Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 23, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/7/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707212509
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6707212509.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598 zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, AK Bratislava,
Pribinova 25, v odvolacom konaní zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Bratislava,
Grösslingova 4, proti povinnému V. O., nar, XX.X.XXXX, bytom O., O. X, pre uspokojenie pohľadávky
oprávneného vo výške 963,95 Eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,

Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 4255/2007, na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11 Er/4885/2007-67 zo dňa 23.7.2012 takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresným súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, lebo rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný
titul znemožňovala voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní
vystupoval na strane žalovaného, a preto ju bolo potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú
podmienku v neprospech spotrebiteľa. Súdnemu exekútorovi súd náhradu trov nepriznal.
Uznesenie okresného súdu odvolaním napadol oprávnený, v ktorom veľmi obšírne vo viacerých

smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval výhrady voči prvostupňovému rozhodnutiu.
Predovšetkým namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a tým aj
rozhodcovskú doložku. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom
konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo
veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Extenzívna
interpretácia ust. § 44 ods. 2 EP tak, ako je u danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom

rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces ako aj
v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty.
Naviac exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie uvedeného ustanovenia EP a
to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom
ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Ak márne uplynie lehota určená v zákone
o rozhodcovskom konaní (v procesnom predpise) je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné,

pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu a to vrátane
účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Iba v rámci zákona o rozhodcovskom konaní a za účelom
dosiahnutia v ňom vytýčených cieľov je možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie. Zákonodarca priznal všeobecným
súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o
zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe

zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkon
tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Exekučný súd mal srozsudkom rozhodcovského súdu nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu v opačnom
prípade by došlo k porušeniu zásady rovnocennosti. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd
viazaný rovnako ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou

rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka
v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a
nedostatky exekučného titulu. V prípade, že by sa súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou
ustanovenia § 44 ods. 2 EP odvolateľ žiadal, aby postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.
s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods.

2, veta prvá a druhá EP s článkom 1 ods. 1, veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrannej dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ak účastník
odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie
súladu aplikovanej normy s Ústavou SR, má všeobecný súd v zásade možnosť: buď vykoná ústavne
konformný výklad právnej normy alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne
súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníkom a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno

pod domnienkou (článok 144 ods. 1 Ústavy), či pod dospením k záveru (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.
s. p.) rozumieť úplne voľnú úvahu súdu (viď. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 269/09 zo
07. 07. 2009). Odvolateľ tvrdil, že exekučný súd mohol pristúpiť k zastaveniu exekučného konania
realizovaného na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania v zmysle
ust. § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Uvedené ustanovenie explicitne upravuje konanie

bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského
súdu. Exekučný súd porušil princíp legality ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov
konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený mal pred
exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, bolo s ním zaobchádzané odlišne v porovnaní so
stranou povinného. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením

- obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože takýto dôvod
je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.
Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a
§ 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikované ust. § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, čím porušil právo oprávneného

na súdnu ochranu. V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem oprávnený
poukázal aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej
úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd
nemoholriadiťresp.nemoholsjejaplikácievyvodzovaťurčujúcezáveryformujúcekonečnérozhodnutie.
Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach, spotrebiteľských zmluvách nemá všeobecnú

záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom EÚ a nie všetkým fyzickým a
právnickým osobám. Pri označenej Smernici neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok, a to pretože
bola správne transponovaná do právneho poriadku SR (zák. č. 150/2004 Z. z. ) a je zabezpečená jej
úplná účinnosť. Navyše exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach súdneho
dvora EÚ, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné, lebo nemajú všeobecnú záväznosť, ich

adresátom nebol členský štát. Okresný súd porušil aj princíp rovnosti zbraní lebo oprávnený bol uvedený
do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných
osôb v porovnateľnom postavení. Oprávnený ďalej namietal, že nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho
právnom postavení. Exekučný súd navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to,

aby bez existencie akýchkoľvek obáv s reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnenému
voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a núteného preto
voči povinnému vymáhal a práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie
vypočuť oprávneného, nakoľko povinný prechovával voči nemu averziu a pocit antipatie. Oprávnený
ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne

rozhoduje o jeho právach a to v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu, nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Exekučný súd uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania lebo napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci. K záverom uvádzaným v odôvodnení rozhodnutia exekučný súd dospel len na

základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu a jeho úvaha nemôže byť podkladom pre
rozhodnutie. Ak by aj postup súdu bol považovaný za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie
nebolo vykonané zákonným spôsobom lebo účastníci nemali možnosť vyjadriť sa a navrhovať ďalšie
dokazovanie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkom konania konať pred súdom resp.konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. V prípade, že by zákonodarca
chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia medzi taxatívne uvedenými dôvodmi v § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní by nepochybne uviedol aj ďalšie písmená § 40 a teda ďalšie dôvody

resp. okruhy prieskumu exekučného súdu. Ďalšie dôvody však tam uvedené nie sú, a preto exekučný
súd si podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nie je
oprávnený v exekučnom konaní riešiť, a preto ak zastavil exekučné konanie, konal v rozpore so
zákonom, čím odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Exekučnému súdu prislúcha len
oprávnenie skúmať, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a

nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorému prieskumu slúži odlišný inštitút
uvedený v ust. § 40 Zákona o rodine, a ktorý povinný nevyužil. V záujme právnej istoty je potrebné
konštatovať, že rozhodcovská doložka nebola napadnutá, a preto je v súlade s právom, a preto je
platná. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny
súd, pričom nešlo o fiktívnu možnosť voľby. Skutočnosť, že povinnosť si nesplnil spotrebiteľ a teda
žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Možnosť

voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ.
Oprávnený namietal aj exekučným súdom nesprávny výklad § 53 ods. 1 OZ, že rozhodcovská doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Kuvedenémuzáverusúddospellennazákladedomnienky,nešpecifikovanéhopredpokladuavlastného
nepodloženého úsudku. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o

spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažnéprostriedkysícedočasne,avšaknazákladezmluvyoúverevzmysle§497anasl.Obchodného
zákonníka, a preto i všetky právne vzťahy sa mali spravovať uvedenou právnou normou. Oprávnený
poukazoval aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, lebo nie je možné
odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné

strany dohodnúť. Aplikáciou moderačného práva by súdy nabádali podstate dlžníka neplniť záväzok.
Oprávnený nesúhlasil, ak exekučný súd zastavil exekúciu aj v časti poplatkov za poskytnutie úveru a
za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou rozhodcovského rozsudku, a na ktoré mu vznikol nárok. Ak
exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom, preto môže vykonať revízny postup

vo vzťahu k exekučnému titulu len v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní, dbajúc na existenciu § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní len
v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný
súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné

práva účastníkov exekučného konania, právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces, vlastniť
majetok, na pokojné užívanie majetku. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu oprávnený žiadal
odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie, lebo exekúciu zastavil bez toho, aby nariadil pojednávanie.

Oprávnený podal návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ za účelom predloženia Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku
v nasledujúcom znení:
1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?
2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohysmerniceRady93/13/EHSz5.Apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky

spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu ?3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal, bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. návrh na prerušenie konania zamietol a

uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1, 2 z vecne správnych dôvodov potvrdil.

Odvolací súd sa predovšetkým ako s prvoradou otázkou vyporiadal s návrhom oprávneného na
prerušenie konania v zmysle postupu podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p..

Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor

Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (článok 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva - ÚvES C 325, 24. 12. 2002).

Pri posúdení návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa špecifického dôvodu vyplývajúce z
uvedeného zákonného ustanovenia je nevyhnutné vychádzať z jeho charakteru a plne rešpektovať

povahu a sledovať účel tohto osobitného právneho inštitútu komunitárneho práva. Podľa judikatúry
Súdneho dvora je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08:
„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka ako taká je tá, ktorá je predmetom sporu
vo veci samej, spĺňa kritéria požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1

Smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

V zmysle článku 234 Zmluvy o založení ES odvolaciemu súdu nevyplývala povinnosť požiadať o
vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ale je výlučne na jeho zvážení, či zvolí takýto postup vzhľadom
na nutnosť požiadať prejudiciálne Súdny dvor ES o výklad práva Európskej únie, pretože sa domnieva,

že otázka dotýkajúca sa platnosti či aplikácie únijného práva v konkrétnom konaní je sporná. Odvolací
súd v danej exekučnej veci nepovažuje za nutné postupovať v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.
s. p., prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných otázkach výkladu komunitárneho
práva nepovažuje za potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie súdu a to z dôvodu, že žiadnu právne
relevantnú skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie v danej exekučnej veci nepovažuje za spornú.

Odvolací súd taktiež poznamenáva, že v obdobných prejudiciálnych otázkach ako navrhuje oprávnený
bol už vyslovený právny názor Súdneho dvora ES, keď vydal rozhodnutie vo veci POHOTOVOSŤ
C-76/10zodňa16.11.2010apostupexekučnýchsúdovplnezodpovedázáveromobsiahnutýmvdanom
rozhodnutí. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú

povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom.
Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za
nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť
sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Z uvedeného dôvodu, preto odvolací súd návrh

oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. zamietol. Odvolací
súd vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) po preskúmaní uznesenia
prvostupňového súdu, aplikujúc ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového
súdu i napriek tomu, že exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP namiesto § 57 ods. 1 písm.
a/ EP, lebo exekúcia vôbec nemala začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné. Takáto iná právna

kvalifikácia nemá žiadny vplyv na vecnú správnosť výsledku rozhodnutia.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým skúmať, či podklad na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým exekučným

titulom v zmysle ust. § 41 EP. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul na návrh účastníka
alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistené nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne
procesne zareagovať. Námietkou oprávneného, že exekučný súd nebol oprávnený na preskúmavanierozhodcovského rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj
s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 456/2011-19 z 23. 11. 2011, v ktorom
uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu, v

ktorom koľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu pre ktorý by bolo potrebné už začaté
exekučné konanie zastaviť. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení § 44 ods. 2, § 57 ods. 1, 2
Exekučnéhoporiadkuakoaj§45ods.1,2Zákonaorozhodcovskomkonaníjedanézákonnézmocnenie
exekučnému súdu v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania. Neobstojí

ani argumentácia oprávneného spochybňujúca postup súdu s akcentom na údajné porušenie ústavne
garantovaných práv oprávneného ako účastníka konania na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o
neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve, dospel na podklade
listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky
skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú

zrejmé s obsahu predloženej zmluvy a všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné
konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného ako účastníka konania.
Rovnako nemá zákonné ani skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti
konania, nakoľko voči uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje, či už žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného § 57 ods. 1 písm. g)

EP pre neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2, veta posledná, § 58 ods. 4 EP)
a preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu ako súdu prvého stupňa,
je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.

V danej veci okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej

skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský
vzťah a následne aj obšírne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka svoje
rozhodnutie zdôvodnil. Argument poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES a
Judikatúry Súdneho dvora ES ako je argument poukazujúci na nepresný preklad slovenského znenia
písm. q) bodu 1 Prílohy Smernice nie z hľadiska správnosti rozhodnutia prijatého právneho názoru

súdu zásadný, nakoľko okresný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu
dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie
článkov Smernice Rady ES č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993, v nadväznosti na výklad danej Smernice
obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Oprávnenývodvolanípolemizujeosprávnostiprávnehoposúdeniazmluvyoúvereakospotrebiteľského
úveru a tým aj podriadenie sa tohto zmluvného vzťahu pod režim upravený príslušnými ustanoveniami
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu podpísania
zmluvy z dôvodu jeho povahy ako absolútneho obchodu. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje
úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti

alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy legs specialis. Popri tejto
špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve vrátane služieb na finančnom trhu upravený v ust. § 53 a nasl. Občianskeho
zákonníka v spojení s ust. § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ust. § 3 ods.
3 neskôr prijatého zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Nekalosť rozhodcovskej doložky je

možné posudzovať podľa generálnej klauzuly § 53 ods. 1 Obč. zák. zakotvenej do zákona od 01. 04.
2004. V danej právnej veci ide o typovú, spotrebiteľskú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky. Odvolací
súd sa zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami neprijateľnej podmienky,
za ktorú sa považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2.
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v

neprospech spotrebiteľa. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel odvolací súd k záveru, že
rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ). Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti takéhoto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej

formulárovej zmluvy ovplyvniť resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v ustanoveniach zmluvných dojednaní, po
tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny procespred nezávislým všeobecným súdom. Argumenty oprávneného v odvolaní dotýkajúce sa polemiky
oprávnenosti a primeranosti dohodnutých úrokov z omeškania, poplatkov sú bezpredmetné, nakoľko v
odôvodnení uznesenia sa exekučný súd touto problematikou ani nezaoberá a tak aj odvolacie dôvody

v tejto časti smerujú zjavne voči inému súdnemu rozhodnutiu.

Nedôvodná je i námietka oprávneného, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Pre záver o

vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením
zmluvy, pretože je zrejmé že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako
dodávateľom.

Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia
zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym

exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul bolo treba považovať za materiálne
nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu
vo vykonaní exekúcie. Rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom na základe, ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol
nárok, ktorého vymoženie by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Oprávnený v postavení dodávateľa

s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať
aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd
nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj
základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu
rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie (§

44 ods.2, 3 EP). Neplatná rozhodcovská doložka znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský
rozsudok,ktorýnemožnovykonať.Judikatúrasúdovvrátaneeurópskehosúdunevyžaduje,abynakaždý
argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, preto odvolací súd so zreteľom na
neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami
oprávneného. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie prvého stupňa ako vecne správne

podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. aj keď za dôvod zastavenia exekúcie bolo potrebné považovať neexistenciu
vykonateľného rozhodnutia v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) EP, pričom iná právna kvalifikácia nemá vplyv
na vecnú správnosť výsledku rohodnutia.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté s poukazom na ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení

s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.
Oprávnený v odvolacom konaní nebol úspešný a povinnému a súdnemu exekútorovi v jeho priebehu
žiadne trovy nevznikli.

Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.