Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/317/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707213130
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6707213130.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, proti povinnému M. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom N. F. XXXX/X, XXX XX R., zastúpenému opatrovníkom N.. L. C.- zamestnankyňa
Okresného súdu Žiar nad Hronom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský

úrad v Bratislave, Záhradnícka 60, Bratislava, pod spis. zn. EX 4964/07, na vymoženie pohľadávky
oprávneného vo výške 1.349,57 Eur, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen
č.k. 11Er/5101/2007-28 zo dňa 27. februára 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5101/2007-28 zo dňa 27. februára 2012 zrušuje
a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju podľa ust. § 57 ods.
1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. § 45 ods.
1 písm. c) a §45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). V
odôvodnení uviedol, že exekučný titul v predmetnom prípade predstavuje rozhodcovský rozsudok sp.zn.
SR 3761/07 zo dňa 20.06.2007 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý vydal Stály rozhodcovský

súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava. Predmetným rozhodcovským
rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 1.349,57 Eur
spolu úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 757,49 Eur od 09.03.2007 do zaplatenia
a náhradu trov konania v sume 312,12 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia, exekučného titulu a ostatných predložených dokladov
okresný súd dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno vyhovieť na tom základe, že

zo samotného rozhodcovského rozsudku nemožno rozlíšiť, čo tvorí samotnú istinu a čo sú poplatky
a sankcie za nesplnenie zmluvných povinností, a preto nie je možné posúdiť ani ich primeranosť a
súlad so zákonom, prípadne zastaviť exekúciu len sčasti.. Poukázal aj na to, že rozhodcovský rozsudok
zaväzuje povinného na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 91,25 % ročne, čo považoval za plnenie
v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 45 ods. 2 ZRK v spojení s ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK.

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie
okresného súdu. V odôvodnení namietol predovšetkým nedostatok právomoci exekučného súdu
preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu
- zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti

prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením
§ 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovskéhorozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku.
Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného

ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo
rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii,
keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný)

vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového
obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o
rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou
cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne
rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí

s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov
konania. S ohľadom na to odvolateľ navrhol exekučné konanie prerušiť. Oprávnený ďalej namieta, že
ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v
rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej

istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne
popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského
súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by
zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech
v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti

konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení,
pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože
musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené
jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho,
aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre

rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny
proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia
súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili

právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby
rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd
prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody,
pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinnou za zmluvu o

spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle §
497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového
vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného
zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i.
aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné

prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie
ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere
vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň
omeškania.Zdôrazňuje,žetentoúrokmásankčnýcharakteradlžníkovisaúčtujelenvprípade,akporuší

zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného
dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi,
ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a
nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým

dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo
34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy
nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných
ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov
na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal
možnosťzvážiť,čiuzatvorízmluvuoúverezapodmienoktamuvedených,čijeschopnýsplácaťzáväzok,

ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho
a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške.
Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V
závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť
platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal,

že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní
poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali
viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s
ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 10.08.2012 bol okresnému súdu doručený návrh oprávneného na prerušenie konania postupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a doplnenie právnej
argumentácie k podanému odvolaniu.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1
Občianskehosúdnehoporiadku(ďalejlenO.s.p.),beznariadeniapojednávaniapodľa§214ods.2O.s.p.
a uznesenie okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že v obsahu spisu chýba zmluva o úvere, na ktorú odkazuje
rozhodcovský súd. Podľa obsahu rozhodcovského rozsudku mal oprávnený a povinný uzatvoriť dňa
05.06.2006 zmluvu o úvere (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému
úver. Z obsahu rozhodcovského rozsudku ďalej odvolací súd zistil, že súčasťou Zmluvy sú Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, v rámci ktorých v bode 17 mala byť obsiahnutá rozhodcovská doložka,

od ktorej odvodil svoju právomoc rozhodcovský súd. Obsahom spisu nie je ani Zmluva, ani Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, v ktorých by mala byť zakotvená rozhodcovská doložka, preto odvolací
súd nemohol preskúmať námietku odvolateľa o individuálnej rozhodcovskej doložke, resp. zmluve, ale
ani formálnu a materiálnu vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Z odôvodnenia rozhodcovského
rozsudku vyplýva, že účastníci konania uzavreli rozhodcovskú doložku a po preskúmaní právomoci

dospel k záveru, že je príslušný na rozhodnutie predmetnej veci.

Napriek uvedeným skutočnostiam a nedostatočným zisteniam okresný súd konštatoval, že zmluvný
úrok z omeškania priznaný rozhodcovským rozsudkom odporuje dobrým mravom, a pretože z
rozhodcovského rozsudku nemožno oddeliť istinu od úroku, vyhlásil za neprípustnú a zastavil exekúciu

v celom rozsahu, nie len v časti.

Preto odvolací súd bez toho, aby v tomto štádiu konania spochybňoval, či potvrdzoval správnosť
úvahy okresného súdu o posúdení plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom, považuje tento
záver za predčasný. Aj keď možno predpokladať, vzhľadom na množstvo exekučných vecí s obdobným

skutkovým základom (,ktoré sú odvolaciemu súdu známe z jeho činnosti) - rovnakými adhéznymi
spotrebiteľskými zmluvami, kde rozhodcovské rozsudky, ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku
podobnosti a sú nevykonateľnými exekučnými titulmi, okresný súd sa nemal uspokojiť len s predloženým
exekučným titulom (ktorý poukazuje na znenie rozhodcovskej doložky, č.l. 5 spisu, ods. 5 odôvodnenia
rozhodcovského rozsudku), z odôvodnenia ktorého mimochodom vyplýva, výška istiny aj samotného

príslušenstva (viď. č.l. 5). Pred skúmaním priznaného nároku by sa však súd mal primárne vysporiadať,
či bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v tejto veci. Aby súd mohol
preskúmať, či bola rozhodcovskému súdu daná legitímna právomoc v danej veci rozhodnúť, musí
mať k dispozícii predovšetkým rozhodcovskú zmluvu, či doložku, pretože obsahom spisu nie je ani
rozhodcovská zmluva ani rozhodcovská doložka. Prvotne musí mať preukázané, že boli naplnené

predpoklady a zákonné kritériá v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní
pre to, aby bolo možné rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal rozhodcovský
rozsudok,považovaťmedzizmluvnýmistranamizaplatnedojednanú.ZuvedenéhoustanoveniaZákona
o rozhodcovskom konaní vyplýva, že základnou zákonnou podmienkou pre konštatovanie existencierozhodcovskej zmluvy (vo forme osobitnej zmluvy alebo vo forme rozhodcovskej doložky) a vyslovenie
jej platnosti je jej písomná forma, resp. rozhodcovská zmluva musí byť obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami, alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom

alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

V súvislosti s námietkou odvolateľa, že okresný súd nie je oprávnený materiálne preskúmavať vec, o
ktorej už rozhodol rozhodcovský súd, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS

545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom
na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom

ako takým, t.j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho
charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať
aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd
tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27. januára 2007
(publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998)

a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku
zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti
je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je
exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt, ale treba prihliadnuť aj na

námietku odvolateľa, že okresný súd nedostatočne skúmal skutkový stav veci, pretože pokiaľ označil
rozhodcovský súd za úkon, od ktorého odvodil svoju právomoc, ako rozhodcovskú zmluvu, súd mal
skúmať povahu tohto právneho úkonu a nie len vychádzať z predchádzajúcej praxe v obdobných
konaniach, o to viac, že okresný súd ignoroval tvrdenie o rozhodcovskej zmluve a za právny základ
právomoci rozhodcovského súdu označil rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 221
ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa ustanovenia § 221
ods. 2 O. s. p. na ďalšie konanie.

Okresný súd v ďalšom procesnom postupe náležite zistí, či bola daná právomoc rozhodcovského súdu
na rozhodnutie danej veci, či bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle ustanovení Zákona
o rozhodcovskom konaní a až následne, či spĺňa aj zákonné kritéria v zmysle ochrany spotrebiteľa.
Odvolací súd zároveň poukazuje aj na návrh oprávneného na prerušenie konania, o ktorom je povinný
rozhodnúť primárne (č.l. 56).

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.