Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 15, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/20/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013896637
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5013896637.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr.Róberta Urbana a

členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľky Q. U., nar.
XX.X.XXXX, bytom A. XXX, právne zastúpenej advokátom JUDr. Jiřim Zátopkom, so sídlom L., F. X,
proti odporcovi Univerzitná nemocnica Martin, so sídlom Martin, Kollárova 2, IČO: 00 365 327, o náhradu
škody z ublíženia na zdraví, na základe odvolania navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Martin
č. k. 9C/251/2003-302 zo dňa 14.11.2012 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol (v celom rozsahu) návrh navrhovateľky na náhradu škody
z ublíženia na zdraví. Vychádzal z toho, že bolo nesporné preukázané, že navrhovateľka v septembri

1988 podstúpila operáciu pre mimomaternicové tehotenstvo a od uvedenej operácie pociťovala bolesti
ľavej dolnej končatiny. Tak nárok na bolestné z dôvodu vykonania tejto operácie, ako aj súvisiaci
nárok z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia považoval (vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku
premlčania odporcom) za premlčaný, keďže ku dňu podania návrhu 30.12.2003 jednoznačne uplynula
premlčania doba v zmysle § 106 ods. 1 Obč. zák. Obdobne ako premlčaný okresný súd vyhodnotil
nárok na bolestné z dôvodu vykonania operácie v roku 2001. Zdôraznil, že táto nebola revíziou prvotnej
operácievroku1988,ale„len“revíziouoperačnejjazvy.Pokiaľbolaoperáciavykonanávjanuári2001,už

popármesiacoch(najneskôrdo30.6.2001)odjejvykonaniabolomožnéustáliťohodnoteniebolestného.
Za nepremlčaný považoval okresný súd (tvrdený) nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia v
súvislosti s operáciou v roku 2001. Vo vzťahu k tomuto nároku však nemal preukázané, že došlo ku
škode na zdraví tak, ako ju popísala navrhovateľka. Z viacerých vyjadrení lekárov, resp. znalcov totiž
vyplýva, že nie je daná existencia príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou (zrejme operačným
nárokom z roku 2001) a medzi poškodením zdravia navrhovateľky. Okresný súd uzavrel, že v tomto
smere navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno; a v podstate ani bremeno tvrdenia, keď v priebehu

celého konania vôbec neuviedla v čom (konkrétne) spočíva škodová udalosť v prípade druhej operácie.
Dodal, že operácia v roku 2001 bola vykonaná s jej súhlasom.
Na záver okresný súd zopakoval, že druhá operácia bola len revíziou operačnej jazvy, a preto bolo
potrebné nároky navrhovateľky posudzovať nie spoločne pre obe operácie, ale pre každú z operácii
samostatne. Zároveň uviedol, že z viacerých odborných vyjadrení je zrejmé, že ťažkosti navrhovateľky,
ako ich popisovala po druhej operácii, sú dôsledkom degeneratívneho ochorenia chrbtice a nie
vykonaných operačných zákrokov.

Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vymienil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka, ktorá sa domáhala
jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Poukazovala na to, že pri posudzovaní otázky, kedy
sa poškodený dozvedel o škode, treba vychádzať z jeho preukázanej vedomosti o škode a o tom, kto

za ňu zodpovedá. Nepostačuje len možnosť dozvedieť sa o týchto prvkoch. Navrhovateľka tvrdila, že
(kvalifikovanú) vedomosť získala až z listu odporcu z 18.6.2002, ktorým uznal svoju zodpovednosť.
Z toho dôvodu jej nemohla uplynúť premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. Taktiež namietala
tvrdenia, že po druhej operácii v roku 2001 nemala zhoršený zdravotný stav. Uvedená skutočnosť bola
zachytená vo všetkých znaleckých posudkoch okrem posudku MUDr. W., o ktorý (vzhľadom na doposiaľ

vykonané posudky a lekársku dokumentáciu nedôvodne) sa opieral okresný súd.

Odporca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že poškodený má vedomosť
o osobe škodcu, „akonáhle“ má k dispozícii informáciu, na základe ktorej získa vedomosť o skutkových
okolnostiach, ktoré sú spôsobilé takýto záver o možnej zodpovednosti určitého subjektu urobiť. Trval
preto na rozsahu premlčania nárokov tak, ako ich vyhodnotil okresný súd. Odporca doplnil, že pri

prvej operácii v roku 1988 sa jednalo o zvlášť akútnu a život zachraňujúcu operáciu. Vo vzťahu k
druhej operácii zdôraznil, že navrhovateľka s ňou súhlasila a v rámci dokazovania v priebehu konania
nepredložila žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že k poškodeniu jej zdravia došlo z dôvodu porušenia
povinností na strane zamestnancov odporcu. To, že navrhovateľkine zdravotné problémy s dolnou
končatinou nesúvisia s druhou operáciou, potvrdil nielen znalec MUDr. W., ale aj znalci z Lekárskej

fakulty UPJŠ Košice.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1O.s.p.
a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)rozsudok
okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolacísúdvzmysle§212ods.1vspojenís§205ods.3O.s.p.niejeviazanýlenrozsahomodvolania,
ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ vymedzí v zákonom stanovenej lehote na podanie
tohto oprávneného prostriedku. Nadväzne krajský súd sa prioritne zaoberal dôvodnosťou argumentácie
prezentovanou navrhovateľkou v jej odvolaní.

Vo všeobecnosti sa dá súhlasiť s argumentáciou odvolateľky, že pre posúdenie okamihu začatia plynutia
premlčacej doby je dôležité získanie vedomosti poškodeného o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá,
a nie iba možnosť získania takejto vedomosti. Nemožno už však akceptovať jej nadväzujúcu aplikáciu
tejto zásady na okolnosti súdenej veci t.j., že moment získania dotknutej kvalifikovanej vedomosti o
zodpovednomsubjektestotožnilaspriznanímsiškodcu(vlastnej)zodpovednosti;kčomusmerujeúvaha

navrhovateľky v odvolaní v súvislosti s vyjadrením odporcu z roku 2002. Navrhovateľka totiž od počiatku,
t.j. bezprostredne po operačných zákrokoch vedela, kto za (tvrdenú) škodu zodpovedá. Náležitou v
tomto smere je argumentácia odporcu (tiež vo všeobecnej rovine), že navrhovateľka mala dostatok
konkrétnych skutkových informácií na záver o subjekte, ktorý je nositeľom zodpovednosti za (ňou
tvrdenú) škodu na zdraví. Navrhovateľka v priebehu celého konania neuviedla, že by za zodpovedný

subjekt počas celého obdobia jej zdravotných problémov po roku 1988 považovala niekoho iného ako
odporcu.
Neobstojí preto jej argumentácia, že o tom, kto za škodu zodpovedá, sa dozvedela až v roku 2002.
Vzhľadom na všeobecnejší charakter argumentácie oboch procesných strán krajský súd dodáva, že v
otázke ustálenia subjektu, ktorý zodpovedá za škodu, nemusí ísť bezprostredne o (konečné) zistenie,

postačuje, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, mohli viesť k záveru o vymedzení
zodpovedného subjektu. Nejde teda o nespochybniteľnú istotu v určení zodpovednej osoby.

Z obdobného hľadiska je nutné pristupovať aj k posúdeniu druhého kumulatívneho prvku zodpovednosti
za škodu - vedomosti o škode. Rovnako v danej spojitosti je rozhodujúce, kedy poškodený disponuje

dostatočným rozsahom informácií o tom, že mu vznikla škoda. V prípade škody na zdraví (vytrpenej
bolesti alebo zhoršenia zdravotného stavu a s tým spojeného sťaženia spoločenského uplatnenia) z
jej samotnej podstaty je nepochybné, že poškodený sa o takejto škode dozvie bezprostredne po jej
prejavení sa na jeho vlastnej telesnej, resp. duševnej integrite. Okolnosť, že nepožiada o obodovanie
bolestného, či sťaženia spoločenského uplatnenia, nie je v danom smere rozhodujúce. Významnou je

vedomosť o vzniku škody, pričom neskoršie môže rozsah svojho nároku modifikovať (napr. aj v dôsledku
obodovania, či jeho zmeny v rámci znaleckého posudku).Z konštatovaného je zrejmé, že vo vzťahu k bolestnému po oboch operáciách a ohľadne sťaženia
spoločenského uplatnenia za prvú operáciu správne postupoval okresný súd, keď prihliadol na námietku
premlčania vznesenú odporcom. Pri všetkých týchto (dielčich) nárokoch na náhradu škody (z ublíženia)

na zdraví do dňa podania návrhu - 30.12.2003 - uplynula doba dlhšia ako 2 roky (§ 106 ods. 1 Obč.
zák.) od okamihu, kedy navrhovateľka získala vedomosť tak o vzniku škody, ako aj o subjekte, ktorý
za ňu zodpovedá.
Pre úplnosť dotknutej úvahy krajský súd dopĺňa, že odvolateľka - navrhovateľka nespochybňovala záver
okresného súdu o tom, že jej nároky je potrebné posudzovať osobitne vo vzťahu ku každej z operácii. To

znamená samostatne nároky na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ohľadne operácie v roku
1988 a samostatne nároky na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s operáciou
roku 2001. Čiastočne nad bezprostredný rámec odvolania, ktorý je vymedzený konkrétnymi odvolacími
dôvodmi navrhovateľky, krajský súd uvádza, že predmetné konštatovanie zodpovedá vykonaného
dokazovaniu.

V súvislosti s nárokom na sťaženie spoločenského uplatnenia odvíjajúceho sa od operácie v roku
2001 náležite okresný súd uzavrel, že nebolo preukázané, že by navrhovateľkou tvrdené/popísané
zdravotné problémy súviseli, resp. čo by len teoreticky mohli súvisieť s dotknutou operáciou. Neobstojí
odvolacia argumentácia navrhovateľky, že až zo znaleckého posudku MUDr. W., ktorý si mal okresný
súd nekriticky osvojiť, vyplýva takýto záver. Tak v znaleckom posudku profesora F., ako aj v znaleckom

posudku Lekárskej fakulty UPJŠ Košice (to znamená v oboch znaleckých posudkoch spracovaných
v predchádzajúcom štádiu konania) nie je konštatovanie o existencii príčinnej súvislosti medzi
navrhovateľkou tvrdeným zhoršením zdravotného stavu a samotnou operáciou. Z obsahu všetkých
znaleckých posudkov vyplýva, že na vrub operácie v roku 2001 nemožno pričítať žiadnu výraznejšiu
poruchu motorických funkcií dolných končatín navrhovateľky.

Nakoľko odvolacie argumenty odvolateľky neboli dôvodné a krajský súd nezistil ani existenciu
nedostatkov v konaní, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok
vo veci samej potvrdil ako vecne správny.
Rovnako vecne správnym je i rozhodnutie o trovách konania, v rámci ktorého okresný súd aplikujúc

ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. si rozhodnutie o náhrade trov vymienil na samostatné uznesenie po
právoplatnosti meritórneho rozhodnutia.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.