádzajú na dedičov, a to okamžikom smrti poručiteľa (§

579 Občianskeho zákonníka). Následkom smrti nastávajú v majetkových pomeroch zomrelého priama
sukcesia univerzálna.Po vyriešení si, tu potom už preskúmateľným spôsobom, či smrťou objednávateľa - starej matky
odporkyne, došlo, resp. nedošlo k prechodu jej práv a povinností ako objednávateľa zo Zmluvy č.
18216468 o dodávke pitnej vody z verejného vodovodu a odvádzaní odpadových vôd na odporkyňu,

súd prvého stupňa pri ďalšom posudzovaní predmetnej právnej veci musí mať na zreteli aj nasledovné:

Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od
dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho zákonníka). Z platného záväzku
je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho

požadovať (§ 494 Občianskeho zákonníka). V zmysle § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú
nie len z právnych úkonov (najčastejšie zo zmlúv) ale i z protiprávnych úkonov (napr. spôsobením škody,
omeškaním, poskytnutím vadného plnenia).

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania
nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia

veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok
alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť
pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť
plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo
potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce

skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami
spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť
vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. (tu pozri
uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009)

Prvostupňový súd tak nebol viazaný právnou kvalifikáciou navrhovateľa, podľa ktorej právny vzťah
medzi účastníkmi, z ktorého vyvodzuje povinnosť odporkyne zaplatiť mu žalovanú sumu, mal vychádzať
zo zmluvy uzatvorenej s právnou predchodkyňou odporkyne, preto bol povinný, najmä ak uzavrel, že
smrťou právnej predchodkyne odporkyne zmluva o dodávke pitnej vody a odvádzaní odpadových vôd
do domácnosti na odbernom mieste, ktorým bola nehnuteľnosť, ktorá sa ku dňu smrti odberateľa dostala

do vlastníctva odporkyne, zaniká, keď účtované služby boli poskytované až po smrti tohto odberateľa,
posúdiť, či potom nevznikla povinnosť odporkyne zaplatiť žalovanú sumu navrhovateľovi i na základe
iných do úvahy pripadajúcich hmotnoprávnych inštitútov, najmä z titulu náhrady škody - tu potom ako
možný do úvahy prichádzajúci neoprávnený odber, na čo v podstate navrhovateľ nepriamo v konaní aj
poukázal.

Podľa ust. § 4 ods. 1, 2 a 6 zák. č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách,
vodovodná prípojka je úsek potrubia spájajúci rozvádzaciu vetvu verejnej vodovodnej siete s vnútorným
vodovodomnehnuteľnostialeboobjektuokremmeradla,akjeosadené.Vodovodnáprípojkasaspravidla
pripájanaverejnývodovodnavrtávacímpásomsuzáverom.Pripojenienarozvádzaciuvetvusuzáverom

je súčasťou verejného vodovodu. Vodovodnou prípojkou sa privádza voda z verejného vodovodu do
nehnuteľnosti alebo do objektu, ktorá je pripojená na verejný vodovod. Vodovodná prípojka je vodnou
stavbou podľa osobitného predpisu (ods.1). Kanalizačná prípojka je úsek potrubia, ktorým sa odvádzajú
odpadové vody z pozemku alebo miesta vyústenia vnútorných kanalizačných rozvodov objektu alebo
stavby až po zaústenie kanalizačnej prípojky do verejnej kanalizácie; toto zaústenie je súčasťou verejnej

kanalizácie. Kanalizačnou prípojkou sa odvádza odpadová voda z objektu alebo nehnuteľnosti, ktorá je
pripojená na verejnú kanalizáciu. Kanalizačná prípojka je vodnou stavbou, ak tak ustanovuje osobitný
predpis. (ods. 2) Vlastníkom vodovodnej prípojky alebo vlastníkom kanalizačnej prípojky je osoba, ktorá
zriadila prípojku na svoje náklady, a to spôsobom určeným prevádzkovateľom verejného vodovodu
alebo verejnej kanalizácie. Ak je vlastník nehnuteľnosti vlastníkom vodovodnej prípojky alebo vlastníkom

kanalizačnej prípojky, prechádza pri zmene vlastníctva nehnuteľnosti vlastníctvo vodovodnej prípojky
alebo vlastníctvo kanalizačnej prípojky na nového vlastníka nehnuteľnosti.(ods.6)

Podľa ust. § 28 ods. 5, 6 zák. č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, právo
na vodné vzniká vtokom vody do potrubia napojeného bezprostredne za meradlom. Ak nie je osadené

meradlo, právo na vodné vzniká vtokom vody do hlavného uzáveru pripojeného pozemku alebo stavby,
prípadne do uzáveru hydrantu, výtokového stojana, plniaceho miesta alebo hadicového zariadenia;
v takom prípade sa vodné stanoví smernými číslami spotreby vody. Za odvádzanie odpadových vôd
verejnou kanalizáciou platí producent prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie stočné, ak sa nedohodne,že stočné sa platí vlastníkovi verejnej kanalizácie. V prípade, že spoluproducenti vypúšťajú odpadové
vody prostredníctvom producenta, vzniká spoluproducentom povinnosť, aby za vypúšťané množstvo
odpadových vôd zaplatili producentovi rozpočítanú čiastku.

Podľa § 25 ods. 1 písm. a), ods. 2, ods. 3 písm. a), ods. 4 zák. č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a
verejných kanalizáciách, neoprávneným odberom vody z verejného vodovodu je odber bez uzatvorenej
zmluvy o dodávke vody alebo v rozpore s takouto zmluvou. Kto neoprávnene odoberá vodu z
verejného vodovodu, je povinný nahradiť spôsobenú škodu16) prevádzkovateľovi verejného vodovodu.

Neoprávneným vypúšťaním odpadových vôd do verejnej kanalizácie je vypúšťanie bez uzatvorenej
zmluvy o odvádzaní odpadových vôd alebo v rozpore s takouto zmluvou. Kto neoprávnene vypúšťa
odpadové vody do verejnej kanalizácie, je povinný nahradiť spôsobenú škodu16) prevádzkovateľovi
verejnej kanalizácie.

Podľa§120O.s.p.účastnícisúpovinníoznačiťdôkazynapreukázaniesvojichtvrdení.Súdrozhodujena

základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli
medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné alebo závažné pochybnosti.
Podľa ods. 3 cit. ust. ak nejde o veci podľa ods. 2 súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené
na zhodnom tvrdení účastníkov. Pred skončením dokazovania je predseda senátu povinný okrem vecí
vymenovaných v ods. 2 cit. ust. poučiť účastníkov prítomných na pojednávaní, že všetky dôkazy musia

predložiť alebo označiť skôr, ako vo veci vyhlási rozhodnutie, pretože na dôkazy označené neskôr sa
neprihliada (ods. 3 cit. ust.).

Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov v kontradiktórnom občianskom súdnom

konaní leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú
povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten
účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia,
nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie

procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z
tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je
umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti
významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý
nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety

prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).

Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,

ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje
povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Odporca (dlžník) nie je procesným
subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní
úspešne brániť. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o
rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom

stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov
hmotnoprávneho vzťahu (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn. 3MCdo 6/2010).
Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy
riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov,

ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa

teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Opierajúc sa o vyššie uvedené zásady dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov, odvolací súd je toho
názoru, že prvostupňový súd sa nimi v danom konaní dôsledne neriadil.

Tu je najskôr potrebné bližšie objasniť princíp dôkazného bremena a jeho presúvanie (v tzv. sporovom
konaní) medzi obe stranami sporu, ktoré je stručne možno vyjadriť tak, že každého účastníka zaťažuje
povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a tiež dôkazné bremeno na jeho vlastné tvrdenia (najmä na

verzie sledu udalostí, ktoré majú význam pre posúdenie veci), ako už bolo konštatované aj vyššie
a logickým dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je neúspech účastníka trpiaceho takýmto
nedostatkom v spore. K nástupu dôkaznej povinnosti účastníka, voči ktorému požiadavka uplatnená
žalobným návrhom smeruje, v prejednávanej veci teda odporkyne a i k presunu dôkazného bremena
na takéhoto účastníka však dochádza až v dôsledku splnenia si dôkaznej povinnosti (a unesenia

dôkazného bremena) protistrany v spore (teda účastníka podávajúceho návrh na začatie konania), tu
potom navrhovateľa.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného a s poukazom na hypotézu cit. ust. § 25 ods. 1 písm. a), ods. 2,
ods. 3 písm. a), ods. 4 zák. č. 442/2002 Z.z. upravujúceho neoprávneným odber vody a neoprávnené

vypúšťanie odpadovej vody, na navrhovateľovi spočíva dôkazné bremeno preukázať, že medzi
účastníkmi došlo k záväzkovému vzťahu (tu potom z možného protiprávneho úkonu, keďže odporkyňa
ako vlastníčka nehnuteľnosti, do ktorej bola dodávaná voda z verejného vodovodu, a z ktorej bola
vypúšťaná odpadová voda do verejnej kanalizácie nemala uzatvorenú zmluvu s navrhovateľom ako
dodávateľom), pričom tu nebolo sporné, že odporkyňa bola v rozhodnom období plnenia navrhovateľom

vlastníčkou nehnuteľnosti - odberného miesta, teda mala byť vlastníčkou aj vodovodnej a kanalizačnej
prípojky, t.j. úseku potrubia spájajúceho rozvádzaciu vetvu verejnej vodovodnej siete s vnútorným
vodovodom jej nehnuteľnosti a úseku potrubia, ktorým sa odvádzajú odpadové vody z pozemku alebo
miesta vyústenia vnútorných kanalizačných rozvodov objektu alebo stavby až po zaústenie kanalizačnej
prípojkydoverejnejkanalizácie,cezktorédochádzakvtokuvodydopotrubiaakvypúšťaniuodpadových

vôd.

V prípade preukázania neoprávneného odberu bolo potom v prejednávanej veci na odporkyni preukázať
svoje tvrdenia, ktoré mali zakladať dôvody pre ňou tvrdenú nedôvodnosť uplatneného nároku voči nej,
teda tvrdený nedostatok jej pasívnej legitimácii v spore, resp. neporušenie žiadnej zákonnej povinnosti,

prípadne neposkytnutie plnenia, za ktoré žiada navrhovateľ zaplatiť.

Takýto postup však z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež nevyplýva a súd prvého stupňa sa v
odôvodnení napadnutého rozsudku s naznačeným dostatočne nevysporiadal.

Porovnajúc odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie citovaným ustanovením § 157 ods.
2 O.s.p. a uvedenými kritériami odôvodňovania súdnych rozhodnutí je zrejmé, že prvostupňový súd
sa danými kritériami dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, s poukazom
na vyššie uvedenú argumentáciu potom nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné myšlienkové
postupy a úvahy, ktoré viedli súd k záveru o neunesení dôkazného bremena navrhovateľa v konaní,

ako aj nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporkyne. V hodnotení skutkových zistení tiež absentuje
určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, avšak súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne
posudzovaných skutočnosti nezhodnotil.

Na záver odvolací súd musí dať odvolateľovi za pravdu v tom, že pokiaľ súd prvého stupňa uzavrel, že

„ v čase podania návrhu na súd bola odporkyňa ešte maloletou, nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom a v návrhu navrhovateľ neuviedol aj jej zákonného zástupcu a z toho potom vychádzal“,
takéto jeho zdôvodnenie je nie len nesprávne, keďže odporkyňa v čase podania návrhu ako 18 ročnámala plnú procesnú spôsobilosť, ale aj nepreskúmateľné, keďže z takéhoto konštatovania bez ďalšieho
nie je možné ustáliť čo ním súd prvého stupňa sledoval vo vzťahu k jeho rozhodnutiu vo veci.

S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p. zrušil, keďže odôvodnením prvostupňového rozsudku sa účastníkom odňala možnosť
konať pred súdom a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia veci vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť žalobným návrhom
uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného, ako aj v prípade potreby doplneného
dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ust. § 132 O.s.p., ďalej preskúmateľným
spôsobom posúdiť aj vznesené námietky premlčania uplatneného nároku (tu pozri aj odvolanie) a
následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods.
2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho

konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.