Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/179/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111226772
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5111226772.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v obchodnej právnej veci
žalobcu: DASKALO s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 10, 831 06 Bratislava, IČO: 36 693 936, právne
zastúpeného Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01
Žilina, IČO: 36 806 498, proti žalovanému: MARMONT, spol. s r.o., so sídlom Šoltésovej 11, 010 01
Žilina, IČO: 00 632 651, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Eduardom Šoškom, advokátom, so
sídlom Daniela Dlabača 21, 010 01 Žilina, v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 8.340,37
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 211/2011-126

zo dňa 03.05.2013

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 211/2011-126 zo dňa 3.5.2013 potvrdzuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne do
30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 324 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka

(zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, ďalej len „OBZ“), § 344 OBZ, § 351 ods. 1, 2 OBZ, §
365 OBZ, § 367 OBZ, § 537 ods. 1 veta prvá OBZ, § 120 ods. 1, 3 OSP, § 132 OSP,
okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou,
ktorá bola okresnému súdu doručená dňa 11.08.2011 žalobca navrhol, aby súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 8.340,37 Eur spolu s príslušenstvom. Na odôvodnenie
žaloby uviedol, že dňa 20.02.2008 uzatvorila GlobNet, spol. s.r.o., so sídlom Kysucký Lieskovec so
žalovaným na základe objednávky žalovaného č. 08.1937/20 Zmluvu o vykonaní elektroinštalačných

prác č. 651/2008. Na základe tejto zmluvy bolo vystavených celkom päť faktúr, ktorými bola vyúčtovaná
cena vykonaných elektroinštalačných prác. Z faktúry č. 04/2008 vystavenej na 303.450,- Sk splatnej
14.05.2008 žalovaný uhradil k 17.04.2008 sumu 277.950,- Sk a dňa 10.06.2008 sumu 12.250,- Sk, takže
zostatok neuhradenej ceny elektroinštalačných prác predstavoval sumu 439,82 Eur. Z faktúry č. 07/2008
vystavenej na 698.827,50 Sk splatnej 14.05.2008 uhradil žalovaný 20.08.2008 sumu 640.102,50 Sk
a dňa 10.06.2008 sumu 29.362,50 Sk, takže zostatok neuhradenej ceny elektroinštalačných prác
podľa tejto faktúry predstavoval sumu 974,66 Eur. Z faktúry č. 09/2008 vystavenej na 893.987,50

Sk splatnej 14.06.2008 uhradil žalovaný k 23.06.2008 sumu 818.862,50 Sk a zostatok neuhradenej
ceny elektroinštalačných prác podľa tejto faktúry predstavoval sumu 2.493,69 Eur. Z faktúry č. 10/2008
znejúcej na 732.445,- Sk splatnej 14.07.2008 uhradil žalobca k 28.07.2008 sumu 661.663,- Sk a
neuhradený zostatok ceny elektroinštalačných prác podľa tejto faktúry predstavoval sumu 2.349,53 Eur.Z faktúry č. 13/2008 vystavenej na 586.372,50 Sk splatnej 14.08.2008 uhradil žalovaný k 05.09.2008
sumu 40.000,- Sk, k 05.09.2008 sumu 100.000,- Sk, k 22.09.2008 sumu 121.815,- Sk ak 01.10.2008
sumu 261.815,- Sk, takže neuhradený zostatok ceny elektroinštalačných prác vyúčtovanej týmito

faktúrami predstavoval 2.082,67 Eur. Subjekt GlobNet, s.r.o. vyzval žalovaného, rovnako ako žalobca
na doplatenie zvyšku dlžnej sumy, avšak žalovaný svoj záväzok nesplnil. So splnením svojho záväzku
bol žalovaný v omeškaní, v nadväznosti na čo žalobca uplatnil úrok z omeškania.

Okresný súd ustálil, že medzi účastníkmi neboli sporné nasledovné skutkové okolnosti: „uzatvorenie

Zmluvy o dielo medzi zhotoviteľom GlobNet s.r.o. Kysucký Lieskovec a objednávateľom - žalovaným
č. 651/2008 zo dňa 20.2.2008, tak ako je táto v písomnom vyhotovení súčasťou spisu na č.l. 9 až 14,
realizáciaplneniapodľatejtoZmluvyodielo-vykonávaniedielazhotoviteľomivmesiaciseptember2008,
ako vyplýva z predložených výpisov zo stavebného denníka, ktoré sú súčasťou spisu na č.l. 42 až 49,
samotná skutočnosť realizácie právneho úkonu žalovaného - odstúpenia od Zmluvy o dielo č. 651/2008
listom z 30.9.2008 /č.l. 50/, ktorý sa dostal do dispozičnej sféry právneho predchodcu žalobcu - subjektu

GlobNet s. r.o. a platné a účinné uzatvorenie Zmluvy o postúpení pohľadávok z titulu dlžnej ceny za
dielo vyúčtovanej faktúrami, ktoré sú súčasťou spisu na č.l. 15 až 19 medzi postupcom: GlobNet, s.r.o.,
Kysucký Lieskovec a žalobcom ako postupníkom vrátane oznámenia právnej skutočnosti postúpenia
týchto pohľadávok žalovanému na základe oznámenia o postúpení pohľadávok z 5.8.2011 /č.l. 20/. Na
základe aplikácie § 120 ods. 3 OSP si súd tieto medzi účastníkmi nesporné skutkové okolnosti osvojil.“

Vzhľadom na tvrdenie žalovaného o dôvodnej realizácii právneho úkonu žalovaného - odstúpenia od
Zmluvy o dielo č. 651/2008 (ďalej už len „Zmluva o dielo“), listom žalovaného zo dňa 30.9.2008 a pri
zohľadnení skutkového vymedzenia uplatnenej pohľadávky žalobcu ako práva na zaplatenie zádržného
(uvedené skutkové vymedzenie žalovanej pohľadávky vyplývalo z vyjadrenia sa právneho zástupcu

žalobcu č.l. 117 spisu), sa okresný súd musel primárne zaoberať vyhodnotením skutkovej a právnej
dôvodnosti právneho úkonu žalovaného - odstúpenia od Zmluvy o dielo. Okresný súd zdôraznil, že
medzi účastníkmi nebolo sporné, že sa odstúpenie žalovaného od predmetnej Zmluvy o dielo dostalo
do dispozičnej sféry právneho predchodcu žalobcu. V Zmluve o dielo, a to konkrétne v článku 4, bod 4.1
si zmluvné strany dohodli dokončenie diela podľa časového plánu výstavby na koniec augusta 2008.

Z vykonaného dokazovania oboznámením výpisov zo stavebného denníka, výsluchom žalovaného
cestou jeho štatutárneho zástupcu, výsluchom svedkov P. C. a F. X., po ich vyhodnotení podľa §
132 OSP vyplývalo, že dohodnutý termín dokončenia diela dodržaný nebol. Z výpovede svedka P. C.
vyplývalo, že boli realizované voči zhotoviteľovi - GlobNet, s.r.o. opakované výzvy na plynulé a urýchlené
realizovanie plnenia zhotoviteľom, a to z dôvodu nadväznosti plnenia podľa Zmluvy o dielo na plnenie

žalovaného voči tretiemu subjektu „(Ing. H. O. & Co GmbH)“. Skutočnosť upozornenia na to, že nebude
dodržaný termín vyhotovenia diela, potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi i vypočutý svedok U. M., ktorý
zároveň uviedol, že dôvody toho stavu neboli spôsobené činnosťou MARMONTU, spol. s.r.o. (č.l. 115
spisu). Dohodnutý termín dokončenia diela - koniec augusta 2008 teda dodržaný nebol. Z uvedeného
vyplývalonaplneniezmluvnedohodnutejpodmienkypredôvodnúrealizáciuprávnehoúkonužalovaného

- odstúpenia žalovaného od Zmluvy o dielo podľa článku 14 písm. a) Zmluvy o dielo. Okresný súd
zdôraznil, že článok 14 písm. a) nekladie na úkon jednorazového napomenutia požiadavku písomnej
formy, na základe čoho bolo skonštatované splnenie tejto podmienky i na základe ústnych upozornení
objednávateľa, existencia ktorých vyplynula z výpovede svedkov P. C. a U. M.. Dôvodnou realizáciou
právneho úkonu odstúpenia žalovaného od Zmluvy o dielo došlo k zániku Zmluvy o dielo ex nunc podľa

§ 351 ods. 1 OBZ. Zanikol tým i zmluvný základ uplatneného práva žalobcu na zaplatenie zádržného
podľa článku 3 bod 3.5. Článok 3 bod 3.5 a ani bod 3.6, vzťahujúci sa k úprave podmienok vyplatenia
tzv. poistného krytia, nie sú dojednaniami Zmluvy o dielo, ktoré by mali vzhľadom na svoju povahu trvať
aj po ukončení zmluvy odstúpením (§ 351 ods. 1 veta druhá OBZ). Z vykonaného dokazovania, a to
najmä z výpovedí svedkov p. F. X. a p. P. C. vyplývalo, že nedodržanie dohodnutého termínu vykonania

diela do konca augusta 2008 nebolo spôsobené omeškaním samotného žalovaného. V konaní nebolo
spoľahlivo preukázané, že by boli naplnené hmotno-právne predpoklady podľa § 365 veta druhá OBZ
(v znení platnom a účinnom do 31.01.2013), všetko vo väzbe na tvrdenie žalobcu uvádzané v priebehu
konania, podľa ktorého bol zo strany žalovaného daný právnemu predchodcovi žalobcu pokyn práce
nevykonávať a z toho dôvodu nebol zmluvne dohodnutý termín dodržaný.

Okresný súd konštatoval, že svedecké výpovede svedkov P. C. a F. X. hodnotil vzhľadom na zákonné
poučenie podľa § 126 OSP ako vierohodné. Osobitne ku svedeckej výpovedi svedka P. C. - syna
štatutárneho zástupcu žalovaného nevzhliadol okresný súd dôvod výlučne len na základe skutočnosti,že je tento svedok osobou blízkou štatutárnemu zástupcovi žalovaného, bez toho, aby k tejto skutočnosti
pristúpila nejaká ďalšia iná a podstatná skutočnosť, hodnotiť svedeckú výpoveď tohto svedka ako
nehodnovernú. Naopak, svedeckú výpoveď svedka U. M. hodnotil okresný súd ako svedeckú výpoveď,

ktorá má nízku presvedčivosť pre jej obsahovú rozpornosť. Tento svedok na jednej strane uviedol, že
vykonanie revízie nebolo zmluvnou povinnosťou GlobNetu, s.r.o a preto nebolo vykonané a oproti tomu
na otázku štatutárneho zástupcu žalovaného uviedol, že revíziu elektrického zariadenia mal vykonať
GlobNet, s.r.o, ale mu to nebolo umožnené. Pri súčasnom vyjadrení sa tohto svedka, že predmetnú
Zmluvu o dielo sám uzatváral a v spojení s obsahom samotnej Zmluvy o dielo v časti vymedzenia

zmluvného záväzku zhotoviteľa: montážna podpora a úradu vyhovujúca revízia elektrického zariadenia,
je zjavné, že svedecká výpoveď svedka U. M. obsahovala vyššie opísaný rozpor. Rovnako svedok U.
M. na jednej strane jednoznačne a výslovne uviedol, že GlobNet, s.r.o. si splnil riadne a včas zmluvné
povinnosti podľa predmetnej Zmluvy o dielo a zároveň uviedol, že revíziu elektrického zariadenia,
ktorú mal vykonať, nevykonal, pretože mu to nebolo umožnené. Tieto protichodné vyjadrenia svedka
významne znižovali hodnovernosť jeho svedeckej výpovede v citovaných častiach, a preto v týchto

častiach nepovažoval okresný súd svedeckú výpoveď svedka U. M. za presvedčivú a preukazujúcu
tvrdenia žalobcu. V nadväznosti na to okresný súd svedeckú výpoveď svedka U. M. nevyhodnotil
ako dôkaz, ktorý by preukazoval tvrdenie žalobcu o tom, že si GlobNet, s.r.o. ako zhotoviteľ riadne a
včas splnil svoju zmluvnú povinnosť vykonať dielo a ani skutočnosť, že by zo strany žalovaného bol
zhotoviteľovi daný pokyn na prerušenie prác v auguste alebo začiatkom septembra 2008. „V posledne

uvedenej časti /čo do svedkom uvedeného pokynu žalovaného na prerušenie prác/ je obsah svedeckej
výpovede svedka M. vzhľadom na všeobecnosť tohto vyjadrenia sa svedka z hľadiska časového
vymedzenia tohto pokynu nekonkrétna a zároveň vyvrátená svedeckou výpoveďou svedka P. C. i F.
Sobola, ktorí svedkovia nepotvrdili, že by žalovaný dal zhotoviteľovi pokyn na prerušenie prác.“

Po vyriešení vymedzenej predbežnej otázky platnosti a účinnosti právneho úkonu žalovaného -
odstúpenia od Zmluvy o dielo bolo podľa okresného súdu nevyhnutné konštatovať, že žaloba nie je
dôvodná a rozhodnúť o jej zamietnutí.

Pre úplnosť odôvodnenia okresný súd uviedol, že od realizácie čiastočných úhrad ceny za dielo,

ktoré s výnimkou platby 261.816,- Sk k 01.10.2008 vo vzťahu ku faktúre č. 13/2008 boli zrealizované
do odstúpenia žalovaného od Zmluvy o dielo, nie je možné odvodzovať právne dôsledky uznania
zvyšku dlžnej ceny za dielo uplatnenej žalobcom v rozsahu zádržného. Tento záver vyplýval jednak z
toho, že vznik práva na zaplatenie zádržného v zmysle článku 3 bod 3.5 Zmluvy o dielo je špeciálne
zmluvne dojednaný v obsahu tohto zmluvného článku (rovnako ako vznik práva na zaplatenie poistného

krytia podľa článku 3 bod 3.6 Zmluvy o dielo) a teda právo na zaplatenie zádržného vzniká, ak sú
splnené zmluvou dohodnuté podmienky jeho vzniku a splatnosti. Zároveň sekundárne v tejto časti
okresný súd uviedol, že hmotno-právna domnienka podľa § 407 ods. 3 OBZ je vyvrátiteľnou právnou
domnienkou. Hmotno-právny predpis neupravuje časový moment, kedy má dlžník učiniť úkon, ktorým
by vylúčil možnosť usudzovať z realizácie čiastočnej úhrady právne dôsledky uznania zvyšku dlhu.

Hmotno-právny predpis neupravuje dokonca ani skutočnosť, či dlžník má vôbec takýto úkon učiniť. Pri
uvedených konštatovaniach poukazoval okresný súd na závery vyplývajúce z rozsudku „NS ČR č.k. 23
Cdo 1336/2010-141 z 28.4.2011, podľa ktorého : Ustanovenie § 407 ods. 3 Obch.z. neukladá dlžníkovi
či a kedy má prejaviť alebo inak vyjadriť voči veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky.
Pokiaľ teda dlžník neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, nemožno z takejto

skutočnosti vyvodiť , že uznáva aj zvyšok dlhu resp. záväzku voči veriteťovi.“ Už len zo samotného
právneho úkonu dôvodne zrealizovaného odstúpenia žalovaného od Zmluvy o dielo musel okresný súd
vyvodiť záver, podľa ktorého čiastočné úhrady ceny za dielo, ktoré nesporne zo strany žalovaného
zrealizované boli, nezakladali právne dôsledky uznania zvyšku záväzku žalovaného. K tomuto záveru
pristúpila i nesporne žalovaným voči právnemu predchodcovi žalobcu vedená komunikácia podľa listu

žalovaného z 13.03.2009 (č.l 75 spisu), vo vzťahu ku ktorému nebolo medzi účastníkmi sporné, že sa
tento list žalovaného dostal do dispozičnej sféry právneho predchodcu žalobcu. Vzhľadom k záveru
okresnéhosúduodôvodnostiprávnehoúkonužalovaného-odstúpeniaodZmluvyodielopreomeškanie
zhotoviteľa s povinnosťou vykonať dielo včas, bola irelevantná argumentácia žalobcu, ktorá sa viazala
k vymedzeniu žalovanej pohľadávky ako zádržného, ktoré malo kryť nedostatky - vady plnenia, ktoré

sa týkali kvality plnenia a ktoré kvalitatívne vady plnenia v zmysle tvrdení žalobcu žalovaný v konaní
nepreukázal, vrátane nepreukázania uplatnenia nárokov žalovaného z kvalitatívnych vád plnenia.
Rozhodnutie o náhrade trov konania okresný súd vyhradil podľa § 151 ods. 3 OSP samostatnému
rozhodnutiu do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu,
ktorý namietal, že okresný súd nevykonal správne dokazovanie a súčasne nesprávne vyhodnotil závery
dokazovania. Najpodstatnejšou skutočnosťou, ktorú okresný súd považoval za preukázanú a nespornú,

bolo tvrdenie žalovaného, že listom zo dňa 30.09.2008 (č.l.50 spisu), mal odstúpiť od Zmluvy
o dielo č. 651/2008, pričom okresný súd považoval rovnako za nesporné, že takýto list sa dostal do
dispozičnej sféry žalobcu. S týmito závermi okresného súdu žalobca nesúhlasil tak, ako to „opakovane
uviedol“ v priebehu celého konania. Napriek opakovaným prejavom nesúhlasu okresný súd skonštatoval
na str. 6 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že odstúpenie samotné a akt jeho doručenia právnemu

predchodcovi žalobcu sú nesporné, ktorý záver však žalobca namietal. Neexistoval žiaden relevantný
dôkaz o tom, že do dispozičnej sféry právneho predchodcu žalobcu sa dostala akákoľvek listina, ktorú
by bolo možné považovať za relevantné odstúpenie od Zmluvy o dielo č. 651/2008. Žalobcovi nebolo
zrejmé, z akého titulu došiel okresný súd k záveru, že žalobca považoval za nesporné doručenie
odstúpenia od zmluvy svojmu právnemu predchodcovi. Žalobca upriamil pozornosť na obsah listiny
zo dňa 30.09.2008 (č.l.50 spisu), ktorú okresný súd považoval za relevantné odstúpenie žalovaného

od Zmluvy o dielo č. 651/2008. Podstatnú časť tohto listu tvoril predposledný odstavec, v ktorom bolo
uvedené „Z uvedeného dôvodu v zmysle čl.14 zmluvy o dielo 5612008 uzavretej medzi objednávateľom
MARMONT spol. s r.o. so sídlom Šoltésovej 11, 0101 01 Žilina, IČO:00 632 651 a zhotoviteľom GlobNet,
s.r.o. so sídlom v Kysuckom Lieskovci 128, 023 34 Kysucký Lieskovec, IČO: 36 764 469, odstupujem“.
Z citovaného ustanovenia listiny nevyplýval záver, od čoho vlastne žalovaný odstupuje. Pre potreby

prípadného výkladu poukázal žalobca na ust. čl. 14 zmluvy, od ktorej možno aj mal žalovaný vôľu
odstúpiť a na ktorý súčasne odkazoval, ktorý stanovuje, že „Predčasné rozviazanie zmluvy: a/ ak
nebudú práce napriek jednorazovému napomenutiu včas vykonané, b/ Firma Kristl má mimo toho právo
rozviazať zmluvu keď bude zmluva zo strany investora f. Kristl rozviazaná, c/ náklady rozviazania
zmluvy zo zadĺženia zhotoviteľa nesie zhotoviteľ sám a zaručuje sa objednávateľovi za vzniknuté škody,

d/ náhradné opatrenia pre dokončenie v stanovenej lehote hradí zhotoviteľ.“ Citovaný čl. 14 podľa
žalobcu je nezrozumiteľný, nejasný, nelogický a najmä nedával žiadnej zo zmluvných strán možnosť
odstúpiť od uzavretej zmluvy. Odkaz na toto zmluvné ustanovenie preto žalovanému nepostačoval pre
potreby odstúpenia od zmluvy, ktoré však on sám a aj konajúci okresný súd považoval za relevantné
a dostačujúce. Žalobca počas „doterajších štádií konania“ poukazoval na tú skutočnosť, že zápisy zo

stavebného denníka neobsahovali žiaden zápis, ktorý by potvrdzoval tvrdenie žalovaného, že práce
vykonávané právnym predchodcom žalobcu boli po nejakej stránke nedostačujúce. Zhotoviteľovi nebola
vytýkaná ani kvalita prác, a ani rýchlosť vykonávaných prác. Žalobca tvrdil, že práce boli vykonávané
riadne a včas, a to najmä v súlade s postupom všetkých ostatných prác vykonávaných na stavbe
predmetného hotela v Bratislave. Svoje tvrdenie opieral aj o tú skutočnosť, že každomesačné faktúry

boli žalovaným riadne uhrádzané, a to na základe kontroly vykonávanej v pravidelných intervaloch ním
samotným, ale súčasne aj zástupcom generálneho dodávateľa, „t.j. f. Kristl“. Pokiaľ by kontrola dospela
k záverom svedčiacim o nekvalite a pomalom tempe vykonávaných prác, tak potom by takýto záznam
bol uvedený v stavebnom denníku a zároveň faktúra vystavená každý mesiac právnym predchodcom
žalobcu žalovanému by nebola uhradená. Ako je už uvedené, k takémuto záveru nik zo zúčastnených

nedospelasprácamiprávnehopredchodcužalobcubolavyslovenáspokojnosť,čosaprejavilonásledne
i do uhradenia jeho nárokov.

Žalobca v odvolaní namietal závery okresného súdu, ktorý konštatoval, že výpovede P. C. a F. X.,
ako svedkov považoval za dôveryhodné a naopak výpoveď svedka U. M. za nedôveryhodnú. Svedok

U. M. nebol podľa okresného súdu dôveryhodným svedkom iba z toho dôvodu, že jeho výpoveď
obsahovala údajné rozpory. Žalobca mal za to, že táto svedecká výpoveď v skutočnosti žiadne rozpory
neobsahovala, nakoľko zmluva o dielo 651/2008 obsahovala v časti po označení účastníkov tejto
zmluvy, objednávku č. 08.1937/20 v znení „vec: elektroinštalačné práce hotel Bratislava. Objednávame
si montážnu podporu a úradu vyhovujúcu revíziu elektrického zariadenia.“. Následne čl.I rozsah výkonu

je uvedené: „Bol prerokovaný spoločne s nami a s p.C. a pozostáva hlavne z opatrenia montážneho
personálu toho času 4 elektromontérov s odborným vzdelaním“. Z logického a gramatického výkladu
týchto ustanovení zmluvy o dielo bolo podľa žalobcu zrejmé, že objednávateľ, t.j. žalovaný si objednal
montáž vrátane záverečnej revízie, avšak po následnom prerokovaní jeho objednávky sa účastníci
zmluvy dohodli na tom, že spoločnosť GlobNet, s.r.o. bola zaviazaná najmä k zabezpečeniu 4

elektromontérov s odborným vzdelaním. Svedok U. M. vypovedal v zmysle uzavretej zmluvy o dielo,
a preto podľa žalobcu nebol dôvod, aby okresný súd jeho osobu označil za nedôveryhodnú. Svedka
C. - syna spoločníka a konateľa žalovaného okresný súd za dôveryhodného považoval, a to aj napriek
tomu, že tento vo svojej výpovedi tvrdil, že sám on, a zároveň aj žalovaný upozorňovali GlobNet,s.r.o. na nedostatky v prácach. Toto tvrdenie však nebolo preukázané a okresný súd toto tvrdenie ani
nepreveroval, rovno si ho osvojil. Stačilo pritom pri hodnotení výpovede tohto svedka vzniesť otázku,
prečo žalovaný postup a kvalitu prác nereklamoval prostredníctvom zápisu v stavebnom denníku, ale

namiesto toho faktúru spoločnosti GlobNet, s.r.o. čiastočne (v tom čase v povinnej miere) uhradil.

Žalobca v odvolaní s poukazom na zápisy v stavebnom denníku tvrdil, že ako vzdelanie tak nakoniec
i samotná práca elektromontérov bola vyhovujúca, pretože k ich výkonom neboli vznášané žiadne
námietky a ich práca fakturovaná spoločnosťou GlobNet, s.r.o. bola uhradená s výnimkou časti, ktorá

tvorila predmet konania. Žalobca dal do pozornosti i ustanovenie čl.1.3 zmluvy, ktorá oprávňovala
tretiu osobu - spoločnosť Kristl k tomu, aby vzniesla námietky vo vzťahu ku spoločnosti GlobNet,
s.r.o. k montážnemu personálu. K vzneseniu takejto námietky alebo reklamácie počas pôsobenia
spoločnosti GlobNet, s.r.o. nedošlo, čo opäť potvrdilo tvrdenie žalobcu, že ním zabezpečované práce
malipožadovanúkvalitatívnuúroveňaajrýchlosť.Žalobcazdôraznil,ženímuplatnenýnároksavzťahuje
ku faktúram, ktorých splatnosť nastala pred termínom zmluvne dohodnutého ukončenia diela. Z tohto

dôvodu preto nebolo možné odôvodňovať porušenie povinností žalovaného uhradiť zádržné žalobcovi
tým, že právny predchodca žalobcu si riadne a včas nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy
o dielo. Podmienkou uhradenia tej-ktorej faktúry vrátane zádržného, nebolo aj zabezpečenie úradu
vyhovujúcej revízie elektrického zariadenia. Túto službu si žalovaný objednal, avšak zmluva, povinnosť
splniť takýto záväzok zhotoviteľa neobsahovala.

Žalobca nesúhlasil s poukazom okresného súdu na rozhodnutie „NS ČR č. 23Cdo 1336/2010-141“,
podľa ktorého § 407 OBZ neukladá dlžníkovi, či a kedy má prejaviť alebo inak vyjadriť voči veriteľovi
svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky. Pokiaľ teda dlžník neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s
výškou celkovej pohľadávky, nemožno z takejto skutočnosti vyvodiť, že uznáva aj zvyšok dlhu, resp.

záväzku voči veriteľovi. S týmto odôvodnením sa žalobca nestotožnil, nakoľko takýto výklad predpisu
poskytuje dlžníkovi neodôvodnenú výhodu spočívajúcu v tom, že tento si má možnosť bez akéhokoľvek
následku vybrať z existujúcej škály povinností len tie, ktoré chce splniť, a vo vzťahu ku ostatným
povinnostiam, ktoré síce existujú a sú splatné, založí svojim výberom povinnosť veriteľa uplatňovať svoje
nároky prostredníctvom najmä súdneho konania, s čím mu objektívne vznikajú náklady a mnohokrát

i škoda. Konanie dlžníka by s prihliadnutím na citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
nebolo nijak postihnuteľné, a to ani vo vzťahu k očakávateľnému postoju súdu. Takýmto rozhodnutím
by bola komplexne porušená ustálená rozhodovacia činnosť slovenských súdov. Žiadal Krajský súd
v Žiline, aby napadnutý výrok rozhodnutia v zmysle § 220 OSP zmenil a návrhu žalobcu v celom
rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na náhradu trov prvostupňového celkom 2.782,24 Eur, ako aj

na náhradu trov odvolacieho konania celkom. Pre prípad, ak by mal Krajský súd v Žiline za to, že tu
nie sú splnené podmienky na zmenu napadnutého rozsudku podľa § 220 OSP, navrhol, aby napdnutý
rozsudok okresného súdu v zmysle § 221 ods. l. písm. h.) OSP v spojení s § 221 ods. 2. OSP zrušil a
vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý konštatoval, že okresný súd
vykonal dôkazy navrhované obidvoma procesnými stranami, pričom pri hodnotení dôkazov starostlivo
prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Na základe
vykonaných dôkazov bolo nesporné, že medzi zhotoviteľom GlobNet s.r.o., a objednávateľom, teda
žalovaným, vznikla Zmluva o dielo č. 651/2008 zo dňa 20.02.2008, ktorej predmetom bola realizácia

elektroinštalačných prác hotela Bratislava v rozsahu montážnej podpory a úradu vyhovujúcej revízie
elektrického zariadenia, pričom práce mali byť zrealizované do konca augusta 2008. Nesporné bolo, že
práce na vykonaní diela boli vykonávané ešte v mesiaci september 2008, čo vyplývalo z predložených
listinných dôkazov zo stavebného denníka, ktorý je súčasťou spisu. Súčasťou spisu je aj písomné
vyhotovenie o odstúpení žalovaného od zmluvy o dielo č. 651/2008 zo dňa 30.09.2008 na základe,

ktorého žalovaný odstúpil od predmetnej zmluvy z dôvodu nedodržania termínu dokončenia diela.
Uvedené odstúpenie od zmluvy bolo realizované právnym úkonom žalovaného a dostalo do dispozičnej
sféry právneho predchodcu žalobcu, k čomu prispela nesporne i komunikácia medzi žalovaným a
právnym predchodcom žalobcu vedená podľa listu žalovaného zo dňa 13.03.2009, vo vzťahu, ku
ktorému nebolo medzi účastníkmi sporné, že odstúpenie od zmluvy sa dostalo do dispozičnej sféry

právneho predchodcu žalobcu. Povinnosťou právneho predchodcu žalobcu v zmysle zmluvy o dielo
mala byť montáž elektrického zariadenia a po vykonaní montáže úradne vyhovujúca revízia elektrického
zariadenia, na základe ktorej by bolo možné potvrdiť, že montáž elektrického zariadenia je v súlade
s technickými normami. Zamestnanci právneho predchodcu žalobcu pracovali na stavbe ešte koncomseptembra 2008, čo bolo preukázané v stavebnom denníku na liste č. 612354, ktorý je súčasťou spisu.
Listom zo dňa 30.09.2008 žalovaný odstúpil od zmluvy o dielo 651/2008 v dôsledku čoho pracovníci
GlobNet, s.r.o. už prestali vykonávať práce na stavbe aj napriek tomu, že dielo nebolo dokončené

riadne, teda úplnou montážou elektrického zariadenia a platnou revíziou elektrického zariadenia. Práve
skutočnosť, že zamestnanci spoločnosti GlobNet s.r.o. prestali vykonávať práce na stavbe, aj napriek
tomu, že práce neboli dokončené riadne, taktiež potvrdzovalo úvahu okresného súdu, že odstúpenie
žalovaného od zmluvy o dielo sa dostalo do dispozičnej sféry právneho predchodcu žalobcu, a preto
práce prestal vykonávať.

Odstúpenie od zmluvy žalovaným bolo dôvodné, nakoľko právny predchodca žalobcu subjekt GlobNet
s.r.o., bol prostredníctvom konateľa Jozefa Hunčíka upozornený na to, že nebude dodržaný termín
vyhotovenia diela, ak na stavbe nebudú pracovať elektromontéri z odborným vzdelaním. O tom, že
na túto skutočnosť bol subjekt GlobNet s.r.o., prostredníctvom konateľa spoločnosti Jozefa Hunčíka
upozornený, vo svojej výpovedi potvrdil aj U. M. na č. listu XXX. Okresný súd správne konštatoval, že

v zmluve nebolo uvedené, či na túto skutočnosť mal byť zhotoviteľ upozornený písomnou formou alebo
ústne. A preto konštatovanie právneho zástupcu žalobcu, že v stavebnom denníku neboli vytýkané tieto
vady neobstálo. O skutočnosti, že práce na stavbe boli vyhotovovane elektromontérmi bez odborného
vzdelania, vypovedal aj svedok F. X., ktorý zároveň uviedol, že zo strany žalovaného bol právny
predchodca žalobcu viackrát upozorňovaný na skutočnosť, že pri montáži s neodborne vzdelanými

osobami dôjde k nedodržaniu termínu. Svedok F. X., nie je v žiadnom vzťahu ani k žalobcovi, ani
k právnemu predchodcovi žalobcu, ani k žalovanému, a preto nie je pochýb o dôveryhodnosti jeho
výpovede. Žalobca prostredníctvom svedeckej výpovede U. M. konateľa spoločnosti Globnet s.r.o.
uvádzal, že k nedodržaniu termínu došlo z dôvodu, ktoré boli na strane žalovaného. Toto tvrdenie však
žalobca žiadnym iným relevantným spôsobom nepreukázal, práve naopak svedecká výpoveď F. X.

vyvracala uvedené tvrdenie, že k nedodržaniu termínu zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo
konaním žalovaného. Predmetom zmluvy o dielo uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanýmbolamontážnapodporaaúraduvyhovujúcarevíziaelektrickéhozariadenia,akotovyplývazo
svedeckej výpovede U. M.. Právny predchodca žalobcu nedodal žalovanému úradu vyhovujúcu revíziu
elektrického zariadenia aj napriek tomu, že sa k tejto povinnosti zaviazal v zmluve o dielo. Zmluva teda

nebola plnená nielen včas, ale nebola právnym predchodcom žalobcu plnená ani riadne. Žalovaný si
teda dôvodne realizoval právny úkon odstúpenia od zmluvy o dielo, čím došlo teda k zániku zmluvy
ex nunc. Týmto zanikol i zmluvný základ uplatneného práva žalobcu na zaplatenie zadržaného podľa
čl. 3 bod 3.5 zmluvy. Článok 3 bod 3.5 ani bod 3.6, vzťahujúci sa k úprave podmienok vyplatenia tzv.
poistného krytia, nie sú dojednaniami zmluvy o dielo, ktoré by mali vzhľadom na svoju povahu trvať aj po

ukončení zmluvy odstúpením. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu
Žilina, č.k. 19Cb/211/2011-126 zo dňa 03.05.2013 potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §

156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním
v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/179/2013-154 zo dňa 18.06.2014
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 18.06.2014 (č.l. 155 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v

Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania

dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade

sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie

dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu uplatnenú v prvostupňovom
konaní. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané,
ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal
odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne
objasňujú skutkový stav veci.

Z podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalobcu považuje krajský súd za podstatné
poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v

tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie
dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho
posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne
otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom,

že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu,
alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu
síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa

16.05.2013 (č.l. 140 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu. Krajský súd primárne k dôvodom
odvolania žalobcu, obsiahnutým v písomnom podaní uvádza, že z nich mohli byť vzaté do úvahy len tie,
ktorénemalicharakternovotvrdenýchskutočností,neuvádzanýchžalobcompredsúdomprvéhostupňa.

Rozsudok okresného súdu preto mohol byť posudzovaný na základe podaného odvolania žalobcu len
v medziach odvolacích dôvodov, ktoré nemali charakter skutočností neuplatnených pred súdom prvého
stupňa. Bolo preukázané vykonanie poučenia podľa § 120 ods. 4 OSP pred okresným súdom (č.l. 58
doručenky čl. 57 rub spisu), preto krajský súd vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu vychádzal zo
skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, ktorým bol viazaný v zmysle § 213 ods. 1 OSP,

keďže nebola preukázaná žiadna z výnimiek uvedených v odsekoch 2 až 7 § 213 OSP a ani žiaden z
taxatívnych dôvodov podľa § 205a ods. 1 OSP.Žalobca v odvolaní namietal závery okresného súdu, ktorý konštatoval, že odstúpenie sa dostalo
do dispozičnej sféry žalobcu. V odvolaní tiež zdôraznil, že s týmto záverom nesúhlasil, tak ako to
uviedol v „opakovane v priebehu celého konania“. Krajský súd v rovine tohto odvolacieho dôvodu

poukazuje na to, že po vykonaní odvolacieho prieskumu nie je možné prijať záver, že by žalobca v
priebehu prvostupňového konania namietal, resp. spochybnil, že odstúpenie od zmluvy sa dostalo do
dispozičnej sféry právneho predchodcu žalobcu. Z obsahu spisového materiálu v prvostupňovom konaní
nevyplývajú skutočnosti preukazujúce, resp. nasvedčujúce tomu, že žalobca predmetné odstúpenie od
zmluvy žalovaným spochybňuje. Je potrebné poukázať na obsah zápisnice spísanej pred okresným

súdom dňa 07.09.2012 (č.l. 64 a nasl. spisu), z ktorého jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybnosti
vyplývalo, že okresný súd podľa § 120 ods. 3 OSP konštatoval nespornosť skutočností, že žalovaný
od zmluvy odstúpil. V rovine týchto konštatovaní žalobca žiadne námietky nevzniesol, a to ani pokiaľ
išlo o samotného odstúpenie, teda jeho obsahové náležitosti, formuláciu prejavenej vôle žalovaného a
v konečnom dôsledku ani skutočnosť v rovine jeho doručenia. Z obsahu spisového materiálu vyplývalo,
že na č.l. 50 spisu je žurnalizované predmetné odstúpenie žalovaného od Zmluvy o dielo zo dňa

30.09.2008, ku ktorému však žalobca nevzniesol žiadne námietky v priebehu celého prvostupňového
konania. Krajský súd preto konštatuje, že medzi novo tvrdenými námietkami žalobcu uskutočnenými
až v odvolacom konaní teda bola aj námietka, v zmysle ktorej sa odstúpenie od zmluvy nedostalo
do dispozičnej sféry žalobcu a tiež vyhodnotenie relevantnosti odstúpenia, ako i výklad čl. 14 Zmluvy.
Krajský súd zdôrazňuje, že ak tieto druhy námietok nepoužil žalobca v konaní pred súdom prvého

stupňa, tak potom z týchto odvolacích dôvodov nemohol byť posudzovaný napadnutý rozsudok
okresného súdu, keďže v zmysle § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1 OSP sa tieto odvolacie
dôvody nemohli stať relevantnými odvolacími dôvodmi práve z titulu princípu neúplnej apelácie a
koncentračnej zásady pri tvrdení skutočností a označovaní dôkazov do momentu vyhlásenia uznesenia
súdom prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na

uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f) O.s.p.“

Napriek tomu a len pre úplnosť, že tvrdenie žalobcu v rovine výkladu čl. 14 predmetnej zmluvy vo
väzbe na odstúpenie od zmluvy bolo vyhodnotené odvolacím súdom ako nové tvrdenie, tak krajský súd
poukazuje na to, že uvedené zmluvné dojednanie je dostatočne zrozumiteľné a určité, keďže je z neho
jasný zámer zmluvných strán o dôvodoch pre predčasné ukončenie zmluvy.

V odvolaní žalobca namietal závery okresného súdu, ktorý sa na základe vykonaného dokazovania
nestotožnil s jeho tvrdeniami, že práce vykonávané žalobcom boli vykonávané riadne a včas a pokiaľ by
boli nedostatky v zhotovovanom diele, tak by sa to premietlo do zápisov v stavebnom denníku. K otázke
vyhodnotenia včasnosti diela žalobcom považuje odvolací súd za nevyhnutné poukázať na Zmluvu o
dielo 651/2008, v ktorej článku 4 je uvedený termín ukončenia diela: „koniec mesiaca august 2008“

pričom bolo nepochybné, že v tomto termíne k ukončeniu diela nedošlo, čo napokon vyplynulo i zo
svedeckých výpovedí svedka p. P. X. a p. P. C.. Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd vyhodnotil
akovierohodnévýpovedesvedkovF.X.aP.C.aakonevierohodnúvyhodnotilvýpoveďU.M..Vsúvislosti
s vyhodnotením svedeckých výpovedí krajský súd považuje za podstatné zvýrazniť, že pri hodnotení
dôkazu výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký

má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná
úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k
spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť
výpovede,ochotavypovedaťnaotázkyapodobne)akpoznatkomzistenýmnazákladehodnoteniainých
dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne,

či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. Z priebehu prvostupňového konania vo vzťahu
k výpovedi dotknutých svedkov vo väzbe na ich hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevyplýva, že by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá. Okresný súd správne
postupoval v konaní v súlade s § 132 OSP. V rovine tejto odvolacej námietky považuje krajský súd za

podstatné sa vyjadriť k námietke žalobcu, že okresný súd už ďalej nepreveroval tvrdenia svedka P. C. a
tieto si osvojil, pričom uviedol, že stačilo vzniesť otázku, prečo nebolo postupované v zmysle stavebného
denníka, krajský súd poukazuje na to, že svedok bol vypočutý okresným súdom na pojednávaní dňa
05.03.2013 za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu, z ktorého zápisnica z ústneho pojednávania bolatiež zaslaná právnemu zástupcovi žalobcu elektronicky a z ďalšieho obsahu spisu nevyplývajú námietky,
ale ani návrhy na doplnenie dokazovania v tomto smere. Ak za tohto stavu vo väzbe na ďalšie vykonané
dôkazyokresnýsúdvyhodnotil,ževykonanédokazovanieposkytovalospoľahlivýzákladprerozhodnutie

veci, tak krajský súd sa s týmto záverom stotožnil. Okresný súd svoj myšlienkový postup v tomto
smere dostatočným spôsobom ozrejmil, keďže jasným spôsobom odôvodnil východiská a skutočnosti,
ktoré považoval za rozhodné a preukázané a z akých dôvodov. Vzhľadom na komplexnosť rozhodnutia
krajského súdu a okresného súdu krajský súd v tejto časti v podrobnostiach odkazuje na dostatočné
odôvodnenienapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdu.Krajskýsúdpripomína,že„Vobčianskomsúdnom

konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a
úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci
konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú
povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu
pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2010)

V súvislosti s argumentáciou žalobcu v odvolaní podľa krajského súdu je potrebné uviesť, že z
argumentácie žalobcu v žalobe, na ktorú nadväzovala argumentácia v prvostupňovom konaní, bolo
okresným súdom správne vyhodnotené odstúpenie od zmluvy žalovaným ako platné, v dôsledku čoho
došlo k zániku zmluvy podľa § 351 ods. 1 OBZ. Za stavu nároku uplatneného žalobcom titulom plnenia z

platnej zmluvy, potom nebol vytvorený priestor pre tak okresnému ako ani krajskému súdu, aby nároku
žalobcu bez ďalšieho vyhoveli. Podľa krajského súdu nemožno opomenúť, že „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p.
sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne
opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120
ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré

z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci,
ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom
konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú

povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten
účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia,
nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie
procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z

tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je
umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti
významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý
nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety
prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich

skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma
zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako
aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca
(veriteľ)povinnosťbremenotvrdeniavtom,žesožalovaným(dlžníkom)uzavrelzmluvu,ženajejzáklade

poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú
náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené
skutočnosti;žalobcuzaťažujedôkaznébremenopreukázaťuzavretiezmluvyaposkytnutieplneniapodľa
nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno
dôkazu.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.10.2010).

Krajskýsúdzvýrazňuje,že„Procesno-právnymnásledkomneuneseniadôkaznéhobremenaúčastníkom
konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie
absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej
núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné

bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah
dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-
právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného
bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenieNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Ak teda žalobca v tomto
smere neposkytol súdu prvého stupňa, ale ani odvolaciemu súdu žiadne ďalšie dôkazy, tvrdenia, ktoré
by mohli byť krajským súdom v rámci odvolacieho konania vyhodnotené tak, že došlo k riadnemu a

v časnému plneniu žalobcu, ako základnému predpokladu pre vyhodnotenie nedôvodnosti odstúpenia
od zmluvy žalovaným, tak potom nebolo možné vyhodnotiť argumentáciu žalobcu ako argumentáciu,
ktorá by mala vplyv na konštatovanú vecnú správnosť napadnutého rozsudku, s ktorým sa krajský súd
v zmysle § 219 ods. 2 OSP stotožnil.

Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre
správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov
okresný súd aplikoval ust. § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť
dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože
sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd,

podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa
14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli

vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.
K argumentácií žalobcu v odvolaní, ktorou namietal konštatovania okresného súdu v rovine v § 407
OBZ a poukazu na judikované rozhodnutie sp.zn. 23 Cdo 1336/2010, s ktorým sa žalobca nestotožnil,
považuje krajský súd za podstatné zvýrazniť, že s touto namietanou argumentáciou okresného súdu sa
stotožnil. V rovine týchto svojich záverov poukazuje krajský súd len primerane a podporne a vzhľadom

na eurokonformný prístup i na závery, v zmysle ktorých „Zaplatenie ceny tovaru čiastočným zaplatením
faktúry nemožno bez ďalšieho považovať za uznanie zvyšku záväzku a správnosti faktúr z hľadiska
stanovenia ich splatnosti. (Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15. marca 2006, sp.zn.
32 Obo 276/2005).“ Z uvedených dôvodov potom nemohol krajský súd vyhodnotiť túto námietku žalobcu
za námietku, ktorá by mala vplyv na už krajským súdom konštatovanú vecnú správnosť napadnutého

rozsudku okresného súdu.

Ďalej krajský súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo
204/2009, podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej
vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri
hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K úplnosti krajský súd uvádza, že
v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu
neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o

výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným
presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods.
2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie
vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam

žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo

v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Krajský súd aj z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady, keď nemohol posudzovať
napadnutý rozsudok okresného súdu na základe až novo tvrdených skutočností použitých žalobcom v
písomne podanom odvolaní, pri nepreukázaní žiadneho z taxatívnych dôvodov, vyplývajúcich z ust. §
205a ods. 1 OSP, zákonite z tohto stavu môže potom len poukázať na závery rozsudku okresného súdu,

s ktorými sa stotožňuje a ktoré neboli otvorené v odvolacom konaní, práve pre nerelevantnosť nových
odvolacích dôvodov žalobcu. Krajský súd opätovne zvýrazňuje, že za použitia aj § 219 ods. 2 OSP nie
je potrebné, aby pri odkaze na podrobné závery rozhodnutia okresného súdu, krajský súd opätovne
v dôvodoch svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré uviedol okresný súd v
napadnutom rozsudku. Tento postup krajského súdu je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR

sp. zn. IV. 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (III. ÚS 78/05, III. ÚS 164/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v

priebehu príslušného súdneho konania“. Ďalej krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Cdo 180/2005, podľa ktorého ...„v odvolacom konaní sa súd pri potvrdení rozhodnutia súdu
prvého stupňa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“.

Na základe odvolacích dôvodov žalobcu nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre

zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých
logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo
vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1
OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP tak, ako už krajský súd uviedol,
v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu

stotožňuje.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzickýchosôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.

PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.

ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Krajský súd rozhodoval v odvolacom konaní len v rozsahu podaného odvolania vo veci samej, keďže v
prvostupňovom konaní nebolo rozhodované o trovách konania z dôvodu postupu okresného súdu podľa
§ 151 ods. 3 OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).