Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/61/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213209627
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8213209627.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Antónie Kandravej a sudcov JUDr.

Elišky Wagshalovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr. Jánom
Šoltésom, advokátom so sídlom Karadžičova 8, P.O.BOX 205, 810 00 Bratislava proti žalovaným 1/
C. M., nar. XX.XX.XXXX, 2/ Z. M., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom C. C. XXXX/XX, XXX XX H. za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných B. so sídlom G. XX, XXX XX Y. zastúpeného JUDr.
Ladislavom Miklušom, advokátom so sídlom Sofijská 13, 040 01 Košice, o zaplatenie 3.699,47 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 4C/17/2014-107 zo

dňa 12. 12. 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku o trovách
konania a výroku o trovách vedľajšieho účastníka.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvého stupňa“) uložil žalovaným v 1. a
2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.140,88 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,00 % p.a. zo sumy 1.140,80 € od 21.12.2011 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo

dňa právoplatnosti tohto rozsudku, V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, žalobcovi a žalovaným v 1. a
2. rade náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi
na strane žalovaných v 1. a 2. rade trovy právneho zastúpenia v sume 113,25 € na účet ich právneho
zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo svojom odôvodnení uviedol, že žalobca sa svojim podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa
27.11.2013 domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia istiny 3.699,47 € a úroku z omeškania vo

výške 9 % p.a. zo sumy 3.599,71 € od 21.12.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Vykonaním
dokazovaním mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými v 1. a 2. rade
bola uzatvorená úverová zmluva dňa 10.01.2007. Právny predchodca žalobcu na základe tejto zmluvy
poskytol žalovaným v 1. a 2. rade úver vo výške 100.000,-Sk (3.319,39 Eur), ktorý sa žalovaní zaviazali
splácať v 59. mesačných splátkach po 2.292,-Sk (76,08 Eur) a neskôr po 2.644,-Sk (87,76 Eur) vždy
do 20. dňa v mesiaci. Po preskúmaní predmetnej zmluvy konštatoval, že sa jedná o spotrebiteľskú
zmluvu,pretožeideotakýtypzmluvy,ktorejobsahspotrebiteľnemoholpodstatnýmspôsobomovplyvniť,

pretože táto bola už vopred pripravená, predtlačená. Súčasne súd prvého stupňa posúdil predmetnú
zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. a konštatoval,
že predmetná zmluva obsahuje všetky náležitosti tak, ako to predpokladal zákon, pričom žalovaní
neboli zavádzaní ohľadom výšky sadzby RPMN. Prihliadal ex offo na oslabenie nároku žalobcu vočispotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. ochrane spotrebiteľa.
Okrem toho námietku premlčania vzniesli aj samotní žalovaní. Aplikoval všeobecnú trojročnú premlčaciu
lehotu podľa Občianskeho zákonníka a nie štvorročnú podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo

spotrebiteľskej zmluvy, s poukazom na to že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku,
ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52
až § 54 Občianskeho zákonníka. Keďže v danom prípade nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru,
konečná splatnosť úveru nastala dňa 20.12.2011. Z tohto dôvodu sa premlčujú jednotlivé splatné splátky
samostatneatoododňaichzročnosti.Nepremlčanýmisplátkamisútaksplátkysplatnétrirokyspätneod

podania žaloby (27.11.2013), teda splátky splatné po 27.11.2010. Keďže v danom prípade bola splatnosť
jednotlivých splátok dohodnutá k 20. dňu v mesiaci, nepremlčanými splátkami sú tie, ktoré sú splatné
odo dňa 20.12.2010, t.j. celkovo sa jedná o 13 splátok po 87,76 Eur v celkovej výške 1.140,88 Eur.
Súd prvého stupňa neprihliadol na započítanie časti uhradenej sumy na úroky z omeškania, nakoľko
uvedený spôsob započítania platby je v rozpore s ust. § 566 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
sa plnenie započíta najprv na istinu a až následne na príslušenstvo pohľadávky. Na základe uvedeného

súd prvého stupňa považoval žalobu za dôvodnú len v časti žalovanej istiny, t.j. v sume 1.140,88 Eur,
a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania

vzhľadom na mieru ich úspechu v konaní a k tomu, že žalovaným trovy nevznikli. Taktiež priznal
právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi
vystupujúcom na strane žalovaných vzhľadom na ich v spore čiastočný úspech vo výške 113,25 Eur
podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom II., III. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvého stupňa tak, že zaviaže žalovaných v 1. a 2.
rade spoločne a nerozdielne zaplatiť istinu 2558,59 Eur, úroky z omeškania a náhradu trov konania.

Nesúhlasil so zamietnutím žalobného návrhu čo sumy 2558,59 Eur z dôvodu premlčania a namietal

nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na to, záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere
zo dňa 10.01.2007 ma charakter absolútneho obchodu, ktorý vždy podlieha režimu Obchodného
zákonníka. Ust. § 103 Občianskeho zákonníka na uvedený právny vzťah nie je možné použiť a
pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúci okamih splatnosti úveru, pretože
sa nejedna o čiastkové plnenie, ale o jedno plnenie, ktorého úhrada bola dohodnutá v splátkach

Žalovaným v 1. a 2. rade bol poskytnutý úver na základe úverovej zmluvy, v ktorej si zmluvne strany
presne vymedzili splatenie úveru v pevne stanovenej lehote do 20.12.2011, kedy nastala konečná
splatnosť úveru prirodzeným spôsobom a až po dátume splatnosti t.j. 21.12.2011 sa žalovaní dostali do
omeškania s vrátením nesplatenej časti úveru a teda od toho okamihu začala plynúť premlčacia doba na
uplatnenie práva. Poukázal v tomto smere na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn 4Obo 54/2007

zo dňa 17.06.2008. Žalobcov uplatnený nárok v čase začatia konania nebol premlčaný a preto mal súd
prvého stupňa žalobe v plnom rozsahu vyhovieť.

Taktiež nesúhlasil s priznaním trov vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných z dôvodu, že súd
prvého stupňa prihliadal na premlčanie nároku žalobcu ex offo podľa ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.

o ochrane spotrebiteľa a naviac aj samotní žalovaní vzniesli námietku premlčania. Vedľajší účastník
na strane žalovaných svojím konaním nijako neprispel k meritórnemu rozhodnutiu, jeho námietka
premlčania vzhľadom na ex offo prihliadanie súdom prvého stupňa nebola dôvodná a preto nemožno
hovoriť o účelne vynaložených trovách právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Navrhol nepriznať
trovy konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho

konania vo výške 864,84 Eur.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho
napadnutých častiach z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O.s.p. ) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na

úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove najmenej 5 dní vopred rozsudok
verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. (§ 219
ods. 1 O.s.p.).Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny

právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového
súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

V súvislosti s namietaným posúdením otázky premlčania odvolací súd poukazuje na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej cit: „Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,

sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

V nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení najvyšší súd poukazuje na základný zmysel a
účel dovolania a mimoriadneho dovolania, ktorým je dosiahnuť preskúmanie právoplatného rozhodnutia

vtedy, keď to zákon umožňuje, a v prípade, že v procese jeho preskúmania sa zistia zákonom stanovené
dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, dosiahnuť tiež zrušenie rozhodnutia, proti ktorému bol
podaný tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 243b ods. 2 O.s.p., resp. § 243b ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy
samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť
procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutie
najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim
zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku

zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho
rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo
iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t.j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať
alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho
súdu opodstatnenie.

V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho
prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie
Občianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na

zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe

tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom.Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym
dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor

navrhuje zrušiť.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014).

Odhliadnuc od uvedeného právneho názoru odvolací súd zastáva názor, že ust. § 54 ods. 1 OZ v znení
Občianskeho zákonníka účinnom do 31.12.2014 je potrebné vykladať tak, že v prípade dualistickej
právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné

právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa
oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8
smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného
práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré
bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu
zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v
súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne
priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri
zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia,

ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o
obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

Odvolacísúdužvminulostipoužilnaúčelyposúdeniapremlčacejdoby(iodstúpenia)prispotrebiteľskom
právnomvzťahuprávnuúpravuobsiahnutúvObčianskomzákonníku(porov.rozsudky voveciachsp.zn.

6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené
kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS
402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

Podľa § 103 OZ ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých
splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565),
začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Prvostupňový súd správne postupoval, ak premlčanie posudzoval pri každej splátke zvlášť. Vyhlásením

mimoriadnej splatnosti začína plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky pre splátky,
ktorých splatnosť ešte nenastala. Pokiaľ ide o splátky splatné pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti,
nenastáva pri nich opätovne nová doba ich splatnosti a tým nezačína plynúť nová premlčacia doba od
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Uvedeným výkladom by mohlo dôjsť k absurdným situáciám, že by
pri premlčanej splátke začala plynúť nová premlčacia doba po uplynutí v danom prípade 3 rokov, a to v

dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Takýto výklad považuje odvolací súd za neprípustný.

Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov. Ústavne články o súdnej ochrane (čl. 46 a nasl.), čl. 6 Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky

spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd keď v jednom zo
svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať
k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom
právnych predpisov ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho,
ktorého záujmu chráneného príslušnou normou” (porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II.ÚS

222/07).

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a výroku o trovách konania ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa ohľadne trov
vedľajšieho účastníka odvolací súd udáva.Podľa § 137 O.s.p. trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane
súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára
za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby,

ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho
hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uvážení všetkých okolností.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam o neúčelnosti úkonov právnej služby, odvolací súd poznamenáva, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj
to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby sa mu
nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému

účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo
vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich
nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov

konania uplatnených úspešným účastníkom v spore, ako i skutočnosť, či nie sú splnené podmienky pre
postup podľa § 150 O.s.p.; nie je rozhodujúce, či je tomu tak pri uplatnení práva alebo jeho bránení.

Je potrebné vziať na zreteľ, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania.
Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie, či bránenie práv účastníka konania. Súdu

prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť.

Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju
opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze.

Vedľajší účastník vstúpil dňa 23.12.2013 do konania podľa § 93 ods. 2 O. s. p. s tým, že podľa § 93
ods. 4 O. s. p. má rovnaké práva a povinností ako účastník, pričom koná iba sám za seba. Z obsahu
spisu nepochybne vyplýva, že vedľajší účastník vo svojom vyjadrení zo dňa 17.01.2014 doručenom
súdu prvého stupňa dňa 20.01.2014 okrem iného vzniesol námietku premlčania splátok splatných pred
27.11.2010, keďže žaloba bola doručená dňa 27.11.2013, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty

(čl.23-25 spisu).

Pokiaľ žalobca ako podpornú argumentáciu pre nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkovi použil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6MCdo/5/2013, v tomto
uznesení zo dňa 19.03.2014 najvyšší súd vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaní

advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých
podaní vyhotovených advokátom mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej-ktorej veci, nemožno
považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde.
O takýto prípad v danej veci nejde. V posudzovanej veci vedľajší účastník do konania riadne vstúpil a
neformulárovým spôsobom uplatnil námietku premlčania, a to v čase, keď súdu prvého stupňa nebola

uložená zákonná povinnosť ex offo prihliadať na námietku premlčania (20.01.2014)

Vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania, ktorá sa v konečnom dôsledku ukázala ako
opodstatnená, teda išlo o úkon, ktorý nepochybne bol spôsobilý privodiť pre žalovaných v 1. a 2. rade
priaznivé rozhodnutie vo veci (čl.77). Ani skutočnosť, že námietka premlčania uplatneného nároku bola

v konaní vznesená aj zo strany žalovaných 1. a 2. rade, odvolací súd na rozdiel žalobcu nepovažoval za
dostatočnýpodkladpreformuláciuzáveruoneúčelnostitrovkonaniavynaloženýchzostranyvedľajšieho
účastníka, pretože k vzneseniu námietky premlčania došlo podaním zo dňa 01.04.2014, čo vedľajší
účastník v čase vyjadrovania sa k veci nemohol predpokladať.Procesná aktivita vedľajšieho účastníka súvisí s ochranou spotrebiteľa, ktorej sa priznáva význam pri
zvyšovaní kvality života spotrebiteľov (porov. rozsudok súdneho dvora Mostaza Claro C-168/05, bod 37,

cit.: Okrem toho, smernica, ktorá smeruje k posilneniu ochrany spotrebiteľa, predstavuje podľa článku
3 ods. 1 písm. t) ES opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Spoločenstvu, najmä, na
zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celom Spoločenstve (pozri analogicky v súvislosti s článkom
81 ES rozsudok Eco Swiss, už citovaný, bod 36).

Takýmto prostriedkom ochrany môže byť aj inštitút náhrady trov konania, v rámci ktorého nemožno
poprieť aj jeho sankčnú povahu (pre porovnanie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 14. 9. 2011 sp. zn. 7MCdo 4/2010, cit. ,,Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda
zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je
sankčná náhrada nákladov konania...., tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
16.6.2011 sp. zn. II. ÚS 281/2011).

Dôležitá je pri trovách konania aj ich náhradová funkcia (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.12.2004, sp. zn. II. ÚS 31/04, cit. „Pri tomto výklade treba venovať pozornosť zmyslu
a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v
reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu).

Zákonodarca v § 137 O.s.p. explicitne u právnických osôb zaoberajúcich sa kolektívnou ochranou
práv zvýraznil v rámci indikatívneho výpočtu trov konania aj výdavky takejto osoby. Z dôvodovej
správy ,,Navrhovaná právna úprava bude dopadať aj na ďalšie právnické osoby, ktoré sú v súlade
s právnymi aktmi Európskej únie aktívne legitimované na kolektívnu ochranu zákonom chránených

záujmov, napr. vo sfére ochrany pred diskrimináciou, alebo vo sfére kolektívnej ochrany práv
spotrebiteľa. V týchto prípadoch budú osobitnými predpismi napr. zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon), zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 82/2005
Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Navrhovaná právna úprava bude predstavovať aj

výrazný príspevok ku kolektívnej ochrane práv osôb“.

Ani judikatúra Súdneho dvora Európskej únie nevidí žiadny dôvod na poskytnutie právnej ochrany aj
právnickej osobe „Zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v článku 47 Charty základných práv
Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby,

a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania
alebo zastupovanie advokátom“ (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-279/09).
Niet dôvodu na výnimku ani v prípade vedľajšieho účastníka a jeho práve na náhradu trov konania.

Občiansky súdny poriadok v ust. § 24 a nasl. umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní

zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Občiansky súdny poriadok vo
svojich ustanoveniach pritom nevylučuje, aby sa vedľajší účastník nemohol dať zastúpiť zástupcom
a aby mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. U
právnických osôb zameraných na kolektívnu ochranu práv môže ísť o rôzne záujmové zameranie
a dokonca špecializáciu (napr. bytové spotrebiteľské veci, finančný trh a iné). Služba advokáta je

pochopiteľná a logická, pretože úspech v súdnom konaní je determinovaný nielen tým, kto a aké právo
má (hmotnoprávny aspekt), ale aj schopnosťou toto právo uplatniť (procesnoprávny aspekt). Náklady s
tým spojené sú v zásade účelné. Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho
účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom.

Vo svetle princípu vychádzajúceho z čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je plne opodstatnené
priznať združeniu náhradu nákladov za úspešné presadenie spotrebiteľského práva.

Odvolací súd poukazuje na to, že vedľajšia intervencia vo svetle § 93 ods. 2 O.s.p. je ďalším z
nástrojom ochrany spotrebiteľa, ktorý síce explicitne odporúčaný v smernici Rady 93/13/EHS nie je, ale

nič nebránilo členským štátom nad rámec smernice upraviť mechanizmy, ktoré zvážia ako efektívne.
Takáto možnosť vyplýva z čl. 8 citovanej smernice.Podľa čl. 8 smernice Rady 93/13/EHS „členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

Rovnako Európska komisia vo svojich pripomienkach v bode 21 v prejudiciálnom konaní vedenom
pod C-470/12, POHOTOVOSŤ/D. uvádza cit. ,,Smernica 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že
nebráni tomu, aby vnútroštátny súd pripustil vstup združenia na ochranu spotrebiteľov ako vedľajšieho
účastníka v exekučnom súdnom konaní.“

Vedľajšiu intervenciu vníma Európska komisia ako jeden z prostriedkov na ochranu práv spotrebiteľov
a niet dôvodu ho vylučovať z prostriedkov ochrany zameraných na dosiahnutie cieľov podľa smernice
Rady 93/13 EHS vrátane čl. 7 ods. 1.

Podľa čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie 1. Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov

a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a
hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie
združení na ochranu ich záujmov.

Niet dôvodu u právnických osôb zameraných na ochranu práv spotrebiteľov vylučovať ich z právnej

ochrany, ktorej súčasťou je aj náhrada ich nákladov v občianskom súdnom konaní. Súdna moc v
podstate ani nemá možnosť ako podporiť združenia na účely čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
ako tým, že sa združeniam prizná náhrada ich nákladov.

Majúc na zreteli uvedené odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka ako správny

potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p. Dôvodom rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný
a žalovaným v 1. a 2. rade a vedľajšiemu účastníkovi žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.