Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/414/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214298
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214298.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 11C/48/2012-91
zo dňa 04. 03. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 11C/48/2012-91 zo dňa 04. 03. 2014 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (veta I. výroku
rozsudku). Súčasne vyslovil, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva (veta II. výroku rozsudku).
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali

doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Ružomberok
sp. zn. 17Er/6522/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Z obsahu
spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/6522/2010 vyplýva, že dňa 22.12.2010 bola exekučnému
súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 06931/10 zo dňa 26.08.2010,

právoplatného dňa 20.09.2010 a vykonateľného dňa 23.09.2010. V predmetnej exekučnej veci vydal
Okresný súd Martin uznesenie č.k. 17Er/6522/2010-11 zo dňa 05.01.2011, ktorým žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dôvodom bola skutočnosť, že
exekučný titul je v celom rozsahu nevykonateľný, a preto na jeho podklade nie je možné viesť exekúciu,
a to ani čiastočne. Exekučný titul priznáva nedovolené plnenie, ktoré je súčasne aj v rozpore s dobrými
mravmi, je tu nesúlad exekučného titulu so zákonom, nakoľko rozhodcovský súd len formálne potvrdil
právo oprávneného uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec neskúmal, či sa medzi účastníkmi nejedná

o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musia aplikovať normy spotrebiteľského práva. Z obsahu
zmluvy a postavenia účastníka zmluvy jednoznačne vyplýva, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere.Protitomutouzneseniunavrhovateľnepodalodvolanie,vdôsledkučohonadobudloprávoplatnosťdňa 16.02.2011. Okresný súd teda o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v zákonom stanovenej lehote
v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 3.714,76
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 742,95 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/6522/2010), ktorý nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní v
zákonom stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia

exekučného konania). V súlade s vyššie uvedeným mal súd I. stupňa za to, že je vylúčené, aby došlo
k oneskorenému rozhodnutiu exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci a k prieťahom v súdnom
konaní, a to z toho dôvodu, že exekučný súd v predmetnej veci o žiadosti o udelenie poverenia pre
súdneho exekútora rozhodol v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Okresný súd v prejednávanej veci
nemal preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v exekučnom konaní) ako jeden z

kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, v dôsledku čoho návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
Súčasne prvostupňový súd nevykonal ani ďalšie dokazovanie (napr. znaleckým posudkom znalcom
v odbore 330000 - Právne vzťahy k cudzine, odvetví 330300 - Európske právo), ktorý zodpovie na
otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v nadväznosti

na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Znalecký posudok navrhol navrhovateľ ako
dôkaz so zásadnou povahou a žiadal, aby bol v súdnom konaní po spracovaní vykonaný. Z uvedeného
však okresnému súdu nebolo zrejmé, či takýto znalecký posudok je už vypracovaný, takýto návrh na
doplnenie dokazovania ako neurčitý, nezrozumiteľný zamietol.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní

úspešný, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.) a z obsahu spisu
mu vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov konania
nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho

zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ
navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá

vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci

vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore

a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súduSR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom

vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci
samej je tak predčasné. Navrhovateľ tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k

žalobe, mal okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté

v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou

vôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpretoúvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,

ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto

je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok

okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu

predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní
Okresného súdu Martin v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 17Er/6522/2010, z ktorej si uplatňuje svoj

nárok navrhovateľ návrhom v tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia,
bola dodržaná zákonná lehota na vydanie poverenia, a teda nebol zistený nesprávny
úradný postup, v dôsledku čoho by navrhovateľovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 3.714,76
Eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 742,95 Eur s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona
č. 514/2003 Z. z.. s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..

Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn.
9NcC/388/2013 zo dňa 06.06.2013, že sudkyňa Okresného súdu Martin Mgr. Katarína Janotová je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 11C/48/2012
a ostatní sudcovia Okresného súdu Martin nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Od
vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol všetky dôvody, pre ktoré zákonnú
sudkyňu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu,

preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer

sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha

subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom

funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej

moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej

veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Aleny Káčerikovej z prejednávania a rozhodovania veci.
Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (04. 03. 2014) prvostupňový súd vytýčil

dňa 20. 01. 2014 a navrhovateľovi bolo toto predvolanie doručené, prostredníctvom jeho právneho
zástupcu dňa 04. 02. 2014. Až dňa 27. 02. 2014 bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa
na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a
sudcu“, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vyporiadal zákonom predpísaným spôsobom,
keď konštatoval, že s otázkou nestrannosti súdu a sudcu sa vysporiadal

okresný súd v uznesení zo dňa 10. 01. 2013 a tiež nadriadený Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn.
9NcC/388/2013 zo dňa 06. 06. 2013, a preto vec prejednal v neprítomnosti účastníkov. Správnym je aj
samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.),
ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok

predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti
sporovéhokonania.Ustanovenie§101ods.2(vspojenís§119O.s.p.)umožňujesúduzvážiťdôvodnosť
návrhunaodročeniepojednávaniaanadväznekonaťvdôvodnýchprípadochvneprítomnostiúčastníkovkonania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim
prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku
uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 16. 10. 2013 doručil Okresnému súdu Martin dňa 21. 10. 2013 (označené ako
vyjadrenie k sp. zn. 11C/47/2012 a iné), ktoré okresný súd dňa 30. 12. 2013 zaslal právnemu zástupcovi

navrhovateľa a adresát ho prevzal dňa 03. 01. 2014. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že odporca sa k
návrhu vyjadril, a preto postup súdu v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.

Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez
nariadenia pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa 27. 02. 2014 navrhol
zrušenie nariadeného pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám
okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými
bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je
mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením
listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu

Martin sp. zn. 17Er/6522/2010 - ktorý dôkaz výslovne (č. l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 91 - 102 spisu).

Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je
nepochybné, že okresný súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval.
Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd prípisom zo dňa 30.
01. 2014 označeným ako „Poučenie pre účastníkov konania“ s predvolaním na pojednávanie doručil

navrhovateľovi aj poučenie súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o opaku sa
nezakladá na pravde (č.l. 72 - 73 spisu). Predmetné poučenie prevzal právny zástupca navrhovateľa
dňa 04.02.2014.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd návrh

navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny

úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním
dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav
popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie

dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré

mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.