Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 20, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/45/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210466
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3512210466.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr. Ivana

Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: A., s.r.o. so sídlom N., A.
ul. XX, IČO: 35 807 598, zast. Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova
č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Z. F., v zast. O. Z. Z. F., o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
zo dňa 20. augusta 2014, č.k. 6C/219/2012-85, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 263,694 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
a v ďalšom zamietol návrh na prerušenie. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie
odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov,§7ods.2,§109ods.1písm.b),ods.2písm.c)O.s.p. Uviedol,že podľacitovanýchustanovení

sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
nevydaní poverenia, resp. nevydaní rozhodnutia exekučného súdu v 15-dňovej zákonnej lehote od
podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z vykonaného dokazovania bolo súdom
prvého stupňa zistené, že žalobca ako oprávnený návrh na vykonanie exekúcie na Exekútorskom
úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave. Domáhal sa vymoženia
pohľadávky na podklade exekučného titulu Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu voči povinnému
Kataríne Rusňákovej, pričom od podania predmetnej žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

dňa 28.02.2011 do vydania predmetného uznesenia exekučným súdom dňa 07.06.2011 uplynula doba
98 dní. Následne súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 22.11.2011. Súd prvého stupňa Ďalej uviedol, že právny zástupca navrhovateľa v písomne podanom
vyjadrení zo dňa 16.06.2014/ založené v Spr 466/14/ uviedol, že predložil znalecký posudok s tým, že
originál znaleckého posudku do každého konania by bolo mimoriadne finančne náročné a personálne
zaťažujúce. Súčasne uviedol spisovú značku, pod ktorou je znalecký posudok založený. Takéto podanie
urobil všeobecne i do oddelenia 7C s uvedením, že originál znaleckého posudku je založený v spise č.

11C/416/2012. Súd prvého stupňa konštatoval, že tento dôkaz preukazuje minimálnu výšku spôsobenej
škody. Navrhovateľ odkazuje na originál znaleckého posudku ako na skutočnosť známu súdu z jeho
činnosti. Je nepochybné, že majetková škoda v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého
rozhodovania súdu udelení poverenia na vykonanie exekúcie dosahuje hodnotu minimálne 30,76,- Eur amajetkováškodavkaždomindividuálnomprípadeneskoréhorozhodovaniaozmenesúdnehoexekútora
dosahuje hodnotu minimálne 30,76,- Eur. Porušením práv spoločnosti vznikla aj nemajetková ujma.
Súd prvého stupňa s poukazom na § 120 ods. 1 O.s.p. zamietol návrh na vykonanie dôkazu listinným

dôkazom znaleckým posudkom na preukázanie výšky škody, ktorý zadal navrhovateľ znaleckému
ústavu Ekonomickej univerzite v Bratislave. Navrhovateľ žiadal, aby súd tento dôkaz vykonal, pretože
ho považuje za dôkaz zásadného významu. Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci
a citovaných ustanovení zákona, považoval súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu
za nedôvodný, a to z viacerých dôvodov. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na

náhraduškodyspôsobenejajnesprávnymúradnýmpostupomjepotrebnévopredpredbežneprerokovať
na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.
Navrhovateľ v prejednávanej veci v návrhoch poskytol súdu len tvrdenie, že v každej veci podal
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol
vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa týka podanej žiadosti o prerokovanie
nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné. V prvom rade preto súd skúmal, či navrhovateľ

podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe
docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z pripojených spisov oddelenia Spr, navrhovateľ
nepodal sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu. V niektorých veciach podal oprávnený žiadosť
o informáciu o stave konania namiesto toho, aby reagoval na výzvu súdu predložiť žiadané listiny.
Ďalej súd pre všetky prejednávané veci udáva, že navrhovateľ uplatňuje svoj nárok na náhradu škody

s poukazom na exekučné konania, v ktorých navrhol vykonať exekúciu alebo viedol exekúciu na svoj
návrh na podklade exekučného titulu, a to vo väčšine prípadov rozhodcovského rozsudku, ktorý tak ako
bol v mnohých súdnych rozhodnutiach prvostupňových ako i odvolacích súdov a nakoniec i súdu NS
SR /napríklad uznesenie NS SR 3Cdo 146/2011 z 13.10. 2011/ vyhodnotený ako nezákonný exekučný
titul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy účinky vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy platne

nepriznalo navrhovateľovi žiadne plnenie práve z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú má
navrhovateľ vo všetkých úverových zmluvách upravenú identicky. V takýchto exekučných konaniach s
prihliadnutím na oprávneným predkladané exekučné tituly preto nemohol vzniknúť nesprávny úradný
postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť škoda alebo nemajetková
ujma. Z priebežne novelizovaného, no vo vzťahu k návrhu navrhovateľa rovnakého znenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; ak však súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne, pričom proti takému uzneseniu je na rozdiel od vydania poverenia

prípustné odvolanie. Z uvedeného je zrejmé, že zákonom stanovená lehota 15 dní sa vzťahovala len
také rozhodnutie súdu, ktoré malo za následok vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a nie na
rozhodnutie, ktorým bolo exekučné konanie zastavené. Preto zo skutočnosti, že rozhodnutie o zastavení
exekučného konania nebolo vydané v 15 dňovej lehote, nemožno vyvodiť to, že by sa Okresný súd
Nové Mesto nad Váhom dopustil protiprávneho konania v tej časti § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,

že by nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Do úvahy následne prichádzalo posúdenie
dĺžky konania ako nečinnosti alebo zbytočného prieťahu zo strany súdu. Navrhovateľ namietal, išlo
o nesprávny úradný postup. S týmto jeho právnym posúdením súd prvého stupňa nesúhlasil, keďže
jeho skutkové tvrdenie o konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale
k rozhodnutiu súdu, pričom z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva že, právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V
danom prípade však nebolo zistené, že by bolo rozhodnutie, ktorým bolo exekučné konanie zastavené,
zmenené alebo zrušené. Vychádzajúc z uvedeného preto nebola v danom prípade daná zodpovednosť
štátu. Súd konal tak, že medzi doručeným žiadosti o udelenie poverenia a jeho rozhodnutím ubehlo

nie viac ako 143 dní, ale 98 dní. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik
škody, pričom v ostatnom súd odkazuje na všeobecnú časť odôvodnenia rozsudku, a preto súd návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa mal za to, že súd
nebol dlhodobo bezdôvodne nečinný. Súdu lehota na rozhodnutie o žiadosti v prípade, keď zistil
nesúlad exekučného titulu so zákonom neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na potrebu

posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky,
túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa súd považoval za primeranú so záverom, že súd
postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou
rýchlosťou. Majetková škoda vyčíslená navrhovateľom v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktorénavrhoval vymôcť v exekučnom konaní v žiadnom prípade nevznikla v dôsledku postupu súdu, keď
exekučný súd v súlade so zákonom a rozhodovacou praxou mohol a aj skúmal materiálnu vykonateľnosť
rozsudku rozhodcovského súdu v súlade s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Za nevymožiteľnosť

pohľadávky v danom exekučnom konaní si zodpovedá výlučne oprávnený, ktorý zavinil zastavenie
exekučného konania. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody, preto
súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1
O.s.p., podľa ktorého by úspešnému odporcovi patrila náhrada trov konania, tento si však žiadne trovy
konania nevyčíslil a tieto nevyplývajú ani z obsahu spisu.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd

prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého
stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.

2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súdnevzhliadolvoznačenýchveciachaskutočnostiachdôvodnavylúčeniesudcuničnemenínatom,že
v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.

Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdoch. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z

dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho
práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,

ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie

je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).

Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je

jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal vkonaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež
na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,

prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že

sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

K podanému odvolaniu sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez

nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p..

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola

odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil prvý termín pojednávania na 28.10.2013 (doručené
navrhovateľovi 07.10.2013) a následne na deň 20.08.2014, pričom druhé predvolanie bolo doručené
navrhovateľovi 17.07.2014. Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil, pričom svoju neúčasť náležite

neospravedlnil.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti

sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod č.k. 4NcC/366/2012-11, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom JUDr. Barbara Plaskurová nie je vylúčená z prejednania a
rozhodovaniaveci.VdôsledkuzmenyzákonnéhosudcubolavecnáslednepridelenásudkyniOkresného
súdu Nové Mesto nad Váhom Mgr. Stanislave Miklánkovej, o námietke zaujatosti ktorej následne

Krajský súd v Trenčíne rozhodol uznesením zo dňa 23.05.2014 č.k. 4NcC/25/2014-68 tak, že sudkyňa
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom Mgr. Stanislava Miklánková nie je vylúčená z prejednania
a rozhodovania veci. O tvrdení navrhovateľa, že v takýchto prípadoch rozhodoval výlučný sudca, už
bolo rozhodnuté Najvyšším súdom vo viacerých rozhodnutiach, napr. v uznesení zo dňa 31. mája
2010 v konaní sp.zn. 3NcC/14/2010, z ktorého vyplynulo, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá

samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom
tento sudca vykonáva súdnictvo a Najvyšší súd aj v konaní 3Cdo 102/2013 konštatoval, že dôvodom
na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdenia
navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej veci založil zodpovednosť odporcu zamajetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2013. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po
rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého
a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania,

pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom
a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa prekážku pojednávania a rozhodovania vo veci.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietanom neumožnení reagovať na
vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie

dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Súd
prvého stupňa totiž nariadením pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých
porušenie navrhovateľ namieta. Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho
strane bol pre neúčasť daný dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú
umožňuje práve pojednávanie, pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného
navrhovateľa.

Neúčasťou na pojednávaní sa navrhovateľ zbavil možnosti vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu. Okrem
toho nariadením pojednávaniasriadnympoučenímpodľa§120ods.4O.s.p.súdprvéhostupňavytvoril
navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny proces v plnom rozsahu, a preto neobstoja
jeho námietky uvádzané v odvolaní o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, k

dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil,
keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto situácie
nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie
dôkazné návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods. 1 O.s.p.,
ktoré však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako

ho navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky.

Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný,
pretoževprípadenepreukázanianesprávnehoúradnéhopostupu,akojednej zozákladnýchpodmienok
vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad, súd
prvého stupňa nerozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a O.s.p., ale riadne nariadil

pojednávanie podľa § 114 O.s.p..

Rovnako po preskúmaní veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa o tom,
že by odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené ustanovením § 157 ods.
2 O.s.p., najmä, že by súd prvého stupňa riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným

časovým odstupom od podania žiadosti o zmenu exekútora nepredstavuje nesprávny úradný postup
spočívajúci v zbytočných prieťahoch konaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne
zaoberal časovou následnosťou jednotlivých úkonov v exekučnej veci, kde bol oprávnený navrhovateľ a

zistil, že žiadosť o udelenia poverenia súd zamietol, pričom na takéto rozhodnutie sa nevzťahuje žiadna
lehota a následne súd exekučné konanie zastavil. Pokiaľ ide o konštatovanie prieťahov, tak súd prvého
stupňa podrobne vyložil, z akého dôvodu časové rozdiely medzi jednotlivými úkonmi exekučného súdu
nemohol posudzovať ako prieťahy a ako nesprávny úradný postup okresného súdu, s čím sa aj odvolací
súd stotožňuje.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.
Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania

navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom zo spisu takýto dôkazný návrh
navrhovateľa nevyplýva.

Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,

prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho
predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa
nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej prieskumnej činnosti nezistil,

že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne, že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá

postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,

prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo
vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vieryhodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135
O.s.p.. Odvolacím dôvodom podľa citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti

súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu
súd dospel. Ak nie je teda možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na
polemizovanie s jeho skutkovými závermi.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky

právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, proti ktorému podal odvolanie, odvolací súd uvádza,
že v zmysle § 171 ods. 2 O.s.p. je uvedené uznesenie vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti.
Ďalej odvolací súd dodáva, že vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným
sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak súd prvého stupňa uprednostnil
princíp hospodárnosti a rýchlosti konania, ktorého nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným

dôvodom podania samotného návrhu.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených
nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté

rozhodnutie správne, a preto krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému odporcovi trovy odvolacieho konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .