Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6CoE/139/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707202551
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Rudolf Ďurta
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6707202551.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: N. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. č. XXX/XX, XXX XX L., o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 273,95 eur (8 253,- Sk)
a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorského

úradu Borovianska 17, 960 01 Zvolen pod spisovou značkou EX 436/07, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/777/2007-58 zo dňa 17.03.2015, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b), písm. c) O.s.p z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1, písm. a) zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“).

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 22.03.2007 bolo na základe návrhu oprávneného vydané
pre súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu poverenie na vymoženie pohľadávky oprávneného, ktorej

suma predstavuje istinu 273,95 eur (8 253,- Sk) a jej príslušenstvo. Exekučným titulom v prebiehajúcej
exekúcii je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 6146/06 zo dňa 28.11.2006.

Okresný súd po zvážení a zohľadnení všetkých okolností uzavretia zmluvy o úvere medzi oprávneným
a povinným hodnotil ich vzájomný právny vzťah ako spotrebiteľský s poukazom na ust. § 52 a nal. zák.

č. 40/1960 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). V zmysle poslednej judikatúry
a prijatej právnej úpravy na ochranu práv spotrebiteľa v rámci svojej právomoci preskúmal exekučný
titul, na podklade ktorého je exekúcia vedená, pričom exekučný titul posudzoval predovšetkým z toho
hľadiska,čiboladanáprávomocrozhodcovskéhosúduvecprejednaťarozhodnúť,čodávaexekučnému
titulu jeho legitimitu.

V tejto súvislosti konštatoval, že rozhodcovská zmluva bola zmluvnými stranami uzavretá vo forme
rozhodcovskej doložky inkorporovanej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú jej
súčasťou. Rozhodcovskú doložku posúdil predovšetkým s ohľadom na ust. § 53 ods. 1 a nasl.
Občianskeho zákonníka, či v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). S
poukazom na uvedené zákonné ustanovenia konštatoval, že rozhodcovská doložka bola pripravená

ako súčasť formulárovej zmluvy o úvere včlenením do Všeobecných obchodných podmienok a je
spôsobilá zákonom predpokladaných následkov značnej nerovnováhy medzi zmluvnými stranami vneprospech spotrebiteľa, pretože bráni uplatneniu jeho práv voči oprávnenému tým, že je nútený
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a znemožňuje mu voľbu dosiahnuť rozhodovanie
sporu pred všeobecným súdom. V predmetnom prípade povinný nemal inú možnosť, ako podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu, keďže na predloženú zmluvu o úvere vrátane jej súčastí nemal vplyv a mohol
ju, vrátane všeobecných obchodných podmienok, prijať alebo odmietnuť len ako celok.

Na základe uvedeného dospel okresný súd k záveru, že rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský
súd odvodil svoju právomoc vec rozhodnúť, je neprijateľnou podmienkou v zmluve o úvere, ktorá je

podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatná
(správne má byť podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka), čo má za následok, že exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom, na podklade možno viesť exekúciu.
Preto na ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastavil tak, ako je vo výrokovej časti
napadnutého rozhodnutia uvedené.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom
splnomocneného zástupcu odvolanie, v ktorom uviedol, že podáva odvolanie proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu v celosti. Navrhol v ňom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu
zrušilavecvrátilokresnémusúdunaďalšiekonanie.Akodôvodypodaniaodvolaniauviedolustanovenia
§ 205 ods. 2 písm. b), f), a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p. a v spojení s ust. § 221 ods.

1 písm. e) O.s.p.).

Zároveň namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, pretože súd nevykonal náležité dokazovanie.

V úvode odvolania poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013, v

ktoromÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyjudikoval,žepostupvšeobecnýchsúdov,ktorépriposudzovaní
platnosti rozhodcovskej doložky nevychádzali len z obsahu rozhodcovského rozsudku a pri rozhodovaní
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými
poistnýmipodmienkami,nebolsprávnyabolvrozporesozákladnýmiprocesnýmiprávamioprávneného.
Podľa názoru oprávneného uvedený Nález Ústavného súdu SR upravuje do značnej miery dokonale

zhodný rozhodovací mechanizmus všeobecných súdov a prináša zásadný prelom pri svojvoľnej
paušalizácii ich rozhodnutí v týchto vecne zhodných konaniach.

Uviedol, že okresnému súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom
exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Pokiaľ by exekučný súd

založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá
neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázal aj na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 140/2010 týkajúci sa výkladu komunitárneho práva, na
rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 a v súvislosti s ním na to, že

uplatnenie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo
znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom, ako aj v exekučnom konaní,
všetko v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

V danom prípade nastalo podľa názoru oprávneného činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné

porušenie práv, nakoľko oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k neprijateľnej podmienke. Exekučný
súd si ďalej nesplnil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods.
1 Smernice 93/13/EHS, pretože výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS
musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a
právnych pojmov komunitárneho práva, vziať na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj

ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V
tejto súvislosti poukázal na argumentáciu uvedenú v judikatúre súdov členských štátov Európskej únie.
Z uvedených rozhodnutí je možné podľa názoru oprávneného vyvodiť záver, že súdy týchto členských
krajín Európskej únie pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zásadne odlišne ako
pristupuje k tejto problematike exekučný súd.

Oprávnený ešte uviedol, že ak už exekučný súd vydal poverenie exekútorovi, nie je možné, aby v
následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na
takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Poukázalďalej na to, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti
- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom Európskej
únie, je to súčasť jeho koncepcie neprijateľných podmienok.

Oprávnený navrhol, aby bolo konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) prerušené a aby boli Súdnemu dvoru
Európskej únie predložené prejudiciálne otázky :

Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľvýslovneodporoval
jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?

V súvislosti s opodstatnenosťou odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, ktorý pre tieto dôvody rozhodnutie
okresného súdu zrušil. Vyslovil názor, že všeobecný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží.

Podľa jeho názoru exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.
Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti
v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia
smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného
(povinného)tam,kdeneexistujú,atopreto,žezvôlezákonodarcuexistujúnainommiesteavinomčase,
a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu
(oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu
právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže
podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere,
aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd

nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využil možnosť podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to
ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný

súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Ďalej oprávnený uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, žiada, aby
všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu

Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom právnej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského

súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh
účastníka konania (§ 45 ods. 1 ZRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 anasl. ZRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd ďalej podľa názoru oprávneného porušil princíp legality, tak aj zásadu začatia konania na
návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie
z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Poukazuje ďalej na to, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu
práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon

a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným v exekučnom
konaní nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti
podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou
Slovenskej republiky špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ustanovenie §

40 a 43 ZRK a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - interpretoval
ústavnenesúladným spôsobom.Exekučnýsúdtedavydalrozhodnutiebezaplikácie relevantnejprávnej
normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania
dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu.

Súd prvého stupňa porušil svojim rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté
v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok
zastaveného exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej, bez možnosti ústneho
prejednania, právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t.j.
odňalo účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné

rozhodnutie s poukazom na porušenie základných práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Poukázal ďalej na to, že exekučný súd nenariadil vo veci pojednávanie s poukazom na § 58 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZRK a uviedol, že ak
by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými
dôvodmi stanovenými v ust. § 45 ZRK, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle

okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť.
Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to,
či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru
rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský

súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie
rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej
zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený

poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v
zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval
ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná
náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to,
že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo

forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie
o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o
úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25 %
za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z

omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní
úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa
účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zozákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky
úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Keďže oprávnený má v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, je tohto názoru, že v zmysle § 499

Obchodného zákonníka si mohol s povinným dojednať aj odplatu za poskytnutie úveru. Povinný sa v
bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ďalej zaviazal uhradiť aj poplatok za každú zaslanú
upomienku vo výške 1,99 eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

V závere odvolania oprávnený zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym

poriadkom,ateda,čisaexekúciabudevykonávaťvcelomrozsahualebonie,užrazsúdposudzovalauž
raz o nej právoplatne rozhodol. Zároveň je potrebné konštatovať, že exekučný súd v exekučnom konaní
nie je oprávnený z úradnej moci vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na podklade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného
a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným.
Keďže od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové

právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť z zmene postoja súdu, vzhľadom na vyššie uvedené
považoval rozhodnutie súdu o neprípustnosti exekúcie za nezákonné.

Vyjadrenie oprávneného k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca odvolaniu nemienil
vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na
rozhodnutie.

Krajský súd ako súd odvolací v dôsledku preskúmal vec v medziach daných ust. § 212 ods.1 O.s.p.,

postupom podľa ust. § 214 ods. 2, § 219 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,
že návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. b) a c) O.s.p. nie je dôvod
vyhovieť a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii, teda otázku platnosti a

vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu zodpovedal presvedčivo a svoje závery
podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s jeho právnym názorom i objektívne presvedčivo zdôvodnil a
žiadna z námietok uplatnených oprávneným v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Predovšetkým odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej

okresným súdom a ním zvoleného postupu, ktorý exekúciu v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. a)
Exekučného poriadku aj bez návrhu zastavil. Pre správnosť a objektívnu presvedčivosť dôvodov a
zákonný postup pri zastavení exekúcie, ktorý predstavuje vecný rozsah napadnutého rozhodnutia,
je postačujúcim, aby sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov okresného
súdu s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko však obsahom odvolania

je opakovane podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávneného s dôvodmi zastavenia exekúcie,
odvolací súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami oprávneného, ktoré
neboli prejednané a doplniť dôvody na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. odvolací
súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho

predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný poriadok vylučuje
použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie
prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr.
Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní

sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa §
56 Exekučného poriadku. Takýto právny názor je obsiahnutý aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I.ÚS 218/2013-26 zo dňa 10.07.2013.Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. rozhodnutie o predložení návrhu na
zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, neprináleží účastníkom konania, ale len (predkladajúcemu)

súdu, ktorý dospel k názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky je v predmetnej
veci potrebné. V predmetnom prípade nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s
ÚstavouSlovenskejrepublikyprvostupňovýsúd,keďžekonanienaÚstavnomsúdeSlovenskejrepubliky
neinicioval, a k takémuto záveru nedospel ani odvolací súd, pred ktorým bol návrh oprávneného
opätovne vznesený. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať

relevantnosť exekučného titulu a teda aj výkladom § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, sa odvolací súd
zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky).

K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd uvádza, že úlohou
Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Európskej únie (výkladu zmlúv; platnosti a
výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový
stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru Európskej únie
neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať
o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“) vyplýva, že rozhodnutie
o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre
vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade úniového práva. Odvolací súd uvádza, že
tak ako pri navrhovanom prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., aj v tomto prípade

„pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci)
súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s úniovým právom konformné rozhodnutie potrebuje
interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie
je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť
prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

zo dňa 06. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka
je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória acte
éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Európskej únie také jednoznačné, že nepripúšťa
nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným
predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je

daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.

Okresný súd odvolaním napadnutým rozhodnutím exekúciu zastavil z dôvodu, že predmetný
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským súdom na
základe neplatného ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný súd rozhodcovskú

doložku v spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aplikujúc na zistený
skutkový stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na

základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či
sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k smernici,
resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka.

Treba zdôrazniť, že z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci
Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom výkladu Smernice 93/13/EHS z 05.04.1993 malo význam
len to, že okresný súd v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej
podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo smernicu, ale na smernicu len odkázal s
tým, že zmyslom a cieľom Smernice je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako v členskom

štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany, ako stanovuje predmetná Smernica.Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č.
93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie
je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrhy na prerušenie konania z dôvodov
podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. zamietol.

Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zo dňa 12. 03. 2007, doručenou okresnému súdu dňa 13.03.2007, požiadal exekučný súd o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému N. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom N..
XXX/XX, XXX XX L., na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 28. 11.2006
sp. zn. SR 6146/06 (č.l. X - 4 spisu). Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel

nároku oprávneného, ktorý si uplatnil na základe zmluvy o úvere zo dňa 03. 05.2006 uzavretej medzi
oprávneným a povinným (č.l. 55 spisu) a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
(oprávnenému) sumu 8 253,- Sk (273,95 eur) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy
7080,- Sk (235,01 eur) od 20.09.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 3 544,- Sk (117,64
eur), všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V texte úverovej zmluvy sú oprávneným

vopred predtlačené viaceré prehlásenia žiadateľa o úver mimo iného o tom, že sa oboznámil a súhlasí
s obsahom tejto zmluvy o úvere a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na
zadnej časti tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Text rozhodcovskej
doložky sa nachádza v pripojených Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17
sa zmluvné strany „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory,

ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o
rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde

bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru nie sú verifikované podpisom povinného (č.l. 57 spisu).

Právne posúdenie daného zmluvného vzťahu a tým aj odôvodnenie napadnutého uznesenia, pokiaľ

súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným
treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne aj skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné
podmienky, považuje odvolací súd za vecné správne vzhľadom na ust. § 2 písm. b) zákona č. 258/2001
Z. z., ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka v znení zákonov účinných v čase uzavretia zmluvy o úvere.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu
exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov,
za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň

povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej
(vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn.
3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľaduprávneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.

Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so

zámeromzákonodarcuvyjadrenýmajvinýchustanoveniachExekučnéhoporiadkuanielenv§44ods.2.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu

už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1.
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom

konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s

právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa
§ 37 ZRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok

súdu (§ 35 ZRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným
predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho
exekútoranemácharaktersúdnehorozhodnutia.Neobstojípretoanitvrdenieoprávneného,žesúdmôže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za
„slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a súdny exekútor dbať

o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom
okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach
ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právacha povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta
Občianskeho zákonníka.

Okresný súd sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami,
na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovská doložka začlenená
do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). Rozhodcovská doložka
ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53

ods. 4 Občianskeho zákonníka), a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§
41 ods. 2 Exekučného poriadku). Rozhodcovská doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru) jednoznačne preferuje riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže
zvoliť rozhodnutie sporu rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva
obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo
všeobecným súdom, ale výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda

neplatnú (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka), lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť
si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej zmluve o úvere
zo dňa 03. 05. 2006, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci,

je zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá
individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, a preto ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu
na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53

ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,

ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

K námietke oprávneného o tom, že v predmetnom prípade mal okresný súd nariadiť pojednávanie,
odvolací súd uvádza, že v ustanovení § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom ku
dňu vydania rozhodnutia prvostupňovým súdom, bola súdu daná len možnosť nie povinnosť, nariadiť

pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými
skutočnosťami rozhodnutie nedôvodil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému
dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.