Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, October 15, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/83/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115204911
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8115204911.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Home Credit

Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného
Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany
proti žalovanej: F. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, XXX XX Ľ. o zaplatenie 403,68 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 343 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne zo sumy 82,32 € od 18.09.2012 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu iných trov konania v prospech jeho právneho
zástupcu Advokátskej kancelárie Goliášová Gabriela, s.r.o. vo výške 16,80 €, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou tunajšiemu súdu dňa 27.02.2015 sa žalobca domáhal na žalovanej zaplatenia sumy
403,68 € s prísl..
V žalobe uviedol, že dňa 29.12.2011 uzatvorili žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník úverovú zmluvu

č. 6111330974, ktorou sa žalobca zaviazal žalovanému poskytnúť dohodnutý úverový rámec vo výške
350 €. Neoddeliteľnou súčasťou uzatvorenej zmluvy sú úverové zmluvné podmienky.
Poskytnutý úver sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 4% z
dlžnej čiastky, najmenej však 12 €, ktorých termín splatnosti je určený v zmluve. V jednotlivých splátkach
je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny, úroky a poplatky.
Žalovaná nedodržala platobnú disciplínu vyplývajúcu zo zmluvy a poskytnutý úver v dohodnutej lehote
nevrátila.Dňa28.08.2012žalobcavyzvalžalovanúkúhradedlžnejsumyvcelkovejvýške468,68€spolu

s upozornením na jej vymáhanie súdnou cestou v prípade jej neuhradenia do požadovaného termínu.

Na výzvu súdu žalobca žalobu doplnil svojím podaním došlým súdu dňa 14.10.2015, v ktorom rozpísal
ako žalovaný svoje záväzky plnil a ako žalobca dospel k dlžnej sume.

Žalobca v žalobe prezentuje názor, že v prejednávanej veci išlo o revolvingový úver, pri ktorom nemožno
určiť RPMN a takisto nemožno vopred odhadnúť počet splátok.

Súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom dňa 15.10.2015 v neprítomnosti účastníkov konania (§
101 ods.2 O.s.p.), na ktorom vykonal dokazovanie obsahom spisu a zistil nasledujúce:Dňa 29.11.2011 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom uzatvorená úverová
zmluva, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úverový rámec vo výške 350 € s výškou mesačnej
splátky 4% z dlžnej čiastky, najmenej 12 €. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú úverové zmluvné

podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s.

Z výpisu čerpania, splátok a úhrad, predloženého žalobcom, súd zistil, že žalovaná do dňa rozhodnutia
súdu vrátila sumu 0 €.

Žalobca požaduje zaplatiť:

- istinu vo výške 343 €,
- úrok vo výške 48,22 €,
- poplatok za výber z bankomatu vo výške 9,00 €,
- vyčíslený úrok z omeškania vo výške 85,55 €.

-
Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd z nasledovných ustanovení právnych predpisov:

Podľa § 1 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - Spotrebiteľským úverom na účely
tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

Podľa§2písm.d)zákonač.129/2010Z.z.-naúčelytohtozákonasarozumiezmluvouospotrebiteľskom
úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa

zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z.z.

(1) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej
jednojejvyhotovenievlistinnejpodobealebonainomtrvanlivommédiu,ktoréjedostupnéspotrebiteľovi.

(2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti:

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu

podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny

štvrťrok.

Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru

Podľa § 11 ods.1 písm.a) zákona č. 129/2010 Z.z. - (1) Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1
a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

Je nesporné, že žalobcom bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver vo forme revolvingového

úveru - úverového rámca. Tento úver žalovaný splácal tak, ako to vyplýva zo žalobcom predloženého
splátkového kalendára, z ktorého vyplýva jednak zaplatená istina, jednak zaplatené úroky a poplatky.Podľa názoru súdu predložená zmluva o úvere má vady, ktoré spôsobujú, že úver bol bezúročný a bez
poplatkov. Uvedenou vadou je absencia údaja o RPMN (ale aj údajov podľa § 9 ods.2 písm.f, y), teda
o ročnej priemernej miere nákladov.

Súd má za to, že žalobca bez zákonnej opory uvádza, že výšku RPMN nie je možné pri revolvingovom
úvere určiť, pretože sa dopĺňa a tak sa menia údaje relevantné pre výpočet pre RPMN, poukazujúc aj
na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010.
Súd konštatuje, že vyššie uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Prešove nie je viazaný a poukazuje
na to, že bolo vydané za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. (za platnosti ustanovenia § 3 ods.6 - Pri

úveroch formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou
iným spôsobom ako na kreditné karty alebo, ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov ... ),
pričom o tejto otázke existujú aj iné rozhodnutia.
IdenapríkladorozhodnutieKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.17Co/215/2012zodňa10.10.2012,
ktorý zaujal právny názor, že: „Pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch v § 4 ods. 2 písm. g) určil
ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru)

akcentujúcjejdôležitosťzákonnýmznením,žeakniejeRPMNuvedená,spotrebiteľskýúversapovažuje
za bezúročný a bez poplatkov, navrhovateľ ako dodávateľ finančnej služby a profesionál na finančnom
trhu nemôže túto skutočnosť opomínať, resp. zanedbávať.“

Zákon č. 129/2010 Z.z. obsahuje jedinú výnimku z povinnosti pri poskytnutí spotrebiteľského úveru

uviesť RPMN, a to v § 10 ods.1, podľa ktorého

(1) Zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, musí obsahovať tieto náležitosti:
a) podľa § 9 ods. 2 písm. a), b), d), f), g), i) a w),

b) povinnosť spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške,
c) výšku poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu meniť.

Podľa § 2 písm.e) zákona č. 129/2010 Z.z. - povoleným prečerpaním sa rozumie forma spotrebiteľského

úveru, ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho
zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený u veriteľa.

Podľa dôvodovej správy k § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. - povoleným prečerpaním sa rozumie
kontokorentný úver.

Podľa cs. wikipedie - revolvingový úvěr je krátkodobý úvěr s možností obnovování. Z hlediska čerpání úvěru funguje podobně jako úvěr z
kontokorentního účtu , na
rozdíl od něho je ovšem účelový a nezávislý na konkrétním běžném účtu .

Podľa www.zivotnapadum.cz - kontokorentní úvěr je součástí běžného
účtu. Revolvingový úvěr se na rozdíl od kontokorentního zřizuje vedle běžného účtu a má jiné podmínky
na splácení i poskytnutí.
Podľa www.finance.sk - Povolené prečerpanie resp. kontokorentný úver

(skrátene kontokorent), slúži na krátkodobé preklenutie nesúladu medzi príjmami a výdavkami klienta.
Banka poskytne ku korunovému alebo devízovému bežnému účtu klienta povolenie tzv. debetného
limitu, čiže "čerpania do mínusu". Jedná sa o formu úveru, ktorý sa dá čerpať a splácať kedykoľvek.
Podľa § 3 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia - po uzatvorení ÚZ zriadi

spoločnosť klientovi úverový účet pre čerpanie poskytnutého úveru do výšky prideleného úverového
rámca.
V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca žalovanému poskytol revolving a nie kontokorent (povolené
prečerpanie). Vyplýva to z toho, že kontokorent sa poskytuje na už existujúci bežný účet a umožňuje
čerpanie do mínusu. V danej veci však tento úver neexistoval a zriaďoval sa až po uzatvorení úverovej

zmluvy. Žalobcu tak mal povinnosť v zmluve uviesť údaj o RPMN za využitia Prílohy č. 2 zákona č.
129/2010 Z.z.
Žalobca je teda povinný upraviť ním poskytované podmienky úveru do takej podoby, aby boli v súlade
so zákonom č. 129/2010 Z.z.V rámci právnej argumentácie poukazuje súd na nasledujúce rozhodnutie Krajského súdu Žilina, sp.
zn. 10Co/514/2014 - „V prejednávanom prípade sa jedná o spotrebiteľský úver formou revolvingu (na
základe kreditnej karty). Pri tejto forme úveru je stanovený „len“ tzv. úverový rámec, teda suma, do výšky

ktorej spotrebiteľ môže úver čerpať. Skutočná výška čerpaných prostriedkov, a od nej sa odvíjajúca
výška splátok, prípadne spôsob čerpania (pravidelnosť, výška atď.) sú však v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy neznáme. Nakoľko tieto údaje sú podkladovými pre určenie RPMN, nemožno údaj o reálnej
výške RPMN pre daný, ešte len budúci úver, v čase uzatvorenia úverovej zmluvy určiť.
Na druhej strane však je možné stanoviť výšku RPMN pre určitú modelovú, východiskovú situáciu,

vychádzajúc z nastavených parametrov úverovej zmluvy v čase jej podpisu. Je možné vychádzať
napríklad z výšky úverového rámca ako výšky poskytnutého úveru (ktorú výšku je možné pre účely
výpočtu rozdeliť aj na niekoľko častí), výšky splátok (keďže je zrejmé, že každá splátka je vo výške 4
% výpočtu rozdeliť aj na niekoľko častí bod 39. zmluvy), pri splatnosti každej splátky vždy k 20. dňu v
mesiaci (bod 53. zmluvy), na základe čoho je možné stanoviť aj konečný počet splátok.

Uvedenému napokon korešponduje i znenie Hlavy 5 § 9 úverových podmienok samotného navrhovateľa
(č.l. 8 spisu), obsahujúce uvedenie (príkladmo) RPMN za vymedzených/konkrétnych okolností.
Predmetný „výpočet“ však mal byť obsahom úverovej zmluvy, nie len prílohy majúcej charakter
všeobecných zmluvných podmienok, ktoré predstavujú dojednania technického a vysvetľujúceho
charakteru, bez možnosti dojednať (v nich) podstatné náležitosti právneho úkonu.

Pokiaľ teda úverová zmluva zo dňa 26.5.2010 údaj o RPMN určený v zmysle predchádzajúceho odseku
neobsahuje, keď odvolateľ netvrdil opak, je opodstatnený záver súdu prvého stupňa, že úver sa v
prejednávanom prípade považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. j/ v spojení § 4 ods. 3
zákonaospotrebiteľskýchúveroch).Možnovdanejspojitostidodať,žeúčelomzakotveniaobligatórneho

charakteru (uvádzania) údaja priemernej hodnoty RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere je, aby
spotrebiteľ, ktorý ju uzatvára, mal možnosť porovnať tento údaj (vypovedajúci o priemernej výške RPMN
od všetkých poskytovateľov úverov pre obdobné typy úverov) s údajom - výškou RPMN, pri ktorej je mu
poskytovaný úver od dodávateľa, s ktorým uzatvára predmetnú zmluvu, a posúdiť, či poskytovaný úver
je pre neho výhodný alebo nie (v porovnaní s inými poskytovateľmi obdobných úverov). Absencia tohto

údaja v zmluve znemožňuje spotrebiteľovi vyhodnotiť výhodnosť jemu poskytovaného úveru.

Odhliadnuc od konštatovaného, ďalším obsahovým nedostatkom zmluvy o úvere zo dňa 6.5.2010 je
vyjadrenie údaja o ročnej úrokovej sadzbe úveru (bod 40. zmluvy) dvoma číselnými hodnotami 26,28 %
a 11,88 %. Až po dôkladnom štúdiu textu zmluvy a podaní navrhovateľa urobených v priebehu konania

je možné zistiť, že predmetné dve číselné hodnoty predstavujú alternatívnu úrokovú sadzbu úveru v
závislosti na výške vyčerpanej čiastky v zmysle Sadzobníka. Na toto vysvetlenie odkazuje znak „*“
uvedený pri dvoch číselných hodnotách, ku ktorému vysvetlivka sa nachádza na konci veľmi drobným
písmom písaného textu umiestneného v dolnej polovici úverovej zmluvy zo dňa 26.5.2010. Údaj o ročnej
úrokovej sadzbe úveru je pre spotrebiteľa dôležitým údajom z hľadiska jeho vedomosti o nákladovosti

úveru (v časti úroku, ktorý možno považovať za podstatnú, dominantnú zložku celkových nákladov
úveru). Preto je z hľadiska ochrany spotrebiteľa namieste požiadavka na jednoznačnosť a prehľadnosť
tohto údaja, keď vzhľadom na výšku úverového rámca určenú pri podpise zmluvy bolo nesporné, že sa
na poskytnutý úver vzťahovala úroková sadzba vo výške 26,28 % ročne (podanie navrhovateľa zo dňa
7.2.2014).To,žejevúverovejzmluvedanýúdajuvedenýdvomačíselnýmihodnotami,možnopovažovať

za okolností opísaných v predchádzajúcom odseku za nezrozumiteľné, mätúce, a vo svojich dôsledkoch
ako absenciu údaja o ročnej úrokovej sadzbe, čo má tiež za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru (§ 4 ods. 2 písm. h/ v spojení s § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch).“

Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že poskytnutý úver je bez úrokov a bez poplatkov a žalovaná

je povinná vrátiť iba poskytnutú istinu vo výške 343 €. Vzhľadom aj na nižšie prezentovaný záver o tom,
že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo, bola žalovaná povinná splácať poskytnutý
úver v splátkach vo výške 4% dlžnej sumy, čo predstavuje 13,72 €. Do dňa rozhodovania súdu mala byť
už zaplatená celá dlžná istina vo výške 343 €, preto jej zaplatenie súd žalobcovi priznal.

Nedodržanie postupu podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka.Podľa § 53 ods.9 OZ - Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže
dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

Realizáciu upozorňujúcej výzvy žalobca ani na výzvu súdu nepreukázal, následkom čoho je opäť
neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru.

Skúmanie bonity žalovanej

Podľapredloženejzmluvyježalovanádôchodcomsmesačnýmpríjmom241€apríjmompartnera365€.

Podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z.z.

Ods.1 - Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto

zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú
sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj
účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splatenie
spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými

papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3 .

Ods.2 - Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť údaje potrebné na posúdenie
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať

informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom

Podľa § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7
ods.1,nie
je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

Výzvou zo dňa 14.08.2015 požiadal súd žalobcu o zaslanie dokladov, na základe ktorých bola
preverovaná bonita žalovaného.
Žalobca na uvedenú výzvu súdu nereagoval.

Výsledkom vyššie uvedeného je, že k jeho platnému predčasnému zosplatneniu nedošlo.

Úroky z omeškania

Pokiaľ ide o úroky z omeškania, nárok na ich zaplatenie vyplýva pre žalobcu z

§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka - Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak
ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení.

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

§ 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. - ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom k uzatvoreniu úverovej zmluvy - Výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Žalobca požadoval úroky z omeškania od 18.09.2012 zo sumy 403,68 €.
Ku dňu 18.09.2012 žalobca dlhoval istinu vo výške 82,32 € (6 x 13,72 €), priznal súd úroky z omeškania
od požadovaného dňa, iba z uvedenej sumy.Základná úroková sadzba ECB ku dňu 18.09.2012 bola 0,75 % ročne, a preto úrok z omeškania tvorí
sumu 9,00% ročne.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“),
podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Žalobca požadoval zaplatenie sumy 403,68 €, priznaná mu bola suma 343 €. Žalobca mal teda úspech
v časti 85 %, neúspech v časti 15 % a čistý úspech v časti 70 %.
Žalobcovi patrí náhrada trov konania v rozsahu 70% zo zaplateného súdneho poplatku 24 €, čo
predstavuje 16,80 €.

Pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia, túto súd nepriznal pre jej neúčelnosť.

Procesný súd vychádza z judikatúry NS SR a ÚS ČR, ktorá síce záväzná priamo nie je, na senát 9C
však pôsobí presvedčivosťou svojho výkladu.

NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 uviedol, že „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených

úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa.
Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a
neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej,
právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú
právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu

posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo
každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“

Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý
mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov

konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo
o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie
advokátom(§25O.s.p.)avpriebehukonaniahorešpektoval.Právoúčastníkanazastúpenieadvokátom
na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré
síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1

O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda
ajnákladyvynaloženéúčastníkomvsúvislostisjehozastúpenímadvokátom.Naposudzovanieúčelnosti
nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom
realizuje svoje právo na právnu pomoc.
Procesný súd náklady zastúpenia žalobcu advokátom považuje za neúčelné po zistení, že sa jednalo o

vec typovo jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu týchto nárokov žalobcom
dochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany, výška dlžnej
sumy a jej zloženie. Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou, nevyžadujúcou odborné znalosti.

AktuálnedospelNSSRpriposudzovaníotázkynáhradytrovkonaniavhromadnýchveciachvrozhodnutí

sp . zn. 6 M Cdo 5/2013, k nasledujúcemu záveru: „ Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom
v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej
individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené
na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu,
ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s

názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu
súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti
so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať
advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa
účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom
konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje
k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa
preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislostinemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a
vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“
Uvedený právny záver platí podľa procesného súdu aj vo vzťahu k účastníkovi konania.

V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu
ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob uplatnenia pohľadávky je
dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie
na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom
zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp.

dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci
samej úspešný.
Ústavný súd ČR vo veci sp. zn. III. ÚS 2985/14 uviedol: „Právo žalující strany domáhat se svého nároku
u soudu a využít k tomu služeb advokáta nezbavují obecný soud povinnosti brát na zřetel všechny
relevantní okolnosti pro posouzení výše účelně vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní
pohledávky.

Relevantní okolnosti je třeba vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně,
s respektem k výkladu provedeným Ústavním soudem ohledně posuzování výše nákladů v tzv.
formulářových žalobách, kdy je vedle obecně použitelných obratů prováděna jen konkretizace osobních
údajů žalované strany, čísla linky prostředku hromadné dopravy, data jízdy, variabilního symbolu tzv.
hlášenky revizora a kopie této listiny.

Pokud by obecný soud nepřihlédl ke specifickým okolnostem případu, které mohly mít vliv na výši účelně
vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky, porušil by svým postupem právo na
spravedlivý proces zaručené čl. 36 odst. 1 Listiny, a to tím spíše pokud takové okolnosti neúspěšná
strana namítala (srov. nález Ústavního soudu ze dne 15. 5. 2012 sp. zn. II. ÚS 3011/11). Relevantní
okolnosti však nelze toliko slovně zohlednit, nýbrž je třeba je rovněž vyhodnotit ústavně konformním

způsobem, tedy racionálně a srozumitelně.
Právě této povinnosti krajský soud v napadeném rozhodnutí nedostál. Jeho závěru, že žalující stranou
podaný návrh nelze hodnotit jako tzv. formulářovou žalobu, neboť obsahuje konkrétní žalobní tvrzení,
nemůže Ústavní soud přisvědčit ani při maximální zdrženlivosti stran prosazování svého vlastního
hodnocení dílčích skutečností posuzovaného řízení. Jak vyplývá ze spisového materiálu, lze z obsahu

původního návrhu považovat, vedle osobních údajů stěžovatelky, za konkrétní žalobní tvrzení pouze
uvedení linky hromadné dopravy, kterou stěžovatelka měla cestovat bez platného dokladu, datum, kdy
se tak mělo stát, variabilní symbol tzv. hlášenky revizora a kopii této listiny. Všechny ostatní údaje a
tvrzení lze považovat za obecně uplatnitelná ve všech obdobných sporech, kterých žalující strana musí
jako provozovatel hromadné dopravy v krajském městě vést dlouhou řadu. Tak je v judikatuře Ústavního

soudu chápána formulářová žaloba (srov. např. bod 28 nálezu Ústavního soudu ze dne 29. 3. 2012
sp. zn. I. ÚS 3923/11). Uvedený skutkový závěr krajského soudu lze proto považovat za tzv. extrémně
rozporný s provedenými důkazy, neboť jej při žádné rozumné interpretaci nelze považovat za správný.
Toto hodnocení je přitom v zásadě jediným konkrétním tvrzením, o nějž krajský soud opírá svůj závěr o
účelnosti nákladů vynaložených žalující stranou za právní zastoupení. Zbytek odůvodnění představuje

toliko argumentace obecnými právními principy, dle nichž "žalující má právo domáhat se svého nároku u
soudu a využít k tomu služeb advokáta". Taková tvrzení nelze nijak zpochybnit, nejsou však bez dalšího
dle Ústavního soudu jakkoliv relevantní pro posouzení účelnosti účastníkem vynaložených nákladů
řízení. Kritérium účelnosti je přitom pro přiznání náhrady nákladů řízení zcela klíčové, přičemž Ústavní
soud ve výše zmíněné ustálené judikatuře opakuje názor, že soudní vymáhání bagatelních pohledávek

nenímožnébrátjakovpodstatěbezpracnýzpůsobgenerovánínepřiměřenéhozisku,aťužspolečnostmi
zabývajícími se skupováním pohledávek, či právních zástupců napojených na společnosti, které se
vymáháním bagatelních pohledávek zabývají v podstatě denně.“

Ústavný súd ČR ďalej vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 3372/11 uviedol, že: „Právní řád a jeho

interpretace Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen
okolnosti průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho
zahájením (viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování
o náhradě nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve
specifických případech, kdy jde

- zaprvé o řízení, v němž proti rozsudku nalézacího soudu není odvolání přípustné (řízení o tzv. bagatelní
věci),
- zadruhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv.
formulářovou žalobu),- zatřetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- začtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel fakticky
vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě,

dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační
společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek
podle zák ona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých
souvisejících zákonů).“

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa

jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať
náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.