Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/713/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218194
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218194.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi: Slovenská republika- Ministerstvo
spravodlivosti SR so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. februára 2014 č.k.
15C/155/2012-90 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody eur a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza. Odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 7 a 8 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 01.09.2005, ust. § 3 ods. 1 písm. d), §4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a
§ 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval
súd návrh navrhovateľa za nedôvodný. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 829/2007. Pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu na
začatiekonania,súdkonštatuje,ženávrhnavrhovateľavzmysle§ 79ods.1O.s.p. mávšetkynáležitosti
návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek exekučných konaných, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, nie je podľa názoru súdu

takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať, i keď súd plne prisvedčuje argumentácii
odporcu, že navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať súdne konanie, v ktorom mu mala byť
spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom súdnom konaní bol účastníkom konania. V zmysle
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol
súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca

nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa
týka podanej žiadosti o prerokovanie nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože MS SR
neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť a keďže podľa odporcu navrhovateľ neposkytol ani
napriek opakovaným výzvam v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú preprerokovanie jeho nároku, čím bol podľa odporcu proces predbežného prerokovania fakticky zmarený.
Keďže požadované údaje k žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľ nedoplnil, nepovažuje MS
SR ako orgán príslušný na prerokovanie žiadosti nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Vo

svojom písomnom vyjadrení odporca uviedol, že dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného
prerokovania nároku je na strane navrhovateľa a nemôže zaťažovať odporcu. Za tohto stavu, keď
navrhovateľtvrdil,žežiadostiopredbežnéprerokovanienároku podalaodporcapotvrdil,ženavrhovateľ
takéto žiadosti podal, súd uzavrel, že žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľom boli podané v
deň 23.4.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom

na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
všetkýchžiadostí,súdpovažovalpodmienkupredbežnéhoprerokovanianárokuzasplnenú.Súd nevidel
v podaní predmetných návrhov pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o nárokoch
navrhovateľa, pretože uvedená šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a
je zrejmé, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej úpravy § 15 ods. 1 a §
16 ods. 1 citovaného zákona platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto prípade uprieť navrhovateľovi

právo obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s nedostatkami
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej súčinnosti žiadateľa dôsledok
zániku nárokunanáhraduškody.Podľaprávnejúpravyplatnejvčase tvrdenéhonesprávnehoúradného
postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom
má len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp.

nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V predmetnej veci vidí navrhovateľ
nesprávny úradný postup Okresného súdu Prievidza v tom, že rozhodol o žiadosti o zmene
exekútora oneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 231 dní. Z obsahu exekučného

spisu č. 15Er 829/2007 mal súd za preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu
exekútora podal dňa 15.10.2009. Dňa 21.10.2009 súd vyzval povereného súdneho exekútora JUDr.
Milana Striešku, aby v lehote 10 dní oznámil, či si uplatňuje trovy exekučného konania a v prípade
ich uplatnenia, aby predložil ich presnú špecifikáciu, spolu s celým exekučným spisom, ktorý bude
postúpený novému súdnemu exekútorovi. Dňa 11.12.2009 súdny exekútor predložil exekučný spis a

vyčíslil trovy exekúcie. Dňa 1.2.2010 súd vyzval uvedeného exekútora, aby predložil presnú špecifikáciu
trov exekúcie, a to do 15 dní. Dňa 19.2.2010 exekútor predložil podanie označené ako upresnenie trov
exekúcie. Dňa 24.5.2010 navrhovateľ žiadal súd o informáciu o stave konania. Okresný súd Prievidza
uznesením č. k. 15Er 829/2007-20 zo dňa 27.5.2010 návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel
a poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému aj postúpil exekučný spis. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 23.6.2010. Nový exekútor exekučnej veci pridelil číslo EX 11498/2010.
Exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie. I napriek tomu,
že v predmetnej veci súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto
skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda, resp.
nemajetkováujma.Preobjektívnedôvodysúdnemoholdodržaťzákonnúlehotu,pretožeprerozhodnutie

vo veci potrebuje súčinnosť pôvodného súdneho exekútora, o ktorého trovách súd pri zmene osoby
exekútora rozhoduje. Exekučný súd je povinný spolu s uznesením o zmene exekútora postúpiť aj
exekučný spis, pričom musí pri priznaní trov exekútora podrobne preskúmať uplatnené trovy pôvodného
súdneho exekútora. Navyše v exekučnom konaní v čase, keď bol podaný návrh na zmenu exekútora,
k žiadnej škode dôjsť nemohlo, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť

vykonávaťúkonyexekučnéhokonania.Okremtohovdanomštádiukonanianavrhovateľoviničnebránilo
využiť účinný prostriedok nápravy podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práva
v exekučnom konaní podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k porušeniu
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ ani jednu z týchto možností

nevyužil. Keďže nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to
existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v prejednávanej exekučnej veci vedenej
pod č. 15Er 829/2007, súd sa samotným nárokom na náhradu škody nezaoberal. Navrhovateľ žiadnym
spôsobom nepreukázal, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného a tým teda k naplneniu účelu
exekučného konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na
vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou príčinou,

ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. Samotné spísanie žiadosti
o informáciu o stave exekučného konania k danej veci súd považuje za bežný postup účastníka
exekučného konania. Tvrdenie navrhovateľa, že mu vznikla majetková škoda v sume 175,- eur a
nemajetkováujmavsume387,24eur,niesúničímpodložené.Ikeďjepravdou,žekvydaniurozhodnutia
o zmene exekútora došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty, len v tejto skutočnosti nemožno vidieť

nesprávny úradný postup, ktorý by založil nárok navrhovateľa na náhradu škody. Súd dáva do pozornosti
Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013 týkajúci sa navrhovateľa vo veciach
Okresného súdu Zvolen, vedených pod sp. zn. 27Er 539/2010 a sp. zn. 22Er 915/2010, v ktorých
navrhovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Ústavný súd rozhodol, že základné práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov porušené neboli, hoci konania na okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20 resp. 24
mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho exekútora na vyhovenie exekúcie). Ústavný
súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová skutočnosť, že sťažovateľka (spoločnosť
POHOTOVOSŤ) pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o 100
až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach), pričom je nevyhnutné vziať daný

fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov v záujme ochrany práv a slobôd
iných. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné
preukázaťexistenciuškodyajejvýšku.Navrhovateľnepreukázalexistenciuškody,anijejvýškuanároky,
ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie vecných nákladov,
ktoré majú spočívať v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch

spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania tvrdených prieťahov. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy označil správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačnej siete, udržiavanie a správu informačnej siete a administratívne spracovanie textov
urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej škody
predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac ako spoločnosť, ktorá sa

zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém
v období pred spornou exekúciou i po nej. Požadované paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne
uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej
škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný
nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd

potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal jednak vznik,
a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného
zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie.
Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému

plneniu. Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré
sú v tejto veci v odôvodnení konštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.
Navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu. S poukazom na vyššie

uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh

v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Onáhradetrovkonaniabolorozhodnutépodľa§ 142ods. 1O.s.p.. Vkonaníbolúspešnýodporca, tento
náhradu trov konania neuplatnil, nešpecifikoval, preto súd o jeho trovách ani nerozhodoval. Náhradu
trov konania uplatnil navrhovateľ, ktorý však v konaní úspešný nebol, jeho návrh súd zamietol, preto

mu náhrada trov konania neprináleží.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),

súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc

podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy

na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru

Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a

správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na

skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho

a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučnéhosúdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu

je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci bol naplnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu a to existencia nesprávneho úradného postupu. Keďže nebola v exekučnej veci dodržaná
zákonom stanovená 30-dňová lehota na rozhodnutie, ide o nesprávny úradný postup súdu v zmysle
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nesprávny úradný postup sám, bez kumulatívneho splnenia

ostatných predpokladov - vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym
úradným postupom, však nezakladá vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
Okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie uvedených predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu a konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom

odporcu, že uplatňovanie si nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom v
peniazoch je skutočne výkonom práva, ktorý odporuje dobrým mravom, a to aj tým základným pravidlám
slušnosti. Je tomu tak z dôvodu, že dodržanie lehoty objektívne nebolo možné, pretože pre rozhodnutie
bola potrebná súčinnosť exekútora, predloženie jeho spisu, na ktoré ho bolo potrebné vyzývať.

Je potrebné poukázať tiež na to, že nie každý aj kedˇv súdnom konaní zistený prieťah, musí mať
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože je potrebné ho posudzovať s ohľadom na konkrétne
okolnosti veci, vzhľadom na ktoré sa postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné. Rozhodnutie o zmene exekútora v lehote o

niečo viac ako šesť mesiacov od doručenia návrhu na zmenu exekútora na exekučný súd, nemožno
považovať za prieťahy v súdnom konaní, naviac s prihliadnutím aj na to, že pre takéto rozhodnutie bola
nevyhnutná súčinnosť súdneho exekútora, na ktorú musel súd tohto vyzývať.

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo svojom odvolaní

neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké
konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu zamietnutia
návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých omylov, keď
konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, „súd úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z

titulu výdavkov na administratívne spracovanie textov urgencií atď“.), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem
toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým
zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného súdu. Navrhovateľ
v odvolaní nenapadol podrobné skutkové a právne závery okresného súdu o nepreukázanom naplnení
ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistenciu škody a príčinnej súvislosti),

a preto tieto právne posúdenia nie sú predmetom odvolacieho prieskumu. Rovnako navrhovateľ
v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne dôvody zamietnutia návrhu na
náhradu nemajetkovej ujmy, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, pretože následkom nepreukázaného

kumulatívneho naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je zamietnutie návrhu
navrhovateľa.

Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,

pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi okresný
súd doručil písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 03.09.2013 (spolu s predvolaním na prvé
nariadené pojednávanie). Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň
11.02.2014. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný ( právny zástupca navrhovateľa

prevzal predvolanie dňa 31.01.2014). Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatočný čas
oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už
písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná
zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal väčší časový
priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ

riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť

občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a
v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného

prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto
svojom práve účastník trvá.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre

odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu
o tom, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci a toto považuje za nesprávne.
Zároveň žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavným súdom SR.
Ako prílohu označil ústavnú sťažnosť. Ústavnú sťažnosť predložil, avšak nie je nej uvedený dátum jej

spísania a nie je zrejmé, že na ústavný súd bola skutočne podaná a aká spisová značka jej bola
pridelená.

Odvolacísúdvtomtosmerepoznamenáva,žeoústavnejsťažnostinavrhovateľa,bolo Ústavnýmsúdom
SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky IV. ÚS 695/2013-10 zo dňa 12.12.2013).

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti, odvolací súd sa v
zmysle §219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a odkazuje na správne

posúdenie uvedeného návrhu okresným súdom v napadnutom rozhodnutí. K námietke navrhovateľa, že
okresný súd predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, proti ktorému podal odvolanie, okresný súd uvádza, že v zmysle § 171 ods. 2 O.s.p. je
uvedené uznesenie vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej odvolací súd dodáva, že ajvzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho,
resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak okresný súd uprednostnil princíp hospodárnosti a rýchlosti
konania, ktorého nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným dôvodom podania samotného

návrhu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania

zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a
označiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd
už uznesením zo dňa 05.11.2012 pod sp.zn. 19NcC/602/2012-12 právoplatne rozhodol, že terajší

zákonný sudca nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť navrhovateľa voči
predmetnému uzneseniu bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky IV. ÚS 695/2013-10 zo dňa 12.12.2013). Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní, že vo veci
konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu

rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo
201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne, ktoré riadne prevzal dňa

31.01.2014. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa, ako už bolo vyššie
uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich

rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu

k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pod..

Odvolací súd rovnako nezistil, že by okresný súd v prejednávanej veci použil nesprávne právne predpisy

a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .