Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 10, 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/136/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218291
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Gešvantnerová
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812218291.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Beatou Gešvantnerovou v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ,s.r.ososídlomBratislava,Pribinovaul.č.25,IČO:35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,
Bratislava, Gröslingova č. 4 Bratislava, IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., advokátom a konateľom, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom podaným na súd dňa 27.9.2012 uplatnil voči odporcovi právo na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o žiadosti o zmene exekútora v zákonnej lehote.
Ako oprávnený podal exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora a legitímne očakával, že

súdmuposkytne súdnuochranuavzákonnejlehoterozhodneozmeneexekútora.Vexekučnomkonaní
je pritom povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia
tohto návrhu. Vec pritom nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na posúdenie a rozhodnutie súdu.
Navrhovateľovi bolo doručené uznesenie o zmene súdneho exekútora po uplynutí zákonnej lehoty na
rozhodnutiezodňa28.6.2010,pričomdotejtodobysanachádzal vstaveprávnejneistoty.Totoobdobie

musel navrhovateľ prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia
usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu
pohľadávky navrhovateľom. Majetková škoda teda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného
systému vynaložil sumu 70,- eur, na udržanie a správu informačného systému 40,- eur a na

administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur, ďalej na
administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania vynaložil sumu
15,- eur. Celkom v období medzi podaním návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom vynaložil
márne sumu 175,- eur. Ďalej navrhovateľ vo svojich návrhoch uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu

súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je takej
intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkovýchpráv navrhovateľa, pričom neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným
súdom nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným
a riziko insolvencii povinného. Ďalej nezákonným zásahom boli vyvolané u členov riadiacich orgánov

spoločnosti navrhovateľa a majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti, ďalej bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu vyvolala hospodársku stratu, nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy

vychádzal z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom
konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88
eur, čo predstavuje aliktvótnym pomerom sumu 55,32 eur za každý začatý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu. Keďže v predmetnej exekučnej veci bol súd bezdôvodne nečinný viac ako 263 dní
uplatňuje ako primeranú náhradu škody sumu 442,56,- eur.
V návrhu navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu Prievidza,

súd preto predložil spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza
Krajskému súdu v Trenčíne. Uznesením KS Trenčín sp. zn. 4NcC/620/2012-17 zo dňa 30. 10. 2012
bolo rozhodnuté, že sudkyňa B.. Z. O. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí vedenej
pod sp. zn. 8C/136 /2012, po odchode tejto sudkyne zo súdu a pridelení veci B..W. súd preto predložil
spis opätovne na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza Krajskému

súdu v Trenčíne, tento rozhodol uznesením 4 NcC 16/2013-27 z 24.1.2013, že táto nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Odporca písomným vyjadrením z 14.5.2013 zaujal stanovisko k podanému návrhu. Poukázal
na zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú

povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Je nepravdivé a klamlivé tvrdenie, že
navrhovateľnemávedomosťospisovýchznačkáchuvádzanýchexekučnýchkonaniach,pretoževtýchto
konaniach bol účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným
z dôvodov, pre ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných
práv nečinnosťou exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože

namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, namieta
nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia.
Nie je teda zrejmé, či uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov,
z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v

zákonom stanovenej lehote. Nie vo všetkých konaniach uvádza navrhovateľ kroky, ktoré podnikol na
odstránenie prieťahov v konaní, pričom žiadosť o informáciu o stave konania nie je možné považovať
za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, neuvádza či podal sťažnosť
na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd pritom v
konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto právomoc

má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa 23.4.2012 boli doručené
odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých boli obsiahnuté
aj žiadosti vo veciach, ktoré sú predmetom tohto konania. Návrhy na súd pritom navrhovateľ podal už
dňa 27.9. 2012, teda pred uplynutím 6- mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o predčasne uplatnený
nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil,
neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a
nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu

s povinným a podobne. Odporca preto ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných
žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Čo sa týka namietaného postupu,
a to nerozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote uviedol, že podľa §
44 odst. 9 Exekučného poriadku má exekučný súd povinnosť v rozhodnutí o zmene exekútora poveriť
exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora,

ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Pokiaľ aj v niektorých prípadoch mohol exekučný
súd rozhodnúť o návrhoch na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej
lehoty od doručenia takéhoto návrhu, bolo to spôsobený predovšetkým tým, že pôvodný súdny exekútor
neposkytol exekučného súdu plnú súčinnosť. Navrhovateľ mohol podať účinný prostriedok nápravy apodať predsedovi súdu. Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom stanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa
rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony
- výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov,

doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného
exekútora, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v lehote stanovenej zákonom
považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pôvodný súdny exekútor pritom
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, preto
v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. V návrhu neuvádza, či predmetné
vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na preukázanie vzniku škody by musel
navrhovateľ produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ
ako poskytovateľ spotrebiteľských úverov musí nevyhnutne využívať informačný systém, ktorý využíva

pre všetky pohľadávky, nielen tie, ktoré boli predmetom exekúcie. Požadovať preto paušálnu sumu za
udržanie informačného systému je nesprávne a účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,
ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými
exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Navrhovateľ ďalej nevyužil možnosť podania

sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať prípadnú nápravu. Nie je
možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov
spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda. Nie
je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu

dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho praktiky sú
vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie /k uvedenému odporca
pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/
kb D /2010//, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach

štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie navrhovateľa
v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže škoda
mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna moc
musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy

musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená
vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej
súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej
ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle

zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň
uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.
Navrhovateľ ponariadenípojednávaniavovecisamej doručilsúdupísomné. Popreltvrdenia odporcuo
nesplní procesných podmienok a náležitostí návrhu na začatie konania, v návrhu riadne označil dôkazy ,
ktorých vykonania sa navrhovateľ dovoláva, predovšetkým pripojenia príslušného exekučného spisu.

V ďalšom popísal úkony spojené s procedúrou predbežného prerokovania nároku, odporca nepopiera
podanie žiadosti o predbežné prerokovanie, preto vzhľadom na popieranie uplatneného nároku nie je
možné očakávať, že by predbežné prerokovanie na náhradu škody pred súdnym konaním prinieslo
požadovaný efekt v podobe úhrady požadovanej náhrady škody.

Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil a neospravedlnil sa. Odporca sa na nariadené pojednávanie
nedostavil, svoju neúčasť včas a náležite ospravedlnil, preto súd prejednal a rozhodol vec v ich
neprítomnosti.

Súd vykonal dokazovanie v zmysle návrhu navrhovateľa listinnými dôkazmi, a to oboznámením sa

s exekučným spisom OS Prievidza XEr/XXX /XXXX , úradnými záznamami, písomnými vyjadreniami
účastníkov, zisteniami súdu, na základe čoho zistil tento skutkový stav:V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. XEr/XXX/XXXX, povinná M. K., Ex XXX/XXXX, súd zistil, že
návrh na zmenu exekútora bol doručený súdu 15.10.2009, súd vyzval predtým povereného exekútora o
zaslanie spisu a vyčíslenie trov exekúcie, ktoré poverený súdny exekútor vyčíslil 09.12.2009 a predložil

aj exekútorský spis Ex XXX/XXXX. Súd rozhodnutím z 28.06.2010 právoplatným 12.07.2010 vyhovel
návrhu a poveril vykonaním exekúcie B.. P. C. a zároveň mu postúpil exekútorský spis Ex XXX/XXXX.
Súd zistil lustráciou v Spr registri, že vo veci XEr/XXX/XX nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní,
oboznámil sa obsah spisu XC/XXX/XXXX.
Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v navrhovateľom uvádzaných exekučných konaniach Ex XX/

XXXX, Ex XXXX/XXXX a Ex XXXXX/XXXX nebola predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom
exekučnom konaní oprávnený nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Súd sa oboznámil aj s posudkom doc. B.. O.. M. A. PhD. číslo 1/2013. Znalec podľa posudku zisťoval
či právo Európskej únie obsahuje zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch. Znalec

vychádzal z predpisov Európskej únie, z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie a ďalšej literatúry.
Primárne právo Európskej únie neobsahuje právomoc Európskej únie prijímať záväzný prameň práva v
oblasti uznávania a výkonu rozhodcovských nálezov. Newyorsky Dohovor o uznávaní a výkone cudzích
rozhodcovských rozhodnutí z roku 1958 má prednosť pred nariadením Brusel 1. Uviedol ďalej právny
rámec uznávania a výkonu rozhodcovského konania. Rozhodujúci dopad na možnosť rozhodovať

spotrebiteľské spory v rámci rozhodcovského konania majú ustanovenia Smernice č. 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľský zmluvách. Základným cieľom smernice je
zabezpečiť aby sa nekalé podmienky neuplatňovali v zmluvách uzatváraných so spotrebiteľmi, ak sa
uplatnenia nemajú byť záväzné pre spotrebiteľa ale zmluva má byť ďalej záväzná za tých podmienok že
jej plnenie je možné aj bez neprimeraných ustanovení. Okrem iného citoval že neprijateľná podmienka

je taká, ktorá spôsobí značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa. Okamžité vylúčenie pôsobnosti
smernice je zakotvené v dvoch prípadoch: ak zmluvné podmienky odrážajú záväzné zákonné a
regulačné ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov v ktorých sú členské štáty alebo
spoločenstvo zmluvnou stranou. Tiež sa nevzťahuje ani na definíciu hlavného predmetu zmluvy ani
na primeranú cenu a úhradu ako aj tovar a služby dodávané výmenným spôsobom pokiaľ sú tieto

podmienky zrozumiteľné. Medzi výnimku ktorá nespôsobuje okamžité vylúčenie pôsobnosti smernice
možno zaradiť aj podmienku ktorá bola individuálne dohodnutá ak spotrebiteľ bol schopný ovplyvniť
podstatu podmienky. Teda ani skutočnosť že podmienka bola individuálne dohodnutá nevylučuje
uplatnenie článku 3 ods. 2 smernice číslo 93/13 EHS,( ďalej len smernica ) ak celkové hodnotenie
zmluvy naznačuje že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Podľa znalca

príloha obsahuje orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok ktoré možno považovať za nekalé.
Tiež podľa jeho záveru nemusí byť zoznam nekalých podmienok uvedených v prílohe transponovaný
do vnútroštátnych právnych predpisov. Podľa tejto prílohy za nekalé možno považovať aj podmienky
ktorých účinkom je to zaviazať spotrebiteľa k podmienkam s, ktorými sa nemohol oboznámiť ako aj aby
riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Pri porovnaní znenia prekladu

v tejto časti prílohy v angličtine francúzštine a nemčine uzavrel že správne má byť uvedené že za
nekalémožnopovažovaťajpodmienkyktoréodspotrebiteľavyžadujúabysporyriešilvýlučneosobitným
typom arbitráže ktorá nie je upravená právnymi predpismi ak kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Znalcovi nie je známe ustanovenie akéhokoľvek predpisu
ktoré by prikazovalo aplikovať iba slovenské znenie právnych predpisov Európskej únie. Na podporu

tohto výkladu uviedol viacero rozsudkov Súdneho dvora v spotrebiteľských sporoch. Podľa ich záverov
je všeobecný súd povinný pri aplikácii vnútroštátnych ustanovení vykladať tieto čo najviac vo svetle
znenia smernice a jej účelu. Táto požiadavka vyžaduje aby vnútroštátny súd dal prednosť výkladu ktorý
umožní odmietnuť z vlastného podnetu právomoc založenú na základe nekalej podmienky . Súdny
dvor sa nemôže vyjadrovať k všeobecným kritériám na definovanie pojmu nekalej podmienky. Každá

podmienka musí byť skúmaná v konkrétnom prípade. Tiež poukázal na závery Súdneho dvora podľa
ktorých sa smernica má vykladať tak, aby vnútroštátny súd na, ktorý je podaná žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy pas zrušil toto rozhodnutie z
dôvodu že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti
nie garancie rozhodcovského konania ale v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia.

Podľa záveru znalca súdny dvor nekonštatoval, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je
nekalou podmienkou. Poukázal na rozhodnutie C - 40/08 podľa ktorého sama smernica vykladať tak že
vnútroštátny súd ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku ktorý bol
vydanýbezúčastispotrebiteľamusíhneďpotom,akosaoboznámisprávnymiaskutkovýmiokolnosťamipotrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
v uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v takom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Ak je to tak, prináleží súdu vyvodiť všetky dôsledky ktoré z toho podľa vnútroštátneho práva
vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Podľa znalca z tohto
rozhodnutia vyplýva že možnosť preskúmať nekalý charakter zmlúv v konaní o výkone rozhodcovského
rozhodnutia závisí od rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto
posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Tiež poukázal na

rozhodnutie C - 76/10 podľa ktorého súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
podmienku sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere ktorá bola uplatnená v tomto v rozhodnutí, ak tento
súd má na tento účel nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať a vyvodiť všetky dôsledky ktoré z toho vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, že spotrebiteľ nebude viazaný touto podmienkou. Tiež poukázal na ďalšie predpisy

a odporúčania ktoré uprednostňujú riešenie spotrebiteľských sporov mimosúdnym spôsobom. Záverom
znalca bolo to, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovského konania nie je
zakázané. Podľa znalca príkladmo uvedená nekalá podmienka v prílohe smernice písm. q) ods. 1
sa nemôže aplikovať na rozhodcovské konanie podľa zákona číslo 244/2002 Z.z. z dôvodu znenia
§ 31 ods. 3 podľa ktorého „ Rozhodcovský súd použije rovnako ako súd ustanovenia všeobecne

záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.“ Teda právo Európskej únie všeobecne
bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje aby majetkové spory, v ktorých
zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v
rozhodcovskom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval
súd návrh navrhovateľa za nedôvodný. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnomkonaní vedenom pod sp. zn. XEr/XXX/XXXXX. Pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu na
začatie konania, súd konštatuje, že návrh navrhovateľa v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti
návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek exekučných konaných, v ktorých

malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, nie je podľa názoru súdu
takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať, i keď súd plne prisvedčuje argumentácii
odporcu, že navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať súdne konanie, v ktorom mu mala byť
spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom súdnom konaní bol účastníkom konania. V zmysle
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným

postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol
súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca
nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa
týka podanej žiadosti o prerokovanie nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože MS SR
neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť a keďže podľa odporcu navrhovateľ neposkytol ani

napriek opakovaným výzvam v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre
prerokovanie jeho nároku, čím bol podľa odporcu proces predbežného prerokovania fakticky zmarený.
Keďže požadované údaje k žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľ nedoplnil, nepovažuje MS
SR ako orgán príslušný na prerokovanie žiadosti nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Vo
svojom písomnom vyjadrení odporca uviedol, že dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného

prerokovania nároku je na strane navrhovateľa a nemôže zaťažovať odporcu. Súd však konštatuje,
že i keď je nepravdivé tvrdenie navrhovateľa o tom, že priložil prílohu - potvrdenie MS SR o prijatí
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do konaní v žalobách týkajúcich sa
exekučných konaní Ex XX/XXXX, Ex XXXX/XXXX, Ex XXXXX/XXXX,Ex XXXX/XXXX, pretože
súd si zadovážil všetky uvedené exekučné spisy, pričom ani v jednom súdnom spise, ktorý sa týka

uvedeného exekučného konania sa takáto príloha nenachádza. Za tohto stavu, keď navrhovateľ
tvrdil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podal a odporca potvrdil, že navrhovateľ takéto
žiadosti podal, súd uzavrel, že žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľom boli podané v deň
23.4.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na
skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia

všetkýchžiadostí,súdpovažovalpodmienkupredbežnéhoprerokovanianárokuzasplnenú.Súd nevidel
v podaní predmetných návrhov pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o nárokoch
navrhovateľa, pretože uvedená šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a
je zrejmé, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej úpravy § 15 ods. 1 a §
16 ods. 1 citovaného zákona platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto prípade uprieť navrhovateľovi

právo obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s nedostatkami
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej súčinnosti žiadateľa dôsledok
zániku nároku na náhradu škody.
Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody
sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia
byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone

verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov
zodpovednostného právneho vzťahu. V predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup
Okresného súdu Prievidza v tom, že rozhodol o žiadosti o zmene exekútora oneskorene, keď súd bol

bezdôvodne nečinný viac ako 263 dní. V konaní je taktiež preukázané, že súd o zmene exekútora
rozhodol uznesením z 28.6.2010 a exekučné konanie ukončené nie je. Rovnako je preukázané,
že navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní.
Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch
základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie
nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale
len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti naprieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom
istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,

znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne
príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy
vyššieho stupňa - krajské súdy, NS SR. V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil, napr. NS

SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov
v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Uvedené uvádza aj dôvodová správa k novele
zákona č. 514/2003 Z.z. vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013. I keď súd v
predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody, postupuje podľa znenia zákona

účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona, je dôležité
pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v
ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov
v konaní alebo iného zásahu vychádzať z horeuvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v
tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto

konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní, prípadne žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní v tomto smeče, právoplatného rozhodnutia ES pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
ÚS SR o ústavnej sťažnosti, ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov /viď znenie § 9 citovaného zákona s účinnosťou od 1.1.2013/. Súd si
samozrejme uvedomuje, že predmetom konania nie je posudzovanie porušovania ústavných práv
navrhovateľa, ale posúdenie nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom
súdu, avšak z rovnakých dôvodov z akých dochádza i ku konštatovaniu porušenia ústavného práva.
Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy konaní,

resp. porušenia ústavného práva , ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti podľa
§ 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku /
napríklad vo veci Nálezu ÚS SR III. ÚS 69/2011 z 3.5.2011 ústavný súd konštatoval, účastník konania,
ktorýpočas tvrdenej nečinnostisúduneprejavínavonoksvojunespokojnosťsjehopostupom,postupuje
v rozpore so zásadou vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje práva/, čo možno pripísať iba na ťarchu

účastníka. I keď predmetom konania o nárokoch navrhovateľa je skúmanie nesprávneho úradného
postupu súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považuje za správne
poukazovať i na rozhodnutia ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa posudzuje
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú
tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony

účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Preto súd poukazuje napríklad na rozhodnutie ÚS SR napr.
vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo k porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú
uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. I keď v

danej veci išlo o nedodržanie lehoty na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd prihliadol na jednotlivé
úkony súdu, osobitosť konania, na vyhotovenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú skutkovú, právnu
analýzu súdenej veci vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR, ÚS SR a podobne. V tejto
súvislosti súd udáva, že i keď teda súd v exekučnom konaní urobí úkon po zákonom stanovenej lehote,
nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu. I keď by takýto nesprávny úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ vôbec nepreukázal vznik
škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným postupom. Je potrebné
vo všeobecnosti uviesť, že v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka konania ovplyvnená aj
správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvy súdu v danej lehote nereagoval.

Rovnako nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému
súduSRpreporušeniezákladnéhopráva nasúdnuochranu,právanaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na
ochranu majetku a podobne. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd s takýmito sťažnosťami obrátil, bolitieto sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí podania sťažovateľa,
ako bolo neuvedenie spisových značiek, pod ktorými sa namietané konania viedli, nedoručenie
písomných podkladov - príloh a podobne. Okrem iného Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach

konštatoval, že ústavný súd nemôže nahradzovať úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie /len príkladmo napr. II.ÚS 211/2012 z 3.7.2012, IV.ÚS 374/2012 z 9.8.2012/.
Je teda zrejmé, že navrhovateľ okrem podanej sťažnosti neurobil žiadne iné procesné kroky smerujúce
k urýchlenému rozhodnutiu vo veci. V predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť

na prieťahy v konaní. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období nečinnosti súdu mu vznikla škoda ako
náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie a
správu informačného systém u, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom,
ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania, toto svoje
tvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané pohľadávky v

informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto náklady nemôžu byť zvýšené
v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné podanie žiadosti o informáciu
o stave konania, podanie sťažnosti, ktoré podával vo väčšine prípadov ako hromadné žiadosti o
informáciu o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných spisov, nemohlo
vyvolať u navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako tvrdí. Preto tvrdenie navrhovateľa

o možnej škode je len hypotetické, účelové a ničím nepodložené o to viac, že informačný systém
navrhovateľa neposkytuje zrejme navrhovateľovi ani základnú informáciu pre súd, a to číslo
exekučného konania, pod ktorým sa na súde namietané exekučné konanie viedlo.

Podľa § 44 odst. 7 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9.

2005 oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 odst. 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9. 2005

súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako by došlo
k zastaveniu exekúcie.

V zmysle prechodných ustanovení k uvedenej novele podľa § 238 odst. 1, 2 Exekučného poriadku
sa konania začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31.8. 2005, ak odsek
2 neustanovuje inak. V odseku 2/ sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania
začaté pred 1.9. 2005, medzi ktorými § 44 odst. 7/ a § 44 odst. 8/ nie je. Uvedená úprava platila v

Exekučnom poriadku aj po novele vykonanej zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od 1.12.2006, ktorým
bol do § 44 vsunutý nový odstavec 7/, pričom doterajšie odstavce § 44 odst. 7/ a 8/ sa len prečíslovali
na § 44 odst. 8/ a 9/.

Vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. XX Er
XXX/XXXX a sp. zn. XX Er XXX/XXXX Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu SR
( Pohotovosť) II. ÚS 520/2012-39 z 10. júla 2013 o sťažnosti navrhovateľa) rozhodol, že základné
práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli. Hoci konania na

okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20, resp. 24 mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol
žiadosť súdneho exekútora na vyhovenie exekúcie), ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná,
priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet
exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach)
pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v

záujme ochrany práv a slobôd iných. K námietke, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej
lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že
zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie aleboexekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej

existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesenímzamietne.Naopak,zákontakútolehotuvprípadenegatívnehorozhodnutiaexekučnéhosúdu
neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010). Navyše, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý
v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri
posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky
nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce

všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

V predmetnej veci navrhovateľ tvrdil, že podal návrh na zmenu súdneho exekútora, pričom mu
bolo doručené uznesenie exekučného súdu o zmene súdneho exekútora zo dňa 28.6.2010 a celkové
omeškanie exekučného súdu s rozhodnutím o zmene exekútora trvalo viac ako 263 dní. Tieto skutkové
tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza XEr/XXX/XXXX vyplýva, že oprávnený
podal súdu návrh na zmenu exekútora dňa 15.10.2009, pričom súd následne výzvou žiadal súdneho

exekútora o vyjadrenie a doručenie exekučného spisu, ktorý žiadal o predĺženie tejto lehoty. Dňa 9.
12. 2009 bol súdu doručený exekučný spis spolu s vyjadrením exekútora a vyčíslením trov exekúcie.
Dňa 28. 6. 2010 bolo o zmene exekútora rozhodnuté uznesením 9Er/2900/2006 - 11 zo dňa
28.6. 2010, právoplatné 12.7. 2010. Exekúcia ukončená nie je. I napriek tomu, že v danej veci
súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť

nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma.
Pre objektívne dôvody súd nemohol dodržať zákonnú lehotu, pretože pre rozhodnutie vo veci potrebuje
súčinnosťpôvodnéhosúdnehoexekútora,oktoréhotrováchsúdprizmene osoby exekútorarozhoduje.
Exekučný súd je povinný spolu s uznesením o zmene exekútora postúpiť aj exekučný spis, pričom
súd musí pri priznávaní trov exekútora podrobne preskúmať uplatnené trovy pôvodného súdneho

exekútora. Okrem toho navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, a to podať
sťažnosť predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práv v exekučnom konaní v zmysle § 3 odst. 7 v
spojitosti s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, alebo obrátiť sa na ÚS SR s požiadavkou
o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
pričom navrhovateľ nevyužil ani jednu z možností. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého

predpokladu zodpovedného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu OS
Prievidza vo veci XEr/XXX/XXXX , súd sa otázkou uplatnenej škody nezaoberal. Nebolo ďalej vôbec
preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní,
by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým teda naplneniu účelu exekučného
konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť

pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá by
spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. Len pre úplnosť súd konštatuje, že
poverený súdny exekútor mohol vykonávať všetky úkony exekučného konania až do času rozhodnutia
súdu o zmene súdneho exekútora, pričom vzhľadom aj na čas od začatia exekučného konania do
podania návrhu na zmenu exekútora je zrejmé, že dôvodom nevymoženia pohľadávky oprávneného

je zrejmá nemajetnosť povinného, keďže exekúcia trvá a ukončená nie je . V súvislosti s nevydaním
rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej
škody. Samotné spísanie žiadosti o informáciu považuje súd za bežný postup účastníka exekučného
konania. Tvrdenia navrhovateľa , že mu vznikla majetková škoda v sume 175,- eur a nemajetková
ujma 442,56 eur sú ničím nepodložené. Súd si je vedomý toho, že k rozhodnutiu o zmene exekútora

došlo až po sedem a pol mesiaci od doručenia žiadosti, avšak len v tejto samotnej skutočnosti nemožno
vidieť nesprávny úradný postup, ktorý by založil nárok na náhradu tvrdenej škody.Pokiaľ ide o návrh oprávneného na vykonanie znaleckého dokazovania na zistenie výšky škody,
súd tento dôkaz nepovažuje za potrebné vykonať vzhľadom na konštatovanie neexistencie takého
nesprávneho úradného postupu, ktorý by vôbec nárok na náhradu škody založil.

Onáhradetrovkonaniabolorozhodnutépodľa§ 142ods. 1O.s.p.. Vkonaníbolúspešnýodporca, tento
náhradu trov konania neuplatnil, nešpecifikoval, preto súd o jeho trovách ani nerozhodoval. Náhradu
trov konania uplatnil navrhovateľ, ktorý však v konaní úspešný nebol, jeho návrh súd zamietol, preto
mu náhrada trov konania neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd
v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu vo dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí obsahovať
označenie účastníkov konania, voči ktorému rozsudku smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, v čom odvolateľ vidí nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu, čoho sa odvolaním
domáha, musí byť podpísané a datované. Odvolanie možno odôvodniť len z dôvodov podľa § 205

ods.2 O.s.p..