Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 21, 2012

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 6Er/152/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607201858
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ivanko
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2012:5607201858.2

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom
AK Pribinova 25, 811 09 Bratislava 1, proti povinnému M. Č., H.. XX. XX. XXXX, C. F. S. XXX, XXX XX F.
D.M., štátny občan SR, pre vymoženie pohľadávky vo výške 661,29 eura s príslušenstvom, vykonávanej
súdnym exekútorom JUDr. Máriou Krasňanovou so sídlom Exekútorského úradu Považská Bystrica,

Nám. A. Hlinku 36/9017 01 Považská Bystrica, pod sp. zn. EX 193/07, takto

r o z h o d o l :

Exekúcia je n e p r í p u s t n á .

Exekúcia sa z a s t a v u j e .

Oprávnený je p o v i n n ý uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 123,19 eura a to v

lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Oprávnenému sa náhrada trov exekúcie n e p r i z n á v a .

Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora s a z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Pred súdnym exekútorom JUDr. Máriou Krasňanovou sa dňa 02. 03. 2007 začalo exekučné konanie
pod sp. zn. EX 193/07 na vymoženie pohľadávky vo výške 661,29 eura s príslušenstvom, priznanej
rozhodnutím, ktoré vydal rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn.:
SR 4427/06 zo dňa 08. 11. 2006. Súdny exekútor začal vykonávať exekúciu po získaní poverenia č.
5505*008381 zo dňa 26. 03. 2007, ktoré v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku udelil tunajší súd

na vymoženie uloženej povinnosti s príslušenstvom a trov exekúcie.

Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
„Exekučný poriadok“) exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ
čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže

učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne
o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenienúteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučnéhokonaniaexofficioskúmať,čisúsplnenévšetkypredpokladynavedenietakéhotokonania.(z
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 181/2011-16 zo dňa 12. 05. 2011). Možnosť

zastaviť exekúciu súdom bez návrhu Exekučný poriadok (z hľadiska dôvodov, okolností a pod.) bližšie
neupravuje. Je však nesporné, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek v
priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o
zastavení exekúcie. Je tiež nepochybné, že jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný

titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky č.k. III.ÚS 86/2010-19 zo dňa 18. 02. 2010). Súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená (z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 164/96
zo dňa 27. 01. 1997). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. (z uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).

Z pripojených listín, súd zistil, že dňa 12. 04. 2006 bola medzi oprávneným a povin-ným uzavretá
Zmluvuoúvere,variabilnýsymbol(č.zmluvy)5370576,nazákladektorejoprávnenýposkytolpovinnému
finančné prostriedky vo výške 464,71 eura (14.000,00 Sk) a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné

prostriedky splácať v dohodnutých splátkach.

Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých

prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“) v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, t.j. do 31. 12. 2007,
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej

časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, t.j.

do 31. 12. 2007, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, t.j.
do 31. 12. 2007, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského
rozsudku je zmluvou spotrebiteľskou. Jedná sa o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých
prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných

prostriedkov) podstatným spôsobom neovplyvňujú, všeobecné zmluvné podmienky (všeobecné
podmienky poskytnutia úveru)
sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Úprava zákona o ochrane spotrebiteľa rozšírila
definíciu spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka aj na zmluvy priamo v Občianskom
zákonníku neupravené (porovnaj znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné od 01. 01.

2008). Zmluvnými stranami spotrebiteľskej, typovej zmluvy sú dodávateľ, spoločnosť Pohotovosť s.r.o.,
ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považuje zapreukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa,
nakoľko sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov fyzickej osobe - nepodnikateľovi. Ani prípadná
klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka teda nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných

ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenie § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka a ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľa.

Keďže súd dospel z predložených listinných dôkazov k záveru, že povinný mal vo vzťahu z

uzatvorenej zmluvy postavenie spotrebiteľa, za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54
Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach (ktoré
by ev. mohol vniesť oprávnený) o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa
dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že dlžník koná pri uzatváraní a plnení z
uzatvorenej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti ťaží toho, kto
bude tvrdiť takúto výnimku.

Zpovahyzmluvnýchstrán,predmetupodnikateľskejčinnostiveriteľaavkonečnomdôsledkuajzobsahu
zmluvy je zrejmé, že ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu o plnení z ktorej rozhodol
rozhodcovský súd. Za takéhoto stavu musí exekučný súd podrobiť túto zmluvu súdnej kontrole, či sa
nevymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy, ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre
ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú,
aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky
na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany

spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva.
Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Občiansky zákonník zaručuje
spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom. Občiansky zákonník sa snaží nerovnováhe v právnom pomere medzi spotrebiteľom

a dodávateľom zabrániť a v § 53 Občiansky zákonník preventívne predpisuje, aké ustanovenia
nesmie obsahovať spotrebiteľská zmluva. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú
obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať
ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie

nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia
alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne
neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje
Občiansky zákonník spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu

obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky,
pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne
konanie predstavovalo. Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy,
pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. Občiansky zákonník obsahuje
demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za

neprijateľné podmienky a ktoré môže a má dopĺňať judikatúra súdov, ktorá by mala vziať do úvahy
i znenie a duch smernice 93/13/EHS. Cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé
podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali a aby mali odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi
zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej

zmluvy použil aj analogický výklad a to podľa smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách z 5.apríla 1993 (ďalej len „smernica“). Táto smernica bola do nášho právneho
poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinného od 1. apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol
účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý
novelizoval Občiansky zákonník, okrem toho má smernica aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre

Slovenskú republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi
nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľoviprávo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom

alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah,
malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, smernica Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý

rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti
spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na
tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesnýchpravidielmôžeuvedenýsúdvykonaťtakétoposúdenievrámciobdobnýchkonanínazáklade
vnútroštátneho práva.

V bode 38 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, súd
uviedol, že vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 smernice 93/13
stanovuje,ženekalépodmienkyniesúprespotrebiteľazáväzné.Akovyplývazjudikatúry,ideokogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť
(rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C 243/08, Zb. s. I 4713,
bod 25).

V bode 43 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, súd uviedol,

že ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej
zmluvy, t.j. do 31. 12. 2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka").

Podľa§54ods.1druhávetaObčianskehozákonníka,spotrebiteľsanajmänemôževopredvzdaťsvojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Bod 17. zmluvy uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, upravuje riešenie sporov -

rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené:
a)predStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmspoločnosťouSlovenskározhodcovská,a.s.sosídlom
Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje právapred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu u vopred
ním vybraného rozhodcovského súdu, čím reálne došlo k narušeniu zákonom sledovanej rovnováhy
medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy (spolu aj so

všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, obsahom ktorých je takáto doložka), reálne vopred vzdal
práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej
strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa
zo spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľovi je tak odopretá možnosť brániť svoje práva vo všetkých
sporoch, v ktorých sa domáha svojich práv dodávateľ v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka

je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a je dodávateľom pripravená ako
súčasť vopred pripravených podmienok predloženej zmluvy, ktoré nemá možnosť spotrebiteľ ovplyvniť.
Zmluvná podmienka núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa
tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom vo všetkých prípadoch, ak bude
vystupovať na strane žalovaného a dodávateľ sa bude voči spotrebiteľovi domáhať svojich práv žalobou
podanou u ním vybratého rozhodcovského súdu. Rozhodcovský súd je súkromnoprávnym orgánom,

ktorý neoplýva všetkými atribútmi nositeľa verejnej moci, aj keď štát na rozhodcov za stanovených
podmienok časť súdnej moci delegoval. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej doložky je zrejmé,
že oprávnený už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcom za
účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných
vecí s obdobným skutkovým základom vedených nielen na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným

oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské
rozsudky. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou vopred pripravených zmluvných podmienok bez
možnosti ich modifikácie, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej
nekalosť. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby
spotrebiteľmalmožnosťpožiadaťvšeobecnýsúdoochranu,aksirozhodcovskýsúdosobitnenevyjednal

a teda si ho výslovne spotrebiteľ neželal. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie prijatá novela
Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla do §
53 ods. 4 písm. r) v znení: „za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje
ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“.

Pokiaľjezmluvnápodmienkavhrubomnepomerevneprospechspotrebiteľaakoslabšejzmluvnejstrany
v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (vzťah fakticky nerovný a nevyvážený), niet
žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka je neprijateľná. Iba tak môže súd naplniť cieľ
§ 53 Občianskeho zákonníka a tiež čl. 6 ods. 1 smernice - zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ

nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v čl. 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok
v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé

exekučné konanie vyvolané oprávneným. Tomuto postupu nebráni ani skutočnosť, že zastaveniu
exekúcie predchádzalo udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pretože exekútor plnenie ešte
nevymohol a povinnosť súdu postarať sa o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali, trvá
permanentne počas celého exekučného konania.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je
rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Súd na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia poukazuje taktiež na to, že na platnú existenciu
rozhodcovskej doložky je potrebné splniť, okrem iných, podmienku písomnej formy. Písomná forma
rozhodcovskej doložky nie je v danom prípade splnená. Dlžníkovo vyhlásenie, že súhlasí so
Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru a zaväzuje sa ich dodržiavať nie je dodržaním

písomnej formy tak, ako ho predpokladá ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní,
keď rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami (chýba
podpis dlžníka aj veriteľa), ale len vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Na základe zhorauvedeného dospel súd aj z týchto dôvodov k záveru o neexistencii platne uzatvorenej rozhodcovskej
zmluvy - rozhodcovskej doložky, ktorá ak nie je uzavretá písomnou formou je neplatná.

Oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve
rozhodcovskouzmluvou(doložkou).Aksúdvexekučnomkonanískúmaplatnosťrozhodcovskejdoložky,
zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, rovnako ako by to skúmal v prípade
iných exekučných titulov uvedených v § 41 exekučného poriadku. Predpokladom na zákonné vedenie
exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou

predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie
takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý
v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy, resp. verejnej moci.
Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009).

Keďže rozhodcovský rozsudok vydaný v predmetnej veci je z dôvodu nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu odvíjajúcej sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku,
pre absenciu vykonateľného exekučného titulu súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na
náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Súdny exekútor si uplatnil trovy exekúcie v celkovej výške 242,71 eura. Oprávnený si v návrhu na

vykonanie exekúcie uplatnil trovy exekúcie v celkovej výške 110,10 eura.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň

z pridanej hodnoty.

Podľa § 27a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z.z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), v exekučných
konaniach začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov.

Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky (v znení účinnom do 30. 04. 2008), ak súdny exekútor je vylúčený z
vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej
činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu,
b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.

Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov
účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä
cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd
mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Oprávnený predložil na vykonanie exekúcie exekučný titul, ktorý je z dôvodov nedostatku právomoci

rozhodcovského súdu odvíjajúcej sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nespôsobilým
exekučným titulom. Oprávnený svojim konaním procesne zavinil, že sa exekúcia musela vyhlásiť za
neprípustnú a zastaviť, preto mu súd v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil nahradenie
nevyhnutných trov exekúcie súdneho exekútora.Súd neuznal súdnemu exekútorovi odmenu podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu pri
úkonoch: žiadosť - Obvodný úrad (40 min), výzva na úhradu splátok (40 min), výzva aby sa povinný

dostavil do kancelárie SE (50 min), výzva, aby sa povinný zdržiaval na adrese (50 min). Vykonávanie
uvedených úkonov je bežnou administratívnou prácou opakujúcou sa v každej jednotlivej exekúcii v
súvislosti s exekučnou činnosťou a nie odborne náročnou činnosťou súdneho exekútora, ktorá by
vyžadovala odmeňovanie podľa počtu hodín vynaložených na exekúciu. Pri uvedených úkonoch sa
jedná o vykonanie administratívnych prác. V zmysle § 25 vyhlášky je v odmene súdneho exekútora

zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou. Súd
neuznal súdnemu exekútorovi odmenu za úkon vyčíslenie exekučných trov (50 min). Vypočítavanie
trov súdnym exekútorom nie je vlastnou exekučnou činnosťou, ktorou by sa smerovalo k dosiahnutiu
cieľa, teda vykonávaniu núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. V danom prípade ide iba o takú
činnosť súdneho exekútora, ktorú vykonáva vo svoj vlastný prospech aj to len v prípade, pokiaľ si trovy
uplatňuje a súd rozhoduje o zastavení exekúcie a teda aj o trovách vzniknutých súdnemu exekútorovi.

Inak je vyčíslenie trov imanentnou súčasťou tak upovedomenia o začatí exekúcie ako aj príkazu na
začatie exekúcie a ďalších úkonov vykonávaných súdnym exekútorom. Pokiaľ teda súdny exekútor
má postavenie účastníka konania v časti rozhodovania o trovách exekučného konania, ide o náklady,
ktoré znáša účastník konania. Keďže v zmysle vyššie citovaných ustanovení patrí súdnemu exekútorovi
odmena za výkon exekučnej činnosti „podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu“, má súd

za to, že súdny exekútor má podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky nárok na odmenu len za exekučnú
činnosť vykonanú počas exekúcie, t.j. do jej zastavenia. Preto súd neuznal súdnemu exekútorovi čas,
ktorý si súdny exekútor podľa predloženého vyúčtovania uplatnil v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky
za doposiaľ nevykonané úkony, ktoré budú vykonané až po zastavení exekúcie a ktoré nesúvisia s
účelným vykonaním exekúcie a to za budúce úkony: zrušenie blokácie na účte povinného, kataster,

ODI (40 min) a vrátenie poverenia (40 min). Uvedené úkony spojené s ukončením spisu sú taktiež
administratívnymi prácami, za ktorých náhrada je zahrnutá v odmene súdneho exekútora. Súd pri
všetkých vyššie uvedených úkonoch neuznal súdnemu exekútorovi odmenu určenú podľa počtu hodín
účelne vynaložených na exekúciu, nakoľko súdny exekútor nárok na odmenu určenú podľa počtu hodín
účelne vynaložených na exekúciu súdu nepreukázal ani nie je zrejmá z predloženého exekútorského

spisu. Uvedenému záveru zodpovedá aj historický výklad, keď novela vyhlášky č. 141/2008 Z.z. s
účinnosťou od 01. 05. 2008 zrušila úplne odmenu súdneho exekútora podľa počtu hodín účelne
vynaložených na exekúciu a ponechala len odmenu určenú paušálnou sumou, pričom nové úkony
odmeňované paušálnou sumou pridané neboli.

Súd neuznal súdnemu exekútorovi odmenu za 9x doručenie príkazu na začatie exekúcie a 9x doručenie
exekučného príkazu. Ustanovenie § 15 ods. 1 vyhlášky odmeňuje jednotlivé úkony podľa písm. a/ až f/
odmenou vo výške 3,32 eura, ale pri úkonoch podľa písm. g/ až j/ priznáva odmenu paušálnou sumou
za každé zisťovanie bydliska povinného, platiteľa mzdy povinného, účtu povinného a ďalšie zisťovanie
majetku povinného. To znamená, že do jednej skupiny patria úkony, za ktoré patrí odmena len raz bez

ohľadu na počet vyhotovených a doručených kópií, t.j. príkazy na začatie exekúcie, upovedomenia o
začatí exekúcie, exekučné príkazy, upovedomenia o spôsobe exekúcie a rozhodnutia súdu vydaného
v exekučnom konaní. V druhej skupine sú úkony honorované osobitne ako „každé zisťovanie“, aj keby
sa toto zisťovanie uskutočňovalo len prepisovaním adresátov na vopred vyhotovenom tlačive. Potom
za doručenie totožného príkazu na začatie exekúcie, upovedomenia o začatí exekúcie, exekučného

príkazu, upovedomenia o spôsobe exekúcie a rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní podľa
§ 15 ods. 1 písm. b/ až f/ patrí odmena len jednou paušálnou sumou bez ohľadu na počet subjektov,
ktorým sa totožná listina doručuje.

Súd uznal súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 43,16 eura za 13 vykonaných úkonov exekučnej

činnosti odmeňovaných paušálnou sumou, t.j. 1x získanie poverenia na vykonanie exekúcie, 5x každé
zisťovanie platiteľa mzdy povinného, 2x každé ďalšie zisťovanie majetku povinného, 1x doručenie
upovedomenia o začatí exekúcie, 1x doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, 1x doručenie
príkazu na začatie exekúcie a 2x doručenie exekučného príkazu (1x prikázanie pohľadávky z účtu v
banke, 1x zriadenie exekučného záložného práva).

Súd uznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov vo výške spolu 59,50 eura, z toho náklady
na poštovné predstavujú 49,37 eura, telekomunikačné výdavky predstavujú 0,70 eura, 3x poštovépoukážky predstavujú 0,12 eura, vytlačený papier predstavuje 5,95 eura (s použitím toneru 85 ks x 0,07
eura), obálky predstavujú 3,15 eura (63 ks x 0,05 eura) a spisový obal predstavuje 0,21 eura.

Súd v súlade s Exekučným poriadkom a vyhláškou po oboznámení sa s exekútorským spisom EX
193/07 zaviazal podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uhradiť trovy exekúcie súdneho exekútora vo
výške 123,19 eura oprávneného, z toho odmena predstavuje 43,16 eura, náhrada hotových výdavkov
predstavuje 59,50 eura a uplatnená 20 % DPH (základ dane 102,66 eura) predstavuje 20,53 eura.

O uplatnených trovách exekúcie oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie súd rozhodol tak, že
ich náhrada sa oprávnenému nepriznáva, nakoľko nebol v exekúcii podaním návrhu na vykonanie
exekúcie úspešný, keď exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a zastavená z dôvodu neexistencie
vykonateľného exekučného titulu.

Podaním, doručeným súdu dňa 31. 05. 2012, podal oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Nakoľko súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, návrh na zmenu súdneho exekútora
súd zamietol. Po zastavení exekúcie sa exekučné konanie končí, súdny exekútor stráca oprávnenie
pokračovať v exekúcii a podľa § 60 písm. c) Exekučného poriadku bezodkladne vráti súdu poverenie
na vykonanie exekúcie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia na Okresný
súd Liptovský Mikuláš.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť
s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ,ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri
odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.