Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 3, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/75/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110209931
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2110209931.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr.

Ľubomíra Bundzela a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcov: 1/ Domová správa Trnava,
s.r.o., Tehelná 3/A, Trnava, IČO: 44 519 311, 2/ Ing. N. D., nar. XX.XX.XXXX, N. XX, D. J., obaja
zastúpení: JUDr. Martin Palkovič, advokát, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, proti žalovanému: Trnavská
teplárenská, a.s., Coburgova 84, Trnava, IČO: 36 246 034, zastúpený: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD.,
Námestie Matice slovenskej 1713/8, Dubnica nad Váhom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného: ASSET, a.s., so sídlom Kupeckého 5, 821 08 Bratislava, IČO: 35 778 245 (predtým EWD
Trnava, s.r.o., Kupeckého 5, Bratislava, IČO: 35 887 991), zastúpený: JUDr. Peter Šmeringai, Šafárikovo

nám. 4, Bratislava, o uloženie povinnosti zdržať sa užívania technologického zariadenia, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Trnave č.k.15Cb/57/2010-414 zo dňa 04.04.2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu dňa 14.05.2010 sa žalobca 1/ domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zdržať sa užívania technologického zariadenia kotolne, nachádzajúceho sa v stavbe súpisné
číslo XXXX, postavenej na pozemku parcelné číslo 5680/256 v k. ú. T., popis stavby bytový dom,
zapísanej Správou katastra Trnava na LV č. XXXX vedenej pre obec a katastrálne územie T., ako
aj na povinnosť žalovaného žalobcovi uhradiť trovy tohto konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že

vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome sú podielovými spoluvlastníkmi kotolne a
technologického zariadenia kotolne, ktorá sa nachádza v suteréne bytového domu. Zákon o vlastníctve
bytov upravuje spoluvlastníctvo bytového domu tak, že spoluvlastníkmi sú všetci vlastníci bytov a
nebytových priestorov v bytovom dome a zároveň títo sú podielovými spoluvlastníkmi spoločných častí,
spoločných zariadení a príslušenstva bytového domu. Z ustanovenia § 2 ods. 5 zákona o vlastníctve
bytov vyplýva, že kotolňa, vrátane jej technologického zariadenia, za predpokladu, že je určená na
spoločné užívanie slúži výlučne danému bytovému domu, je spoločným zariadením bytového domu,

ktoré je v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Kotolňa vrátane jej
technologického zariadenia, v bytovom dome slúži výlučne danému bytovému domu a je určená na
užívanie pre všetky byty ako aj nebytové priestory v tomto bytovom dome. Je teda zrejmé, že ide o
spoločné zariadenie bytového domu, ktoré je zo zákona v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov
a nebytových priestorov, je nerozlučne späté s vlastníctvom bytu resp. nebytového priestoru a spolu s
prevodomaleboprechodomvlastníctvabytualebonebytovéhopriestoruprechádzananovéhovlastníka.
Odporca bez právneho dôvodu užíva kotolňu a technologické zariadenie kotolne nachádzajúce sa v

bytovom dome a to napriek tomu, že bol opakovane vyzývaný na upustenie od tohto protiprávneho
konania.Z podania zo dňa 27.01.2011 vyplýva, že spoločnosť EWD Trnava, s.r.o. udelila súhlas so svojim
vstupom do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu.

Uznesením č. k. 15Cb/57/2010-394 zo dňa 03.12.2013 súd pripustil, aby do konania na strane
navrhovateľa ako navrhovateľ v II. rade vstúpil Ing. N. D., nar. XX.XX.XXXX, N. XX, D. J..

Uznesením č.k.15Cb/57/2010-408 súd pripustil zmenu návrhu v časti petitu a to tak, že odporca je
povinný zdržať sa užívania technologického zariadenia kotolne, nachádzajúceho sa v stavbe súpisné

číslo XXXX, postavenej na pozemku parcelné číslo 5680/256, v katastrálnom území T., popis stavby,
bytový dom, zapísanej Okresným úradom Trnava na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom pre obec a
katastrálne územie T..

Okresný súd v Trnave rozsudkom č.k.15Cb/57/2010-414 zo dňa 04.04.2014 žalobu zamietol. Zároveň
rozhodol, že o trovách konania rozhodne súd samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že
žalobu je potrebné vo vzťahu k navrhovateľovi I zamietnuť a to z dôvodu, že tento nie je aktívne vecne
legitimovaný. Ako bolo vyššie uvedené správca je povinný vykonávať správu domu v mene vlastníkov

a na ich účet, avšak v danom prípade navrhovateľ I podal žalobu vo svojom mene (za navrhovateľa
označil priamo seba). Súd sa nestotožňuje s tvrdeniami navrhovateľa I o tom, že ustanovenie § 8b
zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov rozlišuje dva spôsoby konania, pričom výnimku z
priamehozastúpeniamápredstavovaťprávekonaniepredsúdom,kedysajednáonepriamezastúpenie,
pri ktorom správca koná vo vlastnom mene a takéto konanie je logické najmä z praktických dôvodov.

Citované ustanovenie jednoznačne stanovuje, že ide o zastúpenie priame, pričom účastníkom konania
sú všetci vlastníci, za ktorých správca koná. Je zrejmé, že priame zastúpenie predstavuje pre súd väčšiu
časovú aj administratívnu náročnosť oproti zastúpeniu nepriamemu, ktoré sa uplatňovalo do 30.06.
2007, avšak napriek tomu nemožno uvedené ustanovenie pre zastupovanie v konaniach pred súdom
vykladať spôsobom uvádzaným navrhovateľom I.

V prípade podania negatórnej žaloby dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľa, ktorý musí preukázať,
že je vlastníkom veci a v čom spočíva podstata neoprávnených zásahov do vlastníckeho práva.
Dokazovaním v prejednávanej veci bolo preukázané, že vedľajší účastník uzatvoril dňa 28.01.2005
Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve na základe ktorej sa zaviazal uzavrieť kúpnu zmluvu ohľadom

technologickéhozariadeniasodporcom,pričomdňa28.11.2007tototechnologickézariadenieodporcovi
odpredal za kúpnu cenu 113.405,56 eur (3.416.455,95 Sk). Súd preskúmal Kúpnu zmluvu s ohľadom na
tvrdenie navrhovateľov I a II o jej neplatnosti s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka,
nakoľko podľa ich názoru zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neumožňuje samostatne
prevádzať technologické zariadenie kotolne s poukazom na kogentnosť ustanovenia § 13 zákona o

vlastníctve bytov a nebytových priestorov a zároveň s poukazom na to, že technické zariadenie nie
je samostatnou vecou, ale je súčasťou bytového domu a teda nemôže byť samostatne prevedené
kúpnou zmluvou. Ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka na platnosť právneho úkonu vyžaduje,
aby tento svojim obsahom alebo účelom neodporoval zákonu alebo ho neobchádzal alebo aby sa
nepriečil dobrým mravom. Záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom sa musí

opierať o rozumný výklad dotyčného zákonného ustanovenia. V danom prípade súd nezistil rozpor
danej zmluvy s ustanovením § 13 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a nemá za
to, že by sa jednalo o zákonné ustanovenie, ktoré by nepripúšťalo jeho modifikáciu, vylúčenie jeho
zaväzujúcehoúčinkudohodouzmluvnýchstrán,pričomsámzákonformuláciouustanovenia§19zákona
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vylučuje kogentnosť predmetného ustanovenia a umožňuje

vlastníkom dohodnúť sa ohľadom spoločných zariadení inak. Predmetné ustanovenie teda umožňuje
iné usporiadanie vlastníctva k spoločným zariadeniam v bytovom dome a teda technologické zariadenie
môže byť aj vo vlastníctve tretej osoby.

Súd má za to, že neobstojí tvrdenie navrhovateľov I a II, že technologické zariadenie je súčasťou

bytového domu a teda nemôže byť samostatne prevedené. Podľa názoru súdu uvedené technologické
zariadenie nemožno hodnotiť ako súčasť stavby, jeho oddelením by sa z hľadiska technickej a funkčnej
stránky bytový dom nijakým spôsobom neznehodnotil a vykurovanie bytového domu prostredníctvom
tohto zariadenia nemôže byť prekážkou vyhodnotenia tohto zariadenia ako samostatnej veci vobčianskoprávnom zmysle. Uvedené zariadenie predstavuje príslušenstvo bytového domu a je určené
na to, aby sa s hlavnou vecou aj užívalo a samotná povaha príslušenstva tak spôsobuje, že právne
úkony týkajúce sa hlavnej veci sa bez ďalšieho prejavu vôle nevzťahujú aj na príslušenstvo a toto môže

byť predmetom právneho vzťahu, tak ako to bolo aj v tomto prípade, kedy vedľajší účastník neprejavil
vôľu previesť príslušenstvo spolu s hlavnou vecou, čo vyplýva aj zo špecifikácie spoločných zariadení
v zmluve o prevode vlastníctva bytu. Zároveň neobstojí ani navrhovateľmi namietaná neplatnosť
kúpnej zmluvy, s tým, že táto mala byť uzatvorená v čase, keď vedľajší účastník už nebol vlastníkom
predmetného zariadenia. Dokazovaním v prejednávanej veci bolo preukázané, že v zmluvách o prevode

vlastníctva bytov nebolo v popise spoločných zariadení uvedené technologické zariadenie, pričom tomu,
že toto sa vedome neuvádzalo v predmetných zmluvách nasvedčuje aj tá skutočnosť, že vedľajší
účastník ako vlastník informoval dňa 13.09.2006 samotného navrhovateľa I ohľadom ktorých spoločných
zariadení, častí a príslušenstva bytového domu bude vykonávať správu a ohľadom ktorých nie a zároveň
mupredložilZmluvuouzavretíbudúcichzmlúv,predmetomktorejbolprevodtechnologickéhozariadenia
horúcovodnej prípojky a odovzdávacej stanice tepla do vlastníctva odporcu, čo navrhovateľ I vzal na

vedomie. Rovnako zo zmluvy o výkone správy vyplýva, že navrhovateľ I ako správca nebol poverený
správou technologického zariadenia, pričom v článku 3 ods. 5, kde sú vymedzené spoločné zariadenia
domu podliehajúce výkonu správy absentuje správa technologického zariadenia. Vedľajší účastník teda
v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bol výlučným vlastníkom predmetného zariadenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ II neuniesol v konaní dôkazné
bremeno a nepreukázal, že je vlastníkom technologického zariadenia ohľadom ktorého sa domáha, aby
súd uložil odporcovi povinnosť zdržať sa neoprávnených zásahov a preto súd návrh aj vo vzťahu k
navrhovateľovi II zamietol.

Proti uvedenému rozsudku podal žalobca dňa 28.5.2014 odvolanie, v ktorom namietal, že postupom
prvostupňového súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, konanie pred prvostupňovým
súdom má vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných, ale aj nevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal, že obaja účastníci konania

predložili súdu prvého stupňa pomerne rozsiahlu právnu argumentáciu, avšak prvostupňový súd len
stručne v odôvodnení sa zaoberal všetkými skutočnosťami, čo robí jeho rozhodnutie nepreskúmateľné
a arbitrárne. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu 1/, na základe ktorej prvostupňový súd
zamietol žalobu vo vzťahu k žalobcovi 1/ keď uviedol, že tento nemal v predmetnej veci aktívnu
legitimáciu, poukázal právny zástupca žalobcu na to, že s týmto právnym názorom nesúhlasí, keďže

v danom prípade išlo zo strany žalobcu 1/ o priame zastúpenie vlastníkov bytov zo strany správcu, čo
vyplývazust.§8bods.1zákonaovlastníctvebytov.Rovnakonesúhlasiaanistvrdenímprvostupňového
súdu, ktorý konštatuje, že nezistil rozpor predmetnej kúpnej zmluvy k technologickému zariadeniu
kotolne s ust. § 13 zákona o vlastníctve bytov a poukázal, že z ust. § 19 ods. 1 cit. zák. je možné, aby
vlastníci bytov a nebytových priestorov uzatvorili len takú dohodu, ktorá sa týka ich vlastníckeho práva k

spoločným zariadeniam domu, ktorá neodporuje ust. § 13 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov. Iný výklad
je v absolútnom rozpore s podstatou zákona o vlastníctve bytov. V prípade technologického zariadenia
kotolne ust. § 19 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov umožňuje vlastníkom výhradne rozhodnúť o tom,
že budú vykonávané stavebno-technické úkony v dôsledku ktorých technologické zariadenie kotolne
prestane byť súčasťou bytového domu. Až po vykonaní takýchto úprav je možné s technologickým

zariadením kotolne samostatne nakladať. Ustanovenie § 19 ods. 1 cit. zákona neumožňuje vlastníkom
urobiť takú dohodu, na základe ktorej by technologické zariadenie kotolne alebo spoločné zariadenie
domu prestalo byť v podielovom spoluvlastníctve všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov.
Takáto dohoda by bola v rozpore s § 13 ods. 1 zák. o vlastníctve bytov, bola by neplatná a navyše
počas celého konania nebolo preukázané, že by takáto dohoda vôbec existovala. Rovnako nesúhlasia

žalobcovia s právnym názorom, že technologické zariadenie kotolne nie je súčasťou bytového domu,
ale len jeho príslušenstvom z dôvodu, že jeho oddelením by sa z hľadiska technickej a funkčnej stránky
bytový dom nijakým spôsobom neznehodnotil. Podľa názoru žalobcov oddelením technologického
zariadenia kotolne by sa bytový dom znehodnotil, pretože by bol neobývateľný počas celého roka,
keďže by bytový dom nebol vykurovaný. Žalobcovia poukázali, že dôvodnosť žaloby spočíva v tom,

že kúpna zmluva zo dňa 28.11.2007 je neplatná i v prípade ak by bol možný samostatný prevod
technologického zariadenia kotolne, pretože v čase jej uzatvorenia nebol vedľajší účastník konania na
strane žalovaného výlučným vlastníkom všetkých bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, teda
ani spoločných zariadení bytového domu. Záverom právny zástupca žalobcov namieta, že ako vyplývazo zápisníc z pojednávania pred súdom prvého stupňa, počas celého prvostupňového konania nebolo
vôbec vykonané dokazovanie akýmikoľvek listinami, teda ani listinami na ktoré sa súd prvého stupňa
odvoláva v odôvodnení svojho rozhodnutia.

K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie právny zástupca žalovaného dňa 7.8.2014, v ktorom uviedol, že
stotožňujesasrozhodnutímprvostupňovéhosúduažiadatentopotvrdiťapoukázal,žežalovanýužpred
súdom prvého stupňa opakovane uvádzal, že jednou zo základných zásad vytvorených zák.č.182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je zásada zákonného zastúpenia vlastníkov bytov a

nebytových priestorov správcom ( § 8b ods. 1 cit. zák.) a to v činnostiach subsumovateľných pod pojem
správa tak ako je tento zákonne definovaný v § 6 ods. 2 zák. o vlastníctve bytov a to v rozsahu a
spôsobom upraveným v zmluve o výkone správy. V tomto prípade tohto zákonného zastúpenia ide o
zastupovanie priame t.j. správca nekoná vo vlastnom mene a na účet vlastníkov ( ako to bolo v prípade
nepriameho zákonného zastúpenia podľa § 8b ods. 1 zákona o vlastníctve bytov účinného od 30.6.2004
do 30.6.2007) podľa ktorého správca je povinný vykonávať správu majetku vlastníkov samostatne, vo

vlastnom mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ale koná v mene vlastníkov a na ich
účet. Žalobca 1/ vo svojom návrhu zo dňa 13.5.2010 uviedol, že podáva žalobu za vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v bytovom dome, avšak za aktívne vecne legitimovaného označil priamo seba t.j.
konal vo vlastnom mene a na účet vlastníkov. Z citácie zákonných ustanovení je však zrejmé, že žalobca
1/ nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatňovanie nárokov vlastníkov bytov a nebytových priestorov

vo vlastnom mene a teda nie je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Poukázal, že samotný nárok
ktorý uplatňuje žalobca v žalobe v tomto konaní nespadá pod zmluvne ako i zákonne vymedzený rozsah
správy pri uplatňovaní vlastníckych práv vlastníkov bytov a nebytových priestorov k ich majetku pretože
títo nie sú zo zákona zastúpení správcom - žalobcom 1/. Aj táto skutočnosť podporuje teda právny názor
žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu 1/. K ostatným námietkam právneho zástupcu

žalobcu žalovaný uviedol, že sa v podstate pridržiava všetkých svojich argumentov ktoré uvádzal v
predchádzajúcich podaniach.

V predmetnej veci podal vyjadrenie aj právny zástupca vedľajšieho účastníka a to dňa 21.7.2014, keď
uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu a žiada ho potvrdiť a to z dôvodu, že

žalobca sa domáhal uloženia povinnosti zdržať sa užívacieho technologického zariadenia kotolne bez
toho, že by k nemu preukázal vlastnícky titul a preto nebol, ani v súčasnosti nie je aktívne vecne
legitimovaný na podanie žaloby, čo je neodstrániteľnou vadou konania. Žalobný návrh ide nad rámec
zákonne i zmluvne vymedzenej správny bytového domu. Žalobca 2/ je len jedným z vlastníkov bytov
a do konania vstúpil až 3.12.2013 t.j. v dobe keď bol uvedený nedostatok opakovane namietaný.

Záujmy ostatných vlastníkov bytov vo vzťahu k uplatnenému návrhu zostávajú otázne. Technické
zariadenie kotolne nebolo premietnuté vo výpočte spoločných zariadení bytového domu v kúpnych
zmluvách k bytom a chýba aj vo výpočte spoločných zariadení v zmluve o výkone správy. Naopak
technické zariadenie kotolne bolo predmetom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 28.1.2005 a
riadnej kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.2007. Ďalej poukázal, že zo zápisnice zo dňa 13.9.2006 vyplýva, že

vlastník predložil správcovi kópiu uzavretej zmluvy o uzavretí budúcich zmlúv medzi stavebníkom resp.
investorom bytovému domu t.j. spoločnosťou EWD Trnava, s.r.o. a Trnavskou teplárenskou, a.s. zo dňa
28.1.2005, predmetom ktorej je okrem iného budúci prevod technologického zariadenia horúcovodnej
prípojky a odovzdávacej stanice tepla vybudovaným staviteľom do vlastníctva Trnavskej teplárenskej
a.s., pričom správca vzal predmetnú zmluvu na vedomie. Žalobca 1/ správu technologického zariadenia

kotolne nikdy nevykonával, túto udržiava a prevádzkuje žalovaný ako jeho vlastník. Skutočnosť, že
technologické zariadenie kotolne nie je súčasťou bytového domu, ale súčasťou širšieho technologického
celku, ktorý vybudoval a prevádzkuje žalovaný potvrdil aj svedok X. S.. Ak by technologické zariadenie
kotolne patrilo k spoločným zariadeniam bytového domu, ustanovenie § 19 ods. 1 zákona o vlastníctve
bytov oprávňuje vlastníkov bytového domu dohodnúť sa inak. Zákon nepredpisuje akým spôsobom sa

môžuvlastnícidohodnúť.Vdanejsituácii,keďžejedinýmvlastníkombytovéhodomujevedľajšíúčastník,
dohodu nahrádza jeho rozhodnutie.

Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. o odvolaní rozhodol
bez nariadenia ústneho pojednávania rozsudkom podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p., ktorý verejne vyhlásil,

keď miesto a čas verejného vyhlásenia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Trnave v lehote
najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Účastníkov konania ani ich právnych zástupcov o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku osobitne elektronickými prostriedkami neupovedomoval, pretože o túto
možnosť nepožiadali (§ 45 ods. 4 O.s.p.).V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.),

podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako
i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II ÚS 78/2005, podľa ktorého
„odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, v
ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými v konaní zistenými skutočnosťami, tieto

správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel a ktorý
vyjadril vo vyhlásenom výroku rozsudku je správny, dostatočne kvalifikovane odôvodnený a odvolací
súd sa s ním stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že v prvom rade sa

nestotožňuje s námietkou právneho zástupcu žalobcov, že prvostupňový súd sa podrobnejším výkladom
nezaoberal použitím aplikácie jednotlivých ustanovení zák.č.182/1993 Z.z.. Odvolací súd je toho názoru,
že prvostupňový súd dostatočne a presvedčivo reagoval na všetky zásadné otázky, ktoré mali vplyv na
jeho rozhodnutie.

K jednotlivým a zásadným námietkam odvolací súd konštatuje a zároveň tým aj odôvodňuje svoje
rozhodnutie o tom, že vo výroku svojho rozhodnutia nepripustil dovolanie v predmetnej veci z
nasledovných skutočností:

Treba poznamenať že prvoradou a zásadnou otázkou oprávnenosti podania žaloby zo strany žalobcu

1/ je otázka jeho aktívnej legitimácie. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentoval
nedostatkom aktívnej legitimácie žalobcu 1/ keď uviedol, že správca je povinný vykonávať správu domu
v mene vlastníkov a na ich účet, avšak v danom prípade žalobca 1/ podal žalobu vo vlastnom mene
a za žalobcu označil priamo seba. Prvostupňový súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu 1/ o tom, že
ust. § 8b) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov rozlišuje dva spôsoby konania, pričom

výnimku z priameho zastúpenia má predstavovať práve konanie pred súdom, kedy sa jedná o nepriame
zastúpenie, v ktorom správca koná vo vlastnom mene. Citované ustanovenie jednoznačne stanovuje,
že ide o zastúpenie priame, pričom účastníkmi konania sú všetci vlastníci za ktorých správca koná.

Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že podľa § 8 ods. 1 zák.č.182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a

nebytových priestorov správca je povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov
bytových a nebytových priestorov v dome pred súdom.

Z ust. § 6 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov ktorý definuje pojem správy domu ako obstarávanie služieb a

tovaru ktorými správca alebo spoločenstvo zabezpečuje pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov v
dome: 1/ prevádzku, údržbu, opravy a udržiavanie spoločných častí domu, spoločných zariadení domu,
priľahlého pozemku a príslušenstva, 2/ služby spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru, 3/
vedenie účtu domu v banke, 4/ vymáhanie škody nedoplatkov vo forme prevádzky, údržby a opráv a
iných nedoplatkov, 5/ iné činnosti ktoré bezprostredne súvisia s užívaním domu ako celku jednotlivými

vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome.

V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom právneho zástupcu žalovaného
uvedeného v jeho vyjadrení zo dňa 7.8.2014, podľa ktorého jednou zo základných zásad vytvorenýchzákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je zásada zákonného zastúpenia vlastníkov bytov
a nebytových priestorov správcom uvedená v § 8b) ods. 1 cit. zák. a to v činnostiach subsumovaných
pod pojem správa tak ako je to v zákone definované v § 6 ods. 2 zákona a to v rozsahu a spôsobom

upraveným v zmluve o výkone správy. V danom prípade ide teda o priame zastúpenie, kedy správca
nekoná vo vlastnom mene, ale v mene vlastníkov bytov a na ich účet. Pokiaľ žalobca 1/ podal žalobu
vo vlastnom mene a označil ako žalobcu seba, je táto skutočnosť v rozpore s citovaným ustanovením
§ 8b) zák.č.182/1993 Z. z., pretože žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatňovanie nárokov
vlastníkov bytov a nebytových priestorov vo vlastnom mene. V danom prípade sú aktívne legitimovaní

všetci vlastníci bytového domu.

V súvislosti so žiadosťou právneho zástupcu žalobcu 1/ o prípustnosti dovolania, keď považuje otázku
priameho resp. nepriameho zastúpenia a teda výkladu § 8b) ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. za otázku
zásadnú, odvolací súd poukazuje, že postavenie správcu vo vzťahu jeho zastupovania vlastníkov bytov
a nebytových priestorov je jednoznačné a bolo riešené aj v iných súdnych sporoch (viď. Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č.k.3Cob/15/2013), kedy súd vyslovil názor, že správcovská spoločnosť
môže podať ako zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov návrh na súd v súlade s ust. § 8b)
zák.č.182/1993 Z.z., avšak petit žaloby musí znieť na meno zastúpených a nie na meno a účet ich
správcu.

V ust. § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť výrokom svojho rozsudku
prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Občiansky
súdny poriadok nevysvetľuje čo treba rozumieť pod rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke
zásadného významu, bezpochyby ním ale je také rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo
len v iných súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je

významný zo širších hľadísk a teda nielen z hľadiska konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to
realizácia uvedeného oprávnenia odvolacieho súdu musí vždy mať povahu výnimočnosti a vychádzať z
prísneho rešpektovania zákonných podmienok vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Možno založiť
prípustnosť dovolania teda neznamená že by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania
kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy; jeho voľnú úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca

posúdenia zásadnosti rozhodnutia po právnej stránke.

Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania nesmie ani v spomenutom zákonom
vymedzenom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolací
súd na súd dovolací. Aj v prípade reálnosti predpokladu že účastníci využijú procesnú možnosť

vytvorenú odvolacím súdom tým, že vyslovil prípustnosť dovolania a že sa teda vecou bude zaoberať
dovolací súd, musí sa odvolací súd vysporiadať so všetkými zásadnými otázkami rozhodujúcimi pre
vydanie svojho rozhodnutia s prijatím jednoznačných právnych záverov ktoré odvolací súd zaujal.

Odvolací súd dospel k záveru, že nie je v predmetnej veci potrebné riešiť ďalšie námietky žalobcu

jednak preto, že so všetkými závermi ohľadne ďalších námietok sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením
prvostupňového rozhodnutia, ale v prvom rade preto, že základným predpokladom úspešnosti žaloby
je aby bola žaloba podaná osobou ktorá je na takýto úkon oprávnená, pričom nedostatok aktívnej
legitimácie žalobcu postačuje na to, aby bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.

Krajský súd na záver považuje za potrebné vyjadriť sa aj k nastolenej otázke či treba považovať za
zásadnú otázku aj otázku či technologické zariadenie kotolne ako spoločné zariadenie bytového domu
je možné previesť kúpnou zmluvou samostatne bez súčasného prevodu vlastníckeho práva k bytu a
nebytového priestoru na inú osobu ako vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v bytovom dome.
V tomto smere odvolací súd vyslovuje názor, že nakoľko technologické zariadenie kotolne nemožno

hodnotiť ako súčasť stavby, keďže z hľadiska technickej a funkčnej stránky jeho oddelením od bytového
domu by nedošlo k znehodnoteniu tohto domu, uvedené zariadenie predstavuje len príslušenstvo
bytového domu, pričom nie je ani spoločným zariadením, keďže zo zmluvy o výkone správy jednoznačne
vyplýva čo treba považovať za spoločné zariadenie domu, kde však absentuje práve technologické
zariadenie kotolne. Otázka či môže byť toto zariadenie predmetom kúpnej zmluvy bez toho že by došlo

aj k samotnému prevodu vlastníkov bytov a nebytových priestorov je neadekvátna v danom konaní
z dôvodu, že v predmetnom konaní sa preukázalo, že ani vlastníci predmetných bytov a nebytových
priestorov nie sú vlastníkmi technologického zariadenia kotolne a že vlastníkom tohto zariadenia je
vedľajší účastník.Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu 2/ odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd vyslovuje právny záver, že
žalobcovi 2/ sa v priebehu celého konania nepodarilo preukázať vlastníctvo technologického zariadenia

kotolne.

Odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania z dôvodu, že prvostupňový súd vo svojom
rozhodnutí uviedol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.