Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 6, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/62/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210099
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210099.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného

súdu Čadca č. k. 16C/216/2012-63 zo dňa 23. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudokokresnéhosúduvovýrokochozamietnutínávrhuanepriznanínáhradytrovkonaniaodporcovi
z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania z o s
t á v a n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi na zaplatenie škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca (sp. zn. 4Er/201/2011; povinný
Q. Y.) - spočívajúcom v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 12
mesiacov. Vychádzal z požiadavky kumulatívneho naplnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to porušenia právnej povinnosti
súdom, vzniku a existencie škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a príčinnej súvislosti
medzi nimi.
V označenej exekučnej veci žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa
16.03.2011, pričom exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd uznesením zo dňa
28.03.2011 žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Na základe odvolania oprávneného (navrhovateľa)

bolo dotknuté uznesenie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Následne, dňa 07.02.2012 exekučný
súd vo veci vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
Okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody. Konkrétne nie je zrejmé, v akom
rozsahusaoprávnenýnedomoholexekvovanejsumyaanito,žesajejnemôžedomôcťpriaplikáciiiných
právnych prostriedkov; iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Vyúčtované režijné náklady
navrhovateľa nemôžu byť podľa okresného súdu považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané

na obchodnú činnosť navrhovateľa, ktorý je podnikateľským subjektom. Nie každý obchodný prípad
podnikateľa musí byť totiž ekonomicky výhodný, podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko v podobe
možnosti ekonomického neúspechu.
Okresnýsúdďalejuviedol,ženapriekjehovýzvenavrhovateľnepredložildôkazypreukazujúcevyčíslenú
majetkovú škodu, ani dôkazy preukazujúce, že v období od 16.03.2011 do 07.02.2012 došlo k
insolventnosti povinného, resp. že v čase poskytovania pôžičky povinnému, oprávnený (navrhovateľ)

preveroval návratnosť úveru. Z ďalších spisov Okresného súdu Čadca považoval za zistené, ževoči povinnému sa v období od 21.09.2011 do 18.12.2012 viedlo celkovo šesť občianskoprávnych a
exekučných konaní o zaplatenie dlžôb.
Podľa prvostupňového súdu nie je preukázaný ani vznik podmienok na náhradu nemajetkovej ujmy,

nakoľko návrh je v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný a vychádza len z predpokladov.
Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo nie je samotné konštatovanie práva dostatočným zadosťučinením,
nezdôvodnil, aká nemajetková ujma mu vznikla, ani závažnosť tejto ujmy a jej následkov. Všetky kritériá
je pritom potrebné hodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby,
a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti.

Napokon okresný súd konštatoval, že navrhovateľ neuniesol ani dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti,
že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k takému
zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá znemožnila oprávnenému uspokojiť pohľadávku. V
dôsledku uvedeného za nepreukázanú vyhodnotil i príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym
úradným postupom a škodou, ktorá porušením povinnosti mala vzniknúť.

Samostatným výrokom súd prvého stupňa zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania
(podľa § 109 ods. 1 písm. b/ i § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia o jeho ústavnej sťažnosti.
Nedospeltotižkzáveruorozporevšeobecnezáväznéhoprávnehopredpisu,týkajúcehosasúdenejveci,
s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Taktiež
rozhodnutie nezávisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Poukázal na skutočnosť,

že navrhovateľ neuplatnil právo na vylúčenie sudcov Okresného súdu Čadca a o (ne)vylúčení zákonnej
sudkyne z rozhodovania a prejednávania veci bolo rozhodnuté zákonným spôsobom. Vo vzťahu k
možnosti prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. okresný súd zdôraznil fakultatívny
charakter tohto inštitútu. Jeho prípadná aplikácia by v konečnom dôsledku bola v protiklade/rozpore so
samotným účelom prebiehajúceho konania, nakoľko jeho predmetom je práve posúdenie náhrady škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu - prieťahmi v konaní.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne
úspešnému odporcovi, ktorý si síce právo na náhradu trov uplatnil, ale nevyčíslil ich v zákonnej lehote,
náhradu trov nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Prvostupňovému súdu vytýkal nedoručenie
vyjadrenia odporcu k návrhu pred termínom pojednávania, v dôsledku čoho navrhovateľ nemal
vedomosť o argumentácii a návrhoch na dokazovanie zo strany odporcu. Konajúci súd tak vykonaním
pojednávania (predovšetkým dokazovania) bez toho, aby mal navrhovateľ možnosť predložiť návrhy na

jeho doplnenie a vyjadriť sa k nemu, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V tejto spojitosti
odvolateľ zdôraznil, že podal návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou.
Riadne a včas teda požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a na ich preukázanie
predložil listiny. Okresný súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v
neprítomnosti navrhovateľa.

Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa
vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov a tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR,

či Európskeho súdu pre ľudské práva.
V rámci „vecných“ námietok odvolateľ vyjadril nesúhlas s právnym názorom, že Exekučný poriadok
nestanovuje lehotu 15 dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Je síce pravdou,
že Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 výslovne upravuje len prípad, že súd vydá poverenie v lehote 15
dní, podľa navrhovateľa však z uvedenej dikcie nevyhnutne vyplýva, že v zákonom stanovenej lehote

musí exekučný súd dospieť k jednoznačnému záveru, či poverenie vydá alebo nevydá. Dodal, že ani
pri akceptovaní okolnosti, že súd má na písomné vyhotovenie uznesenia lehotu 30 dní, nebola zákonná
lehota dodržaná.
Kategoricky sa navrhovateľ ohradil voči „inšpirácii“ prvostupňového súdu novou právnou úpravou § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné

právo, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po tom, čo došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Predmetné ustanovenie bolo do právneho poriadku včlenené až 01.01.2013 a nie
je mu možné priznať retroaktívne účinky. Záverom odvolateľ zdôraznil, že okresný súd rozhodoval
bez potreby dokazovania a na základe notoriet, nakoľko konštatoval, že nemá preukázanú výškuškody a ani príčinnú súvislosť. Práve ohľadne týchto skutočností sa však navrhovateľ domáhal vykonať
dokazovanie, čo mu umožnené nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. (z tohto titulu nedotknutým zostal odvolaním nenapadnutý výrok o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v preskúmavanej časti
napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil
na ďalšie konanie.

Z hľadiska procesnej ekonómie je pre zamietnutie (celého) uplatneného nároku postačujúcim
konštatovanie nesplnenia primárnej zákonnej podmienky predmetného zodpovednostného vzťahu, a to
absencie nesprávneho úradného postupu. V tejto spojitosti okresný súd v rámci svojho odôvodnenia
predkladá chronológiu činnosti exekučného súdu (nasvedčujúcu zámeru ju posúdiť) a v závere rozsudku
i (všeobecne) konštatuje, že navrhovateľ nepreukázal ani jednu z vymedzených zákonných podmienok

pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nezaujal však konkrétne
preskúmateľné stanovisko k otázke ne/existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
ohľadne tvrdených prieťahov v konaní.
Dotknutý opis (chronológia) skutkových zistení pritom umožňuje vyvodiť niektoré čiastkové závery,
predovšetkým ohľadne obdobia medzi doručením návrhu na vydanie poverenia exekučnému

súdu (16.03.2011) a prvým rozhodnutím exekučného súdu (28.03.2011); kedy sa javí dôvodným
konštatovanie, že k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo. Vo vzťahu k obdobiu do ďalšieho
rozhodnutia exekučného súdu absentujú konkrétne zistenia prvostupňového súdu. Vzhľadom na
nepripojenie exekučného spisu nie je možné ani odvolacím súdom zistiť, či v danom „rozhodnom“ období
exekučný súd vykonával úkony (a akého charakteru) smerujúce k rozhodnutiu vo veci, eventuálne zistiť

ďalšie súvisiace okolnosti; osobitne, či došlo v neskoršom období k zastaveniu exekúcie, prípadne
vymoženiu dlžnej sumy. Až po riadnom doplnení týchto zistení bude daný priestor na nevyhnutnú úvahu
prvostupňového súdu, či nedodržanie lehoty na vydanie poverenia je možné hodnotiť ako nesprávny
úradný postup.

Následne (po ustálení skutkového základu v naznačenom smere) sa okresnému súdu v závislosti od
jeho zistení ponúkajú aktuálne závery aplikačnej praxe. Ide jednak o závery všeobecných súdov (napr.
rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 7C/277/2012-92 zo dňa 30.10.2013) zdôrazňujúce
nevyhnutnosť osobitného prístupu pri posudzovaní zákonných lehôt v spotrebiteľských veciach (najmä
ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok) z hľadiska „európskeho“ významu spotrebiteľskej

ochrany a súvisiacej objektívne vyššej časovej náročnosti poskytnutia takejto kvalifikovanej ochrany a
jednak o závery Ústavného súdu SR, ktorý konštatoval (napr. I.ÚS 16/2002), že nie každé porušenie
zákonnej lehoty je automaticky porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.

Krajský súd zároveň poukazuje na to, že navrhovateľ sa domáhal nielen (majetkovej) škody, ale súbežne
inárokunanemajetkovúujmu(§17ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenú
pri výkone verejnej moci). Eventuálne konštatovanie porušenia práva vedie k následnej úvahe súdu,
či už samotné takéto konštatovanie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnymúradnýmpostupom,alebojenamiestepriznaťajnemajetkovúujmuvpeniazoch.Jejkritériá

vplývajú (najmä) priamo zo znenia ustanovenia § 17 ods. 3 predmetného zákona.

Úlohou okresného súdu v ďalšom konaní preto bude doplniť nevyhnutné skutkové zistenia a na ich
základe vyvodiť príslušné právne závery vo vzťahu k základnej (a podľa okolností prípadne i k ďalším)
podmienkam predmetného zodpovednostného vzťahu.

Na druhej strane nenáležitou je námietka odvolateľa o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Zodpovedá
doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávaniaanivposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladať

jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3
Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súduSR (napr. I. ÚS 88/2013 z 6.2.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v
obdobných prípadoch.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.