Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/408/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707213130
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6707213130.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému
M. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. F. XXXX/X, XXX XX R., zastúpenému opatrovníčkou N.. L. C.,
zamestnankyňa Okresného súdu Žiar nad Hronom, súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,

Exekútorský úrad v Bratislave, Záhradnícka 60, Bratislava, pod spis. zn. EX 4964/07, na vymoženie
pohľadávky oprávneného vo výške 1.349,57 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5101/2007-83 zo dňa 18. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

II. Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5101/2007-83 zo dňa 18. marca 2015 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu a zamietol návrh oprávneného na prerušenie
konania. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922
761 (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 3761/07 zo dňa 20.06.2007 (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“). S poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) okresný
súd preskúmal exekučný titul. Na základe obsahu spisu dospel k záveru, že zmluva uzavretá medzi
oprávneným a povinným zo dňa 05.06.2006 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23 a ods. 1 zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch.
Táto zmluva nebola individuálne dojednaná, teda ide o formulárovú zmluvu, ktorú uzatvára oprávnený
ako dodávateľ s neurčitým počtom spotrebiteľov bez toho, aby spotrebitelia mohli akokoľvek ovplyvniť

obsah tejto zmluvy. V rámci všeobecných obchodným podmienok, predložených ako prílohu, tiež vo
formulárovej podobe, je aj rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu.
Okresný súd označil rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je podľa § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, preto aj predložený rozhodcovský rozsudok nie je
spôsobilým exekučným titulom, preto exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku.
Návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c ) O.s.p. okresný súd zamietol s odôvodnením,

že s ohľadom na zastavenie exekúcie považuje návrh za bezpredmetný. Súd nepovažuje za potrebné
predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko k danej
problematike existuje ustálená judikatúra a výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu
zrejmé.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Ako prvý dôvod uviedol,

že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „O.s.p.“). Všeobecný súd založil svojuprávomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu
veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav
a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie,
ako by bol exekučný titul zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď

exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti
v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý
musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste
a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi

predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou
zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel
je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom
nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní

revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu
a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu
na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu, konkrétne uznesenie sp.
zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je povinnosťou

všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. V súvislosti s plynutím
času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť, že ak ustanovenie § 41
Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa
po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia

rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci žalobcu
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase

keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a
preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka
v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a

nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky. Ako druhý dôvod uviedol, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p. .

Všeobecný súd podľa jeho názoru interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu
rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o rozhodcovskom
konaní. Oprávnený však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia

len na návrh účastníka. Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. d/ O.s.p. . Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej
právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom

štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon
a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadunemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil

a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu
prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú
záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom
postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej dodatočnú

príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie s poukazom
aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.
Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci
je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj

jeho právo na spravodlivý súdny proces. Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci
nevykonal dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom
stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci
konania nenavrhli. Ako ďalší dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. Poukázal na
ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť
prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh
prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne

neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská
doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na
všeobecný.Nejdepritomofiktívnumožnosťvoľby,aleoreálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúceho

orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu
nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak
na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej

zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o
úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený
poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej
platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ
ideotvrdenieoneprimeranevysokýchúrokochzomeškania,oprávnenýuviedol,žepovinnápodpísaním

zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo
výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie

pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter
a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na
skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové
vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne
uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť

exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na
základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu
vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky žiadal oprávnený napadnuté uznesenie zrušiť a

vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa §
212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd
rozhodol o návrhu oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné postupom podľa ust. §
109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade

ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok.

Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania.

Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť
iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený
žiadnypredpokladnaprerušeniekonania,pretoodvolacísúdzamietolnávrhoprávnenéhonaprerušenie
konania.

Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že v obsahu spisu chýba zmluva o úvere, na ktorú odkazuje
rozhodcovský súd. Podľa obsahu rozhodcovského rozsudku mal oprávnený a povinný uzatvoriť dňa
05.06.2006 zmluvu o úvere (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému
úver. Z obsahu rozhodcovského rozsudku ďalej odvolací súd zistil, že súčasťou Zmluvy sú Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, v rámci ktorých v bode 17 mala byť obsiahnutá rozhodcovská doložka,

od ktorej odvodil svoju právomoc rozhodcovský súd. Obsahom spisu nie je ani Zmluva, ani Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, v ktorých by mala byť zakotvená rozhodcovská doložka, preto odvolací
súd nemohol preskúmať námietku odvolateľa o individuálnej rozhodcovskej doložke, resp. zmluve, ale
ani formálnu a materiálnu vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Z odôvodnenia rozhodcovského
rozsudku vyplýva, že účastníci konania uzavreli rozhodcovskú doložku a po preskúmaní právomoci

dospel k záveru, že je príslušný na rozhodnutie predmetnej veci.

Odvolací súd sa primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na
ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka; ďalej len „OZ“).
Odvolací súd preskúmaním rozhodcovskej doložky ako aj rozhodcovského rozsudku dospel k záveru,
že predmetný rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu,
a to vzhľadom na tú skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, ktorá ako
absolútne neplatný právny úkon založila právomoc rozhodcovského súdu na konanie v tejto veci.

Oprávnený uzavrel s povinným Zmluvu, ktorá je v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou, a to s prihliadnutím na povahu
účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Preto je
potrebné na tento úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) aplikovať
ustanovenia spotrebiteľského práva. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie

je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide o
poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Vychádzajúc z európskej
legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné
vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu. Občiansky zákonník
len exemplifikatívne v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31.12.2007) ustanovuje, ktoré

podmienky možno považovať za neprijateľné. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej právnej
úpravy zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinnej v čase uzavretia posudzovanej úverovej
zmluvy (pozn. od 1.7.2007 nadobudol účinnosť zákon NR SR č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa).
Ustanovenie § 1 písm. a) a b) citovaného zákona definuje zmluvné strany. Podľa ust. § 6 ods. 3 zákonao ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s
dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými
tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej

pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného
vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä
omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva o
úvere uzavretá dňa 22.3.2006 medzi oprávneným a povinným obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré
sú v rozpore s deklarovanými zásadami. Túto zmluvu možno nesporne považovať za typovú zmluvu

podľa § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z
tohto ustanovenia, je možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej
ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej

ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym
dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu
profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb
a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv.
Ochrane spotrebiteľa venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia. Základným právnym aktom

ochranyspotrebiteľajesmernicaRady93/13/EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách
z 5. apríla 1993, ktorá bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z.
(účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy
o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky
zákonník, smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako

interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Predmetná zmluva o úvere, ako
neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán nielen v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba
v prvom rade považovať dojednanie o tzv. rozhodcovskej doložke. V prípade rozhodcovskej doložky
ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých

dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z
nasledovných dôvodov:
1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do
všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná,
formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že podpisom

zmluvy, obsahom ktorej sú aj VPPÚ a rozhodcovská doložka, sa povinný reálne vopred vzdal práva
na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je
v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol
veriteľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala
v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa

dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného
stavu medzi poskytovateľom úveru - oprávneným a spotrebiteľom - povinným.
2/ Rozhodcovský súd postupoval nesprávne aj v prípade posudzovanie právneho nároku žalobcu
(oprávneného). V súlade s jednotlivými ustanoveniami ZoRK sa mal zaoberať nielen samotnou
platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto

prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol
povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej
zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza,
alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov

na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa
uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice
ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou

podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatnou
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Cieľom rozhodcovskej
zmluvyjedosiahnuťprejednanieprípadnéhosporuarbitromakosúkromnouosobou,naktoréhozmluvnéstrany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pre prípad vzniku sporu súkromná osoba rozhoduje o právach
a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.

Odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie, skúmať
podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že
Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so
zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru

Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných
hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie
sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z
dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v

kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.
Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný,
t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odvolací súd podporne odkazuje aj na európsku judikatúru, konkrétne
rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, v ktorom Súdny dvor
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny

súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3
a 4 Smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je

viazanýtoutopodmienkou.Knámietkeodvolateľaoporušeníústavnegarantovanýchprávoprávneného,
ako účastníka konania, práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred
súdom odvolací súd uvádza, že okresný súd dospel k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky na podklade listinných dôkazov, ktoré predložil oprávnený, preto nie je možné konštatovať
porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Odvolací

súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou
Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-
76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Odvolateľ tiež namietol neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, čo

z pohľadu odvolacieho nemá zásadný význam, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil
práve aplikáciou vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne. Záver o
spotrebiteľskom vzťahu okresný súd oprel o ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V právnom
poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno
aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon

o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi
mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky
normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený
v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 23a ods. 1 zákona č.

634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ustanovením § 3 ods. 3 neskôr prijatého zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným
a povinným Zmluvou o úvere, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci
odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase
uzatvoreniazmluvy,akoajpríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníkazaoberajúcesaproblematikou

spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola
uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je
žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj
ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje odvolací súd.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne
spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého.
Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského
súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, §45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania
zamietne návrh na vydanie poverenia. Preto okresný súd postupoval správne keď exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.