Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/237/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210674
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3512210674.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa J., zastúpeného C. proti odporcovi R.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 24. októbra 2013, č.k. 7C/364/2012-36, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 1.028,02 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 205,60 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Zároveň rozhodol, že odporcovi sa náhrada trov konania
nepriznáva. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora E.. K. F. bola Okresnému súdu Nové Mesto nad

Váhom doručená dňa 08.09.2010, pričom exekučným titulom bol v danom prípade rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu, č.k. SR19498/09 zo dňa 24.11.2009. Žiadosť o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie bola uznesením zo dňa 08.10.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.02.2011,
zamietnutá a exekučné konanie bolo ďalším uznesením zo dňa 14.03.2011 zastavené. Po právnej
stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2,
§ 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 541/2003 Z.
z.“), ďalej ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2010, ako aj ust. § 45 ods. 1, 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Vychádzajúc zo skutkových
zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona považoval návrh
navrhovateľa v celom rozsahu za nedôvodný. Poukázal na to, že novela Exekučného
poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z. z., teda s účinnosťou od 01.06.2010,
vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pokiaľ

ide o exekučné tituly podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, pričom v
zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.05.2011, exekučným titulom sú i
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Vychádzajúc z toho, že
uvedená novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, konštatoval, že sa vzťahuje na
všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Ďalej zdôraznil, že novelou Exekučného poriadku č. 102/2011

Z. z. s účinnosťou od 01.06.2011 bolo ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnené aj
o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, pričom táto novela procesného charakteru neobsahovala
žiadne prechodné ustanovenia, a preto sa podľa jeho názoru vzťahuje na všetky konania, v ktorýchsúd k 01.06.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa, nepovažoval jeho návrh za dôvodný. V tejto súvislosti
dal do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol Najvyšší súd Slovenskej

republiky vo svojom rozsudku, sp. zn. 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným č. Rc
23/2011. Z uvedeného vyplynulo, že postup súdu, zahrňujúci právne posúdenie veci,
skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť
skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz
vo vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely

zákonač.514/2003Z.z.azodpovednosťštátuzatakýtonesprávnyúradnýpostupjevylúčená.Užvôbec
neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno
rozhodnutie z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Poukázal na to, že navrhovateľ sa svojho
práva na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Uviedol, že oprávnenie
a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred
udelením poverenia vyplýva nielen z hore citovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a

dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie. Exekučný súd je
pritom povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. V danej súvislosti rovnako poukázal na to, že
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní a následne exekúciu zastaviť aj v uznesení, sp. zn. 5Cdo 291/2010 zo dňa 29.03.2011, pričom na
podporu tejto argumentácie zároveň spomenul uznesenie IV. ÚS 60/2011 zo dňa 03.03.2011. V zmysle
uvedeného považoval tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu v
uplatnenom nároku za neopodstatnené a konštatoval, že navrhovateľovi nemohla za

žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Zastával názor, že
pokiaľ navrhovateľ predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul, ktorý jeho pričinením bol vydaný
orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie, alebo z dôvodu prisúdenia plnenia v rozpore so zákonom,
nemôže sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred
súdom v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda

alebo nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám. Skutkové tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu
na začatie konania, v zmysle ktorých bol súd bezdôvodne nečinný, považoval za nepravdivé poukazujúc
na to, že súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 30 dní od doručenia tejto
žiadosti. V tejto súvislosti upozornil, že súdu lehota na rozhodnutie o žiadosti v prípade, keď zistil
nesúlad exekučného titulu so zákonom, neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na potrebu

posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky,
túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa považoval v trvaní 30 dní za primeranú so
záverom, že exekučný súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných
navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že nezistil v namietanom exekučnom konaní žiadny
nesprávny úradný postup, mal za to, že navrhovateľ vôbec ani nepreukázal existenciu akejkoľvek škody

a nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom, pričom exekučné konanie
bolo zastavené a k vymoženiu pohľadávky oprávneného by vôbec nedošlo. Dospel tak k záveru, že
majetková škoda vyčíslená navrhovateľom v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval
vymôcť v exekučnom konaní, v žiadnom prípade nevznikla v dôsledku postupu súdu, keď
exekučný súd v súlade so zákonom a rozhodovacou praxou mohol a aj skúmal materiálnu vykonateľnosť

rozsudku rozhodcovského súdu v súlade s ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na
uvedené uzavrel, že takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody,
preto návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého by úspešnému odporcovi patrila náhrada trov konania, dôvodiac, že tento žiadne trovy
konania nevyčíslil a tieto mu nevyplývali ani z obsahu spisu.

Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý namietal, že v prejednávanej veci
došlo v konaní k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., kedy účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. V konaní tiež došlo k vadám uvedeným v tom smere, že
rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenia právneho predpisu a tiež nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal popretie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy
navrhovateľ ako strana konania nebol pred vyhlásením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrenímodporcu k žalobe, nebol oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom
spise, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
tvrdeniam vyjadriť, rovnako nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Mal za to, že

v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Súdu prvého stupňa
vytýkal, že porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces s tým, že vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám a okrem toho vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo
o listiny založené v exekučnom spise. Namietal tiež, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca,

kedy navrhovateľ v samotnom návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť. Názor
krajskéhosúduvovecinestrannostiprerozporsrozhodovacoupraxouinýchkrajskýchsúdov,ústavného
súdu a Európskeho súdu v Štrasburgu neobstojí, a preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledok bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Súd
prvého stupňa sa preto podľa jeho názoru dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom

namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Označil za zrejmé, že nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva
hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich, pričom konajúci súd sa musí vysporiadať
so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. Žiadal v konečnom dôsledku, aby
krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil ako nepreskúmateľný pre

nedostatok dôvodov a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1
O.s.p., pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
vecne správnym odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje. Na
zdôraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia uvádza nasledovné:

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť

tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti
je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p., odvolací
súd zdôrazňuje, že ust. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti
účastníka konania skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého
dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom

prvého stupňa na deň 24.10.2013, predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 23.09.2013, svoju neúčasť
písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania a preto súd
prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti
riadne predvolaného navrhovateľa, ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu, ktorý svoju
neúčasť ospravedlnil.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na
kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak, súd nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na
prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie
práva konať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v
ktorejsisúdvytvárapoznatkypotrebné narozhodnutievoveci.Účastnícikonaniamajúprocesnú,

dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný
dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena.
Dôkaznú povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k
nemu mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jejcieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi
konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť stav. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda

senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. §
122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť

konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na
konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil
s tým, že na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom príslušného
exekučného spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované
navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť
vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto

postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní
ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v
prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo
základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2),
ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé

prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto
nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti
sporového konania.

Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, skutočnosť, že toto nebolo navrhovateľovi
pred uskutočnením pojednávania doručené, treba pripísať krátkosti času, nakoľko toto bolo doručené
na súd prvého stupňa dňa 22.10.2013 a termín pojednávania bol vytýčený na 24.10.2013. Tým, že
súd prvého stupňa vo veci nariadil pojednávanie, však vytvoril pre navrhovateľa možnosť oboznámiť
sa s obsahom predmetného vyjadrenia. Okrem uvedeného treba zdôrazniť, že súd prvého stupňa

svoje rozhodnutie vo veci v konečnom dôsledku založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet
vyjadrenia odporcu, pričom podstata argumentácie protistrany musí byť navrhovateľovi známa už z
veľkého množstva iných súdnych konaní, v ktorých voči odporcovi uplatňuje nárok na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy na základe obdobných skutkových okolností a v ktorých mu vyjadrenie odporcu
k návrhu bolo doručené.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval. Odvolací súd v aktuálnom
konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom

je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Zároveň na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, súdny
exekútor podal na exekučný súd dňa 08.09.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pričom exekučný súd uznesením zo dňa 08.10.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.11.2010,
žiadosť o udelenie poverenia zamietol a ďalším uznesením zo dňa 14.03.2011, právoplatným

dňa 21.04.2011, rozhodol o zastavení exekučného konania. Nie je teda pravdou, že exekučný súd bol
bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 30 dní od doručenia tejto
žiadosti. Súd za predpokladu, ak nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota však neplatí, ak ide o exekučný

titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí v rozpor v žiadosti alebo návrhu exekučného titulu
zo zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súdu lehota
na rozhodnutie o žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom teda
neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia vrozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany
spotrebiteľa považuje aj odvolací súd za primeranú. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne
porušenie lehoty na rozhodnutie.

V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd prvého stupňa nevydal
poverenie pre súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote neobstojí, a preto bol v
konečnom dôsledku v celom rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia tvrdené v návrhu ako aj

s poukazom na neunesenie dôkazného bremena na strane navrhovateľa v prejednávanej veci.

Preto krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, pričom
zároveň dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní dovoláva ústavnej sťažnosti, ktorú podal
na postup krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov,
tieto sťažnosti ako vyplýva z ustálenej praxe boli ústavným súdom zamietnuté a preto ani táto námietka

o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom zo strany navrhovateľa dôvodná nie je.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.