Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 31, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/486/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6210207105
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6210207105.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 821 08
Bratislava, IČO:36 864 421, proti povinnej: S. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. J. XXX/X, XXX XX T. X.,
o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 357,- Eur s prísl., vedenej pod sp. zn. EX 14309/10
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08

Bratislava, o návrhoch na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Veľký Krtíš č.k. 8Er/539/2010-18 zo dňa 30. mája 2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy na prerušenie konania zamieta.

II. Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 8Er/539/2010 - 18 zo dňa 30. mája 2012 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 8Er/539/2010-18
zo dňa 30. mája 2012 vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod
sp. zn. EX 14309/10 za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň zaviazal oprávneného na náhradu trov
exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške 39,83 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Rozhodol tak po zistení, že exekučný titul - rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava (ďalej

len „rozhodcovský súd“) sp. zn. SR 06782/10 zo dňa 02. augusta 2010 bol vydaný v rozpore so
zákonom.Zodôvodnenianapadnutéhorozhodnutiavyplýva,žeexekučnýsúdpovažovalZmluvuoúvere
č. XXXXXXXXX uzatvorenú dňa 23. septembra 2009 medzi povinnou a oprávneným za spotrebiteľskú
zmluvu podľa § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „OZ“) s ohľadom na povahu
zmluvných strán, predmet podnikateľskej činnosti oprávneného a obsah Zmluvy. Poukázal na to, že pre
posúdenie či sa jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský

úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa
za odplatu. Z uvedených dôvodov predmetný právny vzťah posudzoval aj podľa ustanovení upravujúcich
spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 a nasl. OZ a ako vzťah, ktorý sa riadi aj Smernicou Rady č. 93/13/
EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách,pričomnekalépodmienkysú
podľačlánku6ods.1apodľačlánku3ods.1Smernicetaké,ktoréneboliindividuálnedohodnutéamedzi
ktorépodľaprílohyknejbod1,písm.q)patríajpodmienka,zmyslomaleboúčinkomktorejjeneposkytnúť

spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný
prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami
výhradne arbitrážou. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere nebola
dojednanáindividuálne,čozjavnevyplývazjejzaradeniadoVšeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru
ako súčasti formulárovej zmluvy. Ďalej bola koncipovaná tak, že formálne naplnila podmienku uvedenú v
bode I. písm. q/ prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS. Ďalej z povahy samotnej Zmluvy o úvere je zrejmé,

že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným
súdom, bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti smierou práv a povinností dlžníka zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a
minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z ustanovení rozhodcovskej
doložky je zrejmé, že oprávnený koncipovaním daného znenia rozhodcovskej doložky sledoval, aby

spory boli riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov
a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Tým došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými
stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako
aj na svoje majetkové a zárobkové pomery sa dostal do zhoršeného postavenia. Tieto skutočnosti
vyhodnotil tak, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola už v čase jej uzatvorenia neprijateľnou

podmienkou, a teda od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvárania
zmluvy. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a
rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom. Exekučný
súd považoval predložený exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za
neodstrániteľnú prekážku brániacu pri vykonávaní exekúcie, a preto podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,

ďalej len „O.s.p.“), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný
titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku
a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo
vzájomnej žalobe. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu, pričom exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného

súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom
a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže
exekučnýsúdnaprávaťprípadnéchybyanedostatkyexekučnéhotitulu.Oprávnenýtiežžiadalvprípade,
ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aby súd
postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej

republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej namietal, že sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. e) O.s.p.). Podľa odvolateľa ust. § 45 ods. 2 ZRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v

prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol,
že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania (ust. § 45 ods. 1 ZRK). Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.).

Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.

Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným
na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod
iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a

preto toto jeho iné postavenie ho vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá
mu právom patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučnýsúd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 ZRK a
aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZRK, ktoré podľa odvolateľa
interpretovalnesúladnýmspôsobom.ExekučnýsúdvoveciaplikovalustanoveniaSmerniceRady93/13/

EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a
nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho
právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité

dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených
skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZRK
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi
a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Dojednanie, ktorým zmluvné strany

založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory so dodávateľom budú riešené výlučne
v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd
alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Exekučný súd nesprávne vykladá ust. § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože rovnosť práv účastníkov konania bola v rozhodcovskom konaní

dodržaná. Oprávnený nesúhlasil, ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom
úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná
percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd. Vzhľadom

na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na
základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona. Oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutý
úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z
dohodnutej zmluvy. Exekučný súd podľa oprávneného posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne

rozhodol. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne
nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Dňa 10. augusta 2012 bolo doručené exekučnému súdu podanie oprávneného zo dňa 26. júla 2012
označené ako Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na
prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý

vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby

na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„O.s.p.„) po preskúmaní veci v medziach a rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa

na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či

otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah

na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo

sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatnévnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola

akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah

na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a

ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už

zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal

žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Oprávnený sa v tomto konaní začatom na jeho návrh spísaný u súdneho exekútora dňa 17. septembra

2010 domáha vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky 357,- Eur (10 754,99 Sk) so zmenkovým
úrokom vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 357,- Eur (10 754,99 Sk) od 05. marca 2010 do
zaplatenia, so zákonným úrokom vo výške 6% ročne z dlžnej sumy 357,- Eur (10 754,99 Sk), trov
predchádzajúceho konania 148,07 Eur (4 460,76 Sk) a trov exekúcie oprávneného 104,46 Eur (3
146,96 Sk) na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským

súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841
04 Bratislava, IČO: 35 922 761 pod sp. zn. SR 06782/10 zo dňa 02. augusta 2010, ktorý oprávnený
predložil s vyznačenou doložkou právoplatnosti 23. augusta 2010 a vykonateľnosti 26. augusta 2010.
Pohľadávka vznikla zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou dňa
23. septembra 2009. Oprávnený a povinná sa podľa článku 15 Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru, ktoré sú súčasťou predmetnej Zmluvy, dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto Zmluvy,
ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré
vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto
vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské

rameno 8, 841 04 Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto Zmluvy, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť,výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto
úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto

rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku (1) exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na

vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) a ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov (§ 45 Exekučného poriadku) na návrh účastníka konania, proti ktorému

bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré objektívne nemožné, právom
nedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Súdpríslušnýnavýkonrozhodnutiaaleboexekúciuzastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do 200 EUR a nad hodnotu 20 000 EUR;

ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a
spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver,
Podľa § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so

spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej
zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených
v odvolaní.

Odvolateľ vytýkal prvostupňovému rozhodnutiu nesprávnosť v tom, že nebola správne právne posúdená
zmluva, záväzok z ktorej sa v predmetnom konaní vymáhal. Podľa odvolateľa išlo o úverovú zmluvu,

ktorá sa riadi výlučne zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) a
nesprávnosť správneho posúdenia má spočívať v tom, že exekučný súd ju posúdil ako spotrebiteľskú
zmluvu. Odvolateľ sa nepochybne mýli, keď sa domnieva, že posúdenie toho, či konkrétna úverová
zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, závisí od vôle zmluvných strán, keď dôvodí tým, že v
predmetnej veci si zmluvné strany dohodli, že úverový vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom.

Naopak posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí
predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Zmluva o úvere
uzatvorená medzi oprávneným a povinnou dňa 23. septembra 2009, ktorou sa oprávnený zaviazal
poskytnúť povinnej úver vo výške 200 Eur a v ktorej povinná uviedla, že úver je poskytnutý na výkon
povolania, je zmluvou, na ktorú sa v zmysle § 1 ods. 2 písm. e) a § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských

úveroch nevzťahuje Zákon o spotrebiteľských úveroch. Avšak podľa Občianskeho zákonníka v znení
účinnom od 1. januára 2008 je v zmysle § 52 ods. 1 spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, pričom podľa ods. 4 tohto ustanovenia
spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetusvojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z týchto ustanovení vyplýva, že predmetná
Zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. Exekučný súd preto správne
posúdil vzťah medzi oprávneným a povinnou ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal

exekučný titul aj bez návrhu v súlade s § 44 Exekučného poriadku a § 45 ZRK.

Odvolací súd k dôvodu odvolania, že v tomto prípade exekučný súd posudzoval vec, o ktorej už
raz právoplatne rozhodol, poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku z
27.01.2007 vydanom pod sp. zn. 3Cdo/164/1996, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí

pod č. Er 58/1997, uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.

Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s právnym názorom prvostupňového súdu o výlučne danej

právomoci rozhodcovského súdu. Ako vyplýva z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, exekučný
súd k takémuto záveru nedospel. Vyhodnotil znenie rozhodcovskej doložky, pričom opísal úvahy,
ktorými sa pri hodnotení spravoval a dospel k právnemu záveru, že rozhodcovská doložka v
zmluve o spotrebiteľskom úvere bola už v čase jej uzatvorenia neprijateľnou podmienkou, pretože
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech

spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému došiel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže

takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

K námietke odvolateľa, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací súd uvádza,

že rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky pre účastníkov konania ako právoplatný
rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK.
Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale
rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve.
Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou

súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy
dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva
trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe
takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu
chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako

vyplýva z bodu 15 Zmluvy o úvere exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru
vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej

formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše
zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobulinkým ťažko
čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným textom - už sama o sebe podstatne sťažuje
reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Takto vnútená
podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom

a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné
túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda za absolútne neplatný
právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská
zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná do Všeobecných podmienokposkytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať
predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Už
táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech

spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne
dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ
vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače
predmetnej úverovej zmluvy, svojím spotrebiteľom, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných
vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania

budúcichsporov,akoajsubjekt,ktorémumábyťtátokompetenciazverenáaktorýjesúkromnouosobou,
bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by
sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy. Exekučný súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 OZ. Neprijateľné podmienky sú v zmysle § 53
ods. 5 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatné.

Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR z 24.02.2011 č.k. IV.ÚS
55/2011-19, v ktorom zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu preskúmavať prípustnosť
exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu), ako aj k postupu
exekučného súdu v prípade, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc z neprijateľnej zmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve.

K ďalšej námietke odvolateľa, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
odvolací súd poukazuje na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v zmysle ktorého súd zastaví exekúciu
na návrh alebo aj bez návrhu, na ktorý správne poukázal aj exekučný súd vo svojom rozhodnutí. V
danom prípade návrh na začatie konania ako to tvrdí odvolateľ vo svojom odvolaní nebol potrebný,

nakoľko exekučný súd konal ex offo bez návrhu, tak ako mu to umožňuje zákon.

Tvrdenie odvolateľa, že v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá
o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový
súd a taktiež tvrdenie odvolateľa o nesprávnom posúdení neprimeranosti úrokov z omeškania, považuje

odvolací súd za irelevantné, nakoľko takéto tvrdenie odôvodnenie napadnutého uznesenia exekučného
súdu neobsahuje. Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu,
že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nemá vplyv

skutočnosť, že exekučný súd neaplikoval na daný zmluvný vzťah príslušný právny predpis účinný v
čase uzatvorenia Zmluvy, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na ust. § 53 ods. 4 OZ,
nakoľko znenie ust. § 53 ods. 5 OZ účinného v čase uzatvorenia Zmluvy, ktoré malo byť aplikované, je
totožné so znením ust. § 53 ods. 4 OZ účinného do 01. januára 2008. Odvolateľ túto skutočnosť napokon
v odvolaní ani nenamietal.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa
upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,

a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe
uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26. júla 2012.

Z uvedeného vyplýva, že odvolaniu z dôvodov v ňom uvedených nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd

preto s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.