Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, February 11, 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 15C/155/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218194
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danka Lauková
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3812218194.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Dankou Laukovou v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., ul. Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o. ul. Grősslingova
č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom zo dňa 27.9.2012, podaným prostredníctvom právneho zástupcu domáhal sa proti
odporcovi zaplatenia 175,- eur, z titulu majetkovej škody a zaplatenia 387,24 eur, z titulu nemajetkovej
ujmy.

Návrh odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere číslo 3280740) navrhol
písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ustanovenia § 38 a nasl. Zák. č.
233/1995 Z.z. súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní
a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 11498/2010. Následne návrh na vykonanie exekúcie spolu s
exekučným titulom predložil Okresnému súdu Prievidza a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde,
označiť nevedel. Z dôvodu obáv o právny a faktický osud pohľadávky, nútene vymáhanej súdnym
exekútorom, postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku podal exekučnému súdu návrh na
zmenu exekútora. Legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom
predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom
stanovenej lehote. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti, si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V predmetnom prípade neexistovala a
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ustanovením §
44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 1.12.2006 s ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku.
Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa ako
oprávnený v predmetnej veci počas konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl.

48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. O všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil
do porušenia jeho práv a spôsobenej škody, sa dozvedel po doručení uznesenia exekučného súdu zo
dňa 27.5.2010 o zmene súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia o zmene
súdneho exekútora). Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne: náhrada účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom. V tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu
informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom 50,- eur. Ďalšie náklady, ktoré vynaložil si uplatňuje za administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- eur. Celkovo vynaložil vo veci správy a
vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného
súdu márne sumu 175,- eur. Táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a
pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu. Poukázal na to,
že k podaniu návrhu o zmenu súdneho exekútora pristúpil po strate dôvery k exekútorovi, a to najmä
pre neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane oprávnených jeho
záujmov. Keďže exekučný súd zostal po podaní návrhu na zmenu exekútora nečinný, musel obdobie
nečinnosti prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia,
usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov. To predpokladalo jeho aktívnu systémovú
správu pohľadávky. Nárok o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na
prejednanie veci v primeranom čase, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá mu
bola spôsobená nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil
jeho oprávnené záujmy riziku zániku povinnej osoby, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným a riziku insolventnosti povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú
satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Za ďalšie dôvody, pre ktoré uplatnil nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, považoval neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové
omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu, ktoré spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a
jej príslušenstvom zánik ďalších jeho plánovaných podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu
na jeho strane a rovnako aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
ďalšie jeho podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z právneho názoru Ústavného súdu
SR, podľa ktorého pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 eur. Pomerná výška náhrady za jeden mesiac
predstavuje sumu 55,32 eur (663,88 eur ročne : 12 mesiacov). Náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil
v sume 387,24 eur za nečinnosť exekučného súdu v dĺžke viac ako 231 dní. Náhradu nemajetkovej
ujmy si uplatnil aj za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, za porušenie práv navrhovateľa, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom
čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Uviedol, že pri uplatnení nároku na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy postupoval v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z.
a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Odporca do podania návrhu na súd vo veci samej na žiadosť pozitívne nereagoval.

Navrhovateľ v návrhu zo dňa 27.9.2012 uplatnil námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza.
Krajský súd Trenčín uznesením č. k. 19NcC 602/2012-12 zo dňa 5.11.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr.
Eva Kiššová je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod číslom 15C 155/2012 a
ostatní sudcovia, vrátane JUDr. Danky Laukovej nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.
Následne bola vec pridelená na rozhodovanie náhodným výberom sudkyni JUDr. Danke Laukovej.

Odporca navrhol návrh zamietnuť. Uviedol, že navrhovateľ v prejednávanej veci prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať sám. Jeho tvrdenia, že nemá
vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní sa nezakladá na pravde, má
charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože nespochybňuje, že mu boli doručené uznesenia
exekučného súdu o zmene súdneho exekútora. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní,
v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu bolo jedným z
dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv
a nečinnosťou exekučného súdu. Zdôraznil, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Na jednej
strane navrhovateľ namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenej lehote, ale na druhej strane zároveň namieta nesprávny úradný postup
v podobe prieťahov. Z takto formulovaného návrhu nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu
uplatňuje škodu, ak v návrhu sa tieto tituly prelínajú a navrhovateľ jednoznačne neuvádza, z ktorého
titulu svoj nárok na náhradu škody uplatňuje. K prieťahom v konaní odporca uviedol, že navrhovateľ
neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, neuviedol, či využil možnosť podania sťažnosti na
zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej
sťažnosti. Zdôraznil, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní. Túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Odporca ďalej poukázal na
to, že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 23.4.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 bol súdu doručený návrh
vo veci samej, je zrejmé, že navrhovateľ návrh nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty uvedenej v §
16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z. z.. Podľa názoru odporcu poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa
prijatia jeho žiadosti. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ takýmto spôsobom nepostupoval, tvrdil, že ide
o predčasne uplatnený nárok na súde. Pokiaľ navrhovateľ za nesprávny úradný postup považuje to, že
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote tak, všeobecným
predpokladom na zmenu exekútora je žiadosť oprávneného spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý
má pôvodného exekútora nahradiť. V praxi je zaužívaný model, podľa ktorého exekučný súd po dôjdení
žiadosti o zmenu exekútora, predloží túto žiadosť pôvodnému exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie
jeho doterajších trov a na zaslanie príslušného exekútorského spisu, za účelom realizácie povinností
vyplývajúcich exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Odporca pripustil, že
v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu
súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora,
najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť. V takýchto
prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie
pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil exekučný spis pôvodného súdneho exekútora
novému súdnemu exekútorovi. Poukázal na to, že v prípadoch podozrenia navrhovateľa, že exekučný
súd nekonal o návrhoch na zmenu súdneho exekútora, navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný
prostriedok nápravy, a to podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak navrhovateľ tento prostriedok nápravy nevyužil,
zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pretože si
nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. Pokiaľ navrhovateľ za nesprávny úradný postup
považoval prieťahy v exekučnom konaní, s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.
z. uviedol, že súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať
z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom
rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, ktorým Ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Odporca konštatoval, že navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie
zbytočných prieťahov v exekučnom konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť preukázania
a nepovažoval existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Poukázal na to, že súd konajúci o
náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov
v súdnom konaní iba v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom
SR. Odporca súčasne vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku navrhovateľa, pri
ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred

dňom 23.4.2009, t. j. 3 roky pred dňom kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. K vyčíslenej náhrade uviedol, že navrhovateľ nepreukázal
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje považoval za hypotetické. Navrhovateľ neuviedol, či ním
špecifikované vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Odporca navrhovateľom
uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nepovažoval ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani
za ušlý majetkový prospech, na základe čoho sa potom nemôže domáhať ich náhrady podľa Zákona
č. 514/2003 Z. z.. Poukázal na to, že navrhovateľ v prejednávanej veci na preukázanie vzniku škody
by musel produkovať dôkazy preukazujúce vznik škody pri každej individuálnej pohľadávke. Pokiaľ
za skutočnú škodu považoval náklady na využívanie informačného systému, odporca tvrdil, že tento
systém navrhovateľ využíval nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj
po ňom a to nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých
žiadne exekúcie neprebiehali. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania a správy informačného
systému, vznikala navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy, a jej uplatnenie považoval za účelové.
Rovnako aj udržiavanie informačného systému je činnosťou, ktorú musí navrhovateľ vykonávať na
každodennej báze. Požadovať paušálne sumy za tieto veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne
a znovu účelové. Rovnako za neprimerané čiastky považoval náklady navrhovateľa na administratívne
spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje. V tomto smere poukázal na samotné
stanovisko navrhovateľa zo dňa 2.7.2012 k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, ktoré boli zaslané odporcovi a v ktorom uviedol, že disponuje jednotnou a
nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme a tieto návrhy boli spracovávané v elektronickej
forme a súdom boli odoslané tiež elektronicky. Z tohto dôvodu odporca uplatnenie nároku na majetkovú
škodu navrhovateľom považoval za nepodložený, uplatňovanie si paušálnej sumy 175,- eur na každého
dlžníka považoval za nadhodnotené a nepreukázané. K uplatnenej nemajetkovej ujme v pomernej
výške 387,24 eur uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať
z paušálnej sumy 663,88 eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha.
Rovnako nie je možné prihliadať na tvrdenú frustráciu, úzkosť, neistotu a nedôveru členov riadiacich
orgánov navrhovateľa, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda.
Poukázal na to, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, k čomu ako dôkaz pripojil list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D /2010/1360, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v
konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúca slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Konanie
navrhovateľa považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu
škody voči štátu, keďže škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
činnosti navrhovateľa, pričom aj súdna moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a
to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo
nevydajú, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody navrhovateľovi
podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. považoval návrh za neopodstatnený a navrhol ho zamietnuť. Voči
navrhovateľovi uplatnil náhradu trov konania, ktoré nevyčíslil.

Navrhovateľ návrhom zo dňa 26.9.2013, doručený súdu dňa 27.9.2013 navrhol konanie vo veci prerušiť,
a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je
rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd.

Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15C 155/2012-53 zo dňa 27.9.2013 návrh navrhovateľa na
prerušenie konania zo dňa 26.9.2013, doručený súdu dňa 27.9.2013 zamietol. Proti tomuto uzneseniu
podal včas odvolanie navrhovateľ. Krajský súd Trenčín uznesením č. k. 5Co 438/2013-72 zo dňa
15.1.2014 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa na pojednávanie dňa 11.2.2014 nedostavili. V písomnom podaní
zo dňa 10.2.2014 uviedli, že sa zúčastnia pojednávania, ktoré bude vedené nestranným sudcom na
nestrannom súde.

Dňa 10.2.2014 (č. l. 85) tunajší súd právnemu zástupcovi navrhovateľa na e-mail oznámil, že žiadosť
o zrušenie termínu pojednávania neakceptuje a pojednávanie vo veci sa uskutoční. V tejto súvislosti
súd poukazuje na to, že nemožnosť rozhodnúť vo veci samej, nastáva len v prípade podanej námietky
zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom (§ 16 ods. 3 O.s.p.), o ktorú situáciu v
prejednávanej veci sa nejedná. Najvyšší súd SR v obdobnej veci navrhovateľa číslo 3Cdo 102/2013 zo
dňa 11.3.2013 vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má
prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo
(išlo o vyrubenie súdneho poplatku). Dovolací súd v uvedenej veci neuznal námietku navrhovateľa o
existencii procesnej vady v konaní za opodstatnenú.

V prejednávanej veci súdu len subjektívne pochybnosti navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili vo
veci ďalej konať. Vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, ktorí
sa riadne a včas na určený termín pojednávania nedostavili.

Odporca sa riadne a včas na pojednávanie nedostavil. Neprítomnosť riadne a včas neospravedlnil. Súd
mal k dispozícii dostatok dôkazov, aby vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti.

Dňa 10.2.2014 navrhovateľ opakovane navrhol, aby súd konanie vo veci prerušil, a to do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho
práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia
Krajského súdu Trenčín vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15C 155/2012 zo dňa 11.2.2014 návrh navrhovateľa na
prerušenie konania, doručený súdu dňa 10.2.2014 zamietol. Navrhovateľ procesný návrh odôvodnil na
rovnakom základe, ako procesný návrh zo dňa 27.9.2013.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so spisom č. 15Er 829/2007, s lustráciou v registri
sťažností.

Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav:

Zo spisu č. k. 15Er 829/2007 (EX 1133/2007) vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola tunajšiemu súdu doručená dňa 7.5.2007. Dňa 17.5.2007 súd pre súdneho exekútora vydal
poverenie č. 5307 042547. Dňa 8.10.2009 (na súd došlo 15.10.2009) navrhovateľ ako oprávnený podal
návrh na zmenu exekútora. Dňa 21.10.2009 súd vyzval povereného súdneho exekútora JUDr. Milana
Striešku, aby v lehote 10 dní oznámil, či si uplatňuje trovy exekučného konania a v prípade ich uplatnenia,
aby predložil ich presnú špecifikáciu, spolu s celým exekučným spisom, ktorý bude postúpený novému
súdnemu exekútorovi. Dňa 11.12.2009 súdny exekútor predložil exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie.
Dňa 1.2.2010 súd vyzval uvedeného exekútora, aby predložil presnú špecifikáciu trov exekúcie a to
do 15 dní. Dňa 19.2.2010 exekútor predložil podanie označené ako upresnenie trov exekúcie. Dňa
24.5.2010 navrhovateľ žiadal súd o informáciu o stave konania. Okresný súd Prievidza uznesením č.
k. 15Er 829/2007-20 zo dňa 27.5.2010 návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a poveril
vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému aj postúpil exekučný spis. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 23.6.2010. Nový exekútor exekučnej veci pridelil číslo EX 11498/2010.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť
na zbytočné prieťahy v konaní (č. l. 52).

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, bod 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní, a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom od 31.12.2012, právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Hodnotením skutkového stavu veci dospel súd k právnemu záveru, že návrh nie je podaný dôvodne,
preto ho zamietol.

V predmetnej exekučnej veci nedošlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu
exekútora pred dňom 23.4.2009. Súd sa preto uplatnenou námietkou premlčania zo strany odporcu
nezaoberal.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, upravujúcim
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
a/ protiprávny úkon, resp. škodová udalosť,
b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná
ako objektívna, tzn. že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať
zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej
zodpovednosti je článok 46 ods. 3 Ústavy SR.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočnosti prichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti za škodu podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom, ktorý by bol z
hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, tzn. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli.

Odporca v konaní namietal nedostatky návrhu na začatie konania. V tejto súvislosti súd konštatuje, že
pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu na začatie konania, návrh navrhovateľa v zmysle §
79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisovej značky
exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu, nie je takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať. V zmysle § 15 ods. 1 Zákona
č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom je potrebné
vopred predbežne prerokovať, na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie
nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol súdu len tvrdenie, že vo veci
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol
vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa týka podanej žiadosti o prerokovanie
nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný
spis pre podanú žiadosť. Podľa odporcu navrhovateľ neposkytol, ani napriek opakovaným výzvam v
rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku. Za
tohto stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podal a odporca v
zásade uvedenú skutočnosť potvrdil, súd uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie navrhovateľom
bola podaná v deň 23.4.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, súd považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za
splnenú. Súd nevidel v podaní predmetného návrhu pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v
konaniach o nárokoch navrhovateľa, pretože uvedená šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v
nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej
úpravy § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného zákona, platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto
prípade uprieť navrhovateľovi právo obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto
úpravy nespájal s nedostatkom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej
súčinnosti žiadateľa dôsledok zániku nároku na náhradu škody.

Navrhovateľ nárok o náhradu škody si uplatnil podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodov, že exekučný
súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ústavnou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,
najmä podľa troch základných kritérií - zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR I.ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní
o náhrade škody podľa Zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že
by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho
istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol
hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to záver, že
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať k porušeniu
inštančného princípu súdnictva. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v
konaní podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii
prieťahov v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov,
nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné dodržanie zákonnej
lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR ÚS 16/2002). Z uvedeného
rozhodnutia Ústavného súdu SR okrem iného vyplýva, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. I keď v danej veci išlo o nedodržanie lehoty na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd prihliadol
na jednotlivé úkony súdu, osobitosť konania, na vyhotovenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú
skutkovú, právnu analýzu súdenej veci, vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR a podobne.
Súd zastáva názor, že podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. je dôležité pri skúmaní existencie
nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v stanovenej lehote pri

skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu
vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu
uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len
z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v tomto smere,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov (ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od
1.1.2013). Navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť Ústavnému súdu SR pre porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva
na prejednanie žiadosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku a
podobne. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd SR s takýmito sťažnosťami v iných konaniach obrátil,
boli odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí - neuvedenie spisových značiek,
pod ktorými sa namietané konania viedli, nedoručenie písomných podkladov, príloh. Je teda zrejmé,
že navrhovateľ okrem podanej žiadosti o informáciu o stave konania neurobil žiadne iné procesné
kroky, smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci. V predmetnom exekučnom konaní ako oprávnený
nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Podľa § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z. z. účinnej od 1.9.2005,
oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 uvedeného ustanovenia zároveň vykonaním
exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom
súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa prechodných ustanovení k uvedenej novele, § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku sa konania
začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31.augusta 2005, ak odsek 2
neustanovuje inak. V odseku 2 sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania
začaté pred 1.9.2005, medzi ktorými § 44 ods. 7, 8 nie je. Uvedená úprava platila v Exekučnom poriadku
aj po novele vykonanej Zákonom č. 585/2006 Z. z. účinnej od 1.12.2006, ktorou bol do ustanovenia §
44 vsunutý nový odsek 7, pričom doterajšie odseky 7 a 8 boli prečíslované na odseky 8 a 9.

Navrhovateľ v obsahu návrhu tvrdil, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný a nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Z obsahu exekučného spisu č. 15Er
829/2007 mal súd za preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu exekútora podal dňa
15.10.2009. Dňa 21.10.2009 súd vyzval povereného súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku, aby v
lehote 10 dní oznámil, či si uplatňuje trovy exekučného konania a v prípade ich uplatnenia, aby predložil
ich presnú špecifikáciu, spolu s celým exekučným spisom, ktorý bude postúpený novému súdnemu
exekútorovi. Dňa 11.12.2009 súdny exekútor predložil exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie. Dňa
1.2.2010 súd vyzval uvedeného exekútora, aby predložil presnú špecifikáciu trov exekúcie, a to do 15
dní. Dňa 19.2.2010 exekútor predložil podanie označené ako upresnenie trov exekúcie. Dňa 24.5.2010
navrhovateľ žiadal súd o informáciu o stave konania. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15Er
829/2007-20 zo dňa 27.5.2010 návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a poveril vykonaním
exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému aj postúpil exekučný spis. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 23.6.2010. Nový exekútor exekučnej veci pridelil číslo EX 11498/2010. Exekučné konanie sa
skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie. I napriek tomu, že v predmetnej veci
súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť
nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma.
Pre objektívne dôvody súd nemohol dodržať zákonnú lehotu, pretože pre rozhodnutie vo veci potrebuje
súčinnosť pôvodného súdneho exekútora, o ktorého trovách súd pri zmene osoby exekútora rozhoduje.
Exekučný súd je povinný spolu s uznesením o zmene exekútora postúpiť aj exekučný spis, pričom
musí pri priznaní trov exekútora podrobne preskúmať uplatnené trovy pôvodného súdneho exekútora.
Navyše v exekučnom konaní v čase, keď bol podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode

dôjsť nemohlo, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony
exekučného konania. Okrem toho v danom štádiu konania navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný
prostriedok nápravy podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práva v exekučnom
konaní podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch alebo obrátiť
sa na Ústavný súd SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k porušeniu jeho práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ ani jednu z týchto možností nevyužil.
Keďže nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to existenciu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v prejednávanej exekučnej veci vedenej pod č. 15Er
829/2007, súd sa samotným nárokom na náhradu škody nezaoberal. Navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní,
by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného a tým teda k naplneniu účelu exekučného
konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť
pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila
škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. Samotné spísanie žiadosti o informáciu o stave
exekučného konania k danej veci súd považuje za bežný postup účastníka exekučného konania.
Tvrdenie navrhovateľa, že mu vznikla majetková škoda v sume 175,- eur a nemajetková ujma v sume
387,24 eur, nie sú ničím podložené. I keď je pravdou, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora došlo
po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty, len v tejto skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný postup,
ktorý by založil nárok navrhovateľa na náhradu škody.

Súd dáva do pozornosti Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013 týkajúci sa
navrhovateľa vo veciach Okresného súdu Zvolen, vedených pod sp. zn. 27Er 539/2010 a sp. zn.
22Er 915/2010, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd rozhodol, že základné práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli, hoci konania na okresnom súde trvali ku
dňu podania sťažnosti 20 resp. 24 mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho exekútora
na vyhovenie exekúcie). Ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová skutočnosť,
že sťažovateľka (spoločnosť POHOTOVOSŤ) pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet
exekučných konaní (ide o 100 až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach),
pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov v
záujme ochrany práv a slobôd iných.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody, ani jej výšku a nároky,
ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie vecných nákladov,
ktoré majú spočívať v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch
spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania tvrdených prieťahov. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy označil správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačnej siete, udržiavanie a správu informačnej siete a administratívne spracovanie textov
urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej škody
predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém
v období pred spornou exekúciou i po nej. Požadované paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne
uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej
škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný
nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd
potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal jednak vznik,
a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného
zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide
o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.

Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností,
ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt
zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom

prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím
v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe
riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a
fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských
aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia
ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy. Ako už bolo uvádzané, žiadne konanie, v ktorom by
boli konštatované prieťahy v konaní, sa neviedlo. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné
a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd
vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa a aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k
náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, ak by sa priznávala náhrada
nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať nápravu. Pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto
súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému
postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je
okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si
uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej
a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia
práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a
vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Navrhovateľ
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich
neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,
pretože vo veci úspech nemal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, cestou tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach § 42 ods. 3 O.s.p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu, Zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej
činnosti.