Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 21, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/509/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202487
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214202487.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o 755,65 eur, o odvolaniach žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda z 24. júna 2014 č. k. 5C/110/2014-54 a proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská

Streda z 21. augusta 2014 č. k. 5C/110/2014-67 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne (ktorou sa žalobkyňa voči

žalovanej domáhala zaplatenia majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 630,65 eur), pričom
žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom týmto súdom
podľa názoru súdu prvého stupňa pod sp. zn. 8Er/1066/2011 s následným vyvodzovaním zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 4 ods.1 písm. a/, § 5 ods. 1,
§ 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15, § 16, § 17, § 18 a § 19 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
platnom a účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“), § 9 ods. 2 a § 19
ods. 1 zodpovednostného zákona v aktuálnom znení; § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ a § 44 ods. 2 E. p.
(Exekučného poriadku č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do i po 31.5.2011); § 119 a § 120 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom dôvodil o. i. tým, že vo vyššie označenom konaní

galantského okresného súdu nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený
rozpor exekučného titulu (predstavovaného rozhodcovským rozsudkom) so zákonom, preto došlo aj k
zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následnému zastaveniu
exekučného konania a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí
15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so
zákonom a udelenia poverenia (o aký tu nešlo) a navyše v prípade exekučného titulu (rozhodcovského

rozsudku) táto lehota neplatila ani pre vydanie poverenia. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na
preukázanie existencie nesprávneho úradného postupu, preto dokazovanie splnenia ďalších dvoch
podmienok považoval súd prvého stupňa za nadbytočné a nehospodárne. Keďže dospel k záveru, že
nárok žalobkyne neexistuje a premlčanie sa skúma len pri existujúcom nároku, žalovanou vznesenou
námietkou premlčania sa nezaoberal. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym
odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorá si náhradu trov neuplatnila a zo

spisu jej žiadne trovy nevyplývajú.Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a vec
vrátiťsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Namietala,žepostupomsúduprvéhostupňajejbolaodňatá
možnosť konať pred súdom, ďalej že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.
Vytkla mu tiež, že rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej mu vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu neprislúcha ani polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda

sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd prvého
stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na
spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť
štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku konania ovplyvňujú

„mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobkyni povinnosť do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20 eur a toto rozhodnutie neodôvodnil právne ani vecne.

Aj proti takémuto uzneseniu podala včas žalobkyňa odvolanie a navrhla ho zrušiť bez náhrady,
namietajúc absenciu odôvodnenia ako jednej zo zákonom predpísaných náležitostí súdneho
rozhodnutia. V sadzobníku súdnych poplatkov nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škodu spôsobenej

nesprávnym úradným postupom. Analogické rozširovanie úkonov podliehajúcich poplatkom podľa
Ústavy Slovenskej republiky neprichádza do úvahy. Podľa ustanovenia § 18ca ZoSP (zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení nesk. zmien a doplnení), ako
prechodného ustanovenia v zákone, možno podľa predpisov účinných od 1. októbra 2012 vyberať
poplatky len v konaniach začatých po takomto čase a o takýto prípad tu nešlo (žaloba bola podaná v

septembri 2012). Poplatková povinnosť nie je jasne a jednoznačne stanovená a žalobkyni bola uložená
v rozpore so zákonom v prípade kde ju nemala. Spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom
začatia konania. V čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov (išlo o vecné oslobodenie), teda konanie bolo od
poplatkovej povinnosti oslobodené celé. Žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax okresných súdov

(uznesenie Okresného súdu Komárno sp. zn. 8C/842/2012 zo 16.10.2013 a uznesenie Okresného súdu
Rimavská Sobota sp. zn. 16C/174/2012 z 3.1.2014), ktoré pristúpili k zrušeniu uznesení o povinnosti
zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie podľa položky 7a.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania obe veci ako
celok (pretože v prípade rozsudku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách
konania a u uznesenia povaha odvolacích námietok vylučovala len čiastočný prieskum správnosti
rozhodnutia, nakoľko sa tu dôvody pre uloženie alebo naopak neuloženie poplatkovej povinnosti museli

vzťahovať na celý poplatok) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
súdprvéhostupňaprejednalvecnapojednávaní,nešlotuokonanievoveciporušeniazásadyrovnakého
zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom

dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za vecne správny (a nemožno inak, než ho
zrušiť)zdôvodu,žesúdprvéhostupňazaťažilkonanievadou,kuktorejjeodvolacísúdpovinnýprihliadať
aj z úradnej povinnosti a ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; napadnutéuznesenie o poplatkovej povinnosti za odvolanie nebolo správnym predovšetkým pre vadné právne
posúdenie veci.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP v znení platnom a účinnom do 30. septembra 2012 (teda aj v čase
začatia konania v prejednávanej veci dňom 27. septembra 2012 - pozn. odvolacieho súdu) od poplatku
je oslobodené (o. i.) súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

S účinnosťou od 1. októbra 2012 bolo práve odcitované ustanovenie zo zákona (i tu rozumej zo ZoSP)
vypustené a zároveň bol sadzobník doplnený tak, že sa v ňom bola za položku 7 vložená položka 7a,
podľaktorejpoplatokzožalobynanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je 20 eur (v tejto súv. por. čl. II body 3 a 14 a čl. VII
zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v
znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony).

Podľa § 6 ods. 2 prvých dvoch viet ZoSP ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni a poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej.

Podľa § 18ca ZoSP (inak ustanovenia nadpísaného marginálnou rubrikou „Prechodné ustanovenie k
úpravám účinným od 1. októbra 2012“ a do ZoSP vloženého práve zákonom č. 286/2012 Z. z., tu por.
i čl. II bod 12 takéhoto zákona) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012.

V prejednávanej veci nemohlo byť absolútne žiadnej pochybnosti o tom, že konanie (ako celok) tu začalo
ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona, vyjadrujúceho úmysel tuzemského zákonodarcu opustiť u
konanívoveciachnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojeho
nesprávnym úradným postupom (ďalej tiež „konania o zodpovednostných nárokoch voči štátu“) inštitút

vecného oslobodenia od súdnych poplatkov. Pri posudzovaní legitimity zámeru súdu prvého stupňa
zaťažiť žalobkyňu poplatkovou povinnosťou za odvolanie bolo rozhodujúcim to, že aj pri uzákoňovaní
vypusteniaustanovenia,oslobodzujúcehoodsúdnychpoplatkovkonaniaozodpovednostnýchnárokoch
voči štátu, bola príslušná úprava sprevádzaná štandardným prechodným ustanovením, zakotvujúcim
zjednodušene to, že po začatí hry sa jej pravidlá nemajú meniť. Z pohľadu existencie či neexistencie

poplatkovej povinnosti pritom význam mal len stav v čase začatia konania (opäť rozumej ako celku),
pretože opak (úmysel vyberať v konaniach začatých pred nadobudnutím účinnosti diskutovanej právnej
úpravy „aspoň“ poplatky za odvolacie konania, začaté až po nadobudnutí účinnosti zákona č. 286/2012
Z. z.) mal byť vyjadrený presne a nedostatok takéhoto presného vyjadrenia bolo treba vyložiť na ťarchu
štátu a nie potenciálneho poplatníka. To musí platiť tým skôr, ak pomôcť si tu nejde ani pokusmi

odvolávať sa na úpravu z taktiež vyššie citovaného § 6 ods. 2 ZoSP, použiteľného len v prípadoch
ustanovenia poplatku za konanie (o aký prípad tu pre spoplatnenie iba žaloby - na rozdiel od iných
prípadov uvedených v položkách 5 písm. a/ - d/, 9a, 10 písm. e/ - h/ a 18a sadzobníka - nejde) a
predpokladajúceho v odvolacom konaní vo veci samej (o aké by zhodou okolností v tejto konkrétnej veci
šlo) poplatky rovnakou sadzbou ako v konaní na súde prvého stupňa, keďže takouto argumentáciou

by aj v prejednávanej veci šlo dospieť iba k záveru o nulovej sadzbe poplatku (čiže o nemožnosti jeho
vyrubenia).

Uloženie poplatkovej povinnosti preto nemohlo obstáť (zvlášť ak so žalobkyňou bolo treba súhlasiť
i v tom, že napadnuté uznesenie neobsahovalo žiadne dôvody a bolo tak nepreskúmateľným) a

odvolaciemu súdu tak neostalo iné, než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (práve uvedené
nerešpektujúce) podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ aj i/ O. s. p. i s použitím ustanovenia § 12 ods. 3 ZoSP
zrušiť (s nutnosťou suplovania tým pasivity súdu prvého stupňa, ktorý za vyššie opísaného stavu vecí
aj podľa § 210a O. s. p. mal odvolanie vybaviť tak, že mu plne vyhovie sám, ale tak neurobil), ako to
vyplýva z druhej vety tohto uznesenia odvolacieho súdu.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa ustálenej judikatúry súdov zásadne
rozumie taký závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi
platné procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu

(teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého
rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu
možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym
súdnym poriadkom). Vada predpokladaná ustanovením § 221 ods. písm. f/ O. s. p. (a inak aj
ďalšia vada podľa písm. g/ toho istého ustanovenia predstavovaná rozhodnutím vylúčeným sudcom

alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces (zaručeného v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, teda ústavného zákona č.
460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č.
209/1992 Zb.). Podľa už pomerne vyprofilovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T.
c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
12.5.2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu SR (rozsudok z 27.4.2006 sp. zn. 4 Cdo
171/2005) za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku

súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s.
p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a korektným i ústavne
konformným výkladom tohto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je
v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. i prípad,
keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len

všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť príslušné zistenia
vyvodené. Ak napokon povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa podľa okolností prípadu
vyporiada i s prípadnými špecifickými námietkami účastníka); porušením takéhoto práva účastníka na
jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť

sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných
riadnych alebo dokonca i mimoriadnych opravných prostriedkov. Z už uvedeného musí byť však zjavné i
to, že aj tzv. nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov či ich nezrozumiteľnosť je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie a aj výskyt takejto vady zakladá nielen dôvodnosť odvolania, ale

aj nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p.
(zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa).

Žalobkyňa žalobu založila na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta (s
následným vyvodzovaním zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup) v exekučnom konaní

vedenom týmto súdom pre neplnenie záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2550333 dlžníčkou:
T. R., nar. XX.X.XXXX, ktorému po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil sp.
zn. EX2779/2010 a exekučný súd žalobkyni neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii
exekučného konania na všeobecnom súde. Uviedla, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až 21.2.2011 (konanie pritom začalo 16.3.2010) a to rozhodnutím o

zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (s
omeškaním viac ako 342 dní). Ako dôkaz navrhla súdny spis exekučného súdu založený pre takéto
exekučné konanie.

Súd prvého stupňa však pripojil iný exekučný spis - spis Okresného súdu Galanta sp. zn. 8Er/1066/2011,

v exekučnej veci oprávnenej totožnej so žalobkyňou, vedenej však proti inej povinnej: T. R., nar.
XX.X.XXXX (rovnaké meno a priezvisko, iný dátum narodenia), pre vymoženie pohľadávky oprávnenej
1.040,87 eur s príslušenstvom vzniknutej neplnením povinnou záväzku vyplývajúceho z inej zmluvy
- Zmluvy o úvere č. 205500231, vedenej u súdneho exekútora pod inou spisovou značkou - sp. zn.EX 8481/11 a ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku pri svojom rozhodovaní vychádzal z
neexistencievadnéhopostupusúduvtakomtoinomexekučnomkonaní,zjavnesatýkajúcomvymoženia
inej pohľadávky od inej povinnej.

Odvolací súd lustráciou a dopytom z 15.7.2015 zistil, že exekučný spis týkajúci sa neplnenia záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2550333 dlžníčkou: T. R., nar. XX.X.XXXX, ktorému po prijatí návrhu
na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil sp. zn. EX 2779/2010, bol na Okresnom súde Galanta
vedený pod sp. zn. 5Er/390/2010, tento spis je aktuálne pripojený k spisu Krajského súdu v Trnave sp.

zn. 9Co/351/2015, 9 Co/352/2015.

Rozhodujúci skutkový stav pre vyslovenie záverov súdom prvého stupňa sa tak ukázal byť nenáležite
zisteným, pretože zo strany súdu prvého stupňa, bolo potrebné sa vysporiadať s tým, či exekučnému
súdu nešlo vytknúť nesprávny postup v žalobkyňou uvedenom exekučnom konaní a nie v inom
exekučnom konaní rovnakej oprávnenej ale inej povinnej. Pokiaľ si súd prvého stupňa neurobil jasno v

tejto zásadnej otázke, nemohol jednoznačne rozhodnúť ani o tom, že žalobu zamieta a jeho rozhodnutie
(napadnutým rozsudkom) bolo preto predčasné. Toto považuje odvolací súd za vadu konania, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Takýmto postupom súdu prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom (čo

bolo jednou z odvolacích námietok), súd prvého stupňa nesprávnym procesným postupom znemožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných O. s. p., porušil ich právo na spravodlivý
súdnyprocesazaťažilkonanievadou,kuktorejjeodvolacísúdpovinnýprihliadaťajzúradnejpovinnosti.
Vzhľadomnavýskyttakejtovadyajejdôsledkyužodvolacísúdnepovažovalzapotrebnéanihospodárne
vecne sa zaoberať aj s ostatnými odvolacími námietkami žalobkyne.

Vzhľadom na vyššie uvedené, v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými
jeho atribútmi v oboch stupňoch súdov odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne prejednať vec, v prípade potreby doplniť dokazovanie, podľa §
132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o veci, o trovách
konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.