Rozsudok ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/582/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613203250
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4613203250.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci
navrhovateľa: CD Consulting, s. r. o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká
republika, IČO: 264 29 705, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava proti
odporkyni: B. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom M., F. XXX/XX, o zaplatenie zmenkovej sumy 1.142,87 eura
s príslušenstvom a zmenkovej odmeny 3,81 eura, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Topoľčany zo dňa 20. marca 2015 č. k. 4C/327/2013-100 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa späťvzatie návrhu v časti zaplatenia zmenkového úroku vo výške 0,19%

denne zo sumy 1.142,87 eura od 29. 08. 2010 do zaplatenia, rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 20.
marca 2015 č. k. 4C/327/2013-100 v tejto časti zrušuje a konanie zastavuje.

Vo zvyšnej zamietajúcej časti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13/EHS, § 3 ods. 1,

§ 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 4 písm. k), l) Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b), § 3 ods. 1, 2, §
4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zák. č. 71/1986Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, § 265 Obchodného
zákonníka, čl. I § 77 ods. 1, 2, § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1, 2, 3, § 48 ods. 1 bod
2 zák. č. 191/1950 Zb. a uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD)
je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa
nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah, a teda, či sa na konkrétny právny vzťah použijú

právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Aj v tomto konaní
bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu na to, že
sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že súd mal
postupovať podľa procesných pravidiel nariadenia č. 861/2007, súd uviedol, že toto nariadenie v čl. 9
ods. 1 ustanovuje, že súd určí spôsob a rozsah vykonávania dôkazov potrebných na rozhodnutie podľa
pravidiel, ktoré sa vzťahujú na prípustnosť dôkazov. Keďže nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti
dôkazov neobsahuje, v súlade s ustanovením čl. 19 nariadenia je potrebné riadiť sa procesným právom

Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o prejednaciu zásadu podľa § 120 ods. 1 OSP, na ktorú odkazoval
navrhovateľ, súd zdôraznil, že povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či nejde o spotrebiteľský vzťah.
Žiadne ustanovenie nariadenia č. 861/2007 nevylučuje takéto skúmanie spotrebiteľského charakteru
právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, a to aj v prípade, ak je odporca prípadne nečinný anedoručí súdu odpoveď na žalobný návrh. Pre taký prípad čl. 7 ods. 3 nariadenia ustanovuje len toľko,
že súd má aj napriek nečinnosti odporcu konať a vydať rozsudok; to však neznamená, že vydaniu
rozsudku nesmie predchádzať ex offo preskúmanie, či nejde o spotrebiteľský vzťah. Cieľom nariadenia

č. 861/2007 je zjednodušiť a zrýchliť cezhraničné konania s nízkou hodnotou sporu a na ne nadväzujúce
vykonávacie konania, ale v žiadnom prípade nie vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu
spotrebiteľa, keďže vysoká úroveň ochrany spotrebiteľov je jedným zo základných princípov Európskej
únie a je ustanovená aj v primárnom práve. Súd preto dospel k záveru, že aj v
európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné zachovať vysokú úroveň ochrany

spotrebiteľa, a to aj prostredníctvom vykonávania dôkazov ex offo na zistenie, či predmet konania
nesúvisí so spotrebiteľskými vzťahmi, ak to vnútroštátny procesný predpis umožňuje. Aj pri nečinnosti
spotrebiteľa musí súd dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak
práva a povinnosti oboch strán (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. 03.
2012). Práve pri spotrebiteľských vzťahoch je potrebné aplikovať ustanovenie tretej vety § 120 ods. 1
OSP, teda výnimku z prejednacej zásady. Keďže ide o cezhraničný spor, bolo potrebné určiť rozhodné

právo, ktorým sa daný spor má riešiť. Súd dospel k záveru, že bez ohľadu na to, či bude toto konanie
považovať za spor súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou - v takom prípade je potrebné aplikovať čl. 6
ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné
záväzky - alebo výlučne za spor zo zmenky - a vtedy určí rozhodné právo podľa § 10 ods. 1 a ods. 3
zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov

(keďže nebolo preukázané ani tvrdené, že by si navrhovateľ a odporca zvolili rozhodné právo) - daný
právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v
Slovenskej republike, platobné miesto bolo v Slovenskej republike a aj sídlo pôvodného remitenta bolo
v Slovenskej republike. Až indosamentom sa dostal do tohto právneho vzťahu cudzí prvok, čo však
nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo, ktorým bolo od začiatku právo Slovenskej republiky. Podľa

čl. 5 ods. 1 nariadenia č. 861/2007 je konanie písomné, pričom navrhovateľ ani odporca netrvali na
nariadení ústneho pojednávania, avšak súd pojednávanie v právnej veci nariadil, nakoľko to považoval
za potrebné pre vykonanie dokazovania - oboznámením so spisom sp. zn. 5Er/949/2012, zmluvou o
úvere č. 402400157 uzavretou medzi predchodcom navrhovateľa spoločnosťou Pohotovosť, s. r. o.
Bratislava a odporkyňou vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zistenie, či predmet

konania súvisí so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa účastníci konania mohli vyjadriť ku všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali. Vzhľadom na ustanovenia článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ako aj vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov
o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na
zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere súd dospel k jednoznačnému

záveru, že zmenka predložená navrhovateľom bola vystavená odporkyňou ako zabezpečovacia zmenka
k zmluve o úvere, pričom bola vystavená v súlade s článkom 14 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru ako blankozmenka.

Predmetom tohto konania je teda nárok navrhovateľa vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej

odporkyňou pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o. zo zmluvy o úvere. V prvom rade súd považoval za potrebné posúdiť, či zmluva, na základe
ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou, je platná, a teda, či vôbec vzniklo právo na vyplnenie
blankozmenky. Uvedená Zmluva o úvere č. 402400157 je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky
spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere

vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd k záveru, že zmluva je koncipovaná
tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch a zároveň sú celá zmluva a
všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti
dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v

takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom
spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. ako
veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky
podľa článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená

bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto
vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Právo zo zmenky, ktoré si uplatnil navrhovateľ
v tomto konaní na tunajšom súde, bolo už uplatnené jeho predchodcom na rozhodcovskom súde, ktorý
návrhu v celom rozsahu vyhovel. Rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom nadobudolprávoplatnosť a vykonateľnosť a stal sa tak exekučným titulom, pričom na jeho základe bol podaný
návrh na vykonanie exekúcie proti odporkyni na vymoženie priznanej sumy a jej príslušenstva, avšak
exekučnýsúdžiadosťnavydaniepovereniazamietolanásledneexekučnékonanieprávoplatnezastavil,

pričom vo svojom rozhodnutí jednoznačne konštatoval rozpor konania oprávneného s platnými právnymi
predpismi a zaoberal sa platnosťou zmenky, ako aj označením odporkyne ako podnikateľa v úverovej
zmluve. Zabezpečením nárokov zo spotrebiteľského úveru zmenkou alebo šekom sa zaoberá ust. §
4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z., ktoré pripúšťa takéto zabezpečenie len za splnenia stanovených
podmienok s tým, že zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky

nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva a to vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Navrhovateľ sa striktne pridržiava práv, ktoré sú vo všeobecnosti priznávané
majiteľovi zmenky po jej indosácii a za irelevantné považuje v predmetnej veci právo spotrebiteľa
podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
podľa ktorého sa členské štáty majú postarať o to, aby bol spotrebiteľ zbavený účinkov neprijateľných
zmluvných podmienok a vo svetle uznesenia súdneho dvora C-76/10 (POHOTOVOSŤ proti Korčkovská)

aj plnenia úrokov a poplatkov pri neuvedení ročnej percentuálnej miere nákladov. Článok 6 smernice je
treba považovať za ustanovenie rovné kogentným ustanoveniam vnútroštátneho práva a poskytovanie
ochrany je treba naplniť v rovine pravidiel verejného poriadku, teda vždy a za každých
okolností. Zmenkové práva navrhovateľa môžu byť v rozpore so spotrebiteľskými právami odporcu,
keďže spotrebiteľské právo vnáša osobitosti do tradičného súkromného práva a táto skutočnosť aj

predurčuje jeho prednosť a zákaz jeho zneužitia (nález Ústavného súdu ČR vo veci IV.ÚS 457/10,
podľa ktorého je zákaz zneužitia práva silnejší než dovolenie dané právom, a teda výkonu práva, ktorý
je jeho zneužitím nemôžu súdy poskytnúť ochranu, lebo by to bolo v rozpore nielen s
§ 3 OZ, ale predovšetkým čl. 36 Listín). Súd preto nevidel dôvod na presadzovanie iného právneho
názoru a je si vedomý prísnej formálnosti zmenkového práva, no nie je možné akceptovať právnu prax, v

dôsledku ktorej dochádza k využitiu, resp. zneužitiu zmenkových inštitútov v neprospech jednej zmluvnej
strany. Samotná formálnosť zmenkového práva nemôže byť argumentačnou základňou, z ktorej by súdy
mali pri posudzovaní obdobných prípadov vychádzať. Je to práve zmenkové právo, ktorého základné
princípy či inštitúty sú zneužívané. Bez existencie legislatívnych mechanizmov umožňujúcich zabrániť
vyššie naznačeným postupom, je dôležité, aby sa v aplikačnej praxi hľadali také východiská, ktoré by

zneužívaniu práv zabránili. V konečnom dôsledku je neprehliadnuteľný aj historický výklad zákonodarcu,
ktorý postupne od obmedzenia zmeniek v spotrebiteľských úveroch (§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.
z.) uzákonil ich úplný zákaz (§ 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z.). Indosácia zmenky je tiež v
zjavnom rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého si spotrebiteľ ani inak nesmie zhoršiť
svoje postavenie. Z dôvodu blízkosti princípov zmenkového práva je pre rozhodovaciu činnosť súdov

inšpiratívne prelomenie prísnej formálnosti zmenkového práva nemeckou judikatúrou (rozsudok BGH,
25.2.1965 - II. ZHR 191/62 Hamm).

V prejednávanej veci je jednoznačné, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah založený zmluvou
o úvere č. 402400157 zo dňa 16. 11. 2009, pričom v ten istý deň odporkyňa vystavila veriteľovi zmenku

v zmysle článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, avšak podľa názoru súdu uvedená
zmenka je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore so zákonom a spôsob, akým sa pôvodný veriteľ
a následne navrhovateľ domáha svojich práv na základe takto vystavenej zmenky považuje súd za
obchádzanie zákona, čo znamená, že právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákonného
ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O

nedovolenosť, a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež v prípade, keď sa tento prieči
dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie
sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako
nenapadnuteľný. Konanie "in fraudem legis" predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale
tak,abyzámernedosiaholvýsledokprávnounormounepredvídanýanežiaduci(rozsudokNSSRvoveci

4Obo 161/2007). Ustanovenie článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru v zmluve o úvere
zo dňa 16. 11. 2009 je jednoznačne v rozpore s § 3 OZ, ako aj s ustanoveniami Občianskeho zákonníka
na ochranu spotrebiteľa (§ 53 a § 54) a spôsobuje značnú nerovnováhu medzi účastníkmi tohto
záväzkového vzťahu, a preto zmenku, ktorá bola vystavená na základe tohto zmluvného dojednania, je
potrebné považovať za neplatnú, keďže samotná dohoda o vyplnení zmenky je neplatná, vzhľadom na

vyššie uvedené. Na základe neplatnej zmenky potom nie je možné navrhovateľovi priznať pohľadávku,
ktorú si uplatnil v tomto súdnom konaní a z toho dôvodu súd jeho návrh v celom rozsahu zamietol. O
náhrade trov konania rozhodol súd podľa 142 ods.1 OSP tak, že odporkyni, ktorá mala vo veci plnýúspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože v súvislosti s týmto konaním jej žiadne trovy nevznikli
a odporkyňa náhradu trov konania ani nepožadovala.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo
predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia vyplýva zo

skutočnosti, že odporkyňa uplatnený nárok nepoprela, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol,
ale najmä vyplýva z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou NS SR. Súd v
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s úverovou zmluvou,
exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Navrhovateľ však takéto dokazovanie nenavrhol.
Podľa § 120 OSP dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená,
že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci

navrhli. Navrhovateľ predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto
spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Sb. dokázal svoje
právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme obsahu zmenky zo strany odporkyne
neboli námietky, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov
nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci preto súd mohol a mal rozhodnúť o práve na

úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. V danom konaní súd svoj postup
vôbec nezdôvodnil. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu
zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo navrhovateľa.
Odporkyňa mohla v zmysle čl. 5 ods. 3 a ods. 6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však
tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej

zásady konštruovanej nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu odporkyne a bez legitímneho
podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter odporkyne
ako spotrebiteľa. Odporkyňa sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolávala, uplatnenú pohľadávku
nerozporovala, svojím konaním ju prakticky uznala. Súd iniciatívne rozširoval okruh dotazovaných
skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie

pohľadávky. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej
pohľadávky, teda neobjektívne podporil odporkyňu v tomto konaní. Takéto správanie súdu je neprijateľné
a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces. Súd navyše pri vydávaní
rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že odporkyňa
so spoločnosťou Pohotovosť, s. r. o. uzatvorila zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom

tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou, a že odporkyňa uzatvorila zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
Tieto nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto nesporné
fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Takéto skutočnosti nemožno považovať za
nesporné. Odporkyňa, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje
spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak súd svoje rozhodnutie

založil na týchto nesporných skutočnostiach, toto rozhodnutie je postihnuté vadou, ktorá má za
následok jeho nesprávnosť. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych
právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov práva Európskej
únie. Navrhovateľ je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie

je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd
sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a
ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne zmenka, a nie iný záväzkový právny vzťah.
Súd však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Odporkyňa vo
všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú

z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť odporkyňa,
tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Z uvedeného vyplýva, že je síce
prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka
musí byť vznesená zo strany odporkyne a predovšetkým odporkyňa v tejto situácii nesie dôkazné

bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu aj iniciatívu na seba prevzal súd
a suploval aktivitu odporkyne. V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd
porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, súd porušil ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolomožné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez
návrhu. Súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j. neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu
však vychádzal len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani nikto z účastníkov

nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi
odporkyňou a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše, navrhovateľovi nie je známy obsah
údajného zmluvného záväzku. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22. 08.
2002sp.zn.25Cdo1839/2000.Vzhľadomnaúplnúsamostatnosť,oddelenosť,nezávislosťzmenkového
záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona spotrebných úveroch a že

tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti,
a teda ide o platnú zmenku. Uplatnený nárok navrhovateľa je tak v celom rozsahu dôvodný. Uviedol,
že nikto v konaní netvrdil, že odporkyni bol poskytnutý spotrebiteľský úver, teda nie úver v súvislosti
s jej podnikateľskou činnosťou a nikto túto skutočnosť v konaní ani nepreukázal. Napriek tomu z tejto
skutočnosti súd pri rozhodovaní vychádzal. Napadnuté rozhodnutie súdu je prekvapivé, čo predstavuje
odňatiemožnostikonaťpredsúdom.Navrhovateľnazáveruviedol,žesamotnýZákonospotrebiteľských

úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťa, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru
bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v
čase vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Z uvedeného
vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň je blanko zmenky s úpravou
vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované

dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie
zo strany veriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná
a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože
právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. V ďalšom poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm 10/2013 zo dňa 21. 11. 2013 a uznesenie Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. 4CoZm/3/2014 zo dňa 13. 6. 2014 a navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu 1. stupňa zmenil tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a
prizná navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 51,45 eura bez DPH.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP
a vzhľadom k čiastočnému späťvzatiu návrhu navrhovateľom a súhlasu odporkyne s čiastočným
späťvzatím návrhu pripustil späťvzatie návrhu v časti zaplatenia zmenkového úroku vo výške 0,19%
denne zo sumy 1.142,87 eura od 29. 08. 2010 do zaplatenia, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti
zrušil a konanie zastavil a vo zvyšnej časti dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné,

preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vo zvyšnej napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správne potvrdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporkyne zaplatenia sumy 1.142,87 eura, zmenkového
úroku vo výške 0,25% denne zo sumy zo sumy 1.142,87 eura od 29. 08. 2010 do zaplatenia, 6%

ročného úroku zo zmenkovej sumy 1.142,87 eura od 26. 10. 2010 do zaplatenia, zmenkovej odmeny
vo výške 1/3% zmenkovej sumy, a teda 3,81 eura a náhrady trov konania.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku podal
navrhovateľ odvolanie. V priebehu odvolacieho konania zobral navrhovateľ návrh v čiastočne späť, a to v

časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne z časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25%
denne, čím si navrhovateľ uplatňuje zmenkový úrok už len vo výške 0,06% denne. Na výzvu odvolacieho
súdu odporkyňa uviedla, že s čiastočným späťvzatím návrhu navrhovateľom v tejto časti súhlasí.

Podľa § 208 OSP ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho

rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Pretože navrhovateľ po rozhodnutí súdu prvého stupňa do času, kým rozhodnutie nenadobudlo

právoplatnosť, písomným podaním zo dňa 21. 12. 2015 (č. l. 140 spisu) vzal svoj návrh v časti
zmenkového úroku vo výške 0,19% denne späť a žiadal zastaviť konanie a odporkyňa so späťvzatím
návrhu v zmysle ustanovenia § 208 OSP súhlasila, odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené všetky
podmienky stanovené v § 208 OSP. Pre uvedené dôvody odvolací súd pripustil späťvzatie návrhu včasti zaplatenia zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo sumy 1.142,87 eura od 29.
08. 2010 do zaplatenia, rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 20. marca 2015 č. k. 4C/327/2013-100
v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených navrhovateľom v odvolaní dospel
k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom
v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné
skutočnosti a to i tie, ktoré navrhovateľ uvádzal v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti
záverov súdu prvého stupňa a k námietkam uvedeným v odvolaní navrhovateľa odvolací súd uvádza,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa je dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, preto námietka
navrhovateľa ohľadne nedostatočného odôvodnenia je nedôvodná.

Navrhovateľ sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a jeho
námietky boli prejavom snahy o nepripustenie akéhokoľvek súdneho prieskumu okolností vzniku
zmenky a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa s argumentáciou navrhovateľa,
spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov nestotožnil. Predmetom konania je nárok

vyplývajúci zo zmenky indosovanej na navrhovateľa sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo
vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo
veciachsnízkouhodnotousporuupravenéhonariadením.Článok4nariadeniaupravujezjednodušenýa
v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia
prístupu k spravodlivosti. Odvolací súd však dospel k záveru, že cieľom nariadenia nie je obmedziť

súdy pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie
technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a
najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku 4 nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na
základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné prostriedky než príslušné tlačivá a nemal by ani
možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi. Z čl. 8 a 9 tohto nariadenia jednoznačne vyplýva,

že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania
podľa nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo
prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak, procesným právom členského štátu, v ktorom

sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z čl. 19 nariadenia.

Občiansky súdny poriadok dôkaznú povinnosť upravuje v ustanovení § 120, ktoré umožňuje súdu
výnimočne vykonať aj iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. V danom prípade predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom

právezmenkyobsiahnutejvovšeobecnýchúverovýchpodmienkachprávnehopredchodcunavrhovateľa
spojených so spotrebiteľskou úverovou zmluvou. S ohľadom na výnimočnosť spotrebiteľského vzťahu
a potreby súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvého stupňa správne skúmal charakter tohto vzťahu.
Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bola obsiahnutá v Zákoneo spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere v danej veci bol preukázaný bez
akýchkoľvek pochybností. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú väčšinou pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver

poskytnutý právnym predchodcom navrhovateľa túto charakteristiku spĺňa, pričom súčasťou zmluvy
o úvere boli všeobecné úverové podmienky, ktoré odporkyňa nemohla ovplyvniť, lebo boli vopred
pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie
úverov a v priebehu konania nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý odporkyni na výkon
zamestnania. V prípade pochybnosti účelu poskytnutia spotrebiteľského úveru, a teda dôkazné

bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ, resp. jeho právny
nástupca. Dôkaznú povinnosť si navrhovateľ v danej veci nesplnil, čo má na posudzovanie právneho
vzťahu vzniknutého medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou rovnaký vplyv, ako keby
v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľa,
podľa ktorého bolo potrebné pri rozhodovaní o uplatnenom nároku vychádzať výlučne z predloženej
zmenky, predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č.

87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení
členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru síce používanie zmeniek v spotrebiteľských
zmluváchnezakazuje,alepodľačl.10tejtosmernicejednoznačnečlenskéštátymôžupovoliťpoužívanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa. Hlavným rizikovým prvkom potom v danej veci je z pohľadu ochrany spotrebiteľa abstraktný

charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či
táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky je,
vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, neprijateľné. Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú
zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva

medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú
ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá
spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak by pri vymáhaní dlžnej sumy
z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemal možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a
rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, išlo by o podstatné zníženie právnej ochrany

prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je nemožné
alebo minimálne neprimerane ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, ak by v konaní
o vymáhaní pohľadávky nebolo možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Napriek abstraktnému
charakteru zmenky už ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v

časeuzatváraniazmluvyoúverebolovsúvislostisposkytovanímúveru odspotrebiteľaaleboinej
osoby zakázané splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku
alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu
zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o

spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku
prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný
ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. V tomto prípade právny predchodca navrhovateľa
zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju

previedol na navrhovateľa. Zmenka bola teda vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom
a aj v rozpore s právom Európskej únie. Vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit,
vzhľadom na povahu tohto cenného papiera, bolo zhoršené postavenie odporkyne. Dojednanie o
zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne

vystavená a ani platne indosovaná. Na takomto závere nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna
právna úprava, platná do 31. 12. 2010, umožňovala používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu,
pretože keďže zmenkové právo ako také v súdnom konaní znevýhodňuje odporkyňu ako zmenkového
dlžníka, a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010

zmenky používať aj v spotrebiteľských vzťahoch, je nepoužiteľná. Z uvedených skutočností odvolací
súd dospel k záveru, že z takejto zmenky nemohol vzniknúť platný zmenkový záväzok, preto rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.Na záver odvolací súd ešte dodáva, že vzhľadom na odlišnú rozhodovaciu činnosť v týchto veciach
súdov v rámci Slovenskej republiky sa na NS SR dňa 20. októbra 2015 uskutočnilo spoločné
zasadnutie občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktoré sa zaoberalo posúdením otázok súvisiacich s prejednávanou vecou, pričom podľa stanoviska
z tohto zasadnutia, ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí
bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že pokiaľ z akýchkoľvek
okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou
uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej

absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne
námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane odporcu,
je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako
nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto
exces dosahuje. Odvolací súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku zohľadnil aj záver spoločného
zasadnutia občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zaoberajúceho sa posúdením otázok súvisiacich s prejednávanou vecou.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP
a v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.