Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 25, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/35/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213220973
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2213220973.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:JUDr.DašaKontríkováačlenieksenátu:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti žalovanému: H. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom J. P. XXX/XX, B. F. - K., o zaplatenie 3.114,43 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 9C/291/2013-50 zo dňa 23. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania s poukazom na § 100, § 101, § 103, § 517 a § 544 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ)
a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa
sa žalobou zo 06.10.2013 domáhala zaplatenia 3.114,43 eura s príslušenstvom. Tvrdila, že žalovaný
porušil zmluvné dohodnuté podmienky zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100029444 zo 17.05.2007,
pričom sa s plnením dostal do omeškania. Zároveň si uplatnila aj trovy konania. Z pripojeného výpisu
z obchodného registra žalobkyne vyplynulo, že žalobkyňa mala okrem iného v predmete činnosti aj

poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Z pripojenej žiadosti o
poskytnutie revolvingového úveru vyplynulo, že žalobkyňa v nej bola uvedená ako veriteľ, ako dlžník
bol uvedený žalovaný. Poskytnutá čiastka úveru bola 1.500 eur, predpokladaná RPMN za úver 70,01
%. Poskytnutá čiastka revolvingu bola 790,84 eura, predpokladaná RPMN úveru 63,32 %, mesačná
splátka 76,21 eura. Zmluva bola žalovaným ako dlžníkom podpísaná 03.05.2010, žalobkyňa ako
veriteľ a dodávateľ ju podpísala 05.05.2010. V oznámení veriteľa o schválení úveru z 05.05.2010 bolo
uvedené, že výška schváleného úveru bola 1.500 eur. V splátkovom kalendári je dátum poslednej

splátky 07.10.2013. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že žalovaný uhradil akontáciu, no inú splátku úveru
neuhradil. Žalobkyňa preto listom z 06.03.2011 vyhlásila okamžitú splatnosť celého úveru. Z obsahu
žaloby vyplynulo, že okamžitá splatnosť bola vyhlásená z dôvodu, že žalovaný bol v omeškaní s úhradou
splátky č. 4 o viac ako 3 mesiace. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že premlčacia lehota začala
plynúť odo dňa zročnosti nesplatením splátky, pre neuhradenie ktorej sa stal splatným celý dlh, teda
dňa 20.09.2010. Žaloba bola podaná a doručená súdu 17.10.2013, t.j. po uplynutí zákonnej 3-ročnej
premlčacej lehote a preto ju súd zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). Žalovaný mal v konaní úspech, ale žiadne trovy mu
nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal.Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne.
Namietla, že súd nebol oprávnený prihliadnuť na premlčanie ex offo, a tiež, že súd samotnú otázku
premlčania posúdil nesprávne. Konanie vo veci začalo podaním žaloby 17.10.2013, pričom žalovaný

nevzniesol námietku premlčania. Súd nebol oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, pretože ide
o postup založený na retroaktívnej aplikácii § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Predmetné ustanovenie bolo do zákona č. 250/2007 Z. z. doplnené novelou č. 102/2004 z. z. s
účinnosťou od 01.05.2014. V zmysle prechodného ustanovenia § 29b zákona č. 250/2007 Z. z.
ustanoveniami § 5a ods. 1 písm. b) a ods. 2 až 4 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.

májom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. májom 2014 sa
však posudzujú podľa predpisov účinných do 30. apríla 2014. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca
upravil otázku spätnej účinnosti v podobe tzv. nepravej retroaktivity novej úpravy len na niektoré
ustanovenia, pričom ustanovenie § 5b medzi ne zaradené nebolo. Súd tak porušil zákaz spätnej
pôsobnosti právnych noriem a v konaní, ktoré bolo začaté pred 01.05.2014 použil také ustanovenie,
ktoréneboloprávnenýaplikovať.Aplikácia§5bzákonač.250/2007Z.z.súdompredstavujeretroaktívnu

zmenu hmotnoprávneho postavenia účastníkov zmluvného vzťahu, ktorý existoval v deň podania žaloby.
Toto postavenie bolo vymedzené tak, že na jednej strane je subjektívne právo dlžníka nebyť viazaný
rozhodnutím na plnenie premlčaného práva, ak sa premlčania dovolá, no na druhej strane veriteľ mal
subjektívne právo na to, aby mu bolo priznané aj premlčané právo, ak sa dlžník premlčania nedovolá.
Uvedenésubjektívnepozícievšaksúdzmenilspätnetak,žezbavilveriteľaprávanapriznanienároku,ak

sadlžníkpremlčanianedovolá.§5bcit.zákonajelenmodifikáciouvšeobecnýchustanoveníopremlčaní,
pričom premlčanie je hmotnoprávny inštitút. Rozhodnutie súdu podľa právnej úpravy, ktorá bola
zavedená a účinná 01.05.2014 v konaní, ktoré začalo 17.10.2013, je preto retroaktívne a nezákonné.
Žalobkyňa napadla postup súdu prvého stupňa aj z hľadiska porušenia princípu legitímneho očakávania
a predvídateľnosti. V čase podania žaloby totiž žiadne ustanovenie o tom, že súd na premlčanie

prihliadne aj bez námietky dlžníka neplatilo, a teda žalobkyňa ho nemala ako predvídať. Žalobkyňa
ďalej namietla nepreskúmateľnosť záveru, že pri posudzovaní premlčania sa malo postupovať podľa
občianskoprávnej úpravy. Zmluva o úvere (a teda aj zmluva o revolvingovom úvere č. 8100029444 v
prejednávanej veci) je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že úprava Obchodného zákonníka sa
použije vždy, ibaže je niektorá otázka v ňom neupravená, alebo osobitný predpis obsahuje samostatnú

úpravu na ochranu spotrebiteľa výhodnejšie. Obchodný zákonník však upravuje premlčanie komplexne,
pričom úprava premlčania v OZ nie je právnou úpravou určenou na ochranu spotrebiteľa, preto sa
malo postupovať podľa obchodnoprávnej regulácie, čo však konajúci súd nespravil. V tejto súvislosti
poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 3337/2010, ktorý dospel k záveru, že
právna úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa, pretože pôsobí voči

obom stranám rovnako. Žalobkyňa napokon namietla, že súd tiež nesprávne určil začiatok plynutia
premlčacej doby. Splatnosť celého dlhu pre nezaplatenie čo i len jednej splátky sa totiž neriadi len § 565
OZ, ale aj § 53 ods. 8 OZ, podľa ktorého v prípade omeškania s úhradou splátky je možné uplatniť právo
podľa § 565 OZ na celý úver len vtedy, ak toto omeškanie trvá aspoň tri mesiace. Z toho vyplýva,
že až uplynutím 3 mesačnej doby po splatnosti omeškanej splátky môže vzniknúť povinnosť uhradiť

celý dlh naraz a teda až vtedy môže začať plynúť aj premlčacia doba. Premlčacia doba začne plynúť
prvý deň po tom, ako sa právo mohlo po prvý raz vykonať. Právo sa podľa § 565 OZ nemohlo vykonať
v deň nasledujúci po splatnosti splátky č. 4, ale až tri mesiace po jej splatnosti. Žalovaný záväzok sa
teda nemohol stať splatným 20.09.2010 (deň nasledujúci po splatnosti splátky č. 4), ale najskôr až v
decembri 2010. Ak by sa aj vychádzalo z uvedeného posudzovania, tak potom nárok uplatnený žalobou

17.10.2013rozhodnebyťpremlčanýmnemohol.Nazákladeuvedenéhožalobkyňanavrhla,abyodvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod
(§ 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§

156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten
istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.V prejednávanej veci nie je sporná skutočnosť, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, pretože žalobkyňa
si uplatňuje svoje nároky zo zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru z 05.05.2010, ktorú uzatvorila so
žalovaným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Podstatou odvolacích námietok žalobkyne je, že súd

prvého stupňa nemal aplikovať § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý oprávňuje
súdy aj bez návrhu skúmať otázku premlčania uplatneného nároku. Žalobkyňa ďalej namieta začiatok
plynutia premlčacej lehoty a dĺžku premlčacej doby. Odvolací súd k týmto námietkam žalobkyne uvádza
nasledovné.

Na základe zákona č. 102/2014 Z. z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov a bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku

XIV. zákona č. 102/2014 Z. z. predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 01.05.2014. V § 29b
zák. č. 102/2014 Z. z. boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však
k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona.

Právna teória i prax pozná rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu

platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spája práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity nový zákon síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších

zákonov založené. Nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon právne kvalifikuje
minulé skutočnosti alebo, že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od
účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou

právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej
normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou
právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita).

Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej

retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ súd rozhoduje o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy

ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č.
205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. účinnou od 01.05.2014), je
oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade
platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli
aj podľa predchádzajúcej právnej normy.

Vprejednávanejvecisícežalovanýnenamietalpremlčanieuplatnenéhonárokužalobkyňou,alevzmysle
citovaného ustanovenia je potrebné aj bez návrhu, t. j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného
nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa. Na základe
princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) súd nebol povinný

prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 OZ, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku
dlžníka.

Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci je otázku dĺžky premlčacej lehoty potrebné posúdiť
podľa ustanovení OZ.

Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v § 387 a nasl.
Obchodného zákonníka a v § 100 a nasl. OZ. Právna úprava premlčania obsiahnutá v OZ je prespotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ nemôže vzdať. Napriek tomu, že v
danomprípadeideozmluvu upravenúv§497až§507Obchodnéhozákonníka,sprihliadnutímnato,že
ide o zmluvu spadajúcu pod režim zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu

posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení OZ, a to i v otázke dĺžky premlčacej lehoty. V
tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho
obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú
širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti prednosť OZ, keďže aplikácia Obchodného zákonníka
prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v

prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej
aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii OZ. Normy obchodného práva sú
totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z
povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v OZ a predpisoch vydaných na jeho
vykonanie. Uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné
plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 OZ. V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie
preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú
pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie.

Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákonavneprospechspotrebiteľa.Pretoaniuzavretieabsolútneho
obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od
občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej

úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

Odvolací súd preto uzavrel, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že
v otázke premlčania je vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy potrebné aplikovať ustanovenia

OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov
(porovnaj napr. uznesenie NS SR z 25.01.2011, sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v
Trenčíne z 23.11.2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 11.06.2013, sp. zn.
6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), a s uvedeným
riešením sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19.06.

2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením OZ na prospech spotrebiteľa na úver ako
absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

Novela OZ vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52 ods.
2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z výkladu zákonodarcu
vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna
úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 01.04.2015,
predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj

doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s
uznesením Najvyššieho súdu SR z 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012, súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa, napr. občianskoprávna v
zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vychádzal zo skutočnosti, že premlčacia doba začala plynúť
odo dňa splatnosti splátky, pre neuhradenie ktorej sa stal splatným celý dlh, teda 20.09.2010. Pretože
žaloba bola podaná 17.10.2013, súd považoval nárok za premlčaný.

Podľa § 53 ods. 8 OZ v znení účinnom k 06.03.2011 (dátum oznámenia o splatnosti celého dlhu,
č.l.3, predloženého žalobkyňou), ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v
splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškaniaso zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva.

Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a

plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 103 OZ ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých
splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565),
začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Z citovaných ustanovení OZ vyplýva, že plnenie dlhu možno dohodnúť aj v splátkach. Ak sa tak stane,
veriteľ môže od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou (zročnou)
podľa dohody účastníkov, alebo na základe rozhodnutia súdu či uznania práva. Každá zo splátok
predstavuje samostatné plnenie, preto pre každú z nich trojročná premlčacia doba podľa § 103 plynie
samostatne. Zákon v § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli (prípadne aby tak rozhodnutím

určil súd), že ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh (tzv. strata výhody splátok).
Veriteľ v takom prípade môže žiadať o zaplatenie celého dlhu. Trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o
celý zostávajúci dlh, začína plynúť odo dňa splatnosti nesplnenej splátky. To však platí len v prípade,
keď veriteľ využil svoje právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorých zo splátok
najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Ak sa tak nestalo a veriteľ stratil právo žiadať od

dlžníkazaplatenieceléhodlhu,premlčaciadobaceléhodlhuprestaneplynúťaopäťplynielenpremlčacia
doba pre jednotlivé splátky, a to do ich splatnosti. Premlčacia doba pre celú pohľadávku však začne
plynúť znova, ak dlžník nesplní v určenom termíne ani ďalšiu splátku. V cit. § 53 ods. 8 OZ sa upresňujú
podmienky splácania záväzkov zo spotrebiteľských zmlúv v splátkach. Podľa tejto úpravy dodávateľ
môže uplatniť právo vyplývajúce z § 565 OZ, t.j. žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie

niektorej splátky (ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené) najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky. Toto právo však môže uplatniť iba za podmienky, že naň upozornil
spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní.

Z uvedeného vyplýva, že § 53 ods. 8 OZ v citovanom znení upravoval tzv. stratu výhody splátok

v spotrebiteľských veciach oproti ostatným (nespotrebiteľským) veciam osobitne tak, že toto právo
(zaplatenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej splátky) môže veriteľ, ktorý je dodávateľom, uplatniť až
po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (teda, na rozdiel od všeobecnej právnej
úpravy, nie okamžite po omeškaní so zaplatením splátky) a keď (na rozdiel od všeobecnej právnej
úpravy) súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

Je teda zrejmé, že citované ustanovenie § 53 ods. 8 OZ stanovuje okamih a podmienky uplatnenia práva
na zaplatenie celého dlhu pre nesplnenie splátky v spotrebiteľských veciach, ale nemení osobitným
spôsobom upravený začiatok plynutia premlčacej doby, ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stal
zročným celý dlh. Ak potom začiatok plynutia premlčacej doby pri plnení dohodnutom v splátkach, ako

aj v prípade, ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh podľa § 565 OZ, upravuje
osobitne § 103 OZ tak, že premlčacia doba začne plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, nemožno
použiť všeobecnú právnu úpravu začiatku plynutia premlčacej doby podľa § 101 OZ, v zmysle ktorej
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Ustanovenie § 103 OZ neobsahuje výnimku, podľa ktorej by v prípade spotrebiteľských zmlúv veriteľ
uplatňujúci si svoje právo podľa § 565 OZ mohol tak urobiť najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky (a v súvislosti s uvedeným by začala aj premlčacia doba plynúť až tri
mesiace od omeškania so zaplatením splátky). Naopak, § 103 OZ stanovuje, že ak sa pre nesplnenie
niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej

splátky (teda nie od splatnosti celého dlhu). Odvolací súd len dodáva, že opačný výklad (prezentovaný
žalobkyňou), by okrem toho, že nemá oporu v texte príslušných zákonných ustanovení, bol v rozpore
s princípom ochrany spotrebiteľa, pretože by dodávateľovi poskytoval dlhšiu ako 3 - ročnú premlčaciu
dobunauplatnenieprávzospotrebiteľskejzmluvy(akboloplneniedohodnutévsplátkachpodstratouichvýhody). Námietky žalobkyne o nesprávnom určení začatia plynutia premlčacej doby, preto vyhodnotil
odvolací súd ako neopodstatnené.

Na výzvu súdu sama žalobkyňa podaním doručeným súdu 23.12.2013 (č.l. 21) oznámila, že žalovaný
bol v omeškaní s úhradou splátky č. 4 o viac ako 3 mesiace a žalobkyňa si uplatnila právo veriteľa
na okamžitú splatnosť úveru. Žalobkyňa v odvolaní nenamietala, že splatnosť splátky č. 4 nastala
20.09.2010 a žaloba bola v prejednávanej veci podaná 17.10.2013. Z uvedeného možno vyvodiť záver,
že všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula už pred podaním žaloby, preto sa odvolací súd

stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný nárok bol premlčaný a žalobu bolo potrebné
zamietnuť.

Na základe uvedeného odvolací súd vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil
a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.