Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/663/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214887
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214887.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/272/2012-84 zo dňa 22.4.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 516,32 eur titulom
tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, čoho sa mal dopustiť Okresný súd Martin v
pozícii exekučného súdu v exekučnej veci vedenej podľa sp.zn. súdneho exekútora Ex 14032/2009.
Navrhovateľ tvrdil v návrhu, že okresný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie až dňa 5.10.2010 (konanie sa začalo dňa 29.12.2009), a to rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, stalo sa tak po uplynutí zákonom stanovenej doby, s
omeškaním viac ako 280 dní. Navrhovateľ poukazoval na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení platnom od 1.2.2002 do 31.5.2010, následne na povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo
rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo exekučným
titulom bola napríklad notárska zápisnica. On pritom vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun

v exekučnom konaní. Spísal viaceré žiadosti o informáciu o stave konania, stalo sa tak dňa 2.7.2009,
23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010, podal i sťažnosť na prieťahy v konaní v dňoch 23.11.2010, 25.5.2011.
Postup exekučného súdu bol v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pritom v
dotknutej exekučnej veci neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu tohto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ si uplatnil náhradu
majetkovej škody vo výške 125 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutomobdobí vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdavky

spojenésvyhotovenímurgenciíadresovanýchexekučnémusúdu,sumunapoštovnéatelekomunikačné
výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania sumu 15 eur.

Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým,
že nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej

intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní, spojené so zásahom do výkonu jeho
majetkových práv. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom došlo aj k vyvolaniu viacerých rizík : zániku povinného, zmarenia účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencie povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ
vnímaakospravodlivúsatisfakciuzakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokov,pretoženeexistencia

akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov, pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na

strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov, táto situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potrebu náhrady
nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval sumu 516,32 eur (vychádzal z alikvotného

pomeru nároku 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu). Pri vyčíslení náhrady
nemajetkovej ujmy poukázal na závery v nálezoch Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.

zn. 17Er/218/2010 (Ex 14032/09) zistil, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom, obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, zo dňa 19.11.2009 spis. zn. SR 18624/09.
Súdny exekútor doručil žiadosť okresnému súdu dňa 21.1.2010, ktorou požiadal o udelenie poverenie
na vykonanie exekúcie. Uznesením zo dňa 11.8.2010 č.k. 17Er/218/2010-15 súd túto žiadosť zamietol,

keďže po vykonaní ex offo prieskumu exekučného titulu z hľadiska jeho súladu so zákonom v zmysle
ustanovenia § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní zistil rozpor exekučného
titulu so zákonom.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 5

ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3,5, § 19 ods. 1 Zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom do 31.12.2012.

Z príslušného exekučného spisu súd mal za preukázané, že síce Okresný súd Martin nerozhodol

o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od jej
doručenia, nekonal však svojvoľne a bezdôvodne, pretože v snahe skúmať, či exekučným titulom
priznaná pohľadávka navrhovateľa nie je pohľadávkou so spotrebiteľskej zmluvy, vyžadoval ďalšiu
súčinnosť od navrhovateľa. Okresný súd dodal, že nesprávny úradný postup navyše nie je jedinou
podmienkou pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci a

to v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Ďalším predpokladom pre priznanie takéhoto nároku je
vznik škody a nemajetkovej ujmy, a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
resp. nemajetkovou ujmou ako protiprávnym následkom. Navrhovateľ v súdenej veci nepreukázal vznik
a výšku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Neprodukoval v konaní žiadne dôkazy, preukazujúce
jeho tvrdenia.

Ako neúčelný vyhodnotil dôkazný návrh navrhovateľa na predloženie znaleckého posudku znalcom z
odboru právne vzťahy k cudzine odvetvie Európske právo. Zvýraznil, že odborné vedomosti sudcu majú
byť zárukou toho, že sudca tieto predpisy pozná, vie ich vykladať a správne aplikovať, preto by súd malvedieť zodpovedať otázky týkajúce sa interpretácie aplikácie aj smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti
na justičnú prax a záväznú judikatúru súdneho dvora EÚ, čiže nejde o otázku a posúdenie skutočností,
na ktoré treba mať odborné znalosti, ktorými by súd nedisponoval. Navyše vzhľadom na preukázaný

skutkový stav tento dôkaz je irelevantný pre právne posúdenie nároku navrhovateľa.

V súdenej veci neboli splnené predpoklady vyžadované zákonom č.514/2003 Z.z. pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom. V konaní nebola preukázaná
ani existencia nezákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu, ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzal z princípu
úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pričom konštatoval úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na
náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa, odporca náhradu trov konania nevyčíslil a
ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy vznikli. Z týchto dôvodov odporcovi náhradu

trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti
zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že

podal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v
jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon
súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.

On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie

krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného
súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného

súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000).

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti

sudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo

k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov, a na konanie bez

neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť
dôkazy, nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana

konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité

to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a procese pred Ústavným
súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým

základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odvolateľ dodal, že v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania hodlal predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie

zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustné skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho nepoučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ poukazoval na vnútorné rozpory v rozhodnutí,
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom

v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj

posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná

sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, na č.l. 13 spisu uvádza, že sa zaujatá
necíti, a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 9C/272/2012-37
zo dňa 7.8.2013 (súd uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok v sume 66 eur za vznesenú námietku

zaujatosti) ako odvolací dôvod uvádza, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p.
nepodal. Naviac zákonná sudkyňa na č.l. 58 -59 spisu opakovane poukazuje na to, že sa necíti byť
zaujatá, ani pre pomer k účastníkom, ani pre pomer k ich zástupcom a ani pre pomer k samotnej veci.
Uvedené skutočnosti viedli nadriadený súd k záveru (na č.l. 67 - 68 ), že nedošlo k vzneseniu námietky
zaujatosti zo strany účastníka konania podľa § 15a O.s.p., ani k oznámeniu relevantných skutočností
zo strany sudcu podľa § 15 O.s.p., a za popísanej situácie krajský súd (v postavení nadriadeného

súdu) rešpektujúc právne dôsledky článku 2 ods. 2 Ústavy SR konštatoval, že nie je v otázke zaujatosti
zákonného sudcu oprávnený konať a rozhodovať. Práve okolnosť - navrhovateľom tvrdený dôvod, že on
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal - bola i dôvodom zrušenia uznesenia okresného
súdu č.k. 9C/272/2012-37 zo dňa 7.8.2013 (uznesením OS Martin 9C/272/2012-69 zo dňa 11.2.2014).

Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Mária Ilgová mala byť vylúčená z
prejednania a rozhodovania veci, a naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca
nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho
odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec
v neprítomnosti účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p..

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany (takéto vyjadrenie súd
oboznamoval na pojednávaní dňa 22.4.2014), navyše vecné otázky, ktoré odporca v písomnom

vyjadrení uvádza sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce ) súdnych konaní, ktoré založil v
prípadeobdobnýchnárokovujednotlivýchsúdovvrámciSlovenskejrepubliky.Bolonanavrhovateľovi,či
súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie. Bez právneho významu je
odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu prvého stupňa, že v meritórnom rozhodnutí rozhodoval

aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný súd
v napadnutom rozsudku o takomto procesnom návrhu navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal dôvod,
pretože navrhovateľ takýto procesný návrh u okresného súdu neuplatnil.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a

sám ale vychádzal prioritne z dôkazu označeného navrhovateľom. Týmto dôkazom bol exekučný spis,
ktorý navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil podľa spisovej značky súdneho exekútora.
Navrhovateľom označený spis okresný súd vyhľadal, stotožnil ( u súdu stotožnený spis je evidovaný pod
spis. značkou 17Er/218/2010 ) pripojil pre účely konania a s jeho obsahom sa aj oboznámil.
.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci exekučný súd o žiadosti súdneho
exekútora (zamietnutím žiadosti) rozhodol po uplynutí lehoty 15 dní. Vzhľadom na spotrebiteľský
charakter právneho vzťahu ( charakter právneho vzťahu odvolateľ nenamietal ) založeného zmluvou
o úvere, z ktorého právneho vzťahu vyvodil navrhovateľ v rozhodcovskom konaní i svoje nároky
priznané mu rozsudkom rozhodcovského súdu ( exekučný titul ), postup exekučného súdu bol v

celom rozsahu v súlade s Európskou judikatúrou, ale aj s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR,
keď zo zákona (ex offo) podrobil prieskumu exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) z hľadísk ust.
§ 45 ods. l , 2 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V rámci uvedeného prieskumu
exekučný súd požiadal oprávneného o doplnenie spisového materiálu, čo preukazuje aj žiadosť súdu
o súčinnosť zo dňa 26.1.2010, požiadal dňa 2.3.2010 príslušný rozhodcovský súd o zapožičanie

súvisiaceho spisu. Nečinnosť súdu v období od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až doby zamietnutia žiadosti preukázaná nebola, skutkové tvrdenie
navrhovateľa o omeškaní súdu v dotknutom období v trvaní 280 dní ostalo len v rovine nepreukázaného
tvrdenia. V sporovom konaní ako ide aj v súdenej veci súd bol viazaný návrhom navrhovateľa teda ajvymedzením obdobia tvrdenej nečinnosti súdu, túto navrhovateľ viazal od obdobia doručenia žiadosti
exekútora súdu do vydania uznesenia o zamietnutí tejto žiadosti. Navrhovateľ nepreukázal v konaní,
že v danom období by postup okresného súdu bol nesprávny. Krajský súd okrajovo poznamenáva, že

už doterajšia rozhodovacia prax súdov ustálila otázku, že lehota 15 dní neplatí v prípade zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, ak exekučným titulom vydaným v rozhodcovskom
konaní sú riešené nároky plynúce zo spotrebiteľského právneho vzťahu, teda tak, ako sa to stalo i v
konkrétne namietanej exekučnej veci.

V súdenej veci neexistuje, nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nebola tak
splnená prioritná, základná podmienka zodpovednostného vzťahu - existencia nesprávneho úradného
postupu. Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je zodpovednosťou objektívnou. Zákon č.
514/2003 Z.z. v účinnom znení do 31.12.2012 vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých zákonných
podmienok. Stačí, ak nie je splnená jedna zákonom vyžadovaná podmienka, už potom nie je možné
konštatovať dôvodnosť základu nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. V súdenej veci

nebolapreukázanáexistencianesprávnehoúradnéhopostupu,následnejepotomnadbytočné zaoberať
sa skúmaním ďalších zložiek zodpovednostného vzťahu, t.j. otázkou vzniku škody, jej výšky, otázkou
príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Nebol dôvod, aby okresný súd pri rozhodovaní aplikoval postup podľa § 114 ods. 3 O.s.p. a vydal

rozsudok pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže v súdenej veci odporca písomné vyjadrenie
k návrhu navrhovateľa predložil. Uvedené písomné vyjadrenie odporcu súd na pojednávaní aj
oboznamoval, obsah písomného vyjadrenia odporcu je navrhovateľovi známy aj0 z ďalších tisícov
súdnych konaní, ktoré v obdobných sporoch na všeobecných súdoch v rámci celej Slovenskej republiky
založil.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa nemali pri právnom posúdení veci podstatný význam.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným

odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e