Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/299/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614201440
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5614201440.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a

sudcov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: X. J.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V. XXX, v konaní o zaplatenie sumy 6.287,25 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/63/2014-81 zo dňa 05.
11. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/63/2014-81 zo dňa

05. 11. 2014 vo výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, a vo výroku o trovách konania
potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti (veta prvá výroku) zostáva rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
10C/63/2014-81 zo dňa 05. 11. 2014 nedotknutý.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa § 52 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,

príslušnýchustanovenízákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,nariadeniavládyč.87/1995
Z. z. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.119,09 Eur, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 34,10 Eur od 21.02.2011 do 13.11.2011, zo sumy
34,48 Eur od 21.3.2011 do 13.11.2011, zo sumy 34,87 Eur od 21.04.2011 do 13.11.2011, zo sumy 35,26
Eur od 21.05.2011 do 13.11.2011, zo sumy 35,65 Eur od 21.06.2011 do 13.11.2011, zo sumy 36,05
Eur od 21.07.2011 do 13.11.2011, zo sumy 36,45 Eur od 21.08.2011 do 13.11.2011 zo sumy 36,86
Eur od 21.09.2011 do 13.11.2011, zo sumy 37,27 Eur od 21.10.2011 do 13.11.2011, zo sumy 3.736,62

Eur od 14.11.2011 do zaplatenia, ktoré súd povolil žalovanému splácať v pravidelných mesačných
splátkach vo výške 50,00 Eur, splatných vždy k poslednému dňu príslušného kalendárneho mesiaca,
počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, pričom omeškanie s plnením jednej splátky
má za následok zročnosť celého plnenia. Vo zvyšnej časti žalobu podľa § 101
Občianskeho zákonníka zamietol. Žalobcovi priznal podľa § 142 ods. 2 O.s.p. náhradu trov konania vo
výške 116,87 Eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 289,43 Eur, ktoré uložil žalovanému
zaplatiť splnomocnenému zástupcovi žalobcu do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny a
vyhovenia návrhu v celom rozsahu, resp. zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie.Nesúhlasil s aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa jeho názoru na otázku
premlčania mal okresný súd použiť pravidlá formulované v Obchodnom zákonníku. Zmluva o úvere
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá dňa 02.02.2007, pričom v období

do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu,
zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa §
55 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným
ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a

neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. To znamená, že pokiaľ
pred 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, v ktorej bol dlžník spotrebiteľom, tak nie je možné práva
a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa spravujú ustanoveniami
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Na podporu tejto argumentácie odvolateľ
poukázal na niektoré súdne rozhodnutia. V danom prípade nebolo možné použiť ani nové ustanovenie

§ 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka, keďže toto nadobudlo účinnosť až 01.04.2015.
Odvolateľ tiež nesúhlasil s aplikáciou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
ktoré nadobudlo účinnosť až po začatí daného konania. Jeho použitím došlo k porušeniu ústavného
princípu právnej istoty. Tiež vyslovil nesúhlas s právnym názorom okresného súdu, ktorý mu nepriznal
úroky zo splátok splatných po zosplatnení úveru. Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného

zákonníka vyplýva, že dlžník je povinný zaplatiť úroky do času vrátenia finančných prostriedkov. V
súvislosti s odstúpením veriteľa od úverovej zmluvy vzniká špecifická situácia, a to z dôvodu, že napriek
odstúpeniu od zmluvy naďalej trvá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť
úrok. Odstúpením od zmluvy de facto dochádza k mimoriadnej splatnosti úveru a strate výhody splátok,
ak bolo dohodnuté vrátenie peňažných prostriedkov v splátkach. Odstúpenie veriteľa od zmluvy

nemá vplyv na zabezpečenie záväzkov z tejto zmluvy. Postupom okresného súdu došlo k neprimeranej
ochrane neplatiaceho dlžníka a žalobca bol pripravený o ušlý zisk spočívajúci v riadnom úroku. Uvedený
postup by v konečnom dôsledku viedol k teórii, že nedodržanie podmienok a nesplácanie prijatého úveru
riadne a včas by pre dlžníka predstavovalo výhodnejšie postavenie a podmienky, kedy by mu síce bol
poskytnutý úver v plnej výške, avšak dlžník by nemusel po vyhlásení predčasnej splatnosti z dôvodu

neplnenia zmluvných povinností splácať riadny úrok, ku ktorého úhrade sa v zmluve zaviazal.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu vyjadril súhlas s napadnutým rozsudkom.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 2 písm b) O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok v zamietajúcom výroku a v závislom výroku
o trovách konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V časti nenapadnutej odvolaním
zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov

sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že v predmetnej veci bol
zo strany žalobcu uplatnený nárok zo zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi účastníkmi dňa

02.02.2007. Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a že naň majú dopadať ustanovenia
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, v predmetnej veci ide
o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Z
ustanovenia § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy totiž vyplýva, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobomneovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane
použijú ustanovenia tohto predpisu.
Na základe uvedeného mal krajský súd za to, že v posudzovanej veci ide o vzťah medzi dodávateľom

- obchodníkom a spotrebiteľom, a teda ide teda o typický občianskoprávny vzťah. Námietky žalobcu,
ktorý nepovažoval dotknutú zmluvu za podliehajúcu ochranným ustanoveniam spotrebiteľského práva,
tak bolo nevyhnutné posúdiť ako nedôvodné.

Vprípadeduplicitnejprávnejúpravyrovnakýchinštitútovsúkromnéhoprávajedôvodnéaplikovaťprávnu

úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 5
MCdo 20/2009). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny
vzťah, a to aj pokiaľ ide o otázku premlčania, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa.
S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. (01. 01. 2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva.
Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým
ustanovením § 54 ods. 1, podľa ktorého „spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“.

Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny
vzťah, vrátane premlčania, predstavuje takého zhoršenie postavenia spotrebiteľa.
Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve
kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy, dvojaká
právna úprava zmluvných pokút a pod). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo

fungovať (od 01. 01. 1992), avšak niet rozumného dôvodu na konštatovanie, že na
plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna
úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho
súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. Odvolací súd preto odmietol
názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho

práva, ale obchodného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca uplatnil v konaní premlčané právo,
bolo plne v súlade s právnou úpravou Občianskeho zákonníka zamietnuť jeho návrh. Uvedené závery
prijal Krajský súd v Prešove v rozsudku č. k. 6Co/81/2012-279 zo dňa 14.02.2013, ktoré rozhodnutie
bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou. Následne Ústavný súd v uznesení I. ÚS 402/2013-10 zo
dňa 19.06.2013 predmetnú sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť a uzavrel, že „nezistil

možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom krajského súdu“.
Na základe uvedeného považoval krajský súd postup okresného súdu, ktorý na účely posúdenia
premlčania uplatneného nároku použil občianskoprávnu úpravu, za správny.

V súvislosti s odvolacou námietkou o nemožnosti aplikácie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 102/2014 Z. z., odvolací súd uvádza, že ochrana spotrebiteľa
vyžaduje ingerenciu inštitútov práva materiálneho i procesného, súkromného i verejného. Práve oblasť
spotrebiteľských vzťahov je charakteristická prelínaním sa právnych úprav z oblasti hmotnoprávnej a
procesnej, tvorí akési pomyselné „spojivo“ medzi právom verejným a súkromným. Právna úprava je

zahrnutá v inštitútoch zaradených do Občianskeho zákonníka i do Občianskeho súdneho poriadku, a
tiež do osobitných zákonov, upravujúcich parciálne otázky ochrany spotrebiteľa, ako aj do Exekučného
poriadku.
O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho
predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Ak právna

norma reguluje vzájomné subjektívne práva a povinnosti svojich adresátov priamo, nesprostredkovane
súdnym zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy,
ktoré regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovanie súdnej
ochrany pred súdnymi orgánmi.
Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa normuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu

rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy a má preto charakter procesnoprávny. Týmto
orgánom je najmä súd, čo vyplýva jasne a nepochybne z odvolávky normatívneho textu na premlčanie
vo význame prekážky žalovateľnosti uplatneného subjektívneho práva. To, že zákonodarca použil v
citovanej norme pojem premlčanie, ktoré je upravené v hmotnoprávnych predpisoch, na tom nič nemení.
Použil ho totiž v kontexte s prihliadaním na skutočnosti, ktoré bránia priznať plnenie zo spotrebiteľskej

zmluvy. Plnenie sa nepriznáva inak ako autoritatívnym deklaratórnym rozsudočným výrokom súdu -
nemožno „priznať“ plnenie v hmotnoprávnom vzťahu, už len z toho dôvodu, že v súkromnoprávnych
vzťahoch majú subjekty rovné postavenie (jeden druhému nič „nepriznáva“ z pozície autority, ako jeto pri verejnoprávnych vzťahoch). Priznáva sa jednoznačne ochrana ohrozenému alebo porušenému
subjektívnemu právu, čo je nepochybne a zrejme úloha civilného práva procesného.
Ustanovenie § 5b zákon o ochrane spotrebiteľa upravuje postup súdu, a preto sa má aplikovať režimom

okamžitej aplikability procesných noriem, t.j. na všetky prípady v čase rozhodovania. Z tohto dôvodu
nebolo zavedené ani osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované
po účinnosti predmetnej právnej úpravy, keďže vo všeobecnosti platí, že procesná norma
sa má použiť od momentu jej účinnosti, a to aj na už začaté konania.
Na základe uvedených úvah bol odvolací súd presvedčený, že nové ustanovenie § 5b zákona č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa okresný súd správne aplikoval, neporušil tak žiadne z procesných
práv žalobcu. Pre úplnosť sa tiež žiada dodať, že v prípade podania žaloby vo vzťahu k premlčanej
pohľadávke mohol žalobca počítať so situáciou, že druhá procesná strana eventuálne vznesenie
námietku premlčania; pokiaľ na dané premlčanie prihliadol podľa zákona súd, jednalo sa o rovnocenný
úkon, akoby námietku premlčania vzniesol samotný účastník.

Pokiaľ ide o námietky odvolateľa, ktorý považoval za nevyhnutné priznať mu úroky z úveru až do
momentu vrátenia finančných prostriedkov, ani tieto neposúdil odvolací súd ako opodstatnené. Je
nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia
poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas, na
ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných

prostriedkov. Pokiaľ však si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné
prostriedkydodohodnutejdobynevráti,prichádzadoúvahy zaobdobieposplatnostiúveruuž
len platenie úrokov z omeškania. Ide pritom o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú
povahu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov platia
len do splatnosti dlhu a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z

omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu dlžníka (a v aktuálnej veci aj spotrebiteľa)
dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj z
úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej
veci žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti a tým treba považovať celý dlh za splatný a
nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie aj úrokov z úveru. Na podporu uvedeného názoru

treba poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012,
v ktorom ústavný súd pri formulovaní obdobného právneho názoru všeobecnými súdmi (ako je tomu
v aktuálnej veci) „nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané
rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za
také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu“.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po

vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia

vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaný náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.