Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/202/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234311
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234311.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého

a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a JUDr. Blaženy Stašíkovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátska
kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava,
o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 17C/297/2012-74 zo dňa 13. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 17C/297/2012-74 zo dňa 13.11.2013, návrh navrhovateľa na
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd zamietol (výrok I.). Návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (výrok II.). Odporcovi
náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 27.09.2012 domáhal

voči odporcovi náhrady majetkovej škody vo výške 1.881,72 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 376,34
eur titulom nesprávneho úradného postupu - nerozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej
lehote ale s omeškaním 612 dní.
Po skutkovej stránke mal z rozhodnutia Okresného súdu Žilina č. k. 18Er 43/2009-15, EX 11687/10
zo dňa 24.07.2009 preukázané, že v exekúcii vedenej vo veci oprávneného navrhovateľa proti
povinnému A. A. na vymoženie pohľadávky vo výške 574,91 eur (17.320,- Sk) súd uznesením žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 30.12.2008 doručenú súdu dňa

12.01.2009 zamietol. Z odôvodnení rozhodnutia je nepochybné, že exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a. s., so sídlom Bratislava zo dňa 03.10.2008 sp. zn. SR 09205/08, právoplatný dňa 20.10.2008 a
vykonateľný dňa 23.10.2008. Exekučný súd v rámci vedeného konania konštatoval, že rozhodcovský
rozsudok nebol povinnej riadne doručený a došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, nakoľko
povinnej sa neposkytla rovnaká možnosť na uplatnenie a ochranu jej práv. Nemohlo tak ani dôjsť
k účinnému doručeniu rozsudku a tým aj nadobudnutiu právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného

titulu. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.07.2011 a odvolacie konanie bolo zastavené pre
späťvzatie odvolania rozhodnutím odvolacieho súdu sp. zn. 9CoE/173/2011 zo dňa 31.08.2011. Okresný
súd má zato, že k nesprávnemu postupu v tomto exekučnom konaní nedošlo.Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní, konštatoval, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/, t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica, d) t.j. ak je
exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovských komisií. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44
ods. 2 týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok a notárska zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., a to
s účinnosťou od 1. júna 2010. V predmetnej veci tak, ako to vyplýva z právoplatného rozhodnutia 18Er
43/2009-15, EX 11687/10 zo dňa 24.07.2009 exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu,
a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše, z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak
exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade
negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010). Tento
názor súd opiera aj o dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z. z., kde podľa čl. II., bod 2, rozhodcovský
rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým

výkladom aj Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité
pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.

Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ale aj viazaný skutkom, t. j. žalobnými tvrdeniami (§ 79 ods. 1 O. s. p.),
inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O. s. p.) o právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ
vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne
dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu v celkovej výške
1881,72 eur a nemajetkovej ujmy 376,34 eur) na nim tvrdenom skutkovom základe. Súd nemal za

preukázaný základný predpoklad a to nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ nesplnil už
prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď v konaní
nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie. Považoval za potrebné poznamenať,
že navrhovateľ podal riadny opravný prostriedok, následne odvolanie zobral späť a odvolací súd

svojim rozhodnutím sp. zn. 9CoE/173/2011 zo dňa 31.8.2011 odvolacie konanie zastavil a uznesenie
okresného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 13.07.2011 a nepredložil rozhodnutie príslušného
orgánu,ktorýmbybolopredmetnérozhodnutiezrušenéalebozmenenéprenezákonnosťaktorýmbybol
súd viazaný, tak ako predpokladá ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012).
Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na

nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a
vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy
a príčinnej súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nepriaznivé procesné
dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo
uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané a preto súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu

zamietol.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, poznamenal, že súd skúma premlčanie
len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol preukázaný.
Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a

na nestranný súd (podaný s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a § 109 ods.
2 písm. c/ O. s. p.), ktorý odôvodňoval, že mu bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že
sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú z prejednávania veci vylúčení, pričom s týmto rozhodnutím
nesúhlasí a tvrdí, že sú objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Žilina,
pričom doposiaľ nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a

pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie nestrannému súdu, okresný súd uviedol, že právny
zástupca navrhovateľa dňa 25.09.2013 spolu s termínom pojednávania prevzal aj uznesenie Krajského
súdu v Žiline č. k. 7NcC/107/2013-19 zo dňa 14.02.2013, ktorým sudca Okresného súdu Žilina JUDr.
Anna Majeriková nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci a procesný návrh na prerušeniekonania vzniesol až dňa 12.11.2013, t. j. deň pred pojednávaním. Prerušenie občianskeho súdneho
konaniajesvojoupovahouvýnimočnýmrozhodnutímsúdu,oktoromsúdrozhodnezasplneniazákonom
predpokladaných podmienok aj bez návrhu účastníka, ak má za to, že na takýto postup existujú

konkrétne dôvody, pričom prihliada k základným zásadám občianskeho súdneho konania - zásadu
rýchlosti, hospodárnosti, efektívnosti a na druhej strane na práva účastníka na súdnu ochranu a
na princíp právnej istoty. Súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na prerušenie konania ani
podľa ustanovenia § 109 ods.1 písm. b/ O. s. p., nakoľko otázka zákonného sudcu je vyriešená
rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným (mimo inštančného postupu a proti

takémuto rozhodnutiu nie sú potom zákonom prípustné žiadne opravné prostriedky) a teda rozhodnutie
súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť.
Rozhodovanie o prerušení konania pre dôvody podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je vedené v
podstatnej miere zásadou občianskeho súdneho konania vyjadrenou v § 6 O. s. p., teda zásadou
hospodárnosti konania. Súd k takémuto procesnému rozhodnutiu pristúpi zásadne vtedy, ak prebieha
iné konanie (nielen súdne), v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie vo veci

samej. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“) je fakultatívne, teda súd nie
je povinný. Podľa záveru súdu nebol dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.
s. p. z dôvodu, že otázka zákonného sudcu je vyriešená zákonným spôsobom tak, ako je uvedené vo
vyššie citovanom uznesení nadriadeného súdu, ktorý o nevylúčení zákonného sudcu rozhodoval.
Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca ako úspešný účastník

si právo na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto mu súd právo na
náhradu trov konania nepriznal.
Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona SNR č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch podľa § 4 ods. 1 písm. k/ (účinnosť do 30.09.2012). Vzhľadom na
procesný výsledok v tomto konaní, kedy súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, nezaviazal

odporcu ako úspešného účastníka konania na zaplatenie súdneho poplatku z podaného návrhu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu
a žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., - účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd
I. stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, - rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

V podrobnostiach uviedol, že navrhovateľ ako strana konania nebol pre vynesením rozsudku
oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k návrhu a toto mu bolo doručené až so samotným
rozsudkom vo veci samej. Takýto procesný postup nepredstavuje len porušenie základného práva
navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ale aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s.
p., osobitne to platí za situácie, keď súd vo veci neuskutočnil ústne pojednávanie s prítomnými

účastníkmi konania. Upozornil, že porušením kontradiktórnosti konania navrhovateľ trpí zásadne tam,
kde navyše vo vyjadrení k návrhu odporca vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nedal
súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred vyhlásením rozsudku reagovať. Tiež navrhovateľ ako
strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi
uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise,
a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Navrhovateľ aj
tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Ďalej poukazoval na to, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je

tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského súduvo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského

súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad.Ústnepojednávanievoveciodkladpripúšťaloaneboloneodkladnýmúkonomzadanejprocesnej
situácie.
V konkrétnostiach napríklad navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,

že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny
úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak
zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Ako je zrejmé,
nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v
jednej z nich. Konajúci súd sa musel preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho

úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným
pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O.
s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných

dôvodov:

Preskúmanímvecipodľaodvolaciehosúduokresnýsúdvykonalvovecidostatočnédokazovanie,pričom
so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak
povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V
odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.
Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu ), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 12 spisu). Z obsahu spisu
okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 14.02.2013 č. k. 7NcC/107/2013-19

rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Anna Majeriková nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17C/297/2012. Vo veci tak konala sudkyňa, u
ktorej neboli zistené subjektívne ani objektívne skutočnosti na naplnenie predpokladov podľa § 14 ods.
1 O. s. p.

Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a
nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný

subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonávasúdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej
veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom

v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom

sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Navrhovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - nedoručenie vyjadrenia
odporcu k návrhu, - nemožnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazom a tvrdeniam, - nemožnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, - nenariadenie pojednávania.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 13.11.2013 o 11.45 hod pojednávanie.
Predvolanie doručil splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa dňa 25.09.2013, ako i odporcovi dňa
26.09.2013. Spolu s termínom pojednávania právny zástupca navrhovateľa prevzal aj vyjadrenie
odporcu zo dňa 04.09.2013. Dňa 12.11.2013 o 14.25 hod bol doručený súdu zo strany splnomocneného

zástupcu navrhovateľa návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu. Navrhovateľ navrhol, aby súd prerušil konanie do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia Krajského súdu v Žiline č. k. 7NcC/107/2013-19 zo dňa 14.02.2013 vo veci nevylúčenia

sudcu povereného prejednávaním veci. Okresný súd o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania
rozhodol na pojednávaní dňa 13.11.2013 tak, že ho zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného
súdu vyplýva, že žiadosť o odročenie pojednávania v súvislosti s uplatňovaným procesným právom
a návrh na prerušenie konania nepovažoval za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania a ak sa
navrhovateľ na pojednávanie nedostavil a nepresvedčil sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jeho

žiadosti o odročenie, musí znášať sám aj následky svojej neprítomnosti. Odvolací súd v tomto smere
odkazuje na správne právne závery okresného súdu a k odvolacej námietke, že postupom súdu
mu bola odňatá možnosť konať, poukazuje na to, že nebolo pravdivým tvrdenie navrhovateľa u v
odvolaní, že vo veci nedošlo k nariadeniu pojednávania - jeho uskutočnenie vyplýva zo zápisnice
o pojednávaní (č. l. 69-72 spisu) a tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že je právom a zároveň

povinnosťou účastníkov sa nariadeného pojednávania zúčastniť. Pojednávanie môže byť odročené
iba z dôležitého dôvodu. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/11/2013 prekážka alebo
iná okolnosť musí predstavovať „dôležitý dôvod“. Príčina, prečo sa účastník pojednávania zúčastniť
nemôže a z ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania sa musí s ohľadom na jej povahu vyznačovať
nepredvídateľnosťou, záväznosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom ospravedlniteľnosti.

Podľa odvolacieho súdu splnomocnený zástupca navrhovateľa bol na pojednávanie včas predvolaný,
viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) pričom dôvody uvádzané
navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s.
p. Neúčasťou na pojednávaní navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2
O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom). Napriek uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd na
pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z
pripojeného exekučného spisu sp. zn. 18Er/43/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Čo sa týka vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, toto bolo doručené okresnému súdu dňa
04.09.2013, ktorý ho následne doručil splnomocnenému zástupcovi odporcu dňa 25.09.2013. Bolo preto
nepravdivé, pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu.

Ďalej navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, súd
nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v
konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach,
nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými jeho vytýkanými zložkami.Odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, zákonom stanovená
lehota na vydanie poverenia nebola síce dodržaná, z rozhodnutia Okresného súdu Žilina sp. zn.

18Er/43/2009-15, EX 11687/10 zo dňa 24.07.2009 bolo preukázané, že v exekúcii vedenej vo veci
oprávnenéhonavrhovateľaprotipovinnémuA.A.navymoženiepohľadávkyvovýške574,91eur(17.320
Sk) súd uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa
30.12.2008 doručenú súdu dňa 12.01.2009 zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť po späťvzatí
odvolania 13.07.2011. Zákonom stanovená 15-dňová lehota sa vzťahovala na vydanie poverenia teda

pozitívne rozhodnutie a nie negatívne. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu
SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania
(na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehote nemožno
totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a
významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné

okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

Ostatné odvolacie dôvody (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu

prvéhostupňavychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci)navrhovateľvodvolanílenvymenoval
bez toho, aby špecifikoval v čom vidí namietané pochybenie. Odvolací súd sa preto nimi nezaoberal.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.