Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/865/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210099
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210099.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16C/216/2012-133

zo dňa 25. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e vo výroku o zamietnutí návrhu a vo výroku o trovách konania
a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zastavení konania o návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa
navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Ten mal spočívať v tom,
že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 4Er/201/2011 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s
omeškaním viac ako 12 mesiacov.

Vychádzal z požiadavky kumulatívneho naplnenia (všetkých) zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Okresný súd skutkovo
ustálil, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa 16.3.2011, pričom
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd uznesením z 28.03.2011 žiadosť o
udelenie poverenia zamietol, ktoré rozhodnutie však bolo na základe odvolania oprávneného krajským
súdom dňa 17.08.2011 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Dňa 7.2.2012 exekučný súd vydal

poverenie na vykonanie exekúcie.
Na tomto základe súd I. stupňa všeobecne vymedzil (s odvolaním sa na závery Ústavného súdu SR),
že nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva, o to viac, ak
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Nadväzne konštatoval, že v období od 16.3.2011 do
16.9.2011 (kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie odvolacieho súdu z 17.08.2011) prieťahy v konaní
nezistil. V ďalšom období - od 16.9.2011 do 7.2.2012 (t.j. v celkovej dĺžke 144 dní) - však už zo strany

exekučného súdu žiadny úkon vykonávaný nebol, malo preto bezodkladne dôjsť k vydaniu poverenia.
Následne prvostupňový súd vyhodnotil ako nepreukázané ďalšie zákonné podmienky dotknutého
zodpovednostného vzťahu - vznik škody (navrhovateľom len paušalizovane uplatňovanej) a existenciu
príčinnejsúvislostimedzitvrdenýmnesprávnymúradnýmpostupomaškodou.Nepriznaniepožadovanej
nemajetkovej ujmy odôvodnil nepreukázaním jednak skutočnosti, prečo (už) konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením, najmä však nepreukázaním samotnej nemajetkovej ujmy,

lebo všetky navrhovateľom uvádzané skutočnosti predstavujú len potenciálnu majetkovú škodu. Dodal,že ani pocity členov riadiacich orgánov navrhovateľa nie sú relevantné z pohľadu možnosti vzniku
nemajetkovej ujmy právnickej osoby.
Samostatným výrokom okresným súdom zastavil konanie o návrhu na prerušenie konania do

rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Vychádzal zo skutočnosti, že ide o
identický (procesný) návrh, o akom už právoplatne rozhodol. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi, ktorý si síce právo
na náhradu trov uplatnil, ale ich nevyčíslil v zákonnej lehote, túto nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia
a vrátenia veci na opätovné prejednanie. V pomerne rozsiahlom odvolaní namietal, okrem iného,
arbitrárnosť, nekonzistentnosť a vnútornú rozpornosť rozhodnutia súdu I. stupňa, z ktorých dôvodov ho
považoval za nepreskúmateľné.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. (z tohto titulu nedotknutým zostal svojou povahou samostatný a odvolaním nenapadnutý
výrok o zastavení konania o návrhu na prerušenie konania) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p. v preskúmavanej časti

zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Z hľadiska procesnej ekonómie sa krajský súd zaoberal len odvolacím dôvodom podmieňujúcim
zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tejto spojitosti však uvádza, že k viacerým
otázkam (rozhodovanie vylúčeného sudcu, kontradiktórnosť konania a ďalšie) opakovane vznášaným

navrhovateľom v obdobných veciach sa už vyjadril v rámci svojej rozhodovacej činnosti a na
predmetných záveroch zotrváva.

Okresný súd síce v intenciách (predchádzajúceho) rozhodnutia odvolacieho súdu doplnil skutkové
zistenia ohľadne obdobia nasledujúceho po zrušení uznesenia exekučného súdu o zamietnutí návrhu

na vydanie poverenia, vo vzťahu k formulovaným úvahám (dotýkajúcim sa daného obdobia) sa však
možno stotožniť s odvolacou námietkou navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ totiž prvostupňový súd za východisko svojich úvah (správne) označil závery aplikačnej praxe
Ústavného súdu SR (o tom, že nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za
porušenie práva), nie je následne zrejmé (okresný súd nevysvetlil), prečo dotknuté závery nevztiahol i na

rozhodné obdobie (po zrušení uznesenia exekučného súdu). Ak by to bolo (len) z dôvodu, že exekučný
súd v danom období nevykonal žiadny úkon, v zmysle takéhoto prístupu by musel byť nesprávny úradný
postup konštatovaný automaticky v prípadoch, ak súd určitú dobu nevykoná žiadny úkon a naopak,
dôvodom liberalizácie štátu by mohla byť jedine okolnosť, že súd priebežne vykonával úkony.
Predmetná konštrukcia však nezodpovedá relevantnej judikatúre Ústavného súdu SR, ktorá vo vzťahu

(práve a len) k navrhovateľovi „prelomila“ nemožnosť liberácie štátu z dôvodu nadmerného množstva
vecí, resp. zaťaženosti súdov a z ústavného hľadiska považuje za akceptovateľnú relatívne dlhšiu dobu
trvania takýchto konaní (vo veciach navrhovateľa), ktorých veľké množstvo zvyšuje faktickú zložitosť
vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania navrhovateľa. Ústavný súd za významné tiež označil, že v
prípadoch hromadných podaní navrhovateľa sa nejedná o osobno-statusový spor, pracovný spor či inak

existenčnú vec pre navrhovateľa, ako i skutočnosť, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa so
všetkými návrhmi navrhovateľa sa nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou súdu poskytnúť
súdnu ochranu v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorý sa v identickom čase tiež
domáhajú súdnej ochrany.
Z uvedeného vyplýva záver, že akceptovateľná je dlhšia doba trvania konania, a to i v prípadoch, kedy

súd po určitú dobu, kvalifikovanú ako „relatívne dlhšiu“ (pričom toto vyhodnotenie je v okolnostiach
konkrétnej veci úlohou okresného súdu), žiadne úkony nevykonával.

Napokon, nie je v konečnom dôsledku ani možné s definitívnou istotou konštatovať, či skutočne uvedené
závery okresný súd na predmetné obdobie neaplikoval (hoci sa to tak z odôvodnenia nejaví), nakoľko

síce vyslovil, že k vydaniu poverenia malo (bezodkladne) dôjsť, z tejto premisy však nevyvodil žiadny
relevantný záver, t.j. nekonštatoval či došlo alebo nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.V dôsledku opísaných vnútorných rozporností napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky kladené na
(riadne) odôvodnenie rozhodnutia súdu vyplývajúce z práva na súdnu ochranu, ktorá okolnosť bráni
v aktuálnom štádiu vecnému prieskumu napadnutého rozsudku a tým aj meritórnemu (konečnému)

rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Nad bezprostredne nevyhnutný rámec krajský súd, vzhľadom na okamih doručenia návrhu na vykonanie
exekúcie a povahu exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, upriamuje pozornosť súdu I.
stupňa na riešenie otázky, či za takýchto okolností sa vôbec na vydanie poverenia vzťahuje zákonná
lehota podľa § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku.

Úlohou okresného súdu v ďalšom konaní bude jednoznačným (rozpory nevzbudzujúcim) spôsobom
vyvodiť a sformulovať závery (predovšetkým) vo vzťahu k základnej podmienke predmetného
zodpovednostného vzťahu - existencii nesprávneho úradného postupu. Pokiaľ táto primárna podmienka
zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci nebude splnená, sú úvahy a závery o (ne)splnení
ďalších kumulatívnych podmienok nadbytočné.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.