Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, February 10, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoP/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113100013
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3113100013.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: P. U. W. L. narodeného XX.XX.XXXX
a W. C. W. L. narodeného XX.XX.XXXX, obe deti narodené v T. v O., deti rodičov: matky U. W., štátnej
občianky X. republiky, tohto času bytom T. nad Q., I. II. XX/XX, právne zastúpeného JUDr. Jarmilou
Zahradníkovou, advokátkou so sídlom Bratislava, Pluhová 78 a otca C. P. L., domicil O. republika, bytom
XX W. F. D. H. Co., T., O. republika, o návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní

matky proti uzneseniu E. súdu Trenčín zo dňa 17. októbra 2013, číslo konania 26PPOm/2/2013-41, v
senáte jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým,vzáhlavíidentifikovanýmuznesenímvovýrokuI.okresnýsúd vyhlásil,ženemáprávomoc
vo veci konať, výrokom II. zastavil konanie a výrokom III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 103, § 104, § 146 ods. 1 písmeno c/ Občianskeho
súdneho poriadku, na kapitolu I. článku 1 odsek 1 písmeno b), kapitolu II. oddielu 2 článku 8 bod
1, kapitolu II. oddielu 2 článku 10 písmeno a) Nariadenia Rady Európskych spoločenstiev číslo
2201/2003 Úradného vestníka Európskej únie o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v

manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Uviedol, že matka maloletých detí
sa písomným podaním označeným ako "Podnet na vydanie predbežného opatrenia v zmysle § 75a
Občianskeho súdneho poriadku", domáhala vydania rozhodnutia, ktorým okresný súd otcovi maloletých
detí zakáže vycestovať s maloletými deťmi mimo územia X. republiky. Jednou z podmienok konania,
ktorú súd musí vždy skúmať je i právomoc súdov X. republiky. Právomoc súdu sa posudzuje podľa
okolností, v každom okamihu konania. V danom konaní okresný súd podanie matky posúdil podľa jeho

obsahu ako návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 76 Občianskeho súdneho poriadku,
ktorým žiada, aby okresný súd uložil otcovi detí zákaz vycestovať s maloletým deťmi mimo územia X.
republiky. V danej veci ide teda o konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom. Ide o
občianskoprávny vzťah s medzinárodným prvkom, ktorý sa týka členských štátov Európskej únie, kde
má prednosť aplikácia práva Európskej únie. Okresný súd z návrhu matky a ňou predložených listín
mal za preukázané, že otec detí bol Príkazom Mestského súdu v T. zo dňa 30.05.2013, vymenovaný

za spolunositeľa rodičovských práv k maloletým deťom spoločne s matkou, ktorá má deti v osobnej
starostlivosti. Je teda zrejmé, že obaja rodičia detí sú nositeľmi rodičovských a opatrovníckych práv a z
uvedeného rozhodnutia nevyplýva, že by matka detí mala výhradné určovacie právo obvyklého pobytu
detí, pričom matka detí okresnému súdu žiadnym spôsobom nepreukázala súhlas otca s vycestovaním,
respektíve premiestnením a zotrvávaním detí na území iného štátu a ani rozhodnutie príslušného súdu,
ktoré by ju na to oprávňovalo a nahrádzalo súhlas otca s vycestovaním. Z uvedeného vyplýva, že

deti, ktoré sa narodili a žili so svojimi rodičmi v O. republike, ktorá je krajinou ich obvyklého pobytu,
boli svojou matkou neoprávnene premiestnené do iného členského štátu. Na základe uvedeného malokresný súd za to, že sú naplnené predpoklady použitia článku 10 Nariadenia Rady (ES) číslo 2201/2003
pre určenie právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností. Súdy členského štátu, v ktorom malo
dieťa obvyklý pobyt pred jeho neoprávneným premiestnením (v tomto prípade O. republika) zostávajú

príslušné k vydaniu rozhodnutia vo veci rodičovských práv a povinností aj po premiestnení dieťaťa.
Právomoc možno priznať súdom nového členského štátu iba za použitia podmienok uvedených v článku
10 písmeno a) a b) Nariadenia. V danom prípade, však uvedené podmienky nie sú splnené, nakoľko
otec detí žiada, aby sa vrátili do Írskej republiky, s ich premiestnením, respektíve zadržiavaním sa
nezmieril, pričom maloleté deti nebývali po premiestnení na území X. republiky najmenej po dobu

1 roka po tom, čo sa otec maloletých dozvedel o mieste ich pobytu. O vymenovaní otca detí za
spolunositeľarodičovskýchprávkdeťomrozhodovalírskysúd lennedávnopríkazomzodňa30.05.2013
a ako vyplýva z predložených potvrdení o pobyte, matka deti prihlásila na trvalý pobyt v T. nad Q.
až dňa 06.09.2013. Ako už bolo konštatované, krajinou obvyklého pobytu detí je O. republika, preto
právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletým deťom majú príslušné súdy O.
republiky. Zdôraznil, že z medzinárodných dohovorov, ku ktorým pristúpila X. republika (napríklad

Haagsky dohovor o medzinárodných únosoch detí z roku 1980 uverejnený v Zbierke zákonov pod
číslo 119/2001 Zbierky a podobne) alebo z Nariadení rady Európskej únie (napríklad Nariadenie číslo
2201/2003 Úradného vestníka (Brusel II bis) vyplývajú štátu medzinárodné záväzky, ktoré musí X.
republika dodržiavať so všetkými z toho vyplývajúcimi zodpovednosťami. Hlavným princípom týchto
medzinárodných záväzkov je v prípade, že došlo k neoprávnenému premiestneniu detí niektorým

z rodičov, rešpektovať jurisdikciu štátu obvyklého pobytu dieťaťa odkiaľ bolo dieťa neoprávnené
premiestnené a v prípade potreby, zabezpečiť vrátenie detí do krajiny ich obvyklého pobytu, pretože len
súd štátu obvyklého pobytu má právomoc konať vo veci rodičovských práv a povinností. Na základe
uvedeného mal okresný súd za to, že súdy X. republiky nemajú právomoc vo veci konať. Nedostatok
právomoci je prekážkou neodstrániteľnou, súd v konaní nemôže ďalej pokračovať, a preto konanie v

zmysle § 104 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku zastavil. O trovách konania bolo rozhodnuté s
poukazom na ustanovenie § 146 odsek 1 písmeno c/ Občianskeho súdneho poriadku vzhľadom k tomu,
že konanie bolo zastavené.

Proti tomuto uzneseniu, podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka prostredníctvom svojej

právnej zástupkyne. Uviedla, že pojem „obvyklý pobyt“ nie je nijakým spôsobom v žiadnom právnom
predpise definovaný. Poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora zo dňa 02.04.2009 vo veci „A“ číslo
C-523/07 a zo dňa 22.12.2010 vo veci Barbara Mercredi proti Richardovi Chaffeovi vo veci C-497/10
PPU, ktoré vo svojom odvolaní podrobne rozoberá. Postupne vykresľuje zlú životnú situáciu seba a
svojich dvoch synov, nakoľko na ich výchovu je sama a nemá žiadnu podporu za strany ich otca. Pre

prípad, že by mal súd pochybnosť o svojej právomoci, navrhuje postup podľa článku 13 nariadenia
Brusel II bis.. Je toho názoru, že okresný súd sa nedostatočne zaoberal otázkou obvyklého pobytu
detí, inak by vzhľadom na komplikovanosť prípadu nemohol jednoznačne vysloviť, že obvyklý pobyt detí
nie je v X. republika a teda, že v danom prípade nemá právomoc rozhodovať. Rovnako považuje za
neopodstatnené tvrdenie okresného súdu, že matka neoprávnene preniesla deti do iného členského

štátu, nakoľko otec jej synov nikdy neprejavil skutočný záujem o deti a opatrovnícke právo k maloletému
W. nikdy nevykonával. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 212 odsek 2, písmeno a/ Občianskeho súdneho
poriadku, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 odsek 2 Občianskeho súdneho

poriadku a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 221 odsek 1 písmeno
h/ Občianskeho súdneho poriadku zrušiť a podľa § 221 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku, vec
vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie z týchto dôvodov:

Podľa kapitoly I. článku 1 odsek 1 písmeno b) Nariadenia Rady Európskych spoločenstiev číslo

2201/2003 Úradného vestníka Európskej únie o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len "Nariadenie" alebo Brusel
II bis) sa toto nariadenie uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú
na nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie, alebo odňatie rodičovských práv a povinností.

Podľa kapitoly II. oddielu 2 článku 8 bod 1 Nariadenia, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach
rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré ma obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia
konania.Podľa kapitoly II. oddielu 2 článku 10 písmeno a) Nariadenia, v prípade neoprávneného premiestnenia,
alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt
bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením, alebo zadržaním, zachovávajú právomoc,

až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a a) každá osoba, orgán, alebo iný
subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa
sa zdržiavalo v tomto členskom štáte, najmenej jeden rok potom ako sa osoba, orgán, alebo iný subjekt,
ktorý vykonáva opatrovnícke právo dozvedel, alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa
usadilo v novom prostredí a je splnená najmenej jedna z ďalej v ustanovení citovaných podmienok.

Podľa článku 1 písmeno a/ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod číslom 119/2001
Zbierky zákonov prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25. 10. 1980,
ktorýpreSlovenskúrepublikuvstúpilvplatnosť1.2.2001(ďalejlenDohovor)predmetomtohtodohovoru
je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom

zmluvnom štáte.

Podľa článku 3 Dohovoru premiestnenie, alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba
buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj

obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia
alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa
takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene
a/ možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu, alebo správneho
orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa článku 5 písmeno a/ Dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu
dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

Podľa kapitoly II. oddielu 3 článku 17 Nariadenia, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci,

v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci
súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc konať.

Podľa kapitoly II. oddielu 3 článku 20, odsek 1, 2 Nariadenia v naliehavých prípadoch nebránia
ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia vrátane ochranných

opatrení s ohľadom na osoby, alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto
členského štátu aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného
členského štátu. Platnosť opatrení uvedených v odseku 1 zanikne, len čo súd členského štátu, ktorý
má právomoc podľa tohto nariadenia rozhodovať vo veci samej prijal opatrenia, ktoré považoval za
primerané.

V predmetnej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obe mal. deti sa narodili v O. republike a
ich rodičia, ktorí neboli manželia, žili najskôr v spoločnej domácnosti v T.. Medzi rodičmi dochádzalo
k nedorozumeniam a nezhodám, matka sa sa podľa svojho tvrdenia, ocitla v hmotnej núdzi, jedno z
detí potrebovalo lekárske vyšetrenia, a tak spolu s deťmi odišla na X. v septembri 2013, kde sa

zdržuje doteraz a o deti sa stará. Otec detí, bol Príkazom Mestského súdu v T., zo dňa 30.05.2013,
vymenovaný za spolunositeľa rodičovských práv k mal. deťom spoločne s matkou, ktorá má deti v
osobnej starostlivosti. Dňa 11.10.2013, bola Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže,
ako ústrednému orgánu v zmysle Dohovoru, doručená žiadosť otca na zabezpečenie návratu mal.
detí, do krajiny ich obvyklého pobytu - O. republiky.

Súd prvého stupňa teda správne vychádzal z názoru, že na danú vec dopadá úprava podľa Dohovoru,
pretože bolo porušené opatrovnícke právo otca maloletých detí, najmä právo určiť miesto ich pobytu
( článku 3 a 5 Dohovoru ). V konaní bolo preukázané opatrovnícke právo otca k maloletým. Správne
dospel aj k záveru, že miesto obvyklého pobytu detí bolo na území O. republiky. Je pravdou, že

pojem obvyklého pobytu ( ktorý zaviedla do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagská
konferencia prostredníctvom dohovorov a nikdy ho nedefinovala ), nevymedzujú zákony X. republiky,
ale najmä súdna prax. Nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt, ani s pojmom bydlisko. Súd
pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí brať do úvahy všetkyrelevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa -v závislosti aj
odvekudieťaťa-budebraťdoúvahy,kdesazdržujenazákladedohodyrodičov, aleboinýchrozhodných
skutočností. Dočasné, či protiprávne opatrenie, čo i jedného z rodičov na pobyte dieťaťa, nič nemenia.

Je nepochybné, že rodičia maloletých detí, ktoré sa narodili v O. republike tu viedli spoločnú domácnosť
a zo znenia tak Dohovoru, ako i Nariadenia sa za rozhodujúce kritérium považuje obvyklý pobyt dieťaťa
bezprostredne pred premiestnením, alebo zadržaním, čo v danom prípade je nepochybne O. republika.
Faktické zdržiavanie sa maloletých ( od septembra 2013 ) na území X., preto nezakladá ich obvyklý
pobyt. Potom námietky matky, týkajúce sa obvyklého pobytu maloletých detí, nemožno považovať za

opodstatnené. Ako už bolo konštatované, krajinou obvyklého pobytu detí je O. republika, preto právomoc
vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletým deťom majú príslušné súdy O. republiky. V tomto
smere aj odvolací súd považuje názor súdu prvého stupňa za správny. Na uvedený prípad nemožno
aplikovať ani matkou citovaný Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 22.12.2010 vo veci Barbara Mecredi
proti Richardovi Chaffeovi vo veci C-497/10/PPU, pretože v uvedenom konaní išlo o zásadný rozdiel
oproti v tomto konaní zistenému skutkovému stavu spočívajúcemu v tom, že otcovi boli rodičovské práva

priznané, až po premiestnení maloletej I., teda v čase premiestnenia dieťaťa, nemohlo ísť o porušenie
opatrovníckych práv otca. Z uvedeného teda vyplýva, že právomoc vo veciach rodičovských práv a
povinností k maloletým deťom v danej veci v zmysle nariadenia, majú príslušné súdy O. republiky.

Výnimku z uvedeného, predstavuje kapitola II. oddielu 3 článku 20, odsek 1, Nariadenia, v zmysle

ktorého v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať
predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení s ohľadom na osoby, alebo majetok v tomto štáte,
ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc
rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu.

Matka v zmysle svojho podania sa domáha vydania predbežného opatrenia, z obsahu ktorého vyplýva,
že jeho cieľom má byť ochrana maloletých detí vzhľadom na ich vek a záujem pred tým, aby s nimi
otec odcestoval mimo územia Slovenska a nedošlo tak k násilnému odobratiu detí a ich následnému
odlúčeniu od matky.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že na
preskúmavanú vec je možné aplikovať postup, ktorý je ako výnimka zakotvený v kapitole II. oddielu 3
článku 20, odsek 1 Nariadenia a preto podľa § 221 odsek 1 písmeno h/ Občianskeho súdneho poriadku
uznesenie okresného súdu zrušil a podľa § 221 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku, vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou okresného súdu vo veci ďalej konať a rozhodnúť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .