Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 30, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16CoPr/5/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112233427
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8112233427.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: T. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. T. XX, D., právne
zastúpenému JUDr. Petrom Čurillom, advokátom so sídlom Hlavná 11, Prešov, proti žalovanému: P. T.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XX/A, G., právne zastúpeného JUDr. Petronelou Kaveckou, advokátkou
so sídlom Kolísková 1, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov, č. k. 14Cpr 8/2012-65 zo dňa 22. 05. 2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vec v r a c i a súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobca je povinný nahradiť
žalovanému 100 % trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práv žalovaného a rovnako aj trovy
štátu v sume 3,70 Eur na účet Okresného súdu Prešov.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nárok žalobcu nie je dôvodný, keďže nie je nárokom spoločnosti
na náhradu škody voči konateľom spoločnosti, pretože sa jedná o nárok samotného žalobcu z titulu
nevyplatenej mzdy. Uviedol, že žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by mali svedčať o tom,
že spoločnosť má nárok na náhradu škody voči konateľom spoločnosti a v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno. Podstatnou skutočnosťou bolo to, že nárok, ktorý si uplatňuje žalobca nie je nárokom
v zmysle ustanovenia § 135a Obchodného zákonníka, teda nárokom, ktorý má spoločnosť voči vlastným
konateľom. Z tohto dôvodu žalobu zamietol a z dôvodu procesnej ekonómie sa už nezaoberal ďalšími
námietkami žalovaného.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil iba poukazom na ust. § 135a ods. 1 - 3, 5 Obchodného zákonníka
a ust. § 120 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Uviedol, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa je nesprávne, pretože vôbec neodôvodňoval úvahu, na základe ktorej dospel
k záveru, že jediným ustanovením pre odôvodnenie rozhodnutia je práve ust. § 135a Obchodného
zákonníka Žalobou zo dňa 11. 10. 2012 sa jasne domáhal náhrady škody s príslušenstvom, o čom bolo
vedené aj celé konanie. Prečo súd neaplikoval toto ustanovenie Obchodného zákonníka z rozhodnutia
nevyplýva. Poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Prešov č. k. 33T 217/08, v súvislosti ktorým bol
žalobca odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianskosúdne konanie. Vyššie uvedený rozsudok
odôvodňuje nárok na náhradu škody, ktorá je nesporná a v celom rozsahu aj dôvodná. V súvislosti s
rozhodnutím o trovách konania poukázal na ust. § 150, kedy súd nemusí náhradu trov konania celkom
alebo sčasti priznať. Ide teda o ustanovenie, ktoré predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za
výsledok. Práve skutočnosť, že žalobca sa domáha náhrady škody vyplývajúcej z jemu nezaplatenej
mzdy, zakladá dôvod hodný osobitného zreteľa pri rozhodovaní o trovách konania. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Je názoru, že súd prvého stupňa správne v dôvodoch
rozhodnutia poukázal aj na ust. § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, a to že veriteľ spoločnosti
môže uplatniť náhradu škody voči konateľom vo svojom mene, na vlastný účet, nemôže uspokojiť svoju
pohľadávku z majetku spoločnosti. Poukazoval na to, že žalobca tú istú pohľadávku uplatnil aj v konaní
Okresného súdu Prešov pod sp. zn. 12C 88/2003, konanie, ktoré bolo zastavené z dôvodu výmazu
spoločnosti z obchodného registra. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že išlo o spôsobenie škody
konateľa. Z ďalšieho odôvodenia rozhodnutia vyplýva, že spôsobenie škody konateľovi je potrebné
preukázať v občianskoprávnom konaní. Uviedol, že bol síce rozsudkom Okresného súdu Prešov, č.
k. 33T 217/2008 uznaný vinným podľa ust. § 248a ods. 3 Trestného zákona, avšak žalobca ako
jeden z viacerých uplatňovateľov nároku na vyplatenie mzdy bol so svojím nárokom na náhradu škody
odkázaný na občianskoprávne konanie, a to z dôvodu, aby sa v tomto konaní jeho zodpovednosť
na náhradu škody aj v konkrétnej výške preukázala. Poukazoval ďalej na konanie 14Cpr 8/2012,
v ktorom žalobca nárok na náhradu škody riadne nepreukázal. Odvolával sa síce na ust. § 420
Občianskeho zákonníka, avšak bez toho, aby preukázal predpoklady zodpovednosti tejto škody. Z
dokladov založených v spise vyplynulo, že prácu, za ktorú požadoval náhradu mzdy, nevykonával.
Konateľom bývalého zamestnávateľa žalovaného, bol spolu so žalovaným, aj otec žalobcu, ktorý ako
jediný mal po rozdelení kompetencií spoločnosti riadiť aj otázky finančného charakteru. Žalobca svojho
otca nežaloval, ale žaloval jeho bez toho, aby preukázal, akékoľvek porušenie povinnosti konateľa, a to
po uplynutí premlčacej lehoty na vyplatenie mzdy. Z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 1To 98/2010
vyplynulo, že žiadny zo zamestnancov, a teda ani žalobca nemal byť týmto rozhodnutím odkázaný
na občianskoprávne konanie, pretože nemali byť účastníkmi trestného konania ako poškodení. Nárok
žalobcu na vyplatenie mzdy vznikol podľa Zákonníka práce a premlčal sa najskôr 21. 04. 2004. Tento
nárok nemožno podľa Zákonníka práce uplatniť podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka po uplynutí
premlčacej lehoty. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno. V súvislosti s otázkou rozhodovania trov
konania, namieta použitie ust. § 150 O. s. p. ako dôvod hodný osobitného zreteľa. Toto ustanovenie
je určené pre úplne iné prípady, nie pre konkrétny prípad a neunesenie dôkazného bremena. Navrhol
priznať náhradu trov konania potrebných na účelne uplatňovanie práv spolu aj s trovami odvolacieho
konania.

Podľa § 151 ods. 7 O.s.p., súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky
trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti
tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.

O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 7 O. s. p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu
trov konania vo výške 100% trov konania potrebných na účelné uplatnenie práv žalovaného, s tým, že
po právoplatnosti tohto rozhodnutia o výške náhrady trov konania, rozhodne samostatným uznesením.
Odôvodnil to skutočnosťami, že po skončení dokazovania odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia
rozhodnutia, pričom podľa § 151 ods. 1 O.s.p. je účastník konania povinný trovy konania vyčísliť
najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a odvolanie žalobcu dôvodné.

Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom a
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na
spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutie
odôvodniť (§ 157 ods. 1 O. s. p.), spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Z odôvodnenia totiž
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a
právnymi závermi na strane druhej (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 36/2010).

Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorý jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych
záveroch musia byť riadne a zrozumiteľné odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti
rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené (uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2M Cdo 7/2009).

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
vyžaduje, aby súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné (ZSP 56/2008).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre vyhlásenie rozhodnutia rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 106/2010).

Odvolací súd z obsahu napadnutého rozhodnutia zistil, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie, ktorým
žalobný návrh zamietol, založil iba v podstate na tom, že v danom prípade nejde o nárok spoločnosti na
náhradu škody voči konateľom spoločnosti, pretože ide o nárok samotného žalobcu z titulu nevyplatenej
mzdy a žalobca nepreukázal dôkazy, ktoré by mali svedčiť o tom, že spoločnosť má nárok na náhradu
škody voči spoločnosti. Preto neuniesol dôkazné bremeno práve v tejto rovine.

Odvolací súd bol názoru, že jeho rozhodnutie je predčasné, neúplné a nepreskúmateľné. Z obsahu
žaloby, ktorá bola podaná na súde prvého stupňa dňa 11. 10. 2012, totiž jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že žalobca síce poukazoval aj na ust. § 135 ods. 5 Obchodného zákonníka, ale
aj na ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ďalej na okolnosti súvisiace s tým, že počas trvania
pracovného pomeru žalovaný mu nevyplatil mzdu z dôvodu, ktorého si uplatnil „titulom náhrady škody“
sumu 2 987,45 Eur“ (str. 3 návrhu).

Z doterajšej súdnej praxe je zrejmé, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku.
Ak však súd prvého stupňa v danom prípade nárok žalobcu zamietol s poukazom len na ust. § 135a
Obchodného zákonníka, pričom sám žalobca v návrhu a priebehu konania uviedol, že sa domáha
náhrady škody, potom z obsahu rozhodnutia, nie je zrejmé, prečo súd neaplikoval aj ustanovenia
týkajúce sa náhrady škody, ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a prečo k nim neprijal svoje právne
závery, prečo nevykonal potrebné dôkazy, resp. ak vykonal, ako v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. sa
s jednotlivými skutočnosťami, ktoré počas dokazovania vyšli najavo, vyporiadal a akými úvahami sa pri
rozhodovaní riadil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd to z obsahu rozhodnutia nezistil.

Nie je zrejmá ani úvaha súdu o zodpovednosti žalovaného za predmetný nárok, teda jeho pasívna
legitimácia v tomto spore, aj keď s aktívnou legitimáciou žalobcu sa zaoberal s odkazom na ust. § 135a
Obchodného zákonníka. Z rozhodnutia rovnako nevyplýva, prečo sa súd nevyporiadal so vznesenou
námietkou premlčania, ktorú od počiatku vznášal žalovaný v súvislosti s uplatneným nárokom a ktorý
sa nachádza aj na č. l. 21 spisu, pretože ak by bol ustáli hmotnoprávny základ nároku a zistil, že tento
je premlčaný, nemusel by sa vecou samou tiež ďalej zaoberať. Chýbajú zistenia o tom, o aký vlastne
nárok žalobcu ide, aká mzda mu bola vyplatená alebo nebola, resp. kým a v závislosti na tom aj záver
súdu, či ide o nárok z titulu nevyplatenej mzdy alebo o nárok na náhradu škody, k uplatneniu ktorého
je povinný, žalobca preukázať splnenie predpokladov a ozrejmiť aj dostatočným spôsobom pasívnu
legitimáciu žalovaného účastníka v konaní.

Súd prvého stupňa síce v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že žalobca neprodukoval dôkazy, tieto
sa však mali dotýkať iba právneho záveru súdu, že nejde o nárok spoločnosti na náhradu škody voči
konateľom spoločnosti. V tomto smere sú možno zistenia súdu správne, avšak uplatnený nárok žalobca
neodôvodňoval len poukazom na toto ustanovenie, ale aj ďalšími okolnosťami, s ktorými sa evyporiadal,
nezobral ich do predmetu svojich úvah, nevykonal potrebné dokazovanie a nezistil komplexne, či nim
takto žiadaný nárok je dôvodný alebo nie. V konaní bolo potrebné brať ohľad aj na všetky doklady

predkladané žalobcom, a to pracovnú zmluvu, rozsudok Okresného súdu Prešove, sp. zn. 33T 217/2008
a dôkazy, na ktoré upozorňoval aj žalovaný a predkladal listiny, ktoré neboli vyhodnotené vôbec.

Samozrejme, že pri každom rozhodnutí súd musí dbať na ust. § 120 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého
účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených
dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V napadnutom rozhodnutí absentuje hodnotenie dôkazov súdom, ktoré ním boli vykonané a popísané v
napadnutom rozhodnutí. Rovnako aj tie, ktoré účastníci predkladali. Obmedzuje sa len na konštatovanie
- neunesenie dôkazného bremena v rovine neosvedčenia tej skutočnosti, žeby spoločnosť mala mať
nárok na náhradu škody voči konateľom spoločnosti. Ako však súd prvého stupňa sa vyporiadal aj s
ostatnými okolnosťami a dôkazmi, sa odvolací súd z rozhodnutia nedozvedel.

Z týchto dôvodov mal odvolací súd za to, že je potrebné napadnutý rozsudok z dôvodov jeho
nepreskúmateľnosti a neúplnosti v zmysle ust. § 221 ods. h ). O. s. p. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa vykoná dokazovanie v naznačenom smere a v novom konaní
rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.