Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/40/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225984
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225984.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenskej republike, zastúpenej
MinisterstvomspravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlomBratislava,Župnénámestie13,ozaplatenie
125,00 € a iné s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo
dňa 26. mája 2014 č.k. 12C/332/2012 - 85 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
322,70 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Svoje rozhodnutie po
právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1, 2, 4
§ 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,

čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čl. 3 ods. 1, 2, čl. 4 ods. 1, 2, čl. 6 ods. 1, čl. 7
ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody na základe nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval a)
v nevydaní rozhodnutia o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej 15 -
dňovej lehote a b) vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok; ktoré spočívali v
úplnompreskúmaníprávoplatnéhoexekučnéhotitulu(rozhodcovskéhorozsudku,akoajzmluvyoúvere)
metódou, ktorá exekučnému súdu neprináleží. Dôsledkom takéhoto postupu a odmietnutia poveriť

exekútora vykonaním exekúcie bolo podľa názoru navrhovateľa znemožnenie výkonu vykonateľného
rozhodnutia, čo malo za následok nemožnosť navrhovateľa dovolať sa svojho práva na zaplatenie dlhu
zo zmluvy o úvere, priznaného rozhodcovským rozsudkom, pre založenie prekážky veci rozhodnutej
na všeobecnom súde. Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti
odporcu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho

orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platnými právnymi
normami. Súdny exekútor podal dňa 14.10.2010 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 09.12.2010 č.k. 60Er/2570/2010 - 9
predmetnú žiadosť zamietol. Od podania predmetnej žiadosti dňa 14.10.2010 do vydania predmetnéhouznesenia dňa 09.12.2010 po odpočítaní 15 - dňovej lehoty uplynula doba 1,2 mesiaca. Z ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a z ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie

o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je
len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené
podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
pred novelou č. 102/2011 Z.z.. Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v
lehote 1,5 mesiaca od podania návrhu, tak nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu,

v ktorej bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na exekúciu vydané, nemožno
charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Ďalej okresný súd uviedol, že so vstupom Slovenskej
republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák.
č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z
5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Keďže Zmluva o úvere, na základe

ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje peňažné nároky voči povinnému v rámci exekučného konania,
bola zmluvou spotrebiteľskou, táto zmluva ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých
zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až v
rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky
a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa a že na práva

spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na
vydanie poverenia na exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už
nezaväzovali. Takýmto postupom exekučný súd neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný
titul a navrhovateľ si mohol svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať návrhom na
všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu

a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Ak by rozhodcovské súdy
postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov
na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok

a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že ani v tomto
prípade exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného
práva, ktorými je Slovenská republika ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pred
ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred
nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nebol preukázaný predpoklad zodpovednosti

odporcu za škodu, a to nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o vznik škody, navrhovateľ poskytol
povinnému úver v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala navrhovateľovi
vzniknúť škoda jeho nezaplatením, ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje dlžná istina, čo
je jej príslušenstvom a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že za zostatok
neuhradeného dlhu zodpovedá práve odporca. Navrhovateľ sa domáhal náhrady skutočnej škody vo

výške 125,00 €, spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a nákladoch na urgencie a zisťovanie
stavu konania, túto nepreukázal žiadnym dôkazom, iba svojím tvrdením v žalobe. Pokiaľ ide o príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo majetkovej či nemajetkovej
ujmy, okresný súd uviedol, že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil samotný povinný
tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie, nie exekučný súd.

Navrhovateľ poukazuje na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne známe a počíta sa pri
každom podnikaní s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ aj tým,
že si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd
s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, resp. formu notárskej zápisnice, teda dal prednosť
tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Aj toto je jeho jedno z rizík jeho

podnikania a musí znášať následky takéhoto vlastného výberu. Nakoľko neboli preukázané zákonné
predpoklady zodpovednosti odporkyne za škodu, nebolo možné navrhovateľovi priznať náhradu škody
spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu. Preto súd žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151

ods.1 O.s.p. nevyčíslil. Záverom súd uviedol, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný podľa § 19 ods.
1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z., pretože 3-ročná premlčacia doba neuplynula od vydania rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti dňa 09.12.2010 do dňa podania žaloby dňa 27.09.2012.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní

rozhodovalvylúčenýsudca(§205ods.2písm.a)O.s.p.vspojenís§221ods.1písm.g)O.s.p.),okresný
súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované

a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že
okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na

tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých

je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej

veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým,
že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom

nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,

ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako

sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť

zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v

zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovaniapohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím

finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu

je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces,nakoľkovhodnotenískutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým

spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS
36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom
základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 09.12.2010 a exekútor požiadal
okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 14.10.2010. K rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty (1,2

mesiacapoodpočítaní15-dňovejlehoty).Ďalejnesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdunavrhovateľ
dôvodil vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, a to úplným preskúmavaním
právoplatného exekučného titulu.

Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehote 15 dní na preskúmanie žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu neplatí,
ak je ako exekučný titul predložená notárska zápisnica (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku)
alebo rozhodnutie rozhodcovskej komisie alebo ňou schválený zmier (§ 41 ods. 1 písm. d) Exekučného
poriadku), a to z dôvodu, že oproti iným exekučným titulom, je v týchto prípadoch exekučný súd povinný
preskúmavať exekučné tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej (ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní). Ako správne uviedol okresný súd, postup exekučného súdu, ktorý rozhodol
o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 15 mesiacov od podania návrhu, nemožno označiť za
rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu
vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. V danom prípade tak nemožno hovoriť
o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu.

Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu
prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným titulom, na
základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia, bol rozsudok rozhodcovského súdu.
Oprávnenie, ako aj povinnosť preskúmavať rozhodcovský rozsudok vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a
aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009 "Asturcom"). V tomto smere odvolací
súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom uvedené právne závery sú
ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, a ani odvolací súd nemá dôvod
sa od nich odkloniť.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.

zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani
odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal

možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka navrhovateľa je nedôvodná. Vo veci bolo nariadené pojednávania na deň 26.05.2014.
Navrhovateľ mal dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a
možnosť vyjadriť sa k nemu, či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas
predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania,

ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu
oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného
spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného

skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol,
okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no
nedostavil sa. Okresný súd po tom, ako prečítal návrh o zrušenie pojednávania, poukazom na Nález

Ústavného súdu SR II. ÚS 436/2013 - 11 zo dňa 12.09.2013 a rozhodnutie odvolacieho súdu o námietke
zaujatosti, správne skonštatoval, že žiadosť navrhovateľa je nedôvodná a pojednával v neprítomnosti
účastníkov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou

zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie

pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť

vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva.Možnosťprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomna
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý

dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania zo dňa 23.05.2014 sa za dôvod pre zrušenie

pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom
vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s
uznesením krajského súdu o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci. Žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej
republiky.

Ako správne uviedol okresný súd, o ústavnej sťažnosti navrhovateľa bolo v čase pojednávania a
rozhodovania okresného súdu, a aj v čase podania jeho návrhu na zrušenie pojednávania Ústavnýmsúdom Slovenskej republiky rozhodnuté a ústavná sťažnosť bola považovaná za neopodstatnenú.
(Nález Ústavného súdu II. ÚS 436/2013 - 11 zo dňa 12.09.2013).

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania

dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,
túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného

súdu Trenčín, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym
úradným postupom toho istého súdu. Uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 17. októbra 2012 pod
sp.zn. 17NcC/177/2012 - 11 bolo rozhodnuté o tom, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. Judita
Knociková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Samotná skutočnosť, že je okresným
súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená

nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, hypotézu právnej normy § 14 ods. 1 O.s.p.
nenapĺňa. Z uvedeného dôvodu krajský súd už uznesením právoplatne rozhodol, že vyššie uvedená
sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne
také právne významné skutočnosti, ktoré predpokladá ust. § 14 O.s.p., pre ktoré by bolo možné mať
za to, že rozhodol vo veci nezákonný sudca. Naviac v prejednávanej veci Najvyšší súd SR v uznesení

zo dňa 04. novembra 2014 č.k. 3Cdo/304/2014 - 118 vyslovil názor, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorému sa vytýka nesprávny úradný postup.
Vzhľadom na uvedené, navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p. nie je dôvodný.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním na pojednávanie
dňa 26.05.2014, ktoré riadne prevzal. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa,
ako bolo už vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému

stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo
ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že súd konštatoval porušenie práva a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.

1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.