Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/162/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113223929
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113223929.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
JUNOX, a.s., so sídlom Víťazná ulica 252, 958 04 Partizánske, IČO: 34 146 164, zastúpeného právnou
zástupkyňou JUDr. Ivanou Magdolenovou Joríkovou, advokátkou, so sídlom I. X/B, XXX XX O., proti
žalovanému: CESTNÉ STAVBY ŽILINA spol. s r.o., so sídlom Štrková 17, 011 54 Žilina, IČO: 31 568
963, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Kvetoslava Kolínová, s.r.o., so sídlom Národná
10, 010 01 Žilina, IČO: 47 240 997, v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 10.348,- Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 197/2013-58

zo dňa 25.02.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 197/2013-58 zo dňa 25.02.2014 v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 10.348,- Eur s príslušenstvom do 3 dní po právoplatnosti
rozsudku a vo výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia, v
sume 334,30 Eur na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Ivany Magdolenovej Joríkovej, advokátky,

so sídlom T., XXX XX O., do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdzaviazalžalovanéhopovinnosťouzaplatiťžalobcovisumu10.348,-
Eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 6.708,- Eur od 18.03.2013 do 19.11.2013, zo
sumy 6.508,- Eur od 20.11.2013 až do zaplatenia, zo sumy 3.840,- Eur od 23.03.2013 až do zaplatenia,
zaplatiť 40,- Eur ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a priamo na
účet právneho zástupcu žalobcu nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 627,- Eur a trovy právneho
zastúpenia v sume 1.854,04 Eur, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti
okresný súd žalobu zamietol.

Podaním zo dňa 14.2.2014 zobral žalobca žalobu o zaplatenie 10.548,- Eur s príslušenstvom späť v
časti o zaplatenie 200,- Eur z dôvodu úhrady tejto časti žalovanej pohľadávky dňa 19.11.2013. Rozsah
čiastočného späťvzatia učineného pred otvorením prvého pojednávania vymedzil žalobca vo vzťahu k
uplatnenému príslušenstvu pohľadávky v rámci prípravy pojednávania dňa 25.02.2014 tak, že okrem
istiny 200,- Eur berie žalobu späť i v časti o zaplatenie 8,75 % úroku z omeškania ročne zo sumy 200,-
Eur od 21.11.2013 až do zaplatenia. Na základe tohto dispozitívneho úkonu žalobcu rozhodol okresný

súd pred otvorením prvého pojednávania vo veci o čiastočnom zastavení konania o zaplatenie 200,-
Eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 200,- Eur od 21.11.2013 až do zaplatenia. V
priebehu konania žalobca zotrval na podanej žalobe v znení čiastočného späťvzatia.Okresný súd s poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 409 ods. 1 Obchodného
zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 450 ods. 1 veta prvá OBZ, § 407 ods. 3 OBZ,
§ 365 ods. 1, 2 OBZ, § 369 ods. 1, 2 OBZ žalobe vyhovel. Okresný súd vykonal vo veci dokazovanie

výsluchom účastníkov „cestou ich právnych zástupcov, oboznámením listinných dôkazov: faktúrami
č. 201302041 splatnou 22.3.2013 znejúcou na 3.840,- EUR a č. 201302037 splatnou 17.3.2013 na
6.708,- EUR spolu s dodacími listami k týmto faktúram a s objednávkami k týmto faktúram, dokladom
o realizácii čiastočnej úhrady pod variabilným symbolom 201302037 k 19.11.2013 v sume 200,- EUR a
celým spisovým materiálom“. Žalobca ako predávajúci realizoval pre žalovaného ako kupujúceho dve

dodávky tovaru, cena ktorých bola vyúčtovaná faktúrami - daňovými dokladmi, tak ako sú v spise na č.l.
5 a 8 (faktúra č. 201302041 splatná 22.03.2013 na sumu 3.840,- Eur a faktúra č. 201302037 splatná
17.03.2013 na 6.708,- Eur). Pri oboch dodávkach boli vystavené dodacie listy, v ktorých žalovaný potvrdil
prevzatie dodaného tovaru, tak ako sú v spise na č.l. 7, 10 (dodací list č. 8/2/2013 zo dňa 06.02.2013
a dodací list č. 11/2/2013 z 15.02.2013). Vo vzťahu ku obom uvedeným dodávkam predložil žalobca
objednávky, ktoré sú v písomnom vyhotovení v spise na č.l. 6 a 9 a „sú s výnimkou číselného označenia

a predmetu dodávky obsahovo totožné, pričom pri splatnosti faktúry uvádzajú údaj o splatnosti faktúry
30 dní od doručenia faktúry a pri údaji príloha faktúry údaj po 1/ prílohou č. 1 faktúry bude kópia
objednávky kupujúceho, po 2/ prílohou č. 2 faktúry bude dodací list/súpis prác podpísaný oprávnenou
osobou kupujúceho/objednávateľa. Faktúry budú vystavované vždy ku koncu príslušného kalendárneho
mesiaca. V časti Platobné podmienky z uvedených objednávok vyplýva, že v prípade, ak faktúra nebude

obsahovať uvedené náležitosti, bude vrátená späť predávajúcemu/zhotoviteľovi na doplnenie. V takom
prípade splatnosť neplynie a nová lehota splatnosti začne plynúť dňom nasledujúcim po dni doručenia
doplnenej faktúry. V závere obe objednávky uvádzajú text, podľa ktorého žiada žalovaný potvrdenú
objednávku vrátiť na označenú elektronickú adresu alebo faxom s tým, že v prípade, ak objednávka
nebude potvrdená, prvé dodanie tovaru sa považuje za súhlas s objednávkou.“ Ku dňu 19.11.2013

zrealizoval žalovaný úhradu sumy 200,- Eur v prospech žalobcu pod variabilným symbolom 201302037,
teda pod variabilným symbolom, ktorý je totožný s číslom jednej z dvoch faktúr, ktorými bola vyúčtovaná
žalovaná kúpna cena (faktúra na č.l. 8 spisu). Žalobca v konaní predložil originály návrhov splátkového
kalendára zo dňa 03.12.2013 a 28.01.2014, v obsahu ktorých sa žalovaný obracia na žalobcu s návrhom
splátkového kalendára vo vzťahu k neuhradeným faktúram č. 201302037 vo výške 6.508,- Eur a

č. 201302041 v sume 3.840,- Eur. Uvedené návrhy splátkových kalendárov sú v origináli súčasťou
prílohovej obálky v spise na č.l. 44. Dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní,
ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia
plnenia veriteľom podľa toho, ktorý z týchto dní nastal skôr, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti.
Ak je deň doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní uplynutím 30. dňa odo dňa poskytnutia plnenia

veriteľom. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď
záväzok zanikne iným spôsobom.

Vzhľadom na obsah procesnej obrany žalovaného, tak ako tento primárne vyplýval z dôvodov odporu
proti platobnému rozkazu a ako ho vymedzil svojím vyjadrením i právny zástupca žalovaného na

pojednávaní 25.02.2014, keď uviedol, že na svojej obrane trvá, sa okresný súd zaoberal v prvom rade
skúmaním, či medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim vznikli kúpne zmluvy,
na základe ktorých zrealizoval žalobca pre žalovaného dodávku tovaru, cena ktorej bola vyúčtovaná
dvoma žalovanými faktúrami. Vo vzťahu k tejto časti sa okresný súd oboznámil s listinnými dôkazmi,
a to s objednávkami žalovaného zo dňa 06.02.2013, tak ako sú v spise na č.l. 6, 9, s dodacími

listami zo 06.02.2013 a z 15.02.2013, tak ako sú v spise na č.l. 7 a 10, s výpisom z účtu o realizácii
čiastočnej úhrady faktúry č. 201302037 v sume 200,- Eur k 19.11.2013 zrealizovanej žalovaným v
prospech žalobcu (č.l. 32 spisu) a s návrhmi na splátkový kalendár žalovaného z 03.12.2013 a z
28.01.2014.Tietolistinnédôkazy,ktorépovažovalzarozhodujúceanosné,vyhodnotilokresnýsúdpodľa
§ 132 OSP a skonštatoval, že žalobca spoľahlivo preukázal existenciu základu žalovanej pohľadávky

predstavovaného kúpnymi zmluvami uzatvorenými medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným
ako kupujúcim, na základe ktorých kúpnych zmlúv zrealizoval žalobca pre žalovaného dve dodávky
tovaru v druhu a rozsahu, tak ako vyplýva z označených dodacích listov a v cene, ako vyplýva z
predložených faktúr. Vo vzťahu ku kúpnej cene za zrealizované dodávky tovaru poukazoval okresný
súd na obsah procesnej obrany žalovaného, v rámci ktorej tento nečinil žiadne konkrétne námietky

týkajúce sa výšky žalovanej pohľadávky a rovnako na skutočnosť realizácie čiastočnej úhrady jednej
z dvoch vyúčtovaných kúpnych cien podľa faktúry č. 201302037 k 19.11.2013 v sume 200,- Eur,
na základe ktorej čiastočnej úhrady tejto kúpnej ceny bolo možné skonštatovať právne dôsledky
uznania zvyšku kúpnej ceny vyúčtovanej touto faktúrou podľa § 407 ods. 3 OBZ. Procesnú obranužalovaného vyplývajúcu z dôvodov odporu proti platobnému rozkazu, v ktorom namietal, že žalovaná
pohľadávka neexistuje a že je sporný právny základ žalovanej pohľadávky, vyhodnotil okresný súd
na základe výsledkov vykonaného dokazovania ako nedôvodnú. Následne sa okresný súd zaoberal

otázkou vzniku a momentu vzniku omeškania sa žalovaného so splnením jeho peňažného záväzku
zaplatiť žalobcovi dlžnú kúpnu cenu. Z vyjadrenia sa právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa
25.02.2014 vyplynulo, že medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim existoval
dlhší čas trvajúci obchodno-právny vzťah, v rámci ktorého bola zavedená prax platenia kúpnej ceny na
základe faktúr a v lehote splatnosti týchto faktúr. Skutočnosť existencie dlhší čas trvajúceho obchodno-

právneho vzťahu medzi účastníkmi žalovaný nespochybňoval. Pokiaľ procesná obrana žalovaného
poukazovala na skutočnosť, že mu neboli žalované faktúry doručené a teda, že nebol preukázaný
žalobcom uplatnený moment vzniku omeškania sa žalovaného so záväzkom zaplatiť žalobcovi dlžnú
kúpnu cenu s odkazom na obsah objednávok, podľa ktorých bola splatnosť faktúry 30 dní od doručenia
faktúry, ako aj s poukazom na skutočnosť, že faktúry neobsahovali prílohy vymedzené v písomných
objednávkach žalovaného, vychádzal okresný súd na základe vykonaného dokazovania zo záveru,

podľa ktorého žalobca predovšetkým predložením návrhov splátkových kalendárov žalovaného z
3.12.2013 a z 28.1.2014 jednoznačne a spoľahlivo preukázal, že sa obe faktúry dostali do dispozičnej
sféry žalovaného a teda že boli žalovanému doručené. V spojení s uvedenými listinnými dôkazmi -
návrhmi splátkových kalendárov z 03.12.2013 a z 28.01.2014 hodnotil okresný súd i ďalší žalobcom
predložený listinný dôkaz, a to fotokópiu podacieho hárku, ktorý je v spise na č.l. 35 a podľa ktorej boli

žalované faktúry odoslané žalobcom žalovanému v mesiaci marec (07.03.2013 a 09.03.2013). Práve
s ohľadom na predložené návrhy splátkových kalendárov žalovaného z 03.12.2013 a z 28.01.2014
bola námietka nedostatočnej hodnovernosti listinného dôkazu - fotokópie podacieho hárku podľa č.l. 35
spisu o odoslaní žalovaných faktúr žalobcovi podľa okresného súdu nedôvodná. Pečiatky podacej Pošty
Partizánske v časti dátumu sú dostatočne čitateľné, a teda ani námietka žalovaného o nezrozumiteľnosti

tohto dôkazu pre nečitateľnosť údajov v ňom uvedených nie je dôvodná. Pokiaľ žalovaný namietal
splatnosť faktúr s poukazom na obsah objednávok žalovaného, ktoré vymedzujú splatnosť faktúry 30
dní od doručenia faktúry a zároveň namietal, že faktúry neobsahovali prílohy podľa vymedzenia príloh
podľa objednávok, bolo povinnosťou žalovaného podľa platobných podmienok obsiahnutých v oboch
objednávkach samotného žalovaného vrátiť faktúry žalobcovi na doplnenie alebo prepracovanie, v

ktorom prípade, pokiaľ by si žalovaný takto dojednanú zmluvnú povinnosť splnil, by začala nová lehota
splatnosti faktúr plynúť po dni doručenia doplnenej faktúry. Žalovaný netvrdil a ani v konaní nepreukázal,
že by niektorú z faktúr žalobcovi vrátil na prepracovanie, či už pokiaľ ide o jej splatnosť alebo na
doplnenie, pokiaľ ide o jej prílohy. Naopak práve opäť predložené návrhy splátkových kalendárov
žalovaného z 03.12.2013 a z 28.01.2014 svedčili podľa okresného súdu o tom, že tak ako sa vyjadril

žalobcacestouprávnehozástupcunapojednávaní25.02.2014,bolavrámciobchodno-právnehovzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, ktorý trval dlhší čas a predmetné dve dodávky z neho tvorili len určitú
časť, zavedená prax, podľa ktorej sa kúpna cena za zrealizované dodávky platila na podklade faktúr, v
lehotesplatnostifaktúr,ktorábolanafaktúrachvyznačenáafaktúryzasielalžalobcažalovanémupoštou.
Ani v jednom z návrhov splátkových kalendárov žalovaný nenamietal splatnosť predmetných faktúr,

naopak navrhoval splátkový kalendár už svojho splatného záväzku. Rovnako v tejto súvislosti poukázal
okresný súd na skutočnosť realizácie úhrady faktúry č. 201302037, spolu s ktorou čiastočnou úhradou
tejto kúpnej ceny neuskutočnil žalovaný žiaden konkrétny úkon, ktorým by rozporoval samotný zvyšok
záväzku z titulu dlžnej kúpnej ceny vyúčtovanej touto faktúrou a ani splatnosť tohto svojho záväzku.
Pre vzťah, ktorý existoval medzi účastníkmi - obchodno-právny vzťah, v rámci ktorého boli realizované

dodávky tovaru na základe samostatných kúpnych zmlúv, nepredpisuje hmotné právo povinnú písomnú
formu, na základe čoho bolo možné obsah týchto kúpnych zmlúv, tak ako vyplývalo z objednávok
žalovanéhopodľač.l.6a9spisu,meniťajústne,bezpísomnéhopotvrdeniatejtozmenyprostredníctvom
zavedenej praxe medzi účastníkmi, k čomu v rámci vzťahu medzi žalobcom a žalovaným zjavne i došlo,
keď si v rámci svojho obchodno-právneho vzťahu zaviedli prax platenia kúpnej ceny za zrealizované

dodávky na podklade faktúr a v lehote splatnosti faktúr, ktoré boli žalovanému doručované poštou.
Z uvedeného dôvodu vyhodnotil okresný súd aj zvyšnú časť obrany žalovaného ako nedôvodnú.
Právo na zaplatenie istiny v sume 10.348,- Eur (pri vymedzení pôvodne žalovanej dlžnej kúpnej ceny
vychádzal okresný súd z dôvodov žaloby - článok II. písomného vyhotovenia žaloby v spojení s
obsahom čiastočného späťvzatia žaloby, v ktorom bola dlžná kúpna cena jednoznačne vymedzená

sumou 10.548,- Eur, čo vyplývalo aj z vyjadrenia sa žalobcu z 19.02.2014 k odporu žalovaného a čo
okresný súd zdôraznil s ohľadom na znenie petitu žaloby, tak ako to vyplývalo z č.l. 2 spisu, kde žalobca
na istine uplatňoval sumu 10.544,- Eur), bolo žalobcovi priznané na základe aplikácie § 409 ods. 1, §450 ods. 1 veta prvá OBZ. Žalobca si riadne splnil zmluvnú povinnosť dodať objednaný tovar, oproti
čomu žalovaný nesplnil zmluvnú povinnosť zaplatiť dlžnú kúpnu cenu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca dôvodne uplatnil úrok z
omeškania vždy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry, ktorou bola cena vyúčtovaná, v
nadväznosti na čo bol žalobcovi ako „dôvodne uplatnený v zákonnej sadzbe pri absencii osobitnej
dohody o sadzbe úroku z omeškania medzi účastníkmi priznaný 8,75 %-ný úrok z omeškania ročne
zo sumy 6.708,- EUR od 18.3.2013 /deň po splatnosti faktúry č. 201302037/ do 19.11.2013, kedy bola

ako vyplýva z predloženého výpisu z účtu pripísaná na účet žalobcu čiastočná úhrada tejto faktúry v
sume 200,- EUR /č.l. 32/, ďalej zo sumy 6.508,- EUR od 20.11.2013 /teda odo dňa nasledujúceho po
dni realizácie čiastočnej úhrady podľa č.l. 32/ až do zaplatenia a zo sumy 3.840,- EUR od 23.3.2013,
teda deň nasledujúci po splatnosti faktúry č. 201302041/ až do zaplatenia. Pri rozhodovaní o úroku
z omeškania súd v právnej rovine aplikoval vyššie citované znenie § 369 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka. Pokiaľ žalobca uplatnil úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 6.708,- EUR / teda zo

základu neredukovaného o čiastočnú úhradu v sume 200,-EUR/, i za deň 20.11.2013, čo vyplýva z
vymedzenia uplatneného úroku z omeškania, ktorý zobral späť čiastočným späťvzatím pred otvorením
prvého pojednávania, nebolo možné žalobe v tejto časti vyhovieť a súd rozhodol o zamietnutí žaloby,
pokiaľ ide o 8,75 %-ný úrok z omeškania ročne zo sumy 200,- EUR za deň 20.11.2013.“ S poukazom
na úpravu § 369c ods. 1 OBZ a pri zohľadnení momentu vzniku kúpnych zmlúv medzi žalobcom ako

predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim v mesiaci február 2013, rozhodol okresný súd o priznaní
sumy 40,- Eur ako paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobcovi tak,
ako vyplývalo z výroku napadnutého rozsudku okresného súdu. V uvedenej časti aplikoval okresný
súd zároveň úpravu podľa § 768k ods. 2 OBZ, podľa ktorého práva a povinnosti zo zodpovednosti za
porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých pred 1. februárom 2013, sa spravujú podľa predpisov účinných

do 31. januára 2013. O náhrade trov prvostupňového konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods.
3 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, žiadal odvolací súd, aby
napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne z dôvodov, že súd prvého stupňa

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie
okresného súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v odvolaní uviedol, že
zotrval na vznesenej procesnej obrane pred súdom prvého stupňa, poukazujúc na obsah objednávok
žalovaného v časti Príloha faktúry a Platobné podmienky, ktoré presne vymedzujú, že sa má platiť
na podklade faktúry, čo žalovaný nespochybnil, ale spochybnil žalobcom tvrdený moment doručenia

predmetných faktúr a od toho sa odvíjajúcu splatnosť dlžnej ceny za zrealizovanú dodávku. V oboch
objednávkach je splatnosť faktúry vymedzená tak, že tieto sú splatné 30 dní odo dňa doručenia.
Žalovaný tvrdil, že až na pojednávaní dňa 25.02.2014 žalobca preukázal, že predmetné faktúry boli
žalovanému doručené (č.l. 47 až 48 spisu), ale nepreukázal, že obsahovali označené prílohy. Žalobcom
predložený podací hárok, ktorý bol prílohou jeho vyjadrenia z 19.02.2014, je pokiaľ ide o údaje o

odoslaní, nečitateľný a nie je ním preukázaný okamih doručenia predmetných faktúr. Žalovaný mal za
to, že žalobca nepreukázal hodnoverne moment doručenia predmetných faktúr, a teda okamih začatia
plynutia lehoty na zaplatenie žalovaných faktúr a okamih, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s
platením svojho záväzku. V objednávkach, ktoré žalovaný vystavil, bolo v časti „Splatnosť faktúry" a
„Platobné podmienky" presne vymedzené, že medzi účastníkmi bola dojednaná doba splatnosti 30 dní

od doručenia faktúry a súčasne boli dojednané podmienky týkajúce sa platby za jednotlivé dodávky,
ktorými boli doručené faktúry, s presnou špecifikáciou jej náležitostí - t.j. prílohy č. 1 (objednávka) a
č. 2 (dodací list podpísaný osobou kupujúceho). Takúto časť objednávky žalobca v rámci obchodno-
právneho vzťahu nenamietal. V danom prípade podmienky zo strany žalobcu podľa žalovaného
splnené neboli, žalobca ich riadne nepreukázal a nepreukázal ani riadne doručenie príloh. Žalovaný

k podacím hárkom, ktoré boli predložené na pojednávaní dňa 25.02.2014, opakovane udával, že ani
tento listinný dôkaz jednoznačne neodstraňuje žalovaným namietané pochybnosti, nakoľko údaje o
odoslaní sú nečitateľné. Naďalej nebol preukázaný okamih doručenia predmetných faktúr a tak isto, že
boli faktúry doručené s prílohami v zmysle objednávok. Splatnosť kúpnej ceny účtovanej žalovanými
faktúrami sa teda odvíjala od podmienok dojednaných v písomnej objednávke a bola viazaná na

uplynutie dojednanej lehoty od doručenia týchto faktúr, preto na žalobcovi spočívalo dôkazné bremeno
preukázania skutočnosti, kedy sa tieto faktúry dostali do dispozičnej sféry žalovaného, a teda boli
žalovanému doručené. Žalobca uvedenú skutočnosť riadne nepreukázal, preto nepreukázal omeškanie
dlžníka s planením záväzku, a preto bola žaloba v časti jeho návrhu zaplatenia úrokov z omeškania zuvedených faktúr nedôvodná, pretože žalovaný sa nemohol dostať do omeškania so svojím záväzkom.
Žalobcom predložený návrh splátkového kalendára zo dňa 03.12.2013 bol žalovaným produkovaný až
po tom, ako bol doručený platobný rozkaz, nie teda pred začatím konania vo veci samej.

V odvolaní žalovaný k dôkazu žalobcu produkovanom na pojednávaní dňa 25.02.2014 namietal, že z
„e-mailovej správy zo dňa 17. Mája od T.. M. B. adresovaný p. Z., nevyplýva, že predmetom úhrad
by mali byť práve žalované pohľadávky a že p. B. má kompetencie vyjadrovať sa k úhradám zo
strany žalovaného. Zo zápisnice z pojednávania nie je možné určiť rok, v ktorom mal byť tento e-mail

produkovaný. Uvedený e-mail nebol žalobcom produkovaný ako listinný dôkaz, ale bol na pojednávaní
prečítaný z mobilného telefónu právneho zástupcu žalobcu, pričom právnej zástupkyni žalovaného
nebolo umožnené si túto e-mailovú správu prečítať priamo z mobilného telefónu.“ Podľa § 125 OSP za
dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. S poukazom na uvedené

skutočnosti teda z tohto dôkazného prostriedku nebolo podľa žalovaného „možné abstrahovať dôkaz,
preukazujúci tvrdenia žalobcu a nie je spôsobilý zistiť skutkový stav.“ Žalobu žalovaný považoval za
predčasnú, právny základ žalovanej pohľadávky za nepreukázateľný a „teda nie je preukázateľná ani
existencia žalobcom tvrdenej pohľadávky v žalobnom návrhu.“

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní právnej zástupkyne, ktorý s podaným
odvolaním žalovaného nesúhlasil, v plnej miere sa stotožnil s napadnutým rozsudkom okresného súdu.
V odvolaní žalovaný uvádzal, že žaloba neobsahovala žiaden sumár skutkových tvrdení, na základe
čoho bola podľa neho nedôvodná a neexistujúca. S týmto tvrdením sa žalobca nemohol stotožniť,
nakoľko žalovanému bola táto pohľadávka známa. Žalobca doručil žalovanému nie len faktúru č.

201302037 a faktúru č. 201302041, ale tiež dodacie listy a objednávky. Taktiež žalobca poukázal na
to, že túto pohľadávku na základe urgencie žalobcu čiastočne uhradil, a to v sume 200,- Eur. Bolo
zrejmé, že ak by táto pohľadávka bola neexistujúca, žalovaný by ju dobrovoľne neuhradil. Žalovanému
doručil nielen faktúru, ale aj prílohy a tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal doručenie príloh,
považoval žalobca za účelové. Žalobca nemohol preukázať obsah zásielky, takéto dokazovanie by

bolo irelevantné, avšak zo správania žalovaného, t.j. z čiastočnej úhrady bolo zrejmé, že žalovaný si
bol vedomý svojho záväzku, ktorý mal voči žalobcovi a tento svoj záväzok takouto úhradou uznal. V
zmysle § 407 ods. 3 OBZ, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania
zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. „Splnenie predpokladu
„možno usudzovať“ môže vyplynúť z rôznych okolností, napríklad z korešpondencie medzi dlžníkom

a veriteľom, že zvyšok dlhu neuznáva, prípadne sám dlžník pri čiastočnom plnení uvedie, že zvyšok
dlhu neuznáva, a pod.“. (Prof. JUDr. Oľga Ovečková. DrSc. a kolektív- Obchodný zákonník - komentár,
2005, s. 102). Taktiež žalobca poukázal na obvyklú obchodnú prax, ktorú žalobca a žalovaný medzi
sebou zaviedli. V minulosti žalovaný nenamietal splatnosť faktúr, ani iné obchodné podmienky. Žalobca
zdôraznil, že žalovaný v súčasnosti namieta každé jeho konanie, aby sa vyhol splateniu svojho záväzku,

ktorý mu vznikol na základe dodaného tovaru, ktorý žalovaný prevzal. Žalovaný napriek tomu, že tovar
prevzal, zaň nezaplatil, čím sa na úkor žalobcu obohatil. Žalobca nevidel dôvod na podanie odvolania
a toto odvolanie považoval za nedôvodné. Podľa žalobcu, účelom žalovaného bolo čo najviac oddialiť
výkon exekúcie. Žalobca mal taktiež informácie o tom, že žalovaný sa postupne zbavuje majetku, má
pomerne vysoké dlhy, napr. v Sociálnej poisťovni v sume 96.380,23 Eur. Žalobca predpokladal, že

žalovaný sa zbavuje majetku, aby znemožnil uspokojenie jeho pohľadávky. Poukázal na predložený
návrh splátkového kalendára žalovaným, ktorým len potvrdil existenciu pohľadávky. Tvrdenie, že k
zaslaniu návrhu splátkového kalendára došlo až po začatí konania, považoval žalobca za irelevantné.
Čo sa týkalo dôkazu - emailovej správy zo dňa 17. mája od Ing. M. B., tento email nebol primárnym
dôkazom, ale len dopĺňal skutočnosti preukázané predchádzajúcimi dôkazmi. Konštatoval, že právna

zástupkyňa žalovaného, ale ani žalovaný žiadnym spôsobom tento dôkaz nenamietali a ani nežiadali k
jeho nahliadnutiu. Čiže, aj tieto tvrdenia žalovaného žalobca považoval za účelové. Navrhol, aby Krajský
súd Žilina ako odvolací súd napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Žilina potvrdil .

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212

ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku
podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 10.348,- Eur s príslušenstvom a vo výroku o trováchprvostupňového konania potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.
Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/162/2014-83 zo dňa 17.03.2015
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského

súdu zo dňa 17.03.2015 (č.l. 84 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako

správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti odvolaním napadnutého
výrokurozsudku,ktorýmokresnýsúdžalobevyhovelastotožneniesasdôvodmiuvedenýmivpísomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade

sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie

dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 10.348,- Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Vo vecno-právnej rovine žalovaný s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d), f) OSP napádal postup a
rozhodnutie okresného súdu v prvostupňovom konaní s tým, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamažejehorozhodnutievychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
02.04.2014 (č.l. 68-71 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov
dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k
záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Krajský súd uvádza, že žalovaný vytýkal okresnému súdu nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom
napádal vady tak v skutkovej rovine ako aj v rovine hmotno-právneho posúdenia. Za skutkové vady je
potrebnépovažovaťtaképochybeniesúdu,ktoréspočívavtom,žesúdprvéhostupňadospelnazákladevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho
skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého
z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba

rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením
veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval
príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu
normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na
zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Na dotvrdenie správnosti záverov okresného súdu, s ktorými sa krajský súd po vykonaní odvolacieho
prieskumu stotožnil, považuje krajský súd za podstatné vyjadriť sa i k niektorým odvolacím námietkam
žalovaného. Žalovaný v odvolaní popieral existenciu žalovanej pohľadávky čo do dôvodu a výšky
a žalovanú pohľadávku považoval za neexistujúcu, nedôvodnú, nepreukázanú a tiež argumentoval,
že žaloba neobsahuje žiaden sumár skutkových tvrdení. V súvislosti s uvedenou argumentáciou

žalovaného v odvolaní poukazuje krajský súd na vyjadrenie žalovaného prostredníctvom právneho
zástupcu na pojednávaní, v zmysle obsahu zápisnice spísanej pred okresným súdom dňa 25.02.2014,
kde žalovaný uviedol, že „Tvrdí, že nebola preukázaná pohľadávka žalobcu vo vzťahu k uplatneným
úrokom z omeškania, pretože tieto žalobca viaže k momentu vystavenia faktúry a nie k momentu
doručenia faktúry. Zároveň žalovaný zotrváva i na zvyšku svojej obrany v časti nepreukázania doručenia

predmetných faktúr“ (č.l. 46 spisu). Žalovaný na tom istom pojednávaní prostredníctvom právnej
zástupkyne žalovaného uviedol, že „spochybňuje žalobcom tvrdený moment doručenia predmetných
faktúr a od toho sa odvíjajúcu splatnosť dlžnej ceny za zrealizovanú dodávku. V časti splatnosť faktúry v
oboch objednávkach je vymedzené, že sú tieto faktúry splatné 30 dní od doručenia faktúry. Takúto časť
objednávky žalobca v rámci obchodno-právneho vzťahu nenamietal. Do dnes, resp. až dnes preukázal,

že boli žalovanému faktúry doručené, ale nepreukázal, že obsahovali označené prílohy“ (č.l. 47 spisu).
Pred súdom prvého stupňa žalovaný zotrval na svojej obrane, „že nebolo preukázané kvalifikované
doručenie predmetných faktúr, na ktorý moment je žiadaná splatnosť vyúčtovanej ceny a vlastne až
dnešným dňom bolo preukázané, že tieto faktúry boli žalovanému doručené. Neboli mu doručené
kvalifikovane v tom smere, že neobsahovali prílohu v zmysle objednávok“. V súvislosti s argumentáciou

žalovaného tak pred súdom prvého stupňa, ktorú okresný súd podľa krajského súdu dostatočne
vyhodnotil a na ktorú poukázal i v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd, považuje krajský súd
za podstatné poukázať na to, že obrana žalovaného v rovine neexistencie pohľadávky spočívala
len vo všeobecnom tvrdení, a to s akcentom na sumár dôkazov produkovaných žalobcom. Tvrdenej
neexistencii pohľadávky, však nekorešpondovali vyjadrenia žalovaného pred súdom prvého stupňa,

keďže žalovaný namietal, že faktúry neboli kvalifikovane doručené žalovanému, lebo neobsahovali
prílohu objednávok. V priebehu celého prvostupňového konania žalovaný teda neprodukoval žiadne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré by vyvrátili navzájom korešpondujúce dôkazy, ktoré boli
predkladané zo strany žalobcu. V tomto smere je potrebné poukázať na samotné správanie žalovaného,
a to i vo vzťahu k emailu zo dňa 17.05.2013, ktorým dokazovanie bolo vykonané pred súdom prvého

stupňa na pojednávaní a následne i na čiastočnú úhradu faktúry, v zmysle ktorých nie je možné predsa
prijať záver o neexistencii žalobcom uplatnenej pohľadávky, a to ani čo do dôvodu a ani výšky. Ak
žalovaný v odvolacom konaní namietal, že zo žaloby nie je možné identifikovať, o aké skutkové a
právne skutočnosti žalobca opieral svoje nároky, tak odvolací súd konštatuje, že táto jeho argumentácia
bola zhodná s argumentáciou uvedenou v odpore žalovaného (č.l. 18 rub spisu) „za sporný a preto

popiera existenciu žalovanej pohľadávky čo do dôvodu a výšky a žalovanú pohľadávku považuje za
neexistujúcu“. „Z podaného žalobného návrhu nie je možné žiadnym spôsobom identifikovať o aké
skutkové a právne skutočnosti navrhovateľ opiera svoje nároky. V tomto smere návrh navrhovateľa
neobsahuježiadnysumárskutkovýchokolností,pretomámezato,ženávrhniejenedôvodnýažalovaná
pohľadávkajeneexistujúca,keďženebolapreukázaná“.Jenamiestepodľakrajskéhosúduzdôrazniť,že

žalovaný napriek svojej námietke nekonkretizuje, z čoho majú vyplývať jeho pochybnosti o neexistujúcej
pohľadávke a tiež tvrdenie, že žaloba neobsahuje žiaden sumár skutkových okolností. Poukazuje sa
na časť žaloby, označenej žalobcom ako II vo väzbe na pripojené listinné dôkazy, a to „kópia faktúry
č.: 201302041 splatnej dňa 22.03.2013, kópia faktúry č. 201302037 splatnej dňa 17.03.2013, kópia
Predžalobnej výzvy zo 14.06.2013“. V tomto smere krajský súd len pripomína, že napr. v rozsudku

Najvyššieho súdu SR sp.zn. Obdo V 68/2001 (ZSP č. 1/2003), podľa právnej vety ktorého rozhodnutia
v bode 2 občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou. Platí teda, že súd je viazaný
žalobou; nemôže preto žalobcovi priznať viac, než požadoval v žalobnom petite a žalovanému nemôže
uložiť inú povinnosť, než žalobcom navrhovanú. Opačný postup by bol v rozpore s ust. § 79 a nasl. OSP.Práve o § 79 ods. 1 OSP je potrebné vo všeobecnej rovine uviesť, že v rámci procesných princípov, na
ktorých stojí občianske súdne konanie, je žalobca dominus litis (pán sporu), ktorý v procesnej právnej
rovine má zodpovednosť za ochranu svojich práv, pričom na strane žalobcu sa táto zodpovednosť ako

účastníka konania premieta do jeho povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti tak, ako vyplývajú z ust.
§ 79 ods. 1, § 120 ods. 1, 4 OSP. Realizáciou týchto povinností zo strany žalobcu v rovine povinnosti
tvrdenia je predovšetkým vyjadrenie žalobného nároku v žalobe. No nielen výlučne petit samotný,
teda presné vyčíslenie nároku v peniazoch v ňom je rozhodujúce pre vymedzenie daného konania.
Vymedzujúcimi kritériami sú tiež také skutočnosti, ktorými sa definuje skutok, na základe ktorého je

nárok uplatňovaný (skutkový dej), pričom jedinou a nevyhnutnou podmienkou je, aby popis skutku
bol v žalobe individualizovaný tak, aby bola vylúčená jeho zámena s iným skutkom. Rozhodujúcimi
skutočnosťami (§ 79 ods. 1, 2 OSP), ktoré sú spoluurčujúcimi kritériami pre vymedzenie predmetu
konania (po skutkovej stránke), sú tiež také údaje, ktoré sú nevyhnutné pre úvahu o čom a na akom
podklade má súd rozhodnúť. Pre vymedzenie predmetu konania (t.z. pre záver čoho sa žalobca domáha
a na základe akých rozhodujúcich skutočností) je rozhodujúce nielen žiadané peňažné plnenie ako

také, ale posúdenie žaloby ako celku. Krajský súd mal za to, že žaloba v celom jej rozsahu dostatočne
konkretizuje nárok ňou uplatnený, a to aj napriek tejto odvolacej námietke žalovaného. Po vykonaní
odvolacieho prieskumu mal krajský súd za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo väzbe na všetky
tvrdeniavžalobe,produkovanédôkazyvpriebehuprvostupňovéhokonania,jevovýrokuvecnesprávne,
keď žalovaného zaviazal povinnosťou úhrady kúpnej ceny vo výške 10.348,- Eur, napriek odvolacím

námietkam žalovaného.

Žalovaný v odvolaní uvádzal, že neoddeliteľnou súčasťou faktúr bola kópia objednávky kupujúceho
a dodací list, pričom žalobca nepreukázal doručenie žalovanej faktúry žalovanému vrátane príloh a
nepreukázal začatie plynutia lehoty splatnosti pohľadávky, dohodu o splatnosti faktúr medzi účastníkmi,

atedaaniomeškaniežalovanéhososplnenímzáväzku,pretopovažovalžalobuzapredčasnú,zotrvalna
svojej argumentácii, že žalobca nepreukázal hodnoverne moment doručenia a okamih začatia plynutia
lehoty na zaplatenie žalovaných faktúr, ako ani okamih, kedy sa žalovaný dostal do omeškania. V
súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu
konštatuje, že okresný súd sa na základe vykonaného dokazovania dostatočným spôsobom vysporiadal

s uvedenou obranou žalovaného v prvostupňovom konaní, pričom východiskom rozhodnutia okresného
súdu boli listinné dôkazy, ktorými vykonal dokazovanie, a to s objednávkami žalovaného zo dňa
06.02.2013, tak ako sú v spise na č.l. 6, 9, s dodacími listami zo 06.02.2013 a z 15.02.2013, tak
ako sú v spise na č.l. 7 a 10, s výpisom z účtu o realizácii čiastočnej úhrady faktúry č. 201302037
v sume 200,- Eur k 19.11.2013 zrealizovanej žalovaným v prospech žalobcu (č.l. 32) a s návrhmi na

splátkový kalendár žalovaného z 03.12.2013 a z 28.01.2014. Tieto listinné dôkazy, ktoré považoval za
rozhodujúce a nosné, vyhodnotil okresný súd podľa § 132 OSP a skonštatoval, že žalobca spoľahlivo
preukázal existenciu základu žalovanej pohľadávky predstavovaného kúpnymi zmluvami uzatvorenými
medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, na základe ktorých kúpnych zmlúv
zrealizoval žalobca pre žalovaného dve dodávky tovaru v druhu a rozsahu, tak ako to vyplývalo z

označených dodacích listov a v cene, ako vyplývala z predložených faktúr (č.l. 62 spisu). Z obsahu
spisového materiálu krajský súd ustálil, tak ako aj okresný súd, že vzhľadom na obsah procesnej obrany
žalovaného nie je možné konštatovať, že by učinil konkrétne námietky týkajúce sa výšky žalovanej
pohľadávky a rovnako neprodukoval dôkazy, resp. nespochybnil realizáciu čiastočnej úhrady jednej
z dvoch vyúčtovaných kúpnych cien podľa faktúry č. 201302037 k 19.11.2013 v sume 200,- Eur. Ak

okresný súd potom v tomto smere konštatoval splnenie podmienok v zmysle § 407 ods. 3 OBZ, tak
vzhľadom na procesnú obranu žalovaného, ktorou sa okresný súd dostatočne zaoberal, keď žalovaný
namietal, že pohľadávky neexistujú a že bol sporný základ pohľadávky, sa krajský súd s týmto záverom
okresnéhosúdustotožnil.Bolonepochybné,žemedziúčastníkmiexistovaldlhšiedlhotrvajúciobchodno-
právny vzťah, bola zavedená prax platenia kúpnej ceny na základe faktúr a v lehote splatnosti týchto

faktúr. Krajský súd pripomína, že ak žalovaný poukazoval na skutočnosť, že mu neboli žalované faktúry
doručené, a teda nebol preukázaný žalobcom uplatnený moment vzniku omeškania žalovaného so
záväzkom zaplatiť dlžnú kúpnu cenu s odkazom na obsah objednávok, podľa ktorých bola splatnosť
faktúry 30 dní od doručenia faktúry, tak neprehliadnuteľným v tomto smere pre závery okresného súdu,
ale aj krajského súdu boli návrhy splátkových kalendárov žalovaného z 03.12.2013 a z 28.01.2014, ktoré

i podľa krajského súdu jednoznačne a spoľahlivo preukazovali, že obe faktúry sa dostali do dispozičnej
sféry žalovaného, že mu boli doručené, a to i s prináležiacimi prílohami, veď keď by tomu tak nebolo,
tak by žalovaný predsa nenavrhoval predmetné splátkové kalendáre. V tomto smere nemožno tiež
opomenúťlistinnýdôkaz,atopodacíhárok,ktorýmokresnýsúdvykonaldokazovanie,ktorýsanachádzana č.l. 35 spisu, ktorý žalovaný v odvolacom konaní (č.l. 70 spisu) namietal s tým, že je nečitateľný
a nie je ním preukázaný obsah doručenia predmetných faktúr, pričom právna zástupkyňa žalovaného
na pojednávaní uviedla, „pokiaľ ide o podací hárok, ktorý bol prílohou vyjadrenia z 19.02.2014, k

tomuto neviem zaujať stanovisko, nakoľko údaje o odoslaní sú nečitateľné“ (č.l. 47-48 spisu). Podľa
zistení krajského súdu však v tejto rovine nemala žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Nemožno
tiež opomenúť, podľa výpovede právnej zástupkyne žalovaného na uvedenom pojednávaní, že z nej
nevyplývalatotožnáargumentáciaakoargumentáciavodvolaní,keďženapojednávaníuviedla,žeúdaje
o odoslaní sú nečitateľné, naďalej nie je preukázaný okamih doručenia, avšak ku argumentácii žalobcu,

ktorý poukázal na to, že žalovaný navrhol splátkový kalendár z dátumu 03.12.2013 sa relevantne
nevyjadrila a ani nebol ozrejmený dôvod, prípadne pohnútka, pre ktoré žalovaný navrhol splátkový
kalendár,akbynebolisplnenépodmienky,ktorésaprepredmetnúfakturáciuvyžadovali.Lenpreúplnosť
a nad rámec odvolacích dôvodov krajský súd považuje za podstatné uviesť, že nie je zrejmé, v čom
žalovaným tvrdená nečitateľnosť mala spočívať. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývalo, že i
okresný súd v prvostupňovom konaní vyhodnotil predmetnú námietku nezrozumiteľnosti tohto dôkazu

pre nečitateľnosť ako nie dôvodnú. V tomto smere krajský súd akcentuje, že bez logickej súvislosti potom
zostáva postup žalovaného, ktorý navrhoval splátkové kalendáre žalobcovi a na druhej strane namietal
nedostatok samotnej splatnosti predmetných faktúr.

Krajský súd nemal v tejto rovine po vykonaní odvolacieho prieskumu dôvod na odklon od racionálnej

a logickej argumentácie okresného súdu, napriek odvolacej námietke žalovaného. Krajský súd v tomto
smere poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp.zn.
3Cdo 204/2009, podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej

vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri
hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K úplnosti krajský súd uvádza, že
v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu
neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o
výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným

presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods.
2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie
vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

Žalovaný v priebehu prvostupňového konania a tak isto v odvolaní zotrval na argumentácii, že nedošlo

podľa neho k doručeniu predmetných faktúr a príloh v zmysle objednávky jemu, ako kupujúcemu, s čím
vyvodil záver, že sa nemohol dostať do omeškania so svojím záväzkom. Ak v tejto rovine poukázal v
odvolaní na to, že splátkový kalendár zo dňa 03.12.2013 bol žalovaným produkovaný až v konaní pred
súdom prvého stupňa (č.l. 70 spisu), tak nie je zrejmé, čo uvedenou argumentáciou žalovaný sledoval,
keďže túto argumentáciu ďalej nerozviedol. Krajskému súdu je zrejmé, vzhľadom na dátum podania

žalobydňa25.07.2013,žesplátkovýkalendárzodňa03.12.2013bolprodukovanýžalovanýmažpotom,
ako mu bol doručený platobný rozkaz. O to viac vyvstáva otázka bližšej argumentácie v tejto rovine a nie
jezrejmébezďalšieho,takakoužodvolacísúdkonštatovalvtomtorozhodnutí,nazákladečohopredložil
žalovaný splátkový kalendár žalobcovi. Za tohto stavu krajský súd konštatuje, že obrana žalovaného
v tejto rovine bola vyhodnotená ako obrana bez právnej relevancie, pričom krajský súd zvýrazňuje, že

„Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech
v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k
neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa
pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť
za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda

okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z
účastníkovjepovinnýstanovenýokruhskutočnostípreukázať.“(uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).Žalovaný v odvolaní uviedol, že „k dôkazu žalobcu produkovanom na pojednávaní dňa 25.2.2014
namietame, že Z e-mailovej správy zo dňa 17. Mája od T.. M. B. adresovaný p. Z., nevyplýva, že

predmetom úhrad by mali byť práve žalované pohľadávky a že p. B. má kompetencie vyjadrovať sa
k úhradám zo strany žalovaného. Zo zápisnice z pojednávania nie je možné určiť rok, v ktorom mal
byť tento e-mail produkovaný. Uvedený e-mail nebol žalobcom produkovaný ako listinný dôkaz, ale bol
na pojednávaní prečítaný z mobilného telefónu právneho zástupcu žalobcu, pričom právnej zástupkyni
žalovaného nebolo umožnené si túto e-mailovú správu prečítať priamo z mobilného telefónu“. Vzhľadom

na uvedenú odvolaciu námietku žalovaného, považoval krajský súd za podstatné oboznámiť sa s
obsahom zápisnice spísanej okresným súdom dňa 25.02.2014 (č.l. 45 a nasl. spisu), z ktorej vyplýva,
že prvostupňový súd vykonal dokazovanie po poučení podľa § 118 ods. 2 OSP a následne po poučení
podľa § 120 ods. 4 OSP, a to dokazovanie i elektronickou komunikáciou medzi zástupcom žalobcu a
žalovaným. Pokiaľ teda išlo o dôkaz, ktorý bol namietaný žalovaným až v odvolaní, v ktorom napriek
poučeniu pred súdom prvého stupňa žalovaný uvedený dôkaz spochybnil v rovine jeho vykonania

prvýkrát, tak k vykonaniu tohto dôkazu došlo za prítomnosti právnej zástupkyne žalovaného pred súdom
prvého stupňa, ktorá po vykonaní dôkazu uviedla „nemám návrhy na dokazovanie“ (č.l. 48 spisu). V
rovine citovaného emailu právna zástupkyňa žalovaného sa vyjadrila na pojednávaní a uviedla, že
„zdôrazňuje, že z citovaného mailu nie je zrejmé, aké je postavenie osoby Ing. B.“ (č.l. 48 spisu). Zároveň
zhodne právni zástupcovia účastníkov požiadali o zápisnicu z pojednávania, čiže ak v rámci podaného

odvolania žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyni žalovanej namietal emailovú komunikáciu a
skutočnosť, že jej nebolo umožnené prečítať ju priamo z mobilného telefónu právneho zástupcu žalobcu,
tak potom krajský súd konštatuje, že vzhľadom na poučenie podľa § 120 ods. 4 OSP, keďže neboli
naplnené žiadne z dôvodov a ani tvrdené podľa § 205a OSP v odvolaní, tak s uvedenou argumentáciou
nebolo možné sa podľa krajského súdu ako relevantnou odvolacou námietkou zo strany žalovaného

zaoberať v odvolacom konaní, pričom sa poukazuje práve na obsah zápisnice zo dňa 25.02.2014 na
poučenia účastníkov konania, ich právnych zástupcov, ktoré nepochybne z č.l. 48 spisu vyplývajú. Ak
namietala právna zástupkyňa žalovaného v odvolaní, že zo zápisnice z pojednávania nie je možné
určiť rok, v ktorom mal byť tento email produkovaný, ide opätovne o nové tvrdenie, ktoré nebolo
žalovaným produkované pred súdom prvého stupňa s poukazom na § 120 ods. 4 OSP vo väzbe na §

205a OSP. Navyše nemožno opomenúť skutočnosť, že zápisnica z predmetného ústneho pojednávania
bola doručovaná právnym zástupcom účastníkom, ktorí jej obsah relevantne nespochybnili a ani
nespochybnili, že by právnym zástupcom účastníkov uvedená zápisnica nebola doručená. Ak právna
zástupkyňa žalovaného v odvolaní namietala, že nie je zrejmé, že predmetom úhrad mali byť práve
žalované pohľadávky, tak ani v tejto časti nie je možné stotožniť argumentáciu žalovaného pred

súdom prvého stupňa s argumentáciou v odvolaní, keďže právna zástupkyňa žalovaného pred súdom
prvého stupňa nenamietala, že „predmetom úhrad by mali byť práve žalované faktúry a že pán B.
má kompetencie vyjadrovať sa k úhradám zo strany žalovaného“. V tomto smere právna zástupkyňa
žalovaného pred súdom prvého stupňa len uviedla, „z citovaného mailu nie je zrejmé, aké je postavenie
osoby Ing. B.“ (č.l. 48 spisu).

Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ak právna zástupkyňa žalovaného v odvolaní namietala,
že jej nebolo umožnené emailovú správu si prečítať priamo z mobilného telefónu, tak potom krajský
súd poukazuje opätovne na obsah zápisnice, spísanej pred okresným súdom dňa 25.02.2014, z
ktorého nevyplýva námietka, resp. žiadosť žalovaného prostredníctvom právnej zástupkyne oboznámiť

sa osobitne s touto mailovou správou, prečítať ju z mobilného telefónu, resp. námietka, že jej toto
umožnené nebolo. Ak potom žalovaný v rámci odvolacieho konania namietal, že nie je možné potom
z tohto dôkazného prostriedku abstrahovať dôkaz, preukazujúci tvrdenie žalobcu, nie je spôsobilý zistiť
skutkový stav veci, tak s touto argumentáciou sa krajský súd napriek tomu, že ju dôsledne vnímal,
nemohol rozhodne stotožniť. Krajský súd poukazuje na to, že „V občianskom súdnom konaní účastníci

sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP
stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania
teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť,
resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre

neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M
Cdo 15/2010). Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
23.11.2010,sp.zn.5Cdo218/2010,sktorýmsastotožnilavzmyslektorého„Obsahprávanaspravodlivý
súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovaťpri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na

spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol

odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby rozsudok okresného
súdu v napadnutom výroku v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím
námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Len pre úplnosť krajský súd pripomína,
že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6
ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu v rozsahu § 212 ods. 1 OSP, konštatuje, že nebola
dôvodná ani obrana žalovaného, že nedošlo k preukázaniu doručeniu faktúr, resp. že tieto sa nedostali
do dispozičnej sféry žalovaného, ako aj to, že by neobsahovali prílohu v zmysle dojednania v zmluve
o dielo. I podľa záveru krajského súdu, ktoré už uviedol v tomto rozhodnutí došlo k preukázaniu

doručeniu predmetných faktúr žalovanému, čo vyplýva v konečnom dôsledku zo samotného správania
sa žalovaného, ktorý tak ako správne konštatoval prvostupňový súd, vykonal prvú čiastočnú úhradu.
Podľa krajského súdu, bolo nepochybné, že pokiaľ by žalovaný faktúry od žalobcu „neobdržal“, tak
by nevykonal čiastočnú úhradu vo vzťahu k žalobcovi a ani by nenavrhoval splátkové kalendáre. Z
obsahu predmetných faktúr vyplýval odkaz aj na prílohu a pokiaľ by mala byť pravdivá argumentácia

žalovaného, že faktúry neobsahovali potrebné prílohy, tak potom by bolo v logickom rozpore, tak ako
už uviedol krajský súd v tomto rozhodnutí, ak by žalovaný úhradu predmetných faktúr riešil čiastočnou
úhradou a navrhoval by splátkové kalendáre. V tejto súvislosti, ak okresný súd poukázal na to, že „pokiaľ
žalovaný namietal splatnosť faktúr s poukazom na obsah objednávok žalovaného, ktoré vymedzujú
splatnosť faktúry 30 dní od doručenia faktúry a zároveň namietal, že faktúry neobsahovali prílohy

podľa vymedzenia príloh podľa objednávok, bolo povinnosťou žalovaného podľa platobných podmienok
obsiahnutých v oboch objednávkach samotného žalovaného vrátiť faktúry žalobcovi na doplnenie alebo
prepracovanie, v ktorom prípade, pokiaľ by si žalovaný takto dojednanú zmluvnú povinnosť splnil, by
začala nová lehota splatnosti faktúr plynúť po dni doručenia doplnenej faktúry. Žalovaný netvrdil a ani
v konaní nepreukázal, že by niektorú z faktúr žalobcovi vrátil na prepracovanie či už pokiaľ ide o jej

splatnosť alebo na doplnenie, pokiaľ ide o jej prílohy“, tak krajský súd sa s týmito závermi cez úpravu v §
219ods.1,2OSPstotožnil.Tiežnemohlozostaťnepovšimnutým,žeanivjednomznávrhovsplátkových
kalendárov žalovaný nenamietal splatnosť predmetných faktúr, naopak, navrhoval splátkový kalendár
zo svojho splatného záväzku.Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné

akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo

v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, keďže nebolo preukázané, že by v konaní
pred okresným súdom došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ale ani k nesprávnym skutkovým

zisteniam, podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený
ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP.

V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142
ods. 1, § 151 ods. 1, 8 OSP bola priznaná náhrada uplatnených trov odvolacieho konania spočívajúca
v trovách právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za úkon vyjadrenie k odvolaniu zo dňa
03. júna 2014 tarifná odmena podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (z hodnoty odvolacej veci 10.348 Eur)

1 x 270,54 Eur, režijný paušál 1 x 8,04 Eur + 20 % DPH = 55,72 Eur, súčtom dôvodne priznané trovy
právneho zastúpenia 334,30 Eur, ktoré trovy je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi na účet právnej
zástupkyne v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 149 ods. 1 OSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).