Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, December 16, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5MCdo/8/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5799899983
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:5799899983.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Y. R., bývajúcej v U. zastúpenej advokátom
JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., so sídlom v Košiciach, Žižkova 39, proti žalovanej Univerzitná nemocnica
Martin, so sídlom v Martine, Kollárova 2, IČO: 00365327, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde
Martin pod sp.zn. 8C 173/1999, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 10. mája 2012, sp.zn. 9 Co 52/2012 a rozsudku Okresného

súdu Martin z 21. decembra 2011, č.k. 8 C 173/1999-593, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom z 21. decembra 2011, č.k. 8 C 173/1999-593 žalobu žalobkyne v celom

rozsahu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení
rozhodnutia poukázal na § 420 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a §
13 zákona č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti. Uviedol, že základnými predpokladmi vzniku
zodpovednosti za škodu sú porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii
takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Príčinná súvislosť, ako jedna zo základných

požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu, znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou
škodoumusíbyťvzťahpríčinyanásledku.Existenciapríčinnejsúvislostimusíbyťbezpečnepreukázaná,
nemožno ju len predpokladať. Nemožno ju však ani vylúčiť iba z toho dôvodu, že protiprávne konanie
dovŕšilo už existujúci nepriaznivý zdravotný stav poškodeného. Pokiaľ niektorú zo skutočností, ktoré
prichádzajú do úvahy, ako príčiny vzniku škody, bez ktorých by škodlivý následok nebol nastal, je
potrebné posúdiť z toho hľadiska, či išlo o konanie alebo opomenutie protiprávne, potom dôkaznú

povinnosť ohľadne protiprávneho konania, ako aj príčinnej súvislosti má žalobkyňa. Mal za to, že
napriek tomu, že zodpovednosť za škodu v rámci občiansko-právneho konania je zodpovednosťou
objektívnou, žalovaná sa tejto zodpovednosti zbavila tým, že preukázala, že škodu nezavinila.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané žiadne porušenie povinnosti žalovanej. Výsledkami
znaleckého dokazovania bolo vylúčené, že by došlo k spoločnému zošitiu nervu a tepny na pravej hornej
končatine žalobkyne, avšak tieto anatomické štruktúry zachytilo pooperačné jazvenie a výraznejšie

neurologické a cirkulačné poruchy na pravej hornej končatine sa vyvinuli postupne. K prechodu z
ľahšiehopoškodeniavretennéhonervuzistenéhopoortopedickejoperácii,doťažkéhopoškodeniadošlo
síce tým, že nebola vykonaná včas operácia vretenného nervu pravého horného ramena žalobkyne,
avšak zároveň nebolo možné konštatovať, že i pri včasnej operácii by bola väčšia šanca na zlepšenie
funkcie inervovaných svalov vretenných nervov. Odstupom času sa šanca na plnú úpravu, či čiastočné
zlepšenie funkcie inervovaných svalov znižuje. Z informačného systému hospitalizácií žalovanej bolo

zistené, že žalobkyňa bola hospitalizovaná v Univerzitnej nemocnici Martin od 21. júla 1997 do 15.
augusta 1997 a od 26. novembra 1997 do 11. decembra 1997. Iný záznam o hospitalizovaní žalobkynesa v období rokov 1994-2000 nenachádzal. Pokiaľ by bola aj objednaná na operáciu dňa 2. marca
1998, nebolo preukázané z akých dôvodov sa uvedená operácia neuskutočnila, pričom v danom období
žalobkyňa nebola prijatá do nemocnice ani na hospitalizáciu. Súd s odvolaním sa najmä na výsledky

znaleckého dokazovania dospel k záveru, že žalovaná sa zbavila zodpovednosti za škodu tým, že
preukázala, že škodu žalobkyne nezavinila. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. mája 2012.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline rozsudkom z 10. mája 2012, sp.zn. 9 Co 52/2012 rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny, keď sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.) a žalovanej náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodal,
že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú je treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné
skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou účastníkov konania, čo znamená, že
účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť uviesť a predložiť dôkaz na preukázanie tvrdených

skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie
dôkazného bremena, ktorý sa premieta v zodpovednosti účastníka za výsledok sporu. Plne sa stotožnil
so záverom okresného súdu, že pokiaľ prítomnosť žalobkyne v januári 1998 a v marci 1998 v nemocnici
žalovanej k vykonaniu operácie na neurochirurgickom oddelení preukázaná nebola, a to bez ohľadu na
postupy MUDr. Y., a nie je možné ani s pravdepodobnosťou vyjadriť sa k úspešnosti, resp. neúspešnosti

včas vykonanej operácie, nie je možné ani vyvodiť zodpovednosť žalovanej za zhoršenie zdravotného
stavu žalobkyne. Žalovaná ako škodca preukázala existenciu takých okolností (neprítomnosť žalobkyne
v nemocnici žalovanej v čase plánovaných operácií na neurochirurgickom oddelení), ktorými možno
spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré by bolo možné
objektívne od nej požadovať. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny, keď sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich
náhradu neuplatnila, ani ich nevyčíslila a z obsahu spisu nevyplývalo, že by jej inak vznikli účelne
vynaložené výdavky.

Na základe podnetu žalobkyne podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 10. mája 2012, sp.zn. 9 Co
52/2012 a rozsudku Okresného súdu Martin z 21. decembra 2011, č.k. 8 C 173/1999-593. Poukázal,
že v konaní bolo zisťované, či zodpovednosť žalovanej za škodu nie je daná pre postup žalovanej pri
zdravotnej starostlivosti poskytnutej žalobkyni po tom, ako po operácii vykonanej 22. júla 1997 bolo

u žalobkyne zistené poškodenie vretenného nervu pravej hornej končatiny. Podľa listu Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky - sekcia zdravotnej starostlivosti z 12. novembra 1998 (č.l.6) by
včasná chirurgická revízia bola v danej veci vhodnejšia ako realizovaný konzervatívny postup. Poukázal,
že znalec MUDr. Jozef Hudcovský pri výsluchu (pojednávanie 8. júna 2010 - č.l. 479) uviedol, že po
tom, ako pri kontrole v mesiaci november bolo zistené ťažké poškodenie nervu, mala byť urýchlene

vykonaná reoperácia, hoci nemožno s určitosťou potvrdiť, že po tejto reoperácii by sa bol nález úplne
upravil. Pri urýchlenej reoperácii bolo podľa znalca možné zlepšiť hybnosť končatiny. Uviedol, že v
rozsudku súdu prvého stupňa sa uvádza zistenie o hospitalizácii žalobkyne u žalovanej v období od 26.
novembra 1997 do 11. decembra 1997. Hospitalizáciu žalobkyne u žalovanej v uvedenom období mal
za preukázanú aj odvolací súd. Svedkyňa MUDr. H. W. pri výsluchu (pojednávanie 11. novembra 2008

- č.l. 357) k hospitalizácii žalobkyne v období november až december 1997 uviedla, že podľa zdravotnej
dokumentáciebola8.decembra1997pripravovanáoperáciarevíziavretennéhonervu,pacientkabola8.
decembra pripravovaná na revíziu, bola na oddelení ARO, 9. decembra bola pripravovaná na operáciu
a 11. decembra bola prepustená do domáceho liečenia bez udania dôvodu. Poukázal, že súčasťou
spisu je aj chorobopis žalobkyne týkajúci sa hospitalizácie na neurochirurgickom oddelení v období od

26. novembra 1997 do 11. decembra 1997. Z chorobopisu vyplýva, že žalobkyňa bola od 7. decembra
1997 do 11. decembra 1997 v príprave na revíziu operáciu, 8. decembra 1997 bolo pri príprave na
operačný zákrok vykonané vyšetrenie na anesteziologicko-resustitačnom oddelení, 9. decembra 1997 je
zaznamenaní „v príprave na operáciu na štvrtok“, 10. decembra 1997 je zaznamenané „dohodnúť termín
operácie“ a 11. decembra 1997 je zaznamenané „prepustená domov“. Súd prvého stupňa sa podľa

rozsudku pri vykonávaní dokazovania oboznámil aj s chorobopisom žalobkyne. Mal za to, že napriek
uvedeným dôkazom (výsluch znalca, výsluch svedkyne, chorobopis žalobkyne) sa rozsudok súdu
prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu zaoberali iba s nevykonaním operácií v termínoch január
1998 a marec 1998, keď sa žiadnym spôsobom nevyporiadali s hospitalizáciou žalobkyne u žalovanej vobdobí od 26. novembra 1997 do 11. decembra 1997 (hoci ju mali za preukázanú) a najmä s ukončením
tejto hospitalizácie bez vykonania pripravovanej operácie. Podľa jeho názoru bolo vyporiadanie sa s
uvedenými dôkazmi v prípade rozsudku odvolacieho súdu potrebné z dôvodu, že rozhodoval o odvolaní,

v ktorom žalobkyňa namietala, že reoperácia sa odkladala a bola bezdôvodne posielaná z nemocnice
domov. Mal za to, že ak sa rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu v rozpore s §
157 ods. 2 O.s.p. nevyporiadali s hospitalizáciou žalobkyne u žalovanej v období od 26. novembra 1997
do 11. decembra 1997 a najmä s ukončením tejto hospitalizácie bez vykonania pripravovanej operácie,
sú obe rozhodnutia v posúdení žalovanou poskytnutou zdravotnou starostlivosťou nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov a konanie je tak postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutievoveci.Urozsudkuodvolaciehosúdujetátovadadanáajzdôvodu,ženedošloknáležitému
vyporiadaniu sa s námietkami odvolania žalobkyne, ktoré boli relevantné pri posudzovaní zodpovednosti
žalovanej za škodu, pri posudzovaní ktorej bola podľa rozsudku odvolacieho súdu rozhodujúcou
neprítomnosť navrhovateľky v nemocnici žalovanej v čase plánovaných operácií na neurochirurgickom
oddelení. Poukázal na vyjadrenie znalca MUDr. Jozefa Hudcovského, podľa ktorého bolo pri urýchlenej

operáciipokontrolevmesiacinovember1997možnézlepšiťhybnosťkončatiny.Malzato,žeakodvolací
súdu napriek tomu dospel k záveru, že vyvodeniu zodpovednosti žalovanej bráni nemožnosť vyjadrenia
pravdepodobnosti úspešnosti včas vykonanej operácie, potom je jeho rozhodnutie vo vzťahu k § 420
Občianskeho zákonníka spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Z týchto dôvodov generálny
prokurátor navrhol, aby mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky odvolacieho súdu a súdu prvého

stupňa boli zrušené a vec vrátená Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie, z dôvodu, že konanie
súdov je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1
písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm.
c/ O.s.p.).

Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že sa v plnom rozsahu
stotožňuje s podaným mimoriadnym dovolaním, ako aj s dôvodmi v ňom uvedenými, keď poukázala na
jej písomné vyhotovenie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že podľa jej názoru vykonaným

dokazovaním nebolo preukázané žiadne porušenie povinností zamestnancov žalovanej, ktorí
poskytovali zdravotnú starostlivosť žalobkyni, rozhodnutia súdov vo veci považovala za správne a
navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie ako bezdôvodné zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom

dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby

dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu

za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných

prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne

rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadualebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na
úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum (viď napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Kutepov a Anikeyenko

proti Rusku z roku 2005 a vo veci Tripon proti Rumunsku z roku 2008). Inštitút veľmi podobný
mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania ESĽP
vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v
skúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe
žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah generálneho prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho
súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe

podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na
voľnej úvahe generálneho prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého
právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti
Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah

princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti,
nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí z iniciatívy generálneho prokurátora
vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), zohľadňujúc uvedené

závery ESĽP a reagujúc na niektoré prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky
prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a
záväznosť, 18. marca 2015 pod sp.zn. PL.z. 3/2015 zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého
znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc
princíp subsidiarity podľa čl. 127ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých
zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania
k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne
podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že
mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je
možné rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má,

je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka
konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc
vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje
o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Vzhľadom na nejednotnosť súdneho rozhodovania, ktorá sa prejavila v zaujímaní odlišných právnych
názorov obsiahnutých v rozhodnutiach senátov občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho
kolégia pri posudzovaní procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, prijali
občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu spoločné
zjednocujúce stanovisko k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako spoločné stanovisko pod č. 94/2015. Právna veta tohto
stanoviska znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v
občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosťpodať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne
spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne
dovolanie treba odmietnuť.“

Predmetnéstanoviskovychádzaznázoru,žepostupúčastníkaobčianskehosúdnehokonania,ktorýmal
v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť
ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa
prieči všeobecne rešpektovanej zásade „nech si každý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje

procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými
úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich
subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia)
aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže
mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j O.s.p.

Dovolací súd s poukazom na hore uvedené dospel k záveru, že v danom prípade prebehlo
dvojstupňové konanie, v ktorom mala žalobkyňa možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo
spisu nevyplýva, že by sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne predvídavo, starostlivo
a obozretne. Žalobkyňa nepodala dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Nevyužila preto dostupný
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne

ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej žalobkyne pri včasnej ochrane
jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním
mimoriadneho dovolania podnecovaného žalobkyňou.
Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako procesne
neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm.

c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dala podnet

na mimoriadne dovolanie žalobkyňa. Žalovaná nepodala návrh na priznanie náhrady trov konania o
mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd jej vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom
dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.