Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/326/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711206993
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5711206993.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
FANTASY ITALIA s.r.o., so sídlom Národní třída 3654/44, 695 01 Hodonín 1, Česká republika, IČO: 255
24 488, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Zdenkom Bučekom, advokátom, so sídlom J. XXXX/
XX, XXX XX Q., Česká republika, proti žalovanému: Vladimír Urban, s miestom podnikania J. Palkoviča
10816, 036 01 Martin, IČO: 17 852 242, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Michalom Slameňom,
advokátom so sídlom L. XX, XXX XX R., v konaní o zaplatenie 5.905,66 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb 60/2011-342 zo dňa 03.04.2014

r o z h o d o l :

RozsudokOkresnéhosúduvMartineč.k.17Cb60/2011-342zodňa03.04.2014 vnapadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 3.925,38 Eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
3.925,38 Eur spolu so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.925,38 Eur od 29.6.2011 až do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. S poukazom na vykonané

dokazovanie a právnu úpravu v oddieli II Článok 4 bod 1 veta prvá, v odieli II Článok 4 bod 2 veta prvá
Rímskeho dohovoru, § 13a ods. 1 veta prvá, § 261 ods. 1, § 300, § 301, § 302, § 365, § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka Českej republiky, § 544 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka Českej
republiky, § 1 Nariadenia Vlády Českej republiky č. 142/1994 Sb. okresný súd žalobe v časti vyhovel. V
odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že „vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom
vykonal dokazovanie a rozhodol rozsudkom, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť 5.905,66 eur spolu
so 6% úrokom z omeškania ročne od 29.6.2011 do zaplatenia. Okresný súd vo svojom odôvodnení

konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu platnej kúpnej zmluvy písomnou
formou, čo mal preukázané z objednávok, e-mailovej korešpondencie a z výpovede žalobcu a svedkyne
S. R.. Tvrdenie žalovaného, že kúpna zmluva neobsahovala základné náležitosti kúpnej zmluvy,
bolo vyvrátené objednávkami označenými ako záväzné objednávky, ktoré okresný súd považoval za
uzavretie kúpnej zmluvy v písomnej podobe vzhľadom k tomu, že objednávka obsahovala označenie
účastníkov zmluvného vzťahu, druh tovaru, jeho cenu, množstvo, ako aj dojednanie sankcií prípadné
porušenie zmluvy a spôsob dodávky na dobierku. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že v objednávka

nebolododržanéoznačenieodberateľa,vsúladesustanovením§13aObchodnéhozákonníka,vzmysle
ktorého každý podnikateľ je povinný na svojich obchodných listoch a objednávkach vyhotovených v
písomnej, alebo elektronickej forme uvádzať obchodné meno, sídlo, alebo miesto podnikania, právnu
formu právnickej osoby a identifikačné číslo, ak je pridelené, tak okresný súd konštatoval, že uvedenézákonné ustanovenie ukladá povinnosť podnikateľovi uvádzať citované identifikačné údaje, sám o sebe
a nie o svojich obchodných partneroch. Teda túto povinnosť neporušil žalobca, ale samotný žalovaný,
keď neposkytol pri vypisovaní objednávky o sebe všetky potrebné údaje tak, ako to určuje citované

zákonné ustanovenie. Na základe platnej uzavretej kúpnej zmluvy teda mal žalovaný povinnosť záväzne
objednaný tovar odobrať, pričom súd konštatoval, že bolo preukázané, že žalovaný odmietol uvedený
tovar prevziať. K argumentácii žalovaného, že tovar neodobral z dôvodu, že k jeho objednaniu bol
donútený a tovar objednal pod podmienkou, že mu bude dodaná aj vyššia rada ošatenia, konštatoval,
že takáto podmienka zo zmluvy medzi účastníkmi nevyplývala a že ju žalovaný ani nepreukázal. Proti

tvrdeniužalovanéhosvedčilaajnímsamotnýmvypísanáobjednávkazaugusta2010,vktorejobjednával
práve spodné prádlo prostredníctvom e-mailu. Uvedené spodné prádlo bolo dodané, toto reálne odobral
aj zaplatil a teda je zrejmé, že ešte pred spornými objednávkami žalovaný odobral od žalobcu práve
spodné prádlo.“ Okresný súd ustálil, že žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť, pre ktorý prípad
bola dojednaná sankcia a to zmluvná pokuta vo výške 50% celkovej čiastky objednávky. Okresný súd
vyhodnotil, že zmluvná pokuta bola dojednaná v požadovanej forme, pretože záväzné objednávky, ktoré

okresný súd považoval za písomnú kúpnu zmluvu obsahujú písomné dojednanie o zmluvnej pokute,
pričom objednávky sú podpísané obidvomi zmluvnými stranami. Pokiaľ išlo teda o výšku žalobcovho
nároku, okresný súd ju považoval za preukázanú a žalobcom uplatnenú zmluvnú pokutu považoval za
primeranú, preto žalobe vyhovel a rozsudkom č.k. 17Cb 60/2011-178 zo dňa 09.12.2011 v spojení s
doplňujúcim rozsudkom č.k. 17Cb 60/2011-191 zo dňa 24.2.2012 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi nárok uplatnený žalobou.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a krajský súd ako súd
odvolací rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský
súd konštatoval, že z objednávok vyplývalo, že účastníci si pre existenciu záväzkového vzťahu

vymienili písomnú formu a ak má objednávka plniť funkciu písomnej kúpnej zmluvy, tak potom je
potrebné, aby táto objednávka bola podpísaná obomi zmluvnými stranami. Krajský súd sa nestotožnil so
záverom okresného súdu, že jednotlivé listy objednávok vytvárajú technickú jednotu, ktorá vytvára jednu
objednávku. Tiež krajský súd poukázal na rozdielnosť objednávok predložených žalobcom a žalovaným.
V závere krajský súd uložil okresnému súdu, aby sa v ďalšom zaoberal vyhodnotením (ne)existencie

obchodnéhozáväzkovéhovzťahumedziúčastníkmisdôrazomnavyhodnotenieodlišnostipredložených
listinných dôkazov i v rovine platnosti kúpnej zmluvy a osobitne dohody o zmluvnej pokute primárne
cez § 544 Obchodného zákonníka (správne má byť § 544 Občianskeho zákonníka). Krajský súd uložil
okresnému súdu vyhodnotiť, či medzi účastníkmi došlo k platnému dojednaniu zabezpečenia hlavného
záväzkového vzťahu formou dohody o zmluvnej pokute a pri závere o existencii platného dojednania o

zmluvnej pokute sa mal okresný súd zaoberať výškou žalovanej sumy.

Následne teda okresný súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom v zmysle intencií uznesenia
Krajského súdu v Žiline doplnil dokazovanie. Rozdielne od konania, ktoré predchádzalo vyhlásenému
rozsudku súdom prvého stupňa, okresný súd vyhodnotil, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k

uzavretiu niekoľkých kúpnych zmlúv. Krajský súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že
účastníci si pre existenciu záväzkového právneho vzťahu vymienili písomnú formu a ak má objednávka
plniť funkciu písomnej kúpnej zmluvy, tak je potrebné, aby táto bola podpísaná obidvomi zmluvnými
stranami a aby obsahovala základné náležitosti kúpnej zmluvy. Následne teda okresný súd každý jeden
list objednávky hodnotil a podrobil prieskumu z hľadiska vymienenej písomnej formy uzavretia kúpnej

zmluvy. Primárne okresný súd uviedol k výhrade žalovaného, že žalovaný nebol označený sídlom, „ičom
a ďalšími náležitosťami na všetkých objednávkach, súd uvádza, že to, že žalovaný nie je označený
súdom, IČO a ďalšími náležitosťami, nie je rozhodujúce v prípade, ak obom stranám, ktoré uzatvárajú
kúpnuzmluvubolozrejméktozmluvuuzatvára.Nekompletné„označenie“účastníkovzmluvnéhovzťahu
samo o sebe ešte nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania,

objednávkam zo 6.9. a 19.9.2010 predchádzala istá obchodná história. Obaja účastníci zmluvného
vzťahu sa osobne poznali, dokonca sa poznali aj jednotliví členovia rodiny. Uvedené skutočnosti
vyplynuli jednak z výsluchu účastníkov konania, ako aj z výsluchu svedkov. Teda aj napriek absencii
istých identifikačných údajov účastníkov zmluvného vzťahu, toto ešte nerobí právny úkon neplatný
pre jeho nezrozumiteľnosť a neurčitosť, pretože ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, obidvom

účastníkom zmluvného vzťahu bolo zrejmé, bez akýchkoľvek pochybností kto uvedený úkon - uzavretie
kúpnej zmluvy činí.“K námietke žalovaného, že podpis sa nachádzal len na niektorých listoch objednávok, okresný súd v
odôvodnenínapadnutéhorozsudkuuviedol,že„zvýrazňujezáverykrajskéhosúdu,žeakmáobjednávka
plniť funkciu písomnej kúpnej zmluvy, tak potom je potrebné, aby táto objednávka bola podpísaná obomi

zmluvnými stranami a naopak nestotožnil sa krajský súd s názorom okresného súdu, že hviezdička v
dolnej časti objednávky vpravo spolu so súčtom ceny s DPH má zabezpečovať prepojenie objednávok
do technickej jednoty. Potom teda ak nejde o technickú jednotu objednávok, súd vyhodnocoval každý
jeden samostatný list objednávky ako samostatnú kúpnu zmluvu a podrobil každý list prieskumu z
hľadiska základných náležitostí kúpnej zmluvy. Primárne teda skúmal, či každý list objednávky obsahuje

podpis oboch zmluvných strán. Napriek faktu, že zákon nevyžaduje pre platné uzavretie kúpnej zmluvy
písomnú formu ak kúpna zmluva má byť uzavretá formou záväzných písomných objednávok, ktoré
súčasne zahŕňajú dojednania o zmluvnej pokute pre platnosť ktorého dojednania už zákon písomnú
formu vyžaduje, potom bolo nevyhnutné vyhodnotiť z hľadiska podpisu každý jeden list objednávky tak
u žalobcu, ako aj u žalovaného zvlášť. Na základe vykonaného dokazovania potom bolo nepochybné,
že objednávka na čísle listu 129 bola kópiu objednávky, ktorá zostala žalovanému, ako vyplýva z jeho

výpovede na pojednávaní (č.l. 235 opak), na čísle listu 130 je objednávka, ktorá zostala žalobcovi. Obe
objednávky sú z dátumu 19.9.2010 na ten istý druh tovaru, avšak okrem rozdielnej ceny podstatné je, že
tietoobjednávkyaniužalobcuaniužalovanéhoneobsahujúpodpisžalobcu.Možnotedakonštatovať,že
k písomnému uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo a potom automaticky nedošlo ani k platnému dojednaniu
zmluvnej pokuty.“ Rovnakým spôsobom okresný súd vyhodnotil objednávku na čísle listu 144 spisu, s

ktorou totožná sa nachádza aj na čísle listu 13 spisu a keďže na nej absentoval podpis žalobcu, nemohlo
dôjsť k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy v písomnej forme, „poťažmo potom ani k platnému dojednaniu
zmluvnej pokuty, pre ktoré zákon vyžaduje písomnú formu.“ Keďže predmetom konania bol nárok na
zmluvnúpokutu,prektorézákonvyžadujepísomnúformu,vďalšomokresnýsúdmoholtedaobjednávky
„z 19.9. na listoch 129, 130, čo je objednávka jedna, z toho jeden exemplár patriaci žalobcovi, druhý

žalovanému a objednávka zo 6.9.2010 na čísle listu 144 a tiež na čísle listu 13, čo je totožná objednávka
z vyhodnocovania oprávnenosti nároku na zmluvnú pokutu, vylúčiť pre absenciu podpisu žalobcu na
týchto objednávkach.“

Po vykonaní dokazovania okresný súd konštatoval, že všetky ďalšie objednávky predložené v konaní

ako žalobcom, tak žalovaným už boli podpísané obidvomi zmluvnými stranami. Ako vyplývalo z
predložených listín išlo o objednávku vypísanú na tlačive, ktoré vo svojej záverečnej dolnej časti
obsahuje isté dojednania nasledujúceho textu: „ Táto objednávka, ktorá je podpísaná predávajúcim a
kupujúcim má náležitosti riadnej kúpnej zmluvy. Kupujúci je povinný tovar prevziať, vykonať kontrolu
a prípadné nedostatky okamžite nahlásiť predávajúcemu. Pri neprevzatí objednaného tovaru, môže

predávajúciúčtovaťkupujúcemu50%zcelkovejčiastkyobjednávky.Predávajúciakupujúcisavzájomne
dohodli na výške zmluvnej pokuty, ktorú je oprávnený účtovať predávajúci kupujúcemu vo výške 0,5% za
každý deň omeškania z fakturovanej čiastky. S týmto dojednaním obe strany súhlasia“. Z obsahu tohto
textu bolo možné podľa okresného súdu bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že účastníci zmluvného
vzťahu si dojednali dva druhy sankcií pre dve rôzne porušenia zmluvných povinností. Sankcia 1. bola

dojednaná pre porušenie zmluvnej povinnosti, a to neprevzatie objednaného tovaru a sankcia 2. bola
dojednaná pre porušenie zmluvnej povinnosti, a to nezaplatenie fakturovanej čiastky včas (v prípade
omeškania s platením kúpnej ceny).

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že predmetom konania bol nárok žalobcu na

zmluvnú pokutu titulom neprevzatia objednaného tovaru. Že ide o dojednanie o zmluvnej pokute, bolo
podľa okresného súdu nepochybné, hoci nebol v texte použitý tento termín, ale jednoznačne bola okrem
iného dojednaná sankcia pre porušenie zmluvnej povinnosti. Tiež z textu bezpochyby vyplýval spôsob
určenia - spôsob výpočtu tejto zmluvnej pokuty, a to tak, že predávajúci bude účtovať kupujúcemu
(ako zmluvnú pokutu) 50% z celkovej čiastky objednaného, ale neprevzatého tovaru. Teda vychádzajúc

z § 544 Občianskeho zákonníka možno podľa okresného súdu konštatovať, že z textu objednávky
jednoznačne vyplývalo, že účastníci zmluvy sa dohodli na konkrétnom porušení zmluvnej povinnosti,
ktoré porušenie je postihnuteľné sankciou (zmluvnou pokutou), pričom došlo k určeniu spôsobu výpočtu
tejto sankcie. Zmluvná pokuta ako sankcia je špeciálnym zabezpečovacím právnym prostriedkom, ktorý
nevyplýva priamo zo zákona, ale je preň potrebný právny úkon, teda dohoda účastníkov, pričom zákon

vyžaduje pre túto dohodu písomnú formu. Pokiaľ ide o písomnú formu, okresný súd mal za to, že aj táto
bola dodržaná, a to napriek námietkam žalovaného, že jeho podpis ako aj podpis žalobcu sa nachádza
nad týmito dojednaniami po zmluvnej pokute. Okresný súd napriek tomu, že podpisy sa nachádzajú nad
týmito dojednaniami, vyhodnotil, že písomná forma bola dodržaná, pretože ako žalobca, tak žalovanýpodpisovali jednu listinu s konkrétnym obsahom, ktorý pokiaľ ide o dojednania o zmluvnej pokute bol
dopredu daný. Žalovaný si ho mohol prečítať, naviac ako vyplynulo z výpovede samotného žalobcu,
ako aj z výpovede svedkov, podrobne bol žalovaný oboznámený s tým, že sa jedná o dojednania o

zmluvnej pokute, nemal voči tomuto výhrady, bol s tým uzrozumený a naviac samotný žalovaný na
pojednávaní dňa 25.1.2013 (č.l. 236 spisu) sa vyjadril, že ustanovenia na objednávkach o 50% účtovanej
ceny, alebo 0,5% za každý deň omeškania bral ako pokuty za porušenie „niečoho“. Okresný súd ustálil,
že už z tohto jeho samotného vyjadrenia bolo zrejmé, že chápal tieto ustanovenia ako sankciu, ako
pokutu za porušenie niečoho, teda zmluvnej povinnosti. Napriek tejto vedomosti a s týmto uzrozumením,

listinu, ktorá takéto dojednania obsahovala, podpísal bez výhrad. Okresný súd teda vyhodnotil, že v
danom prípade u objednávok, ktoré okresný súd každú jednu ohodnotil ako samostatnú kúpnu zmluvu
uzavretúvpísomnejforme,došlokplatnémuuzavretiudojednaníozmluvnejpokute,rovnakovpísomnej
forme, ktorú vyžaduje zákon, s presnou špecifikáciou na aké porušenie zmluvnej povinnosti sa uvedená
sankcia vzťahuje a so spôsobom určenia jej výšky, vynímajúc „už vyššie uvedené objednávky, na ktorých
absentuje podpis žalobcu. Ak teda súd ustálil, že došlo k platnému dojednaniu o zmluvnej pokute,

pristúpil k špecifikácií výpočtu tejto zmluvnej pokuty, ktorá bola predmetom tohto konania.“

Okresný súd konštatoval pokiaľ išlo o objednávku z 19.9.2010 na č.l. 131 a 132 spisu, že išlo o tú istú
objednávku, „pričom číslo listu 131 ako kópia poskytnutá žalovanému, číslo 132 si ponechal žalobca,
tak z tejto objednávky, ktorú súd považuje za samostatnú kúpnu zmluvu súd z hľadiska vyúčtovania

zmluvnej pokuty a teda pre jej výpočet nebral do úvahy prvé štyri riadky, pretože tento tovar bol podľa
vyjadrenia žalobcu predaný tretej osobe. Pokiaľ ide o piaty riadok celková suma 415,80 eur od tejto sumy
bol odrátaný tovar v hodnote 89,10 eur, ktorý bol predaný podľa vyjadrenia tretej osobe a teda zostala
relevantná pre výpočet zmluvnej pokuty z riadku číslo päť suma 326,70 eur. Pokiaľ ide o riadok číslo
šesť, tak tovar v hodnote 21,78 eur bol predaný tretej osobe, relevantné pre výpočet zmluvnej pokuty

zostala suma 43,59 eur. Pre výpočet zmluvnej pokuty u riadkov sedem a osem súd vychádzal z tam
uvedenej ceny.“ U riadkov deväť a desať, tieto okresný súd z hľadiska výpočtu zmluvnej pokuty nebral
do úvahy z toho dôvodu, že kúpna cena u tohto tovaru bola uvedená len na objednávke u žalobcu, nie
však u žalovaného, teda mal za to, že u tohto tovaru nedošlo k dohode o kúpnej cene, keďže nemal túto
cenu vypísanú, teda táto cena mu známa nebola a ani nevedel vypočítať sankciu za neodobratie tohto

tovaru, čím neboli dané všetky parametre potrebné pre výpočet zmluvnej pokuty, preto riadky deväť a
desať nebral do úvahy. Pri ostatných riadkoch jedenásť a nasledujúcich až do konca listu vychádzal
okresný súd z ceny vedenej v objednávke, pričom ešte odrátal sumu 3,50 Eur, ktorá bola poskytnutá
žalovanému ako zľava v zmysle vyjadrenia žalobcu. Potom celková cena po odrátaní vyššie uvedených
súm predstavovala 4.641,61 Eur, z toho 50% ako zmluvná pokuta u objednávky z 19.9.2010 na č.l. 131,

132 spisu predstavovala sumu 2.320,80 Eur.

Pokiaľ išlo o objednávku zo dňa 19.9.2010, z ktorej jednu kópiu na č.l. 133 spisu mal žalovaný a na
č.l. 134 spisu zostala žalobcovi, u tejto objednávky, ktorá zostala žalobcovi, bol uvedený aj súčet v
sume 141,55 Eur, avšak bolo zrejmé, že v stĺpci vpravo cena bez DPH bola uvedená nie celková cena

(jednotková cena krát počet kusov), ale sa jednalo o jednotkovú cenu za jeden kus špecifikovaného
tovaru, pričom u riadku číslo jedna bola uvedená jednotková cena 39,79 Eur, „ale z objednávky je
zrejmé, že žalovaný objednal tovar v tejto jednotkovej cene v počte dva kusy a to jeden veľkosti M a
jeden veľkosti L. To znamená, že cenu v poslednom stĺpci vpravo, v riadku jedna je potrebné vynásobiť
dvomi kusmi a potom súčet spolu s riadkami dva a tri predstavuje sumu 141,55 eur. Že táto cena je

za jeden kus tovaru, že teda je to cena jednotková, bolo zrejmé aj žalovanému, pretože ako si sám
podľa vlastného tvrdenia na pojednávaní poznačil v riadku jedna, je uvedená suma 79,58 eur, teda
suma jednotková 39,79 vynásobená počtom dva kusy, preto súd z hľadiska výpočtu zmluvnej pokuty
u tejto objednávky vychádzal z ceny 141,55 eur. Potom u objednávky z 19.9.2010, čísla listov 133 a
134, 50% z ceny predstavuje zmluvnú pokutu vo výške 70,77 eur.“ Ďalšia objednávka z 19.9.2010 na

č.l. 135 spisu, ktorú ako kópiu mal k dispozícií žalovaný a č.l. 136 spisu, ktorá zostala žalobcovi, tak
u prvých troch riadkov okresný súd konštatoval to isté, ako u objednávok na č.l. 133 a 134 spisu, že
obom účastníkom zmluvného vzťahu bolo zrejmé, že v poslednom stĺpci vpravo - riadky jedna, dva a
tri bola uvedená jednotková cena, pričom ako je zrejmé z kópie objednávky, ktorá zostala žalobcovi,
ako aj z kópie objednávky, ktorá zostala žalovanému, každému z nich tento fakt bol známy, pretože vo

vlastných poznámkach k tejto jednotkovej cene si uviedli cenu zodpovedajúcu počtu kusov, ktorý bol
objednaný. Okresný súd preto vychádzal v prvom riadku zo sumy 298,80 Eur, v druhom riadku 142,20
Eur, v treťom riadku 44,64 Eur, čo celkom predstavuje sumu 476,64 Eur. „Štvrtý riadok je uvedená cena
len na objednávke žalobcu, nie však na objednávke žalovaného, to znamená, že nedošlo k dohode okúpnej cene za tento konkrétny druh tovaru, a teda žalovanému nebola známa výška zmluvnej pokuty a
spôsob jej výpočtu u tohto konkrétneho tovaru, preto riadok štyri u tejto objednávky súd nebral do úvahy
a vychádzal len z kúpnej ceny celkom 476,64 eur. Potom u objednávky z 19.9.2010 čísla listov 135 a

136, 50% z celkovej ceny predstavuje zmluvnú pokutu vo výške 238,32 eur.“

U objednávky zo 6.9.2010 na č.l. 145 a 146 spisu, rovnako ako v tých predchádzajúcich, v poslednom
stĺpci vpravo bola uvedená cena jednotková, ktorú bolo potrebné „vynásobiť počtom kusov objednaného
tovaru, pričom potom jednotkové ceny vynásobené počtom objednaných kusov, ktoré vyplývajú zo

stĺpcov jedna, dva, tri, štyri a päť, tak cena spolu po prekontrolovaní súdom zodpovedá stĺpcu číslo
sedem, výpočtu ako si ho vyrátal žalobca. Napríklad u prvých troch riadkov jednotková cena je 34,22
eur, počet kusov v prvých troch riadkov v stĺpoch jedna až päť je 27 kusov, potom cena celkom je
923,94 eur. Súd konštatuje, že pri počte objednaných kusov, súd vychádzal u stĺpcov jedna až päť z
počtu kusov, ktorá je na objednávke u žalobcu a u žalovaného rovnaká, pričom je zrejmé, že iným
rukopisom, iným perom si žalovaný sám potom ako obdržal kópiu objednávky upravoval počet kusov

iným spôsobom ako bolo dohodnuté.“ Keďže toto už nepodliehalo dohode medzi účastníkmi zmluvného
vzťahu, tak okresný súd vychádzal z totožnosti prvotných záznamov v stĺpcoch jedna až päť, ktoré sú
zhodné u žalobcu a žalovaného. Relevantné pre výpočet zmluvnej pokuty však boli iba riadky 1 až 21,
ktoré vlastne boli na objednávkach, ktorých kópiu mal žalobca aj žalovaný zhodné. Ďalšie riadky sa
nachádzali len u žalobcu, ktorý uviedol, že tieto riadky do objednávky dopísal na základe telefonátu pani

C.. U týchto riadkov dvadsaťdva, až do konca objednávky nebolo možné konštatovať, že bola dodržaná
písomná forma jednak kúpnej zmluvy a v tejto časti aj dojednaní o zmluvnej pokute, preto okresný súd za
relevantné považoval len riadky 1 až 21, ktorých súčet kúpnych cien (jednotková cena krát počet kusov
objednaného tovaru), predstavoval sumu tak, ako si ju pôvodne aj samotný žalobca poznačil 2.590,97
Eur. Potom u objednávky zo 6.9.2010 č.l. 145 a 146 spisu, 50% ceny ako zmluvná pokuta predstavovalo

sumu 1.295,49 Eur. Zostávajúce riadky z objednávky na č.l. 145 a 146 spisu, riadky 21 a nasledujúce
až do konca objednávky ako aj objednávka na č.l. 144 spisu, ktorá existuje len v jenom exemplári je
dôsledkom ako vyplynulo z vyjadrenia žalobcu pani C., ktorá po telefóne objednávala tovar. Pre výpočet
zmluvnej pokuty preto tieto sumy sú irelevantné, nebral ich okresný súd do úvahy a naviac, ako vyplývalo
z písomného vyjadrenia žalobcu, tento tovar bol žalovaným aj zaplatený. „Súčet jednotlivých zmluvných

pokút za jednotlivé kúpne zmluvy, teda sumy 2.320,80 eur plus 70,77 eur plus 238,32eur plus 1.295,49
eur predstavuje výšku zmluvnej pokuty 3.925,38 eur na ktorú podľa názoru súdu žalobcovi vznikol nárok
a túto sumu mu aj priznal. Vo zvyšnej časti istiny súd žalobu zamietol.“

Pokiaľ išlo o konštatovanie, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti, na

ktorú sa táto konkrétna zmluvná pokuta vzťahovala, v tomto z hľadiska dôkaznej situácie oproti
prvotnému rozhodnutiu súdu prvého stupňa nedošlo k žiadnej podstatnej zmene okolností. Okresný
súd konštatoval, že dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný uvedený objednaný tovar odmietol
prevziať, čo vyplývalo jednak z rozsiahlej emailovej korešpondencie, jednak z výpovede žalobcu, ktorá
korešpondovala s výpoveďou svedkyne p. R.. Z e-mailovej korešpondencie tiež vyplývalo, že žalovaný

mal snahu dosiahnuť zmenu dohodnutých podmienok odberu tovaru, pokiaľ išlo o druh odobratého
tovaru a množstvo a formu úhrady. Okresný súd túto skutočnosť vyhodnotil len ako snahu žalovaného
vyhnúť sa skutočnému reálnemu odberu tovaru, ktorý žalovaný záväzne objednal. „V podrobnostiach
porušeniazmluvnejpovinnostisúdodkazujenasvojprvotnýrozsudokvyhlásenýdňa9.12.2011,sktorým
sa aj v tomto štádiu konania stotožňuje.“

Pokiaľ išlo o primeranosť výšky zmluvnej pokuty, okresný súd nevidel dôvod využiť moderačné právo a
zmluvnú pokutu znížiť, keďže túto považoval za primeranú, a to s ohľadom na vyššiu cenu objednaného
tovaru, pretože išlo o značkový tovar, ako aj na špecifický spôsob predaja tohto tovaru, ktorý musel
spĺňať špeciálne požiadavky výrobcov a vzhľadom aj na sezónnosť uvedeného tovaru, čo v podstate

činilo uvedenú komoditu ťažšie obchodovateľnou na bežnom trhu. Naviac, ak sa žalovaný domnieval, že
uvedený tovar môže žalobca aj v súčasnej dobe predať a nebol dôvod požadovať takú vysokú zmluvnú
pokutu, tak okresný súd poznamenal, „že až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej žalobca bol
pripravený uvedený tovar žalovanému dodať a odobratím tohto tovaru mohol žalovaný predísť práve
sankcii spočívajúcej v zmluvnej pokute.“ Naviac to bol práve žalobca, kto sa pokúsil nájsť náhradných

odberateľov, čím v konečnom dôsledku znížil povinnosť žalovaného zaplatiť zmluvnú pokutu, pretože za
tovar, ktorý sa žalobcovi podarilo predať iným odberateľom, zmluvnú pokutu neúčtoval. Teda aj pokiaľ
ide o výšku a primeranosť zmluvnej pokuty, tak okresný súd túto považoval za preukázané a primeranú.Pokiaľ išlo o žalobcom vyúčtované úroky z omeškania, bolo nepochybné, že žalovaný sa s plnením
svojho peňažného záväzku dostal do omeškania, avšak žalobca si účtoval úroky z omeškania odo dňa
nasledujúceho po splatnosti faktúry, ktorou bola vyúčtovaná zmluvná pokuta. V tomto prípade však

žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ išlo o preukázanie doručenia faktúry žalobcovi. Za výzvu
na zaplatenie zmluvnej pokuty okresný súd teda považoval okamih, keď bola žalovanému doručená
okresnýmsúdomžaloba,vktorejbolazmluvnápokutauplatňovaná,vrátaneprílohknej.Keďžežalovaný
prevzal súdnu zásielku 27.6.2011, tak dňom nasledujúcim mohol plniť, a teda do omeškania sa dostal
najskôr 29.6.2011 a od tohto dátumu okresný súd žalobcovi priznal úroky z omeškania z priznanej

istiny 3.925,38 Eur, a to vo výške 6% ročne z dlžnej sumy. „V zostávajúcej časti týkajúcej sa úrokov z
omeškania od 5.5.2011 do 28.6.2011 a u úrokov z omeškania zo sumy prevyšujúcej súdom priznanú
sumu 3.925,28 eur súd žalobu zamietol.“ O trovách konania okresný súd rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že

okresný súd v odôvodnení uviedol, že zo zisteného skutkového stavu mal preukázané, že medzi
žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu platnej kúpnej zmluvy písomnou formou, ktoré skutočnosti
mal preukázané objednávkami, písomnou e-mailovou korešpondenciou. Pokiaľ mal okresný súd za
to, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k platnému uzatvoreniu písomných kúpnych zmlúv ako aj
k platnému dojednaniu o zmluvnej pokute, bolo potrebné zaoberať sa aj otázkou splnenia povinností

zmluvných strán z písomne uzatvorených kúpnych zmlúv. Žalovaný v odvolaní citoval „§ 409 ods. 1
Zák.č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník platný v ČR ( ďalej len ObZ ) v čase uzatvorenia kúpnych
zmlúv medzi účastníkmi konania“, „§ 411 ObZ“ a konštatoval, že v kúpnych zmluvách uzatvorených
medzi „účastníkmi je spôsob dodania tovaru dohodnutý ako „ Dobierka „ Dobierka je spôsob dodania
tovaru, pri ktorom predávajúci splní povinnosť tovar dodať podľa kúpnej zmluvy, keď je tento tovar daný

k dispozícii kupujúcemu prostredníctvom kuriéra alebo pošty, pričom kupujúci za tovar zaplatí pri jeho
prevzatí. Plnenie dobierkou je vlastne plnením z ruky do ruky.“ Medzi účastníkmi bolo zaužívané z
predchádzajúcich dodávok tovaru, že miestom plnenia objednávky bol Martin a žalobca plnil formou
dobierky. V tomto prípade mal žalobca dodať tovar žalovanému na dobierku. Podľa vyjadrení žalobcu
ako aj svedkyne p. R. na pojednávaní dňa 18.11.2011 bol tovar pripravený na dodanie už v mesiacoch

10.-11.-12. 2010, sama svedkyňa tvrdila, že nič nebránilo tomu, aby tovar bol zaslaný na dobierku,
pretože bol prichystaný. Dňa 21.3.2011 oznámil žalobca e-mailom žalovanému, že dňa 24.3.2011 (e-
mail sa nachádza v spise ) zasiela tovar na dobierku a v prípade, ak sa tovar nepodarí doručiť z dôvodu
odmietnutia, bude postupovať tak, že vyúčtuje zmluvnú pokutu, aj napriek tomuto tvrdeniu tovar na
dobierku nikdy žalovanému nezaslal, teda tovar nikdy nebol žalovanému doručovaný resp., nedošlo zo

strany žalobcu k jeho dodaniu, teda splnenia si povinnosti zo strany žalobcu tovar dodať a nemohol
byť žalovaným ani odmietnutý. Žalovaný v odvolaní uviedol, že základná povinnosť predávajúceho
dodať (odovzdať) tovar kupujúcemu smeruje k tomu, aby sa tovar tvoriaci predmet kúpy dostal
do držby kupujúceho. Dodanie tovaru zo strany predávajúceho v tomto prípade spočíva v tom, že
predávajúci umožní kupujúcemu nakladať s tovarom tým, že tovar odošle kupujúcemu ako dobierku

prostredníctvom tretej osoby. Odovzdanie tovaru sa realizuje medzi neprítomnými účastníkmi kúpnej
zmluvy prostredníctvom tretej osoby. „Svedok R. C. na pojednávaní konanom dňa 3.4.2014 uviedla, že
dodávky na dobierku vždy preberá, ak by bol žalobca tovar zaslal na dobierku tak ako bolo dohodnuté,
určite by ho prevzala, ako predchádzajúcom období.“ Omeškanie dlžníka - v tomto prípade žalobcu ako
dodávateľa tovaru - (mora debitoris) nastáva, ak dlžník z nejakých dôvodov, za ktoré je sám zodpovedný,

neplní žalovateľnú zročnú pohľadávku - v tomto prípade dodať tovar. Omeškanie veriteľa - v tomto
prípadežalovaného-moracreditoros)nastáva,keďveriteľneprijmeriadneponúknutéplnenieprenejakú
okolnosť, ktorá je v jeho osobe - v tomto prípade prevziať tovar. Omeškanie veriteľa však predpokladá,
že dlžník reálne ponúkol plnenie, tak ako bol zaviazaný. Vzhľadom na to, že v tomto právnom vzťahu
sa jedná o tzv. donosný dlh, musel dlžník (žalobca) plnenie doniesť veriteľovi (žalovanému). Podľa

okresného súdu účastníci v platne uzatvorených písomných kúpnych zmluvách platne dojednali pre
prípad odmietnutia prevzatia tovaru kupujúcim zmluvnú pokutu, s ktorým záverom žalovaný nesúhlasil.

Žalovaný v odvolaní uviedol, že zmluvnú pokutu možno charakterizovať ako dohodu na určené plnenie
pre prípad porušenia zabezpečenej povinnosti, ktoré je oprávnenému subjektu povinný poskytnúť ten,

kto zabezpečenú povinnosť poruší. „Vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty je bezprostredne
podmienený porušením povinnosti, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje. V tomto prípade
odmietnutie tovaru viď text: „ Pri neprevzatí objednaného tovaru, môže predávajúci účtovať kupujúcemu
50% z celkovej čiastky objednávky. Predávajúci a kupujúci sa vzájomne dohodli na výške zmluvnejpokuty, ktorú je oprávnený účtovať predávajúci kupujúcemu vo výške 0,5% za každý deň omeškania, z
fakturovanej čiastky.““ Zdôraznil, že tovar nikdy nebol žalovanému doručovaný, resp. nedošlo zo strany
žalobcu k jeho dodaniu, teda splneniu si povinnosti zo strany žalobcu tovar dodať, a teda nemohol

byť žalovaným ani odmietnutý. Za týchto okolností žalovaný konštatoval, že nemohol porušiť povinnosť
tovar prevziať, resp. prevzatie odmietnuť a nevznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu.
Žalovaný poukázal na § 544 OBZ (správne malo byť OZ) a zvýraznil, že pokiaľ teda písomná kúpna
zmluva medzi účastníkmi nevznikla, tak nemohla byť ani zmluvná pokuta dojednaná, a teda žalobcovi
nevzniklo právo zmluvnú pokutu od žalovaného vymáhať. Dojednanie o zmluvnej pokute sa nachádza

na objednávkach pod podpisom žalobcu. „Podľa výkladu k § 40 Občianskeho zákonníka SR podaného
od JUDr. Imricha Feketeho, CSc „ Občiansky zákonník výslovne nerieši, kde na listine má (musí byť
podpis umiestnený). Podpisom sa písomný právny úkon završuje . Preto i podpis v zásade kryje len text
listiny, ktorý sa nachádza nad podpisom ,,. Podľa výkladu ustanovenia § 40 Občianskeho zákonníka ČR
„ Podpis musí byť umiestnený pod textom ( odtiaľ jeho názov ) nemôže sa nachádzať nad textom, alebo
vedľa textu iba výnimočne.““ Na tlačive objednávky žalobcu sa dojednanie zmluvnej pokuty nachádza

úplne v spodnej časti pod bodom 3, ktorého text končí „ S týmto ujednaním obidve strany súhlasia
„ Teda podľa horeuvedeného mali účastníci konania pripojiť svoje podpisy pod tento text. Keďže svoje
podpisy pod tento text nepripojili nebola zmluvná pokuta dojednaná zákonom stanovenou písomnou
formou.“ Podľa žalovaného nevzniklo písomné dojednanie zmluvnej pokuty, pričom citoval „Rozsudok
NS SR - R 92/2004“ a Formulár objednávky, v zmysle ktorého „ Pri neprevzatí objednaného tovaru, môže

predávajúciúčtovaťkupujúcemu50%zcelkovejčiastkyobjednávky.Predávajúciakupujúcisavzájomne
dohodli na výške zmluvnej pokuty, ktorú je oprávnený účtovať predávajúci kupujúcemu vo výške 0,5%
za každý deň omeškania, z fakturovanej čiastky.“, z ktorého textu nie je možné podľa žalovaného
jednoznačne určiť spôsob určenia výpočtu zmluvnej pokuty, najmä v spojitosti prvej a druhej vety textu a
z toho, čo je celková čiastka objednávky. Poukázal aj na „Rozsudok NS ČR - 22 Cdo 6/99“ a konštatoval,

že žalobca v tomto spore neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že sa pokúsil žalovanému
tovardodaťnadobierkuažalovanýdodávkuodmietol.„Napojednávanídňa29.7.2011sudcaOkresného
súdu uložil žalobcovi aby predložil všetky doklady , na ktoré sa odvoláva, teda ja dôkaz, že tovar
dodával, avšak žalobca nikdy tento dôkaz nepredložil a nepredložil ho ani na opakované výzvy žalovanej
strany. Aj napriek tejto skutočnosti mal Okresný súd za to, že žalobca tovar žalovanému dodával a

žalovanýhoodmietolprevziať.“Podľažalovanéhožalobcavsporeneuniesoldôkaznébremeno,nakoľko
vkonanínepreukázaldostatočnesvojetvrdenia,nepredložilksvojimtvrdeniamtakédôkazy,zktorýchby
nepochybne bolo preukázané, že došlo k dodaniu tovaru z jeho strany. Okresný súd, podľa žalovaného,
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhol, aby krajský súd
napadnutý rozsudok zrušil a žalobu v plnom rozsahu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov

konania.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, ktorý
konštatoval, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutočný stav veci a na základe takto dostatočne
zisteného stavu veci prijal správne právne závery, ktoré viedli k vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Okresný súd vykonal doplnenie dokazovania, výsluchy ďalších svedkov, dôkazy čítaním listín, z ktorých
jednoznačne vyplýva, že vznikol riadny právny vzťah medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným
ako kupujúcim, tiež bolo preukázané, akým spôsobom vznikol tento zmluvný vzťah, a že žalovaný
porušil povinnosti z neho vyplývajúce. „Žalobce uvádí, že pokud jde o specifikaci závažné objednávky
ze dne 6.9.2010, tak na straně jedna je součet částky 3.073,71 EUR bez DPH, na straně druhé je

součet částky 154,44 EUR bez DPH, celkem tato objednávka představuje částku 3.228,15 EUR bez
DPH. Dále bylo konstatováno, že na základe této objednávky ze dne 6.9.2010 si žalovaný odebral
zboží, které bylo účtováno níže uvedenými fakturami a to fakturou č. 301002511 na částku 278,74 EUR
bez DPH, fakturou č. 301002544 na částku 469,27 EUR bez DPH, fakturou č. 301002494 na částku
715,45 EUR bez DPH, kdy pro výpočet smluvní pokuty bylo vycházeno z rozdílu částky 3.228,15 EUR a

součtu odebraného zboží ze tří faktur, jež činí 1.463,46 EUR bez DPH a pro výpočet smluvní pokuty je
vycházeno z tohoto rozdílu, tj. částka 1.764,69 EUR : 2, tj. částka 882,345 EUR. Součástí objednávky ze
dne6.9.2010bylyvzorníkyvčetněceníků,sekterýmibylžalovanýprokazatelněseznámen,objednávalsi
zboží podlé jednotlivých kódů a jednalo se vždy o dohodu o předmětu a ceně, což potvrdili již vyslechnutí
svědci, kteří byli vyslechnuti cestou dožádaného Okresního soudu v Hodoníně.“ Pokiaľ išlo o ďalšie

objednávky zo dňa 19.9.2010, pri každej závažnej objednávke boli vykonané výpočty zmluvnej pokuty
a boli pripojené „vzorníky“ spolu s cenníkom, s ktorým bol žalovaný preukázateľne oboznámený. Na
preukázanie tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaný vedel, čo objednáva, aký sortiment, množstvo a za akú
cenu, svedčila okrem iného i e-mailová korešpondencia žalovaného voči žalobcovi zo dňa 18.8.2010, vktorej je žalovaný v e-mailovej korešpondencii riadne označený údajom obchodného mena, sídla firmy,
údajom o IČ, DIČ a DPH. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa
§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 3.925,38 Eur s príslušenstvom potvrdil podľa § 219 ods. 1
OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním

v senáte v pomere hlasov 3:0.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný

podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého

rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,

aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 3.925,38 Eur s príslušenstvom.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
11.7.2014 (č.l. 356 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov
dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.1 OSP), odvolací súd dospel k
záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Z obsahu podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaného považuje
krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie
súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť
nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním
súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybeniesúdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval
nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval
nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne

aplikoval.

V súvislosti s odvolaním žalovaného považoval krajský súd za podstatné napriek tomu, že konštatoval
vecnú správnosť rozsudku okresného súdu v napadnutom výroku, na dotvrdenie správnosti záverov
súdu prvého stupňa sa vyjadriť i k niektorým nosným odvolacím dôvodom zo strany žalovaného.

Žalovaný v rámci odvolania citoval § 409, § 411 Obchodného zákonníka, poukázal na zmluvné
dojednanie predmetných kúpnych zmlúv a konkrétne na spôsob dodania tovaru. V odvolaní zdôraznil, že
tovarnikdynebolžalovanémudoručovaný,resp.nedošlozostranyžalobcukjehododaniu,tedasplneniu
povinnosti dodať tovar a tento potom nemohol byť žalovaným odmietnutý. V rovine tejto odvolacej
argumentácie žalovaného, krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného
súdu, ktorý konštatoval, že uvedený objednaný tovar žalovaný odmietol prevziať. Tieto skutočnosti

okrem iného vyplývajú aj z rozsiahlej e-mailovej korešpondencie účastníkov, z výpovede žalobcu, ktorá
korešpondovala s výpoveďou svedkyne p. R.. Zároveň okresný súd konštatoval, že žalovaný mal
snahu dosiahnuť zmenu dohodnutých podmienok odberu tovaru, pokiaľ ide o druh odobratého tovaru a
množstvo formou úhrady. Krajský súd sa v tejto rovine stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, ktorý
ustálil„Pokiaľideokonštatovaniečizostranyžalovanéhodošlokporušeniuzmluvnejpovinnostinaktorú

sa táto konkrétna zmluvná pokuta vzťahovala, v tomto z hľadiska dôkaznej situácie oproti prvotnému
rozhodnutiu súdu prvého stupňa, nedošlo k žiadnej podstatnej zmene okolností. Súd teda konštatuje,
že dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný uvedený objednaný tovar odmietol prevziať. Uvedené
vyplýva jednak z rozsiahlej emailovej korešpondencie, jednak z výpovede žalobcu, ktorá korešponduje
s výpoveďou svedkyne R.. Z vyššie citovanej emailovej korešpondencie tiež vyplýva, že žalovaný mal

snahu dosiahnuť zmenu dohodnutých podmienok odberu tovaru pokiaľ ide o druh odobratého tovaru
a množstvo a formu úhrady. Súd toto vyhodnotil len ako snahu žalovaného vyhnúť sa skutočnému
reálnemu odberu tovaru, ktorý žalovaný záväzne objednal.“ Pokiaľ v odvolaní žalovaný poukázal na to,
že „tovar nikdy nebol žalovanému doručovaný, resp. nedošlo zo strany žalobcu k jeho dodaniu, teda
splnenia si povinnosti zo strany žalobcu tovar dodať a nemohol byť žalovaným ani odmietnutý“, tak práve

v rovine tejto argumentácie žalovaného, vo väzbe na znenie zmluvnej pokuty ako bola účastníkmi platne
dojednaná, považuje krajský súd za podstatné poukázať na samotné znenie ustanovenia o zmluvnej
pokute, v zmysle ktorého „...Pri neprevzatí objednaného tovaru, môže predávajúci účtovať kupujúcemu
50%zcelkovejsumyobjednávky“,ktorézneniejetotožnénavšetkýchobjednávkach,ktorýmiboloriadne
vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa. Z uvedeného je teda podľa krajského súdu nepochybné,

že povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vznikla pri neprevzatí objednaného tovaru. V konaní bola teda
preukázaná existencia záväzných objednávok žalovaného, ktoré bolo možné v konečnom dôsledku
vyhodnotiť ako kúpne zmluvy. Ak okresný súd potom na základe podpisov predmetných objednávok
ustálil dohodu o zmluvnej pokute a splnenie náležitostí tohto inštitútu ako formy majetkovej sankcie, tak
bolo potrebné zvýrazniť, že uvedená povinnosť sa explicitne vzťahovala na neprevzatie objednaného

tovaru. Ak v rámci obrany žalovaného pred súdom prvého stupňa bolo zdôrazňované, že tovar mal
byť doručený na dobierku, v rámci uzavretých kúpnych zmlúv, na základe záväzných objednávok, tak
potom je potrebné poukázať i na ďalšiu skutočnosť z nich vyplývajúcu, teda že dobierka sa viazala
výlučne na formu úhrady podľa uvedenia v ľavej hornej časti každej z objednávok, v ktorej časti je tiež
uvedené ďalej „fakturou a hotově“. Nemožno opomenúť, že existencia problémov s odberom tovaru zo

strany žalovaného tak, ako okresný súd ustálil, vyplývala z rozsiahlej korešpondencie medzi účastníkmi
zo dňa 30.03.2011, pričom krajský súd poukazuje príkladmo na č.l. 74 spisu, ...„jsou problémy s Vaší
strany s odběrem zboží, což mě mrzí“... a zároveň je zrejmá i odpoveď žalovaného zo dňa 30.03.2011
„tovar prevezmem na faktúru a nie na dobierku“ (č.l. 75 spisu), z ktorého je teda zrejmá snaha o
zmenu formy úhrady tak, ako bola dojednaná v predmetných objednávkach. I z korešpondencie z

č.l. 80 spisu vyplývalo, že žalovaný navrhoval zmenu formy úhrady „Tovar zašlite na faktúru, nie na
platbu dobierkou, po prevzatí tovaru a skontrolovaní Vám fa. ihneď uhradím cez banku.“, a tiež z
uvedenia žalovaného z č.l. 80 spisu vyplývalo, že „Tovar zašlite na faktúru, nie na platbu dobierkou“.
Žalovaný teda napriek tomu, že sa v odvolaní domáhal dobierky, sám podľa tohto nepostupoval a
uvedenú časť objednávok nepovažoval za záväznú, keďže sám postupoval iným spôsobom a žiadal

opakovane o dodávku tovaru prostredníctvom faktúry. Tvrdenia žalovaného teda preukazovali tvrdenia
žalobcu, že v konečnom dôsledku sám žalovaný odmietol prevziať objednaný tovar, čo potvrdzovala
i výpoveď svedkyne S. R., ktorá bola poučená podľa § 126 OSP, na výpoveď ktorej sa v celom
rozsahu odvolacím súdom poukazuje, ako i ostatné listinné dôkazy, viedli krajský súd k záveru, žežalobcom bolo žalovanému umožnené odobratie objednaného tovaru, ktorý však žalovaný od žalobcu
neodobral, čím došlo k naplneniu situácie prezumovanej v klauzule o zmluvnej pokute. Krajský súd
vo všeobecnej rovine uvádza, že ak teda okresný súd vychádzal i zo svedeckých výpovedí svedkov,

tak títo boli poučení v súlade s § 126 OSP. Pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka musí súd
vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania
a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali
jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností
a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky

a podobne) a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz
výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností. Neostalo bez povšimnutia, že i z listu žalovaného z dátumu 30.03.2011
vyplýva (č.l. 106 spisu) „....Vašu podmienku, že tovar bude zasielaný výhradne na dobierku nemôžem
akceptovať, nakoľko v dobrých obchodných stykoch platí pravidlo vzájomnej dôvery a taktiež pravidlo

pri prvých odberoch /3x/ v hotovosti resp. dobierkou a potom na faktúru s dobou splatnosti, nás ste o
tejto skutočnosti neinformovali.“ O tom, že tovar mal byť žalovanému dodaný, svedčil napríklad i e-mail
na č.l. 127 spisu zo 07.02.2011, v ktorom vyzýval žalobca žalovaného „prosím napište den a hodinu,
kdy by jste přijeli. Případně bychom Vám mohli do Brna přivést zboží, které u nás máte připraveno k
expedici“. V tomto smere podľa krajského súdu nemožno opomenúť ani listinné dôkazy, ktorými žalobca

preukazoval výzvy vo vzťahu k žalovanému z dátumu do 09.06.2011 (dátum podania žaloby na okresný
súd), z ktorého teda bolo zrejmé, že žalovaného vyzýval na prevzatie predmetného tovaru najneskôr
výzvou zo dňa 04. apríla 2011, č.l. 6 spisu. To, že žalovaný tieto možnosti za daného skutkového stavu k
momentu rozhodnutia odvolacieho súdu nevyužil, a sám vyvíjal snahu o zmenu spôsobu úhrady, „tovar
prevezmem na faktúru a nie na dobierku“ (č.l. 75 spisu), nemohlo vytvoriť dostatočný priestor na to, aby

odmietnutie dispozície žalovaného s objednaným tovarom malo byť vykladané na ťarchu žalobcu.

Podľa odvolacieho súdu je namieste pripomenúť, že právna úprava zmluvnej pokuty v Obchodnom
zákonníku (§ 300 až § 302) je len doplnením právnej úpravy tohto inštitútu obsiahnutej v Občianskom
zákonníku (§ 544 a § 545). Zmluvná pokuta patrí k zabezpečovacím prostriedkom záväzkového práva.

Je to dohodou účastníkov určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší
svojuzmluvnúpovinnosť.Možnojudohodnúťajpreprípadomeškaniasosplatenímpeňažnéhozáväzku,
atotakýmspôsobom,žejejvýškabudetiežzávislánadobe,poktorútrváporušeniezmluvnejpovinnosti,
napr. percentuálnou sadzbou za každý deň alebo za každý mesiac omeškania, teda za vymedzený
čas. V tejto súvislosti krajský súd podporne poukazuje i na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

5Obdo/11/2008, zo dňa 11. decembra 2008, v zmysle ktorého „zmluvná pokuta je jedným z právnych
prostriedkov slúžiacim na zabezpečenie zmluvnej povinnosti. Právna úprava obsiahnutá v ustanovení §
544 a § 545 Občianskeho zákonníka vyžaduje pre platné dojednanie zmluvnej pokuty, okrem písomnej
formy, vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá má byť takto zabezpečená a jednoznačnú dohodu o
výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia.“ Zmluvná pokuta má akcesorickú povahu, pri svojom

vzniku predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúžiť. Inštitút zmluvnej
pokuty plní v určitom zmysle slova funkciu paušalizovanej náhrady škody. Výška zmluvnej pokuty
musí spĺňať kritérium primeranosti, inak by dohoda o nej mohla byť neplatná pre rozpor s dobrými
mravmi, prípadne by neprimerane vysoká zmluvná pokuta v obchodných vzťahoch mohla byť dôvodom
moderačného oprávnenia súdu, teda dôvodom na jej zníženie súdom. Moderačné právo súdu upravuje

§ 301 Obchodného zákonníka. Jeho podstata spočíva v tom, že súd môže znížiť neprimerane vysokú
zmluvnú pokutu so zreteľom na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, pričom hranicou takého
zníženia je výška škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na
ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta.

Pokiaľ žalovaný v rámci podaného odvolania argumentoval, že formulovaná zmluvná pokuta teda jej
„text dostatočne určitý“ nie je, a že z textu nie je možné jednoznačne určiť spôsob určenia výšky zmluvnej
pokuty, tak krajský súd považuje za podstatné zdôrazniť, že sa s touto argumentáciou žalovaného
nemohol stotožniť, dohodnuté znenie zmluvnej pokuty je dostatočne určité, pričom sa poukazuje na
zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP

a tiež sa potom zdôrazňujú konštatovania okresného súdu, že žalovaný na pojednávaní dňa 25.1.2013
(č.l. 236 spisu) sa vyjadril, že ustanovenia na objednávkach o 50% účtovanej ceny, alebo 0,5% za
každý deň omeškania bral ako pokuty za porušenie niečoho. Už z tohto jeho samotného vyjadrenia
bolo podľa okresného súdu zrejmé, že chápal tieto ustanovenia ako sankciu, ako pokutu za porušenieniečoho, teda zmluvnej povinnosti a napriek tejto vedomosti a s týmto uzrozumením, listinu, ktorá
takéto dojednania obsahovala, podpísal bez výhrad. Prijatý záver krajského súdu podporne dotvrdzuje
i uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 10. 2009, sp. zn. 2MObdo/3/2009, v zmysle ktorého „Zmluvná

pokuta je dohodnutá peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní
svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti, vznikla
veriteľovi škoda. Zmluvnou pokutou možno vylúčiť spory o náhradu škody, ktoré by inak mohli vzniknúť.
Pokutu možno dohodnúť tak pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec, ako aj pre prípad
porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Nie je rozhodujúce, ako zmluvné strany označia svoju

dohodu, prípadne, či použijú priamo termín „zmluvná pokuta", ale rozhodujúci je obsah ich dohody.
Dohodou o zmluvnej pokute možno zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, vyplývajúce z akejkoľvek
zmluvy, dokonca aj zo zmluvy inominátnej, pravda, pokiaľ to jej charakter pripúšťa. Dohoda o zmluvnej
pokute, ako zaisťovací prostriedok, je závislá na existencii hlavného záväzku, ktorý je zmluvnou pokutou
zabezpečený.“

K odvolacej námietke žalovaného o nedodržaní písomnej formy dohody o zmluvnej pokute, ktorú
žalovaný odvodzoval od toho, že „Na tlačive objednávky žalobcu sa dojednanie zmluvnej pokuty
nachádza úplne v spodnej časti pod bodom 3, ktorého text končí „ S týmto ujednaním obidve strany
súhlasia „ Teda podľa horeuvedeného mali účastníci konania pripojiť svoje podpisy pod tento text.
Keďže svoje podpisy pod tento text nepripojili nebola zmluvná pokuta dojednaná zákonom stanovenou

písomnou formou“, krajský súd uvádza, že po dôslednom oboznámení sa so záväznými objednávkami
uvedenie podpisu v pravom dolnom rohu tak, ako vyplývalo z predmetných listinných dôkazov, nebolo v
rozpore so závermi, na ktoré poukázal žalovaný v odvolaní a ktoré citoval z odbornej literatúry, potom je
možnékonštatovať,žeuvedenýpodpisbolvorámovanej,ohraničenej,tedauzavretejčastiobjednávoka
bolonepochybné,ževyjadrujesúhlassoskutočnosťamiuvádzanýmivtejtoohraničenejčastipísomného

vyhotovenia. Krajský súd považuje za podstatné zdôrazniť, že písomnosť prejavu spočíva v tom, že
obsah prejavu vôle je zachytený v texte listiny. Písomnosť musí navonok predstavovať jeden uzavretý
celok, aby sa zabránilo manipulácii s jeho jednotlivými časťami. Celistvosť listiny je zachovaná aj
vtedy, ak jednota viacerých listín je spoznateľná z obsahu právneho úkonu a ak spolunáležitosť
jednotlivých listín je nesporná. Celistvosť listiny možno usudzovať z priebežného číslovania strán,

z číslovania ustanovení zmluvy, vzájomných odvolávok, obsahovej súvislosti textu, jednotnej formy
písma alebo z iného označenia, ak je tým vylúčená ďalšia manipulácia s textom. Podpis je pojmovou
náležitosťou písomnej formy prejavu, písomný právny úkon platí až od podpisu konajúcej osoby.
Pokiaľ právny úkon, ktorý musí byť podpísaný, nebol jeho účastníkmi podpísaný, nemôže vyvolať
zamýšľané právne následky. V súvislosti práve s posledným uvedeným, krajský súd poukazuje na

závery okresného súdu, ktorý konštatoval splnenie písomnej formy predmetného právneho úkonu a
tiež splnenie náležitostí podpisu vo väzbe na argumentáciu žalovaného v odvolaní, že podpisy neboli
pripojené pod text zmluvnej pokuty. Po oboznámení sa s uvedenými namietanými skutočnosťami, vo
väzbe na jednotlivé listinné dôkazy s dôrazom na formuláciu a rozsah odvolacej námietky, ktorou bol
odvolací súd viazaný, sa konštatuje, že nebol dôvod na odklon od záverov súdu prvého stupňa. Z

predmetných listinných dôkazov vyplývalo, že uvedené listinné dôkazy boli podpísané tak žalovaným,
ako i samotným žalobcom. Je potrebné zdôrazniť, že uvedená zmluvná pokuta bola dojednaná na
listinách vyhotovených žalobcom, ktorý ich i podpísal, ktorú skutočnosť žalovaný osobitne nenamietal,
nespochybnil,namietallenumiestnenieuvedenýchpodpisov.Zpredmetnýchlistinnýchdôkazovvyplýva,
že v pravom dolnom rohu je podpis žalovaného, v časti za žalobcu je podpis, ktorý žalovaný osobitne

nespochybnil, teda, že uvedené objednávky podpísala osoba oprávnená konať za žalobcu. Je potrebné
akcentovať, že uvedené listinné dôkazy sú ohraničené rámom a podpis za žalobcu je uvedený v
„kolonke“ vybavuje, čiže bolo zrejmé, že osoba konajúca za žalobcu uvedenú predtlač podpísala a
následne ju podpísal i samotný žalovaný, ku ktorej skutočnosti pristupujú následne i ďalšie vyhodnotenia
vyplývajúce z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd cez úpravu v §

219 ods. 2 OSP stotožnil. Je ťažko predstaviteľný za tejto situácie výklad uskutočnený žalovaným, že
predmetnýpísomnýprávnyúkonnemôževyvolaťzamýšľanéprávnenásledkyzdôvodupodpisužalobcu
v ľavom rohu, oproti podpisu žalovaného v pravom rohu za týchto všetkých okolností. Krajský súd
má za to, že samotnými podpismi na predmetnej listine bola splnená funkcia podpisu, bol preukázaný
pôvod, identita samotných dokumentov, úmysel (vôľa) tak žalobcu, ako i žalovaného vo vzťahu k

týmto dokumentom, k čomu pristupuje i výpoveď žalovaného na pojednávaní dňa 25.1.2013 (č.l. 236
spisu), že ustanovenia na objednávkach o 50% účtovanej ceny, alebo 0,5% za každý deň omeškania
bral ako pokuty za porušenie niečoho. Krajský súd k uvedenému záveru dospel i s prihliadnutím na
skutočnosť, že žalovaný v konaní osobitne nespochybňoval podpis osoby konajúcej za žalobcu asamozrejme vo väzbe na odvolacie dôvody žalovaného, ktorými bol krajský súd cez úpravu v § 212
ods. 1 OSP viazaný. Pokiaľ žalovaný spochybnil umiestnenie uvedených podpisov s poukazom na
odbornú literatúru, s ktorou sa krajský súd dôsledne oboznámil, tak je zrejmé, že bola tu naplnená

ďalšia podmienka vzťahujúca sa k písomnostiam, ktorú nebolo možné prehliadnuť v rovine vyhodnotenia
záväznosti predmetných podpisov, a to že listina o písomnom právnom úkone sa podpísala až po
tom, čo bol jej text napísaný. Len primerane a podporne na dotvrdenie správnosti prijatých záverov,
krajský súd poukazuje z eurokonformného prístupu na skutočnosti vyplývajúce z rozhodnutia, s ktorým
sa stotožnil a v zmysle ktorých „žádný právní předpis nestanoví, kde má být na listině, zachycující

písemný projev vůle, umístěn podpis. Princip, že text psaný pod podpisem nereprezentuje relevantní
projev vůle osoby, která se podepsala, se podle soudní praxe i odborné literatury vztahuje bezvýjimečně
pouze k některým úkonům - typicky k závěti. Ohledně jiných soukromých listin nevládnou požadavky
tak rigorózní, neboť je třeba dát přednost vážně míněnému a obsahově nezávadnému projevu vůle před
bezúčelnými formalitami; např. součástí písemně uzavřené smlouvy se stávají i ty listiny, označené v
rámci smluvních ujednání za součást smluvního textu, ačkoli nebyly podepsány. Základním principem

výkladu smluv (právních úkonů) je priorita výkladu, který nezakládá neplatnost smlouvy, před takovým
výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li možné oba výklady; je tak vyjádřen a podporován
princip autonomie smluvních stran a povaha soukromého práva.“ (Rozsudek Nejvyššího soudu České
republiky sp.zn. 26 Cdo 2317/2006, ze dne 27.3.2008).

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam

žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.

februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa

§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn.1Cdo147/2011z25.apríla2012,vzmyslektoréhoodvolacísúd,ktorýsastotožnilsozávermisúdu
prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov
rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Na základe odvolacích dôvodov žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané

podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal
z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného
súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie
podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súdv podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje.
Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie

práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by

ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Vzhľadom k tomu, že prvostupňový súd vyhradil rozhodnutie o trovách konania až po právoplatnosti vo
veci samej podľa § 224 ods. 1, 4 OSP, rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.