Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 8, 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 7C/173/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218455
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danka Lauková

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3812218455.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Dankou Laukovou v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom ul. Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom ul.
Grősslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhomzodňa27.9.2012,podanýmprostredníctvomprávnehozástupcudomáhalsaproti

odporcovi zaplatenia sumy 962,57 eur, z titulu majetkovej škody a sumy 192,51 eur, z titulu nemajetkovej
ujmy.

Návrh odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo Zmluvy o úvere č. 3800555) navrhol
písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. zák. č. 233/1995
Z. z. súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a
zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie, súdny exekútor

pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 8281/2011. Následne návrh na vykonanie exekúcie spolu s
exekučnýmtitulompredložilOkresnémusúduPrievidzaapožiadalhooudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie. Spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde,
označiť nevedel. Exekučný súd bol povinný o žiadosti rozhodnúť do 15 dní odo dňa jej doručenia,
keďže exekučným titulom bolo vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek
tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas

potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 16.8.2010 (a že konanie sa začalo dňa 9.11.2009), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia, t. j. omeškanie trvalo viac ako 280 dní. Okrem uvedeného za nesprávny úradný
postup považoval aj to, že exekučný súd spôsobom odporujúcim zákonu, preskúmal exekučný titul -
rozsudok rozhodcovského súdu. Podľa jeho názoru všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu vo veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo

pre veriteľa. Poukázal na to, že existencia rozsudku rozhodcovského súdu, ktorý je z pohľadu
exekučného súdu materiálne nevykonateľný, spôsobuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej a
zamedzuje mu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie
istiny s príslušenstvom. Takýto postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore sozákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k
vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi

dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného
súdu nie je ničím ospravedlniteľná, lebo počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej istoty, v ktorej sa počas konania v predmetnej
veci nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Majetková

škoda v celkovej výške 962,57 eur predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá mu už viac
nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní,
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu, založeného zmluvou o úvere. V súvislosti
s nárokom o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že samotné konštatovanie porušenia práva na
súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom

jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti
jeho majetkového práva. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania
navrhovateľa, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky, vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote, by mohol uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej

príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup okresného
súdu mu zamedzil správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Na podporu nároku na náhradu
nemajetkovej umy poukázal na ďalšie dôvody: a/ neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zásah do jeho zákonných nárokov
a základných práv vyvolal u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity

frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, b/ vytvorenie
absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s
vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských jeho aktivít,
ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu mu,
a tiež majiteľom spoločnosti, spôsobila hospodársku stratu, c/ nezákonným zásahom vyvolaná situácia

ovplyvnilaďalšiepodnikateľsképostupyaspôsobilaneistotuvplánovaníďalšíchrozhodnutí,ktorémohol
prijať. Uviedol, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal súladný výklad aplikovanej právnej normy. Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
určil vo výške 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. V zmysle zákonného postupu, písomne
žiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z.. Odporca do podania návrhu na začatie konania na jeho žiadosť pozitívne nereagoval.

Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 7C 144/2012-7 zo dňa 25.10.2012 na spoločné konanie pod č.
k. 7C 144/2012 spojil aj vec vedenú na Okresnom súde Prievidza č. k. 7C 173/2012.

Navrhovateľ v návrhu zo dňa 27.9.2012 uplatnil námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza.
Krajský súd Trenčín uznesením č. k. 4NcC 613/2012-19 zo dňa 2.11.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr.

Danka Lauková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej na Okresnom súde
Prievidza č. k. 7C 144/2012 (s ktorou vecou na spoločné konanie bola spojená i vec č. k. 7C 173/2012).

Odporca navrhol návrh zamietnuť. Poukázal na zmätočnosť návrhu na začatie konania, pričom
navrhovateľ prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, i keď on má dôkazné bremeno. Je nepravdivé

jeho tvrdenie, že nemá vedomosť o spisovej značke exekučného konania, pretože v tomto konaní
bol jeho účastníkom. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným z dôvodov,
pre ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv
spôsobených nečinnosťou exekučného súdu. Nie je ďalej zrejmý ani titul nároku na náhradu škody,
lebo navrhovateľ namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie

o zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie
nezákonného rozhodnutia. Nie je teda zrejmé, či uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného
postupu z dôvodov prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, alebo
z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikolna odstránenie prieťahov v konaní, neuvádza, či podal sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi
okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd pritom v konaní o náhradu škody nie je
oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto právomoc má iba predseda súdu alebo

Ústavný súd SR. Ďalej namietal, že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých bola obsiahnutá aj žiadosť vo veci, ktorá je predmetom
tohto konania. Návrh na súd pritom navrhovateľ podal už dňa 27.9.2012, teda pred uplynutím
6-mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon č. 514/2003 Z. z.“). Ide preto o predčasne uplatnený nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek
opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti túto nedoplnil, neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode,
nepredložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti
predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie jeho práv
zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným. Preto, ako orgán príslušný na
predbežné prerokovanie podaných žiadostí nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný.

K rozhodnutiu exekučného súdu o udelení poverenia exekútorovi po uplynutí 15-dňovej lehoty uviedol,
že súdna prax už dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou, aby
mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok. S poukazom na príslušné zákonné ustanovenia, preto 15-dňová lehota
na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule vo veciach,

v ktorých bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po 1.6.2011. I prípadné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcim režimu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ

mal nesprávny úradný postup spočívať v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, tento postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom pre účely zákona č. 514/2003 Z. z..
Pri nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pre jeho úspešné uplatnenie, by
okrem iného bolo nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom,
čo v danom prípade nebolo splnené. Z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní

sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a táto sa týka
len prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Nie je možné logicky predpokladať, že by
bol zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu. K tvrdenej existencii prieťahov v konaní poukázal na ustanovenie § 9 ods.

2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je
možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v zbytočných
prieťahoch v konaní. Navrhovateľ v tejto súvislosti nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy, existenciu
právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v
ktorej by bolo konštatované, že sa porušilo jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní, nesplnil
povinnosťtvrdenia,aanidôkaznúpovinnosť.Akideonárok,uktoréhodošlokuplynutiu15-dňovejlehoty
od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred 23.4.2009, vznáša námietku premlčania. Navrhovateľ

nepreukázalexistenciudlžníka,akozákladprepreukázanietoho,čohosadomáha,rovnakonepreukázal
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, a ani nevymožiteľnosť
pohľadávky. V tejto súvislosti podľa jeho názoru, rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, by iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej pre

uplatnenie nároku navrhovateľa na súde. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to
napríklad podaním návrhu na začatie konania, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii,
ktorú v návrhu namieta. Ak by aj nastala situácia, že si toto právo navrhovateľ uplatnil novým návrhom,
musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný
nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od neho (odporcu) a v druhom rade, že pohľadávky sú

nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu, t. j., že nebyť nesprávneho úradného postupu
súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však navrhovateľ
nepreukázal ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by
boli insolventní, niektorí po smrti, atď. Nemôže preto niesť zodpovednosť a nahrádzať navrhovateľovimateriálnu škodu tak, ako si ju v konaní uplatnil, lebo nepreukázal vznik, ani výšku škody. K
uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal na to, že nie je možné prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba

a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože
im priamo nevzniká žiadna ujma. Okrem toho náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny
a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou
úvahou. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa.

Navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej
komisie (k uvedenému odporca pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D /2010/1360), súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v
konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Konanie

navrhovateľa, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu je v rozpore s dobrými mravmi,
keďže škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj
súdna moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie,
súdy musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená
vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej

súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy,
odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla.

Navrhovateľ návrhom zo dňa 11.11.2013, doručeným súdu dňa 14.11.2013 navrhol konanie vo veci č.
k. 7C 144/2012 prerušiť, a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o

ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd, a to v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu Trenčín č. 4NcC 613/2012 zo dňa
2.11.2012.

OkresnýsúdPrievidzauznesenímč.k.7C144/2012-190zodňa14.11.2013(sktorouvecounaspoločné

konanie bola spojená aj vec č. k. 7C 173/2012) návrh navrhovateľa zo dňa 11.11.2013, doručený súdu
dňa 14.11.2013 zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ. Krajský súd Trenčín
uznesením č. k. 17Co 76/2014-219 zo dňa 6.5.2014 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Vo veci vedenej pod č. k. 7C 144/2012 (s ktorou vecou na spoločné konanie bola spojená aj vec č. k.

7C 173/2012) bol určený termín pojednávania na 12.8.2014, na ktorom navrhovateľ prostredníctvom
právneho zástupcu predložil podanie označené ako: Stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovanej k
obsahu žaloby, v ktorom uviedol, že v žalobnom návrhu označuje osobu povinného spôsobom, ktorý
umožňuje jej spoľahlivú identifikáciu, a to tak v rámci tohto súdneho konania, ako aj v rámci exekučnej
agendy vedenej príslušným exekučným súdom. Žalobný návrh v časti IV. jednoznačne vypovedá o

tom, že titul nároku je určený ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a ide o nesprávny úradný
postup. Podrobne špecifikuje v čom vidí nesprávny úradný postup súdu: a/ exekučný súd nerozhodol
o návrhu v zákonom predpokladanom čase (v legálnej lehote) a po uplynutí takto predpokladaného
času (legálnej lehoty) bol právne významný čas v konaní bezdôvodne nečinný, čím spôsobil
zbytočné prieťahy, b/ exekučný súd vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok. Podľa

§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. platného v čase nesprávneho úradného postupu, za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri jej výkone, zbytočné prieťahy v
konaní.Vzmyslezákonnejúpravyniejevylúčené,abynesprávnyúradnýpostuppredstavovalkumuláciu
právnych skutočností. V danom prípade je intenzita zásahu do jeho práv a právom chránených záujmov

nesprávnymúradnýmpostupomveľmivysoká,zdôvoduprávnychskutočnostívyvolávajúcichnesprávny
úradný postup, resp. rad nesprávnych úradných postupov. Štátny orgán vybavený právomocou na
rozhodnutie o návrhu, ktorým je jednoznačne súd, musí vo veci konať aj bez urgencií a sťažností
účastníka, ak mu v tom nebránia objektívne prekážky. Napriek tomuto faktu vyvinul enormné úsilie,
aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, aby súd vydal rozhodnutie. Súdu v tejto súvislosti

adresovalpodaniezodňa18.2.2009,20.5.2009,20.5.2010,23.9.2010,27.9.2010.Zuvedenéhovýpočtu
úkonov je zrejmé, že nečinnosť a neefektívna a nekoordinovaná činnosť súdu, mu spôsobila ničím
neodôvodniteľné problémy v jeho podnikateľskej činnosti a vytvorila v sfére jeho práv stav dlhotrvajúcej
neistoty. Okrem toho, žiadne prostriedky nápravy nemôžu konvalidovať časový aspekt konania. Z dikcieustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyhnutne vyplýva, že súd je povinný preskúmať
súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému záveru, či poverenie vydá

alebo nevydá. Súd musí uskutočniť rozhodovací proces v zákonom určenej lehote 15 dní, bez ohľadu
na konečný výsledok, t. j. bez ohľadu na to, či poverenia udelí alebo neudelí. V praxi tak môžu
nastať modelové situácie, ktoré špecifikoval vo vyjadrení s tým, že podľa nich je nevyhnutné dospieť
k záveru, že ak exekučný súd včas nevydá, či už poverenie, alebo uznesenie o zamietnutí návrhu na
vydanie poverenia (ku ktorému musel dospieť v lehote 15 dní od podania návrhu) spôsobuje zbytočné

prieťahy a táto jeho pasivita predstavuje neodôvodnenú nečinnosť súdu, ktoré je nevyhnutné hodnotiť,
ako nesprávny úradný postup spôsobilý privodiť účastníkom konania škodu. Argumentácia odporcu,
že ak bol návrh na vydanie poverenia podaný súdu pred 1.6.2011, pričom exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok, v zmysle § 44 ods. 2 v nadväznosti na § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku, sa lehota na vydanie poverenia nevzťahovala na rozhodcovské rozsudky, a to napriek tomu, že
v predmetnom ustanovení je namiesto rozhodcovského rozsudku uvedené rozhodnutie rozhodcovskej

komisie, nemôže obstáť a pri výklade právnych noriem je naopak nevyhnutné vychádzať z predpokladu,
že zákonodarca je racionálny, a ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Pokiaľ
ide o preskúmavanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonávanie exekúcie, žiadosti na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd prekročil svoju právomoc,
keď prekročil zákonom limitovaný okruh otázok, ktoré je ako exekučný súd oprávnený preskúmať.

Exekučný súd vykonal opätovné posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu v časti istiny, a to bez
splnenia zákonných podmienok na takýto postup. Dôsledkom tohto nesprávneho úradného postupu je
faktické zneplatnenie exekučného titulu, avšak zákonom nepredpokladaným a nedovoleným spôsobom.
Na preukázanie skutočnosti, že predmetný postup exekučného súdu je nesprávny, nechal spracovať
znalecký posudok - posudok znalcom v odbore 330000 - Právne vzťahy k cudzine, odvetvie 330300 -

Európskeprávo.NesprávnyúradnýpostupvidíajvporušeníprávaEurópskejúniezostranyexekučného
súdu. Súdnydvor EÚvoveciC-40/08uviedol,žeodvnútroštátnehosúdualebotribunálurozhodujúceho
o návrhu na výkon konečného arbitrážneho nálezu, sa požaduje v súlade s vnútroštátnymi pravidlami
procesu zhodnotiť na jeho vlastný podnet, či arbitrážna klauzula je neprijateľná vo svetle čl. 6 ods.
1 Smernice Rady 93/13/EHS tam, kde má k tomu dostupné právne a skutkové prvky, nevyhnutné

pre túto úlohu. Exekučný súd nepostupoval v danom prípade v súlade s vnútroštátnymi pravidlami
procesu a uplatnil nedostupné právne a skutkové prvky. Porušil práva oprávneného aj povinného na
spravodlivé súdne konanie. Exekučný súd argumentačne pri posudzovaní materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu - rozsudku rozhodcovského súdu vychádzal aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo
veci č. C-243/08, pričom nepostupoval podľa jeho bodu č. 33, nekomunikoval so stranami exekučného

konania. Vnútroštátny súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak sa spotrebiteľ po tom,
ako bol upozornený súdom, rozhodne nedovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky.
Poukázal na to, že z hľadiska ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
nie je možné ústavnoprávne ospravedlniť žiaden zbytočný zásah do tohto práva, a to bez ohľadu na to,
ako dlho z hľadiska času pretrváva. Samotné prekročenie lehoty upravenej v § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku predstavuje bez ďalšieho zbytočný prieťah. Všeobecný súd má právomoc rozhodnúť o škode
spôsobenej nesprávnym úradným postupom a v tejto súvislosti skúmať okolnosti označované v justičnej
praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky ako zbytočné prieťahy. Ochrana ústavnosti nie je, a ani z
povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je tiež úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v
tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Podľa jeho názoru preukázal vznik škody označením

dôkazov preukazujúcich nesprávny úradný postup súdu, pričom nie je možné reálne predpokladať,
že nesprávny úradný postup súdu nemal na jeho majetok a aktivity žiaden vplyv (súd vykonaním
úradného postupu spôsobil konečnú nevymožiteľnosť jeho nároku, keď požičané finančné prostriedky
viac nemôže získať naspäť a zároveň o návrhu rozhodoval neprimerane dlho, pričom čas navyše
pri hospodárskych aktivitách niečo stojí). Toto všetko predstavuje škodu na jeho strane. Nečinnosť

súdu spôsobila zmenu v pracovných aktivitách jeho (navrhovateľa) zamestnancov (práca navyše) a
v administratívnych postupoch (úkony navyše), a to v smere zvýšenia objemu prác a postupov. V
hraničných prípadoch znamenala nutnosť prijať nových zamestnancov na pokrytie zvýšeného objemu
prác. Dôsledkom je zníženie majetku na jeho strane. Ako náhradu majetkovej škody si uplatňuje
náklady, ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nekonaním exekučného súdu: náklady na správu

pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému,
náklady na udržiavanie a správu informačného systému, náklady na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným exekútorom, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania naexekučnom súde (náklady, ktoré musel vynaložiť na zamestnancov, poštovné, papier, tlač, elektronické
služby, atď.) v záujme toho, aby docielil postup v exekučnom konaní a rozhodnutie o jeho návrhu. Ak
by súd bol včas rozhodol, nemusel by sa prostredníctvom svojich zamestnancov venovať urgenciám,

sťažnostiam, evidencii prípadov, kde nebolo rozhodnuté, atď. Pre konanie nie je významný fakt, ako bolo
o jeho návrhu rozhodnuté (či pozitívne, alebo negatívne), keďže toto nemohlo ovplyvniť jeho činnosť
v snahe dosiahnuť (akékoľvek) rozhodnutie o návrhu na vydanie poverenia. K uplatňovanej náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedol, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie
je vylúčené, že i pri obchodnej spoločnosti môže vzniknúť aj iná ako peňažná škoda, volajúca po

finančnom odškodnení. Podľa jeho názoru jednoznačne preukázal, že konštatovanie porušenia
práv nie je v danej veci dostačujúce na dosiahnutie spravodlivosti, a to predloženou argumentáciou
dokumentujúcou intenzitu, rozsiahlosť a komplexnosť následkov vyvolaných porušením práv. V podaní
označenom ako Doplnenie zásadnej právnej argumentácie k porušeniu práva EÚ okrem iného uviedol,
že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS v
tom zmysle, či rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou.

Opis stanoviska navrhovateľa k vyjadreniu odporcu k obsahu žaloby (agenda ISTINA RS) bol odporcovi
doručený dňa 18.8.2014 (č. l. 391 p.v. spisu č. k. 7C 144/2012).

Navrhovateľ návrhom zo dňa 13.8.2014 v konaní č. 7C 144/2012 (s ktorým na spoločné konanie bola

spojená vec č. k. 7C 173/2012) navrhol, aby súd vylúčil na samostatné konanie veci, ktoré boli spojené
na spoločné konanie pod č. 7C 144/2012.

Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 7C 144/2012-405 zo dňa 28.8.2014 vylúčil na samostatné
konanie aj vec č. k. 7C 173/2012, ktorá bola uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 7C 144/2012-7

zo dňa 25.10.2012 spojená na spoločné konanie s vecou č. k. 7C 144/2012. Uznesenie bolo
právnemu zástupcovi navrhovateľa a odporcovi doručené dňa 11.9.2014.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa na pojednávanie nedostavili. V predloženom písomnom podaní
uviedli, že navrhovateľovi doteraz nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu o vylúčení, resp.

nevylúčení sudcov Okresného súdu Prievidza. Navrhovateľ pritom trvá na tom, aby mu toto rozhodnutie
bolo doručené, lebo má záujem sa proti nemu brániť podaním sťažnosti na Ústavný súd SR. Uviedol
ďalej, že ak ide v prejednávanej veci o agendu ISTINA RS, na preukázanie skutočnosti, že postup
exekučného súdu je nesprávny si dal spracovať znalecký posudok znalcom v odbore 330000 - Právne
vzťahy k cudzine, odvetvie 330300 - Európske právo, ktoré zodpovie na otázky týkajúce sa interpretácie

a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS. Znalecký posudok navrhuje ako dôkaz so zásadnou povahou.

Tunajší súd právnemu zástupcovi navrhovateľa na e-mail oznámil, že žiadosť o zrušenie určeného
pojednávania neakceptuje a pojednávanie vo veci sa uskutoční. V tejto súvislosti súd poukazuje na
to, že v prejednávanej veci sa jedná o agendu ISTINA RS, pričom navrhovateľ už predložil znalecký

posudok znalca v odbore 330000 - Právne vzťahy k cudzine, odvetvie 330300 - Európske právo, a ďalej
na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín č. k. 4NcC 613/2012-19 zo dňa 2.11.2012, z konania č. 7C
144/2012, s ktorým na spoločné konanie v čase rozhodovania odvolacieho súdu bola spojená aj vec č.
k. 7C 173/2012, ktorá na samostatné konanie bola vylúčená až uznesením zo dňa 28.8.2014. Krajský
súd Trenčín uznesením č. k. 4NcC 613/2012-19 zo dňa 2.11.2012 rozhodol, že JUDr. Danka Lauková

nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci č. k. 7C 144/2012. Uznesenie Krajského súdu
Trenčín bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 21.2.2013, pričom na základe neho už
aj podal ústavnú sťažnosť, ktorú predložil v súvislosti s procesným návrhom v konaní č. k. 7C 144/2012
zo dňa 11.11.2013, doručeným súdu dňa 14.11.2013, na prerušenie konania. Ako to už bolo uvedené,
Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 7C 144/2012-190 zo dňa 14.11.2013 tento návrh

na prerušenie konania zamietol a odvolací súd uznesením č. k. 17Co 76/2014-219 zo dňa 6.5.2014,
uznesenie okresného súdu potvrdil.

Z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu Trenčín vyplýva, že o vznesenej námietke zaujatosti sudcu
JUDr. Danky Laukovej nadriadený súd už rozhodol, a že Ústavný súd SR sťažnosť navrhovateľa o
porušení práva na zákonného sudcu a práva na prerokovanie veci nestranným súdom nálezom z30.4.2013 č. k. I.ÚS 250/2013-10, odmietol. Navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi všetky uvedené
skutočnosti, v čase podania žiadosti o zrušenie určeného termínu pojednávania, boli známe. Súd
dospel k názoru, že neboli splnené podmienky pre odročenie (zrušenie termínu) pojednávania z dôvodu

označeného právnym zástupcom navrhovateľa, v zmysle § 119 O.s.p., a vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
prejednal v jeho a navrhovateľovej neprítomnosti. Navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami zmarili
možnosť zrealizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia.

Odporca neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil písomne. Súhlasil, aby súd vec prejednal a rozhodol

v jeho neprítomnosti.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu č. k. 16Er 2497/2011,
s lustráciou v registri sťažností, so znaleckým posudkom č. 1/2013, č. 1/2014.

Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav:

Zo spisu č. k. 16Er 2497/2011 (EX 8281/2011) vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola tunajšiemu súdu doručená dňa 3.8.2011. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 29.9.2009. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 16Er 2497/2011-9 zo
dňa 30.8.2011 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd právny vzťah medzi
účastníkmi exekučného konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere, považoval za
spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu vo veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, považoval za nespôsobilý exekučný titul. Okresný súd Prievidza

uznesením č. k. 16Er 2497/2011-10 zo dňa 28.9.2011 exekučné konanie podľa § 44 ods. 3 Exekučného
poriadku zastavil.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť
na zbytočné prieťahy v konaní (č. l. 192a spisu č. k. 7C 144/2012).

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní, a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom od 31.12.2012, právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia

nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom od 1.6.2011 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1998 Z. z. o
štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ citovaného zákona podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Hodnotením skutkového stavu veci dospel súd k právnemu záveru, že návrh nie je podaný dôvodne,
preto ho zamietol.

V predmetnej exekučnej veci nedošlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu

exekútora pred dňom 23.4.2009. Súd sa preto uplatnenou námietkou zaujatosti zo strany odporcu
nezaoberal.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, upravujúcim

zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
a/ protiprávny úkon (nesprávny úradný postup),

b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná
ako objektívna, tzn. že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať
zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej
zodpovednosti je článok 46 ods. 3 Ústavy SR.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočnosti prichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom, ktorý by bol z
hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, tzn. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli.Odporca v konaní namietal nedostatky návrhu na začatie konania. V tejto súvislosti súd konštatuje, že
pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu na začatie konania, návrh navrhovateľa v zmysle §

79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisovej značky
exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu, nie je takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať. V zmysle § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom je potrebné
vopred predbežne prerokovať, na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie

nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol súdu len tvrdenie, že vo veci
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol
vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa týka podanej žiadosti o prerokovanie
nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože

Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre podanú žiadosť. Podľa odporcu navrhovateľ
neposkytol, ani napriek opakovaným výzvam v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť
potrebnú pre prerokovanie jeho nároku. Za tohto stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku podal a odporca v zásade uvedenú skutočnosť potvrdil, súd uzavrel, že žiadosť

o predbežné prerokovanie navrhovateľom bola podaná v deň 23.4.2012, nárok bol uplatnený na
základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa
uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, súd považoval podmienku
predbežného prerokovania nároku za splnenú. Súd nevidel v podaní predmetného návrhu pred
uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o nárokoch navrhovateľa, pretože uvedená

šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k uspokojeniu
nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej úpravy § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného
zákona, platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto prípade uprieť navrhovateľovi právo obrátiť sa
na súd s nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s nedostatkom žiadosti o
predbežnéprerokovanienárokuaneposkytnutímnáslednejsúčinnostižiadateľadôsledokzánikunároku

na náhradu škody.

Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu a vzniku škody sa za
nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,

zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody má pritom len ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

Navrhovateľ za nesprávny úradný postup označil porušenie povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote, nečinnosť a zbytočné prieťahy v konaní, vykonanie úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok.

Navrhovateľ tvrdil, že súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa
16.8.2010 (že konanie sa začalo dňa 9.11.2009), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia, pričom omeškanie trvalo viac ako 280 dní.

Zo spisu č. k. 16Er 2497/2011 (EX 8281/2011) vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola tunajšiemu súdu doručená dňa 3.8.2011. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 29.9.2009. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 16Er 2497/2011-9 zo

dňa 30.8.2011 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd právny vzťah medzi
účastníkmi exekučného konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere, považoval za
spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu vo veci konať, a to s poukazom

na neplatnosť rozhodcovskej doložky, považoval za nespôsobilý exekučný titul. Okresný súd Prievidza
uznesením č. k. 16Er 2497/2011-10 zo dňa 28.9.2011 exekučné konanie podľa § 44 ods. 3 Exekučného
poriadku zastavil.Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej
lehote, poskytuje ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Prejav vôle normotvorcu vyjadrený v tejto právnej norme je pritom potrebné ozrejmiť výkladovými
metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný,
gramatický a systematický.

Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom
výslovnevzmyslezákonaneplatí,akideoexekučnýtitulpodľa §41ods.2písm.c/ (t.j.akjeexekučným

titulom notárska zápisnica) a d/ (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje
túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. V
predmetnej veci bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na
vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 nevyplýva, že
lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Naopak, zákon takú lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá
(viď Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 5209/2012-39 z 10.7.2013). Pokiaľ by zákonodarca mal úmysel,
aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora
o udelenie poverenia (situácia, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok), bol by to explicitne

zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ustanovení §
44 ods. 8, § 50 ods. 2, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne)
v tam stanovenej lehote. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný,
jeho ustanovenie § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predpokladá
navrhovateľ.

Vychádzajúc z uvedeného názoru, s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola tunajšiemu súdu doručená dňa 3.8.2011 a súd rozhodol dňa
30.8.2011, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote. Dobu, za ktorú rozhodol vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného

plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu
ochrany spotrebiteľa, považuje za primeranú.

V sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizovaná nečinnosť,
zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy

(§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.) v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom zakotvuje aj čl.
6 ods. 1 vety prvej Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax Ústavného súdu SR ustálila,
že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna

a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v
konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale aj s ohľadom na
konkrétne okolnosti veci. Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu vo veci č. III. ÚS 69/2011,
v ktorom konštatoval, že účastník konania, ktorý počas tvrdenej nečinnosti súdu, prieťahov v konaní,

neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom, koná v rozpore so zásadou každý nech si
stráži svoje práva. Navrhovateľ (oprávnený subjekt z predmetného exekučného konania) nepreukázal,
že by urobil procesné úkony smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci. Súd tiež poukazuje na
nález Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013 týkajúci sa navrhovateľa vo veciach
Okresného súdu Zvolen, vedených pod sp. zn. 27Er 539/2010 a sp. zn. 22Er 915/2010, v ktorých

navrhovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Ústavný súd rozhodol, že základné práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov porušené neboli, hoci konania na okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20 resp. 24mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie). Ústavný
súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová skutočnosť, že sťažovateľka (spoločnosť
POHOTOVOSŤ) pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o 100

až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach), pričom je nevyhnutné vziať daný
fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov v záujme ochrany práv a slobôd iných
subjektov. Súd ďalej poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 606/2012, ktoré sa
týkalo sťažnosti navrhovateľa v obdobnej veci, v ktorej bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podaná dňa 15.8.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo dňa

16.4.2012, ktorá bola predložená dňa 4.5.2012 a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie
poverenia zamietnutá. Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu,
nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na
to, že sťažovateľ (navrhovateľ) podával žiadosti hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne

akceptovateľné. Uvedené závery Ústavného súdu je možné aplikovať aj v predmetnej veci. Navrhovateľ
v predmetnom časovom období podával viacero (v stovkách) exekučných návrhov, ktoré následne
boli predkladané súdu, ako návrhy na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Navrhovateľ musel
vychádzať z daných technických a administratívnych možností súdu, ktorý má spracovať hromadné
žiadosti (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu Prešov č. k. 1Co 122/2014, č. k. 2Co 82/2014, Krajského

súdu Bratislava č. k. 2Co 306/2014, Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 13Co 147/2014, Krajského
súdu Trenčín č. k. 17Co 18/2014, č. k. 5Co 169/2014).

Hodnotiac postup exekučného súdu v zmysle vyššie uvedeného je významné, že žiadosť súdneho
exekútora bola exekučnému súdu doručená dňa 3.8.2011 a exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok, odsudzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti
na tento exekučný titul, exekučný súd viazaný ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledok náležitého
preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, dňa 30.8.2011 žiadosť súdneho exekútora na vydanie
poverenia zamietol. Doba, ktorá uplynula odo dňa doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia, do rozhodnutia exekučného súdu nie je tak významná, aby ju s poukazom na okolnosti
veci, bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť, resp. zbytočné prieťahy. Exekučný súd rozhodol v čase
primeranom skutkovému a právnemu stavu veci.

Navrhovateľ, ako to už bolo uvedené ďalej namietal, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval,
keďže rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že nevydal poverenie,
ale žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Tvrdil, že exekučný súd zasahujúc do skutkového a
právneho stavu obsiahnutého v rozhodcovskom rozsudku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto
úkonov. Súd vytvoril stav reálnej nevymožiteľnosti istiny a príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej. Na jednej strane existuje relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu,
ktorý už nie je možné zrušiť a je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný, a na druhej
strane nie je možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu na zaplatenie

istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci
rozhodnutej.

Podľa § 45 ods. 1, ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní (zákon č. 244/2002 Z. z.) súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,

proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konanie zastaví, okrem iného i z dôvodu, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského
rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa

odseku 1 písm. b/ alebo písm. c/.

Exekučným titulom v predmetnej veci bol rozhodcovský rozsudok.Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je ex offo povinný skúmať,
či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul
nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy,

rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť - rozhodnutie
orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória a súdna
prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné), teda z právneho hľadiska za neexistujúce
a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom

právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku res iudicata. Ak je
predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy, podľa zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, doložky a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci

neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení
zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje
naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie kvality života

občanov. Okrem toho, tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať

základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručenú článkom 46 ods. 1 Ústavy. Toto právo sa

zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je nárok uplatňovaný. V
spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi
z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu jeho práv, až po podaní návrhu na začatie exekúcie
na základe rozhodcovského rozsudku.

V predmetnej veci súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1, ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z., a to po vykonaní materiálneho
prieskumusúladnostiexekučnéhotitulusozákonom.Rozhodcovskúdoložkuvyhodnotilakoneprijateľnú
zmluvnú podmienku, teda ako neplatnú, ktorá nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu
na rozhodnutie sporu medzi účastníkmi. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej

rozhodcovskej doložky bol tak nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa,
a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní už
v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora na podklade exekučného titulu,
ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný,
nakoľko rozhodcovský súd ani nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Exekučný súd

bol preto v prípade nespôsobilého exekučného titulu oprávnený zamietnuť žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok. Najvyšší súd SR pripustil možnosť exekučného
súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť, aj v uznesení sp. zn.
5Cdo 291/2010 z 29.3.2011. I z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR - uznesení IV. ÚS

60/2011 zo dňa 3.3.2011, v ktorom Ústavný súd SR odmietol sťažnosť práve navrhovateľa v súvislosti
s postupom tunajšieho súdu vo veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia
zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za
určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o
návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom

postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku,
je legitímny. Súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo 146/2011 z 13.10.2011
(R 46/2012), kde právna veta znie: „Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu

rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia, ak užpri postupe podľa § 44 ods. 2 vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú
je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.“ V zmysle uvedeného rozhodnutia je správnosť postupu
exekučného súdu v namietanom exekučnom konaní, ktorý vstupuje do rozsudku rozhodcovského

súdu a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky, resp. zákonom prisúdeného plnenia i bez
priamej účasti účastníkov konania, potvrdená. V citovanom rozhodnutí Najvyšší súd SR tiež uviedol,
že keby súd akceptoval vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc, išlo
by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Podľa názoru tunajšieho
súdu, preto nie je správny názor navrhovateľa, že vydaný rozhodcovský rozsudok predstavuje

prekážku veci rozhodnutej, lebo rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt, nemal účinky právoplatného a
vykonateľného rozsudku (porovnaj aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV. 78/2011).
Právna teória definuje tzv. ničotný akt (paakt) i v tých prípadoch, keď vydal akt niekto, kto k tomu nemal
právomoc. Súd poukazuje na ustanovenie § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na
prejednanie veci aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva Slovenskej republiky podrobená
rozhodcovskej zmluve alebo, že rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva

alebo doložka je neplatná, nebráni to veriteľovi uplatňovať svoje právo na súde bez hrozby prekážky
veci rozhodnutej v prípade vydania rozhodcovského rozsudku. Súd ďalej poukazuje na to, že exekučné
súdy žiadosti o udelenie poverenia na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov zamietali už
od roku 2009, preto navrhovateľ nemohol odôvodnene očakávať aj v nasledujúcich rokoch, že súd
bude na základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a vydávať poverenia na vykonanie

exekúcie. Oprávnený neustále predkladal tieto exekučné tituly na vykonanie exekúcie, napriek už
dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxe. Ďalej súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 5MCdo 11/2012 zo dňa 29.4.2013 (porovnaj aj rozsudok Krajského súdu Nitra č. k.
26Co 16/2014), podľa ktorého dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti
oprávneného i povinného) vo fáze exekučného konania, a to podania žiadosti o udelenie poverenia

súdnemu exekútorovi, neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej
sa povinný má prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Navrhovateľ v
priebehu konania predložil znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom
Slašťanom, PhD, na základe jeho žiadosti za účelom zistenia, či je právom Európskej únie zakázané,
aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom

alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Zo záveru posudku vyplýva, že právo Európskej
únie a bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory,
v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským
súdom v rozhodcovskom konaní. Znalec v uvedenom posudku riešil právnu otázku, ktorú však je
oprávnený riešiť len súd. Tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti, v zbytočných

prieťahoch v exekučnom konaní možno pritom objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým je oboznámenie
exekučného spisu. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že súd v exekučnom konaní nemal posudzovať
rozhodcovskýrozsudok,akoexekučnýtitul,aženajehopodklademohlabyťvedenáexekúcia,vovzťahu
k tomu je predložený posudok bezvýznamný, lebo výsledkom posúdenia rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ktoré nebolo

doposiaľ zákonným spôsobom zrušené. V namietanej exekučnej veci súd rozhodoval predovšetkým
podľa vnútroštátnych právnych noriem. Pokiaľ ide o rozhodnutia Ústavného súdu a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, označené v odôvodnení tohto rozsudku, ani v jednej z nich nebol vytknutý postup
exekučného súdu pri prípadnej aplikácii judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Nesprávny úradný
postup exekučného súdu nemohol spočívať ani v tom, že súd nepredložil Súdnemu dvoru Európskej

únie návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, lebo exekučnému súdu nebránilo v rozhodnutí o
žiadosti o udelenie poverenia nevyriešenie žiadnej prejudiciálnej otázky. Rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie, na ktoré navrhovateľ poukázal v podaní:
Doplnenie zásadnej právnej argumentácie, sú rozhodnutiami vydanými najmä po dlhšom časovom
období od času, kedy v exekučnej veci rozhodoval exekučný súd.

Navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to
existenciu nesprávneho úradného postupu.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať

existenciu škody a jej výšku.

Navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014, zo záverov ktorého vyplýva, že majetková škoda
v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o udelení poverenia navykonanie exekúcie predstavuje minimálne 30,76,- eur: mzdové náklady 4,15,- eur, náklady na tlač
5,31,- eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86,- eur, náklady na poštovné 3,01,-
eur, náklady na telekomunikačné služby 4,43,- eur. V predmetnom súdnom konaní si však navrhovateľ

majetkovúškoduvovýškežalovanejsumyuplatnilstým,žepredstavujenáhraduistinyspríslušenstvom,
ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom
súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere. V podaní označenom ako: Stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovanej k obsahu žaloby
uviedol, že podľa jeho názoru preukázal vznik škody označením dôkazov preukazujúcich nesprávny

úradný postup súdu, pričom nie je možné reálne predpokladať, že nesprávny úradný postup súdu
nemal na jeho majetok a aktivity žiaden vplyv (súd vykonaním úradného postupu spôsobil konečnú
nevymožiteľnosť jeho nároku, keď požičané finančné prostriedky viac nemôže získať naspäť a zároveň
o návrhu rozhodoval neprimerane dlho, pričom čas navyše pri hospodárskych aktivitách niečo stojí).
Toto všetko predstavuje škodu na jeho strane. Nečinnosť súdu spôsobila zmenu v pracovných aktivitách
jeho (navrhovateľa) zamestnancov (práca navyše) a v administratívnych postupoch (úkony navyše), a

to v smere zvýšenia objemu prác a postupov. V hraničných prípadoch znamenala nutnosť prijať nových
zamestnancov na pokrytie zvýšeného objemu prác. Dôsledkom je zníženie majetku na jeho strane.
Ako náhradu majetkovej škody si uplatňuje náklady, ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti s
nekonaním exekučného súdu: náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov pomocou informačného systému, náklady na udržiavanie a správu informačného

systému, náklady na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom, na administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (náklady, ktoré musel vynaložiť
na zamestnancov, poštovné, papier, tlač, elektronické služby, atď.) v záujme toho, aby docielil postup
v exekučnom konaní a rozhodnutie o jeho návrhu. Ak by súd bol včas rozhodol, nemusel by sa

prostredníctvom svojich zamestnancov venovať urgenciám, sťažnostiam, evidencii prípadov, kde nebolo
rozhodnuté,atď.Prekonanieniejevýznamnýfakt,akoboloojehonávrhurozhodnuté(čipozitívne,alebo
negatívne), keďže toto nemohlo ovplyvniť jeho činnosť, v snahe dosiahnuť (akékoľvek) rozhodnutie o
návrhu na vydanie poverenia.

Uvedený znalecký posudok je vyčíslením škody spôsobenej v tisíckach exekučných konaní, avšak
agenda NZP, NP, ZE. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody,
nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody. K činnosti označenej ako
overovanie skutočností, či súd rozhodol v exekučnej veci, by
pritom, podľa názoru súdu, pristúpil bez ohľadu na prípadnú existenciu namietaného postupu

exekučného súdu. V predmetnom konaní však si navrhovateľ ani neoveroval, či súd rozhodol v
exekučnej veci, a ani mu nezasielal urgencie. Pokiaľ ide o informačný systém ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi ho k svojej činnosti nevyhnutne potrebuje, a to v období pred spornou
exekúciou, ako i po nej. Navrhovateľ pritom ani nepreukázal k akým konkrétnym úpravám informačného
systému došlo a ani, či je daná príčinná súvislosť s namietaným úradným postupom. Nepreukázal

zvýšenie objemu prác a postupov, a ani ďalšiu tvrdenú majetkovú škodu a jej výšku.

K vymoženiu pohľadávky navrhovateľa, ako oprávneného v exekučnom konaní by vôbec nedošlo.
Majetková škoda, ktorú vyčíslil v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v
exekučnom konaní, mu v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nevznikla.

Navrhovateľ tiež nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej
tvrdil v žalobe. Preto nemožno, z dôvodu nepreukázania (ako to však už bolo uvedené, nedošlo k
naplneniu ani prvého predpokladu zodpovednosti a to nesprávneho úradného postupu) akceptovať ako
dôvod pre takéto priznanie to, že vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote

včas, efektívne a účinne mohol uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k vymožiteľnosti pohľadávky
s príslušenstvom, že došlo u neho, resp. u členov riadiacich orgánov, ako aj u majiteľov k pocitom
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, že došlo k
zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, k zániku už vytvorených podnikateľských plánov,
že došlo u neho k hospodárskej strate, k ovplyvneniu podnikateľských postupov, neistotu v plánovaní

ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie
porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretoženavrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v
peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa

a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na
popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s
dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu
mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii
platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť

považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy voči štátu. Podľa názoru súdu, navrhovateľ sa snaží predmetným návrhom eliminovať po finančnej
stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa
neho porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, že bol nečinný, konal so
zbytočnými prieťahmi, že vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich
neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,
pretože vo veci úspech nemal.

Zdôvodunepreukázaniazákladunárokuzodpovednostiodporcuzavznikškody,neboldôvodnavydanie
medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. S
poukazom na odôvodnenie rozsudku nebolo potrebné podať návrh na kontrolu ústavnosti § 9 zák. č.
514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu, že by mal byť v rozpore s Ústavou SR.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, cestou tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach § 42 ods. 3 O.s.p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).