Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23CoE/299/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514210515
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3514210515.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A,
831 04 Bratislava, IČO 45869464, zastúpeného: JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka so sídlom
821 01 Bratislava, Martinčekova 13, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti
povinnej: C. C., bytom J. 90, o vymoženie 108,92 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto na Váhom zo dňa 18. augusta 2015, č. k. 4Er/1125/2014-18,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Jany Virličovej
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 23.10.2014 pod sp. zn. EX 2122/14. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci je Rozhodcovský

rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNÁ
A MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom v Bratislave, pod sp. zn. PC-A/0513/0152, vydaného dňa 11.04.2014 v
Bratislave. V predmetnej exekučnej veci sa má vymáhať plnenie zo zmluvy o úvere uzavretej v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka dňa 15.11.2007 medzi právnym predchodcom oprávneného (.
ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Charakter úveru ako absolútneho obchodu nemá za následok
skutočnosť, že sa na predmetný právny vzťah nebudú aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníka, teda aj zhora citované ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa s
dôrazom na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto zmluva je svojou povahou zmluvou
spotrebiteľskou, spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je
to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy
alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež obchodné podmienky úveru, ktoré povinný
ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Súd prvého

stupňa tiež zistil, že v obchodných podmienkach pre úver [verzia 1/2007] v článku 11.2 je uvedená
rozhodcovská doložka. Taktiež samotná zmluva o úvere obsahuje v článku 3 ods. 6 rozhodcovskú
doložku Rozhodcovský súd si založil právomoc rozhodovať vo veci spoločnosti PRO CIVITAS, a.s. na
podkladečlánku3ods.6zmluvyoúvere.Vdanejsúvislostimalprvostupňovýsúdzato,žerozhodcovská
doložka obsiahnutá vo formulárovej podobe zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou v zmysle
zhora citovaného ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci,

ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi
zvoliť iný spôsob rozhodovania prípadného sporu než v rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ešte
pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči
dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek
plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je

plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa považoval výkon práv oprávneného
podľa predmetnej rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve o úvere za nezlučiteľný s normamina ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Dojednanie uvedené v zmluve o úvere a následné konanie pred rozhodcovským
súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú

ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Preto prvostupňový
súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je
neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami
najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/
EHS, a preto je potrebné žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť pre rozpor

exekučného titulu so zákonom. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku ex offo zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a
to v celom rozsahu.
Protiuzneseniusúduprvéhostupňapodalvzákonomstanovenejlehoteodvolanieoprávnený.Odvolanie
odôvodnil ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. a), d), e) a f) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. d),
f) a h) OSP. Oprávnený uviedol, že podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá a druhá veta Exekučného

poriadku exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere,
ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúcie nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej
inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný
súd.OprávnenýpoukázalajnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo159/2009

zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už
nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 OSP. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje
rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Mal za

to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať
rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský
rozsudok,ktorýužnemožnopreskúmaťpodľa§37,mápreúčastníkovrozhodcovskéhokonaniarovnaké
účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK), podľa ustanovení § 159 OSP doručený rozsudok,
ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre

účastníkov a pre všetky orgány, len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným konaním súdu podľa názoru oprávneného dochádza k
porušeniu článku 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z., Ústavy SR. V súvislosti s uvedeným poukázal
aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a niekoľkokrát sa stotožnil s nálezom Ústavného súdu
II. ÚS 499/2012. Oprávnený ďalej zdôraznil, že ako právny nástupca X. bol povinný postupovať v

súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných
obchodných podmienok, X.ostupovala v súlade s § 93 b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť
ponúknuťklientovinávrhrozhodcovskejdoložky,stým,ževpredmetnombodejeklientovidanámožnosť
neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej
slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak

opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej
doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu
si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie
poverenia. Oprávnený mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka a poukázal na uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001, sp. zn. IV.

ÚS 110/09 z 02.04.2009, sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29.09.2005 a nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II
ÚS 244/09 z 29.09.2009, sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007. Tiež
dôvodil, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil §
153 ods. 1 OSP, pre právne závery v napadnutom uznesení a pre rozhodnutie vo veci absentovali
akékoľvek dôkazy. Tiež dôvodil, že exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol preukázaný

jeho nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky a rovno bez skutkových či právnych dôvodov ju
označil za neplatnú. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú
iné súdy prvého stupňa. V prípade, že by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by
prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by slabšia strana v prípadnom
neskoršom procese dokázala naplánovať. Nesúhlasil s tým, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o

udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého
dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený sa
nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu.
Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiaholdo jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani OSP, ani Exekučný poriadok,
ani ZoRK neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k
rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej a teda, napríklad, vykonať vo

veci samej dokazovanie alebo napr. rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Oprávnený mal ďalej za to,
že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné
záveroneplatnostirozhodcovskejdoložkyoprieťoSmernicuEHSč.93/13/EHS,nakoľkotentonepriamy
normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého
priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade

interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať
doúvahyjudikatúruESD,nakoľkojudikatúraESDvzťahujúcasarozhodcovskédoložkyvšeobecnealebo
rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom
tohto konania - bezprostredne záväzná. Poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
18CoE/633/2011, sp. zn. 18CoE/635/2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2CoE/292/2012.
Bol názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže

bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho
postavenia. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III.
ÚS 23/2013-8. Záverom dal oprávnený do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.
k. 43CoE/85/2015-26 zo dňa 19.03.2015. Zdôraznil, že zriaďovateľ rozhodcovského súdu, ktorý vydal
exekučný titul, je členom záujmového združenia zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov,

ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s
číslom SRS 001, v súlade s § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Oprávnený
navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd, ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné

podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť z týchto dôvodov:

Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti

tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy

účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.
Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014
(ďalej len ,,Exekučný poriadok") žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade,
ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne

náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je
taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Zákon
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo
preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z
úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovskéhokonania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b).
Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok

vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, z úradnej povinnosti správne
v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá
taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom

prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu
so zákonom.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami

o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom
alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak

je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
"rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského

konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal, či
oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal

rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd
viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo
230/2011).Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná Zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným (jeho právnym predchodcom) a povinnou bol
založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva

o úvere zo dňa 15.11.2007 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1
Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z
komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné
aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti

odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne
vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi
účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych
vzťahoch.

Pri posudzovaní exekučného titulu súd prvého stupňa dôvodne zisťoval, či predložená zmluva, na
základektorejbolpriznanýnárokoprávnenému,neobsahujetakúpodmienku,ktorámánekalýcharakter,
a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská
doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán

značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v článku 3 bod 6 zmluvy
o úvere je potrebné považovať za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernice v zásade nemajú ako prameň komunitárneho
práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má pritom vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez

účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to
tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho

práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely
tohto posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na
ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13/EHS zabezpečuje, článok 6 uvedenej
smernice musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v
rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (viď rozsudok Súdneho

dvoraEurópskejúnievoveciAsturcomTelecomunicacionesSLprotiCristineRodríguezovejNogueirovej
C-40/08).

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej
zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej

neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej adhéznej formulárovej
zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na
základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý
si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky

spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa
na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu
pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktoré tvoria jej
neoddeliteľnú súčasť. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak

spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale
ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej
doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku,a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,
C-473/00, C-243/08, C-168/05).

K námietke oprávneného, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v príslušnom
znení boli banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, odvolací súd uvádza, že oprávnený (resp. jeho právny predchodca) neuzatvoril s povinnou
osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnej osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné
poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do typovej adhéznej zmluvy, resp. vopred

pripravených obchodných podmienok, ktoré používal veriteľ vo vzťahu k neuzatvorenému veľkému
počtu svojich klientov. Povinná ako spotrebiteľ bola v postavení, že buď zmluvu prijme ako celok a
úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane. Odvolací súd zároveň poukazuje
na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky,
ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech

spotrebiteľa tak, ako tomu bolo v predmetnom prípade. Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je
povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.

Pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória aj prax navyše

označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,
pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez
návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v danom prípade
zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná

rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp.
zn. IV. ÚS 55/2011).

Nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná rozhodcovská doložka, táto nemohla platne

založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.) na prejednanie veci a ani na vydanie
rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania
ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).
Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp.

zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá,
alebobolauzavretáneplatne.Nedostatokprávomocirozhodcovskéhosúduodvíjajúcisaodneexistencie
či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť

(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity
povinnej, pričom oprávnenému bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym
záverom exekučného súdu reálne poskytnutá v odvolacom konaní a oprávnený túto možnosť aj využil.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danom prípade
správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju
právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Na záver je potrebné uviesť, že rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku res iudicata, ktorá by
bránilatomu,abyvecbolaopätovneprejednaná.Neplatnározhodcovskádoložkanemohlaplatnezaložiť
právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a ani na vydanie rozhodnutia, keďže v danom prípade

ide o nulitný právny akt. Nič preto nebráni oprávnenému, aby si svoje právo uplatnil v konaní pred
všeobecným súdom.Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.