Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/66/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2713205545
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2713205545.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a členiek

senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková v právnej veci žalobkyne: Serraghis Loan
Management Ltd., so sídlom Afentrikas 4, Afentrika Court Office 2, 6018 Larnaca, Cyprus, HE 257931,
zastúpená: JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o., so sídlom Štúrova 13, Nitra, proti žalovanej: P. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. č. XXX, o zaplatenie 1.915,57 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 3C/252/2013-71 zo dňa 19. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalobkyni nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou podanou na súde 08.08.2013 domáhala, aby
súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.915,57 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 723,84 eur od 12.11.2010 do 03.06.2011, zo sumy 607,84 eur od 04.06.2011 do
zaplatenia a náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnila tým, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa a.s., uzavrel so žalovanou 07.09.2004

Zmluvu o vydaní a používaní bankovej platobnej karty (ďalej len zmluva) a 06.09.2004 dodatok č. 1 k
zmluve o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, na základe ktorých bola žalovanej poskytnutá
platobná karta ku kartovému účtu s povoleným úverovým rámcom 663,88 eura (20.000,- Sk). Pôvodný
veriteľ postúpil pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 21.10.2010 na postupcu APS
SLOVAKIA, a.s., ktorý pohľadávku ďalej zmluvou o postúpení pohľadávok z 10.11.2010 postúpil na
spoločnosť DEBTINVEST LIMITED, ktorá pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávok z 10.04.2012
postúpila na žalobkyňu. Žalovaná sa zaviazala vyčerpanú sumu splácať v mesačných splátkach vo

výške najmenej 5 % z úverového rámca vždy do 15. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, žalovaná
však záväzky vyplývajúce zo zmluvy nesplnila. Súd sa v prvom rade zaoberal právnou povahou a
aplikáciou právnej normy vo vzťahu k predmetu uplatnenej pohľadávky v konaní a právneho vzťahu
vzniknutého medzi účastníkmi. Súd dospel k záveru, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je
spotrebiteľský, nakoľko v zmluve o vydaní a používaní bankovej platobnej karty a tiež v jej dodatku na
jednej stane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ, v súdnom konaní v procesnom postavení žalovaná,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti a na druhej stane zmluvy právnická osoba - dodávateľ, ktorý pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Súd prvého stupňa uviedol,
že u pôvodného veriteľa išlo o dodávateľa, ktorým bola banka, poskytujúca spotrebiteľovi (žalovanej)
svoje finančné služby. Charakter spotrebiteľskej zmluvy zostal zachovaný aj po postúpení pohľadávkyna žalobkyňu a nestratil sa zmenou v súčasnosti aktívne legitimovaného účastníka - žalobkyne, pretože
táto sa stala zo zmluvy o postúpení pohľadávky iba novým veriteľom žalovanej, pričom nebolo pochýb o
tom, že s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobcu aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Novela zákona o ochrane spotrebiteľa v § 5b zaviedla povinnosť súdu ex offo prihliadať na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností

dovolával. Súd prvého stupňa preto ex offo skúmal, či pohľadávka žalobkyne nie je premlčaná. Pri
posudzovaní premlčania súd aplikoval ustanovenie § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďajel len
OZ), podľa ktorého je premlčacia doba tri roky. Úpravu premlčania obsahuje tiež Obchodný zákonník
(ďalej len ObZ), podľa ktorého je premlčacia doba štvorročná. I keď účastníci uzavreli zmluvu o úvere
podľa ObZ, ktorá ako typ zmluvy je absolútnym obchodom, zároveň táto zmluva spadá pod úpravu
spotrebiteľských zmlúv podľa ustanovení OZ, ako i zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Úprava o premlčaní v zmysle ustanovení ObZ je úpravou nevýhodnejšou pre spotrebiteľa a zhoršujúcou
jeho postavenie, preto ju súd na predmetnú vec neaplikoval. S ObZ je totiž spojená dlhšia štvorročná
premlčacia doba (ktorá má práve pre stranu v postavení dlžníka v danej veci aj spotrebiteľa rozhodujúci
význam, keďže jemu vzniká dlh - povinnosť na majetkové plnenie, ktoré je predmetom premlčania),
v porovnaní s kratšou premlčacou dobou v OZ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 25.01.2011 sp.zn. 5M Cdo 20/2009). Použitie úpravy o premlčacích dobách podľa ObZ na ochranu
spotrebiteľa neprichádza do úvahy, pretože je v ňom zakotvená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba,
ktorá zvyšuje ochranu veriteľa a naopak, predlžuje stav neistoty spotrebiteľa, že by sa veriteľ od neho
mohol niečo úspešne domáhať.

Predchodkyňa žalobkyne uzatvorila so žalovanou zmluvu o vydaní a používaní bankovej platobnej karty
07.09.2004,pričomvzmysledodatkuč.1kzmluvebolakonečnásplatnosťkartovéhorámca06.09.2005.
Premlčacia doba začala plynúť dňa 10.09.2005, t.j. deň nasledujúci po dni konečnej splatnosti kartového
rámca a uplynula dňa 10.09.2008, pričom žalobkyňa podala žalobu na súd až dňa 08.08.2013, z čoho
súd vyvodil, že žaloba bola podaná až po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, a ak by súd pripustil,

že bolo potrebné posudzovať premlčaciu dobu podľa ObZ, aj štvorročná doba uplynula pred podaním
žaloby. V konaní bolo preukázané, že žalovaná dlh riadne nesplácala, v dôsledku čoho sa s plnením
dostala do omeškania. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že v zmysle čl. V. zmluvy sa zmluva
predlžovala o dobu jedného roka, keďže uvedená pohľadávka bola v čase možného predlžovania už
splatná, čo preukazuje tiež skutočnosť, že právna predchodkyňa žalobkyne účtovala žalovanej úroky z

omeškania zo splatnej pohľadávky. Skutočnosť, že žalovaná po dni konečnej splatnosti kartového rámca
vybrala ešte sumu 59,75 eura (1.800 Sk), súd vyhodnotil tak, že splatnosť týchto prostriedkov nastala
v zmysle zmluvy 06.09.2006 a tak tiež v takomto prípade bola žaloba podaná na súd až po uplynutí
trojročnej premlčacej lehoty a aj lehoty podľa obchodného práva. Z vyššie uvedených dôvodov, súd
žalobu pre premlčanie nároku zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) tak, že žalobkyni, ktorá nebola úspešná, náhradu trov konania
nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie žalobkyňa. Namietla, že súd pri aplikácii § 5b
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa porušil princíp zákazu retroaktivity, pretože predmetné

ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 01.05.2014, teda po vzniku ako aj uplatnení nároku na zaplatenie
dlžnej sumy. Premlčanie práva je pritom hmotnoprávny inštitút. Vychádzajúc zo zásady, že kto konal
v dôvere v určitý zákon, nemá byť vo svojej dôvere sklamaný, podala žalobkyňa 25.06.2013 žalobu,
pričom súd aplikoval § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v rozpore s princípom právnej istoty. Zákon
č. 250/2007 Z. z. podľa § 1 ods. 1 upravuje pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany

spotrebiteľa. Verejnou správou sa pritom rozumie prejav výkonnej moci v štáte, pričom v súlade s
princípom deľby moci súdy nie sú orgánmi verejnej správy, preto nemožno v danej veci aplikovať §
5b zákona č. 250/2007 z. z., pretože cit. zákon upravuje iba pôsobnosť orgánov verejnej správy a nie
pôsobnosť súdov. Žalobkyňa ďalej namietla, že podľa bodu 2. čl. V dodatku k zmluve sa splatnosť úveru
predlžuje o dobu, o ktorú bola predĺžená účinnosť zmluvy, t. j. o 1 rok. Pokiaľ teda súd stanovil splatnosť

žalovanej pohľadávky na 06.09.2005, vychádzajúc z dohodnutej konečnej splatnosti úveru v zmluve,
ide o nesprávny záver, ktorý nemá základ v zistenom skutkovom stave. Za nepreskúmateľné považuje
tvrdenie súdu, že žalovaná čerpala po dni konečnej splatnosti úveru ešte sumu 59,75 eura, ktorej
splatnosť nastala podľa zmluvy 06.09.2006. Žalobkyňa uviedla, že splatnosť úveru sa predlžovala odobu, o ktorú bola predĺžená účinnosť zmluvy, t. j. o 1 rok, pričom k zrušeniu zmluvy došlo až 21.10.2010,
preto nárok nie je premlčaný. Namietla tiež, že súd prvého stupňa v danej veci nesprávne aplikoval
zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože uvedený zákon sa na tzv. kontokorentné

úvery v zmysle § 1 ods. 3 cit. zákona nevzťahuje. Vzhľadom na uvedené navrhla napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo rozsudok súdu
prvého stupňa zmeniť tak, že súd žalobe vyhovie v celom rozsahu. Žalobkyňa si tiež uplatnila náhradu
trov odvolacieho konania v sume 107,24 eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod
(§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2

O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§
156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten
istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

V prejednávanej veci nie je sporná skutočnosť, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, pretože žalobkyňa
uplatňuje svoje nároky zo zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty zo 07.09.2004, ktorú
uzatvorila jej právna predchodkyňa - banka, so žalovanou ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Hoci
žalobkyňa v odvolaní namieta nesprávnu aplikáciu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
ktorý sa podľa jej názoru na vec nevzťahuje, nenamieta skutočnosť, že právny vzťah, z ktorého uplatňuje

svoje nároky nie je spotrebiteľským právnym vzťahom. Podstatou odvolacích námietok žalobkyne je, že
súdprvéhostupňanemalaplikovať§5bzákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa,ktorýoprávňuje
súdy aj bez návrhu skúmať otázku premlčania uplatneného nároku, pretože tým porušil princíp zákazu
retroaktivity a tiež, že nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne podľa príslušných ustanovení OZ a
tiež namieta nesprávne súdom vyhodnotený začiatok plynutia premlčacej lehoty. Odvolací súd k týmto

námietkam žalobkyne uvádza nasledovné.

Na základe zákona č. 102/2014 Z. z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov a bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku
XIV. zákona č. 102/2014 Z. z. predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 01.05.2014. V § 29b
zák. č. 102/2014 Z. z. boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však

k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne o nemožnosti aplikácie § 5b zákona č. 250/2007 Z.
z. v súdnom konaní. Žalobkyňa poukázala na § 1 ods. 1 cit. zákona, ktorý vymedzuje jeho pôsobnosť,
a podľa ktorého sa táto vzťahuje len na tzv. orgány verejnej správy. Paragraf 5b cit. zákona však

nevymedzuje pôsobnosť súdu, preto nie je v rozpore s § 1 ods. 1 citovaného zákona, ale ukladá
povinnosť každému „orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ prihliadať ex offo
na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi. Takýmto orgánom je nepochybne i súd. Podľa § 3 ods. 5 cit.
zákona, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže
sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Súd je potom v zmysle čl. 2

ods. 2 ústavy SR viazaný zákonným § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.

Ak žalobkyňa namieta porušenie princípu zákazu retroaktivity, je potrebné uviesť, že v súlade s právnou
teóriou i praxou sa rozlišuje medzi tzv. pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí,
že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo

spája práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali
povahuprávnejskutočnosti.Vprípadenepravejretroaktivitynovýzákonsícenezakladáprávnenásledky
pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku
(jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky založené podľa skoršíchzákonov. Nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon právne kvalifikuje minulé
skutočnosti alebo, že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

Všeobecne, hlavne v prípadoch procesných právnych noriem v prípadoch časového stretu starej a
novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne
vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov,
existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov
vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou. Aplikuje sa tu princíp ochrany

minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada
všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej
retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ súd rozhoduje o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy
ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona

č. 205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. účinnou od 01.05.2014),
pričom uvedené ustanovenie má procesný charakter (nejde o novelu ustanovení OZ o premlčaní) je súd
oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade
platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli
aj podľa predchádzajúcej právnej normy. V prejednávanej veci síce žalovaná nenamietala premlčanie

uplatneného nároku žalobkyňou, ale v zmysle citovaného ustanovenia je potrebné aj bez návrhu, t. j. ex
offo (bez námietky dlžníka) prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez
ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu žalobcu.

Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci je otázku dĺžky premlčacej lehoty potrebné posúdiť

podľa ustanovení OZ. Právna úprava premlčania je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v
§ 387 a nasledujúcich ObZ a v § 100 a nasledujúcich OZ. Právna úprava premlčania obsiahnutá v
OZ je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ nemôže vzdať. Napriek
tomu, že v danom prípade ide o zmluvu upravenú v § 497 až § 507 ObZ, s prihliadnutím na to,
že ide o spotrebiteľskú zmluvu bolo dôvodné predmetnú zmluvu v otázke dĺžky premlčacej lehoty

posudzovať podľa ustanovení OZ. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o
úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských
zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti prednosť OZ, keďže aplikácia
ObZ prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti
v prípade spotrebiteľských zmlúv ObZ celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii

spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t. j. aplikácii OZ. Normy obchodného práva sú totiž v
prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy
veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v OZ a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.
Uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z
uvedeného zmluvného vzťahu) v trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 OZ. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá
orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie.

Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákonavneprospechspotrebiteľa.Pretoaniuzavretieabsolútneho
obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od
občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej

úpravy premlčania v ObZ. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom
očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

Odvolací súd preto uzavrel, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že
v otázke premlčania je vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy potrebné aplikovať ustanovenia

OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011, sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne z 23.11.2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 11.06.2013,
sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), a suvedeným riešením sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013
z 19.06. 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením OZ na prospech spotrebiteľa na úver
ako absolútny obchod upravený v ObZ nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

Novela OZ vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52 ods.
2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu
zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy

ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna
úprava ObZ. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 01.04.2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu
SR z 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012, súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze
nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije

úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa, napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.

Rovnako nie je opodstatnená námietka žalobkyne týkajúca sa začiatku plynutia premlčacej doby, resp.
jej spájanie s dobou účinnosti zmluvy. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vychádzal zo skutočnosti,
že podľa zmluvy bola konečná splatnosť kartového rámca 06.09.2005 a premlčacia doba začala plynúť

odo dňa nasledujúceho po dni konečnej splatnosti kartového rámca, pričom uviedol deň 10.09.2005.
Trojročná premlčacia doba potom uplynula podľa súdu prvého stupňa 10.09.2008, pričom žaloba bola
podaná až 08.08.2013. Splatnosť sumy 59,75 eura, ktorú čerpala žalovaná až po 06.09.2005 nastala
najneskôr 06.09.2006, preto aj v tejto časti posúdil súd nárok žalobkyne ako premlčaný. Žalobkyňa
namietla, že súd nezohľadnil bod 2. čl. V dodatku k zmluve, podľa ktorého sa splatnosť kartového rámca

predlžovala o dobu, o ktorú bola predĺžená doba trvania zmluvy, t. j. vždy o 1 rok a zmluva zanikla až
21.10.2010.

Z bodu III.4. zmluvy zo dňa 6.9.2004 je zrejmé, že žalovaná bola povinná pravidelne, mesačne, vždy
k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca poukazovať bezhotovostným prevodom na kartový účet

peňažné prostriedky vo výške najmenej 5 % z kartového rámca, t.j. 1.000,- Sk a to až do splatenia
pohľadávky.Zvyjadreniasamotnéhožalobcudoručenéhosúdu08.01.2014(č.l.41)vyplýva,žežalovaná
v roku 2004 vyčerpala z kartového rámca celkom 21.500,- Sk a v roku 2005 3.300,- Sk. V súlade s
uvedeným bodom III.4 zmluvy bolo povinnosťou žalovanej zaplatiť vyčerpanú dlžnú sumu za rok 2004
(22.500 Sk) za 23 mesiacov, t.j. najneskôr do konca roka 2006, ak by súd pripustil, že by dlžnú sumu

mala žalovaná začať splácať najneskôr od 01.01.2005. Vyčerpanú sumu v roku 2005 vo výške 3.300
Sk musela žalovaná zaplatiť najneskôr do 4 mesiacov, t.j. najneskôr do apríla 2006. Z uvedeného teda
vyplýva, že celý dlh žalovanej sa stal splatným najneskôr 31.12.2006. V uvedený deň si žalobca (resp.
jeho právny predchodca) si mohol právo na zaplatenie dlhu uplatniť po prvý raz (§ 101 OZ) Žalobca
podal žalobu 08.08.2013, t.j. po uplynutí zákonnej či už trojročnej alebo štvorročnej premlčacej lehote.

Doba trvania zmluvy, na čo poukazoval žalobca nemá vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty.
Začiatok plynutia premlčacej doby sa odvíja od splatnosti celej pohľadávky (§ 101) alebo od splatnosti
jednotlivých splátok (§ 103 OZ).

K námietke žalobkyne o nesprávnej aplikácii zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

odvolací súd dodáva, že aj keby bola táto námietka opodstatnená, nešlo by o takú vadu, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože nemôže mať vplyv na aplikáciu § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. a § 100 OZ v prejednávanej veci, teda na ex offo preskúmanie premlčania žalovaného
nároku a zamietnutie žaloby z dôvodu zisteného premlčania.

Pre úplnosť je v prejednávanej veci potrebné ešte dodať, že pôvodne išlo o pohľadávku Slovenskej
sporiteľne a.s. ktorá bola zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 10.11.2010 postúpená na spoločnosť
APS SLOVAKIA, a.s. (č.l. 22), následne zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 10.11.2010 na
spoločnosť DEBTINVEST LIMITED so sídlom na Britské Panenské Ostrovy (č.l. 11) a následne zmluvou
o postúpení pohľadávok zo dňa 10.04.2012 na žalobcu, so sídlom na Cypre. V takýchto prípadoch

viacnásobného postúpenia tej istej pohľadávky (až na spoločnosti mimo územia SR), je potrebné
podrobiť súdnej kontrole aj skutočnosť, či nedochádza konaním postupcov pohľadávok k nekalej
obchodnej praktike.Inštitút nekalej obchodnej praktiky je zákonným termínom, má svoj obsah a nie je možné ho prehliadať
ani v rovine súkromného práva. Ak sa uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže
odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému právu. Výkon práv okrem iného nesmie byť v rozpore s

dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ) a o taký prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej
obchodnej praktiky.

Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z.
(ďalej aj len ZOS alebo, spotrebiteľský kódex) rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými

tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej
pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní
dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť
zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8 ZOS).

Zákon o ochrane spotrebiteľa definuje nekalé obchodné praktiky dodávateľov voči spotrebiteľom a z

toho osobitne taxatívnym spôsobom vypočítava nekalé obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností
považujú za nekalé, a ktoré sú uvedené v prílohe č. 1 k zákonu o ochrane spotrebiteľa (takémuto
zoznamu sa zvykne hovoriť aj ako čierny zoznam).

Rozdiel, ktorý odlišuje praktiky v čiernom zozname od ostatných je ten, že sú nekalé bez ďalšieho,

t.j. bez skúmania dvoch relevantných vlastností, a to: 1) či k nim došlo postupom dodávateľa bez
odbornej starostlivosti a 2) či takéto konanie vyvolalo rozhodnutie (ekonomické) spotrebiteľa, napr.
uzavrieť zmluvu, dodatok, vykonať plnenie a pod. U iných praktík je teda pre záver o nekalosti dôležitá
existencia uvedených dvoch aspektov. Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s
požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické

správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo
ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú
skupinu spotrebiteľov (§ 7 ods. 2 ZOS).

Spotrebiteľský kódex zároveň definuje, že odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej

schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu
k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery
uplatňovanejvjehooblastičinnosti(§2písm.u)ZOS)apodstatnýmnarušenímekonomickéhosprávania
spotrebiteľa sa rozumie využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa
urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil (§ 2 písm. r) ZOS).

Predmetná pohľadávka bola opakovane postupovaná, ako bolo vyššie uvedené, a to na spoločnosti
majúce sídlo mimo Slovenskej republiky. Dôsledkom postúpenia pohľadávky je zmena na strane veriteľa
bez zmeny obsahu práva na plnenie (pohľadávky). Môže sa zdať, že postúpenie pohľadávky ako takej
nemôže mať za následok zhoršenie postavenie dlžníka. Práve predmetná vec je však typická tým, že

to tak nie vždy je a aj postúpenie pohľadávky môže predstavovať stav zákonom zakázaný, napr. nekalú
obchodnú praktiku (§ 7 ods. 2 ZOS).

Odvolací súd podrobil praktiku dodávateľa, vrátane jeho právnych nástupcov, hodnoteniu z hľadiska
znakov, ktoré definujú nekalú obchodnú praktiku, konkrétne postup, ktorým došlo k následnému

postúpeniu pohľadávky na subjekty so sídlom v zahraničí.

Je pravdou, že všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne a.s., ktoré sú súčasťou zmluvy
v bode 19.16. stanovili, že klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť
akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú súčasné, alebo budúce, podmienené alebo

nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú. Klient je oprávnený postúpiť svoje
pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim
písomným súhlasom banky.

Takúto zmluvnú podmienku je potrebné považovať za neprijateľnú pre rozpor s dobrými mravmi, a

preto absolútne neplatnú. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je zrejmé, prečo by mal mať dodávateľ
právo postúpiť svoju pohľadávku voči spotrebiteľovi na tretie osoby bez všetkého a prečo by takéto
právo mal mať spotrebiteľ len po predchádzajúcom písomnom súhlase dodávateľa. Súd videl zjavnú
nerovnováhu práv účastníkov zmluvy, a to bez akejkoľvek právnej relevancie. Navyše je potrebnéprihliadnuť aj ku skutočnosti, že banka je osobitným subjektom, podliehajúcim dohľadu Národnej banky
Slovenka,podnikajúcimajpodľaosobitnéhozákonaobankách,ktorémudlžníkzveruje osebemnožstvo
osobných a dôverných údajov a preto dlžníkovi môže záležať na tom, aby ostal v zmluvnom vzťahu len

s týmto subjektom. Na základe uvedeného tak právni predchodcovia žalobcu neplatne postúpili svoju
pohľadávku voči žalovanej až na žalobcu, ktorý tak nie je v tomto konaní aktívne legitimovaný.

Ďalej je potrebné uviesť, že postúpenie pohľadávky na zahraničný subjekt (Debtinvest Limited,
SERRAGHIS LOAN MANAGEMENT LTD.), ktorý sa nachádza v rade veriteľov, ktorým bola predmetná

pohľadávka postúpená, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. b) OZ.
Právni predchodcovia žalobcu postúpili pohľadávku na žalobcu bez súhlasu spotrebiteľa. Slovenskými
súdmi už bolo judikované, že postúpenie pohľadávky na neznámy zahraničný subjekt (v tomto prípade
na subjekt v Karibiku a na Cypre) výrazne sťažuje pozíciu spotrebiteľa a môže ho odradiť od efektívnej
ochrany svojich práv, pretože spotrebiteľ by v prípade úspešného výsledku súdneho konania len ťažko
uplatňoval svoje práva na náhradu trov konania, prípadne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia,

alebo právo na primerané finančné zadosťučinenie (napr. rozsudok OS Prešov zo dňa 12.07.2010
č.k. 17C/56/2010-54, rozsudok OS Prešov zo dňa 28.09.2010 č.k. 19Cb/164/2008-139, rozsudok OS
Prešov zo dňa 04.02.2011 č.k. 10C/141/2010-102, rozsudok KS Trnava zo dňa 16.05.2012 sp. zn.
11Co/81/2011, rozsudok OS Košice okolie zo dňa 10.05.2012, č.k. 10C/130/2012-76). Postúpenie
pohľadávky na skrachovaný subjekt (obdobne aj na subjekt v Karibiku či na Cypre) je zároveň nekalou

obchodnou praktikou, ako to v obdobnej veci judikoval aj Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa
14.07.2011 sp. zn. 6Co/1/2011. Ako už bolo konštatované, ak sa uplatňuje právo po použití nekalej
obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému právu.

Na základe uvedeného odvolací súd vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.

1 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila a ani jej
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Tento rozsudok bol v odvolacom senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.