Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, June 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/325/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5106220499
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5106220499.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľky: E. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom
W., ul. J. J. č. XXXX/X, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Máriou Padalovou, advokátkou
so sídlom W., ul. R. č. XX, proti odporcovi: Mesto Žilina, IČO: 00 321 796, zastúpeného splnomocneným
zástupcom JUDr. Martinom Šustekom, bytom P. F. E., ul. B. č. XXXX/X, o nahradenie vyhlásenia vôle na
uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu

Žilina č. k. 17C/138/2006-225 zo dňa 08. 02. 2012, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdŽilinarozsudkomč.k.17C/138/2006-225zodňa08.02.2012návrhnavrhovateľky,ktorása
domáhala nahradenia prejavu vôle odporcu, že ako predávajúci uzatvára zmluvu o prevode vlastníctva
bytu s navrhovateľkou ako kupujúcou o prevode bytu č. 1, číslo súpisné XXXX nachádzajúceho sa na

ulici J. J. X, W., postaveného na pozemku parcela č. KN 4523/1 - zastavaná plocha o výmere 70 m2,
katastrálne územie W. za kúpnu cenu 112,53 eur v znení predloženého navrhovateľkou v celom rozsahu
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že v prejednávanej veci sa navrhovateľka domáhala nahradenia prejavu vôle odporcu na
uzavretie kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva predmetného bytu č. 1 v rodinnom dome vo vlastníctve
odporcu. Nakoľko odporca si povinnosť nesplnil a v zmysle intencií odvolacieho súdu, že v čase podania

návrhu na začatie konania 05. 09. 2006 sa zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov (ďalej len „zákona č. 182/1993 Z. z.“) predaja bytu v rodinnom dome, ktorý mal dva byty
týkal, preto súd pri svojom rozhodovaní posudzoval otázku vzniku právneho nároku v súvislosti s § 29a
ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. po novelizácii zákonom č. 367/2004 Z. z. a či odporca bol povinný
previesť predmetný byt do vlastníctva navrhovateľky v dome vo vymedzenom asanačnom pásme podľa
schváleného územného plánu, na ktoré dôvody odporca počas celého konania poukazoval.

Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal so zistenia, že nehnuteľnosť stavba nachádzajúca sa v kat.
území W. na pozemku parcela č. KN 4532/1 zastavaná plocha, v ktorej sa nachádza dvojizbový byt
č. 1 na ulici J. J. súpisné číslo XXXX, orientačné číslo 3 v W. je pomerná časť rodinného domu s
dvoma bytovými jednotkami zodpovedajúca výmere pozemku číslo parcely 4532/1 v kat. území W..
Posudzovanú nehnuteľnosť nie je možné rozdeliť na samostatné časti veľkosti prislúchajúcim bytovým
jednotkám a v súlade s § 43b ods. 3 zákona č. 50/1975 Zb. je na pozemkoch číslo parcela KN 4532/1

a číslo parcely KN 4532/2 v kat. úz. W. umiestnený rodinný dom s dvoma bytovými jednotkami, pričom
predmetný byt č. 1 má charakter pomernej časti rodinného domu zodpovedajúcej výmere pozemku č.
parcely 4532/1 v kat. území W.. Súd bol toho názoru, že v danom prípade rodinný dom (dvojdom) s
dvoma bytovými jednotkami na pozemkoch parc. č. 4532/1 a č. 4532/2 v kat. území W. (stavba tvorí
jeden celok, má dve súpisné a dve orientačné čísla) nevykazuje znaky bytového domu definovaného v
ust. § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. z hľadiska definície pojmu „spoločné časti domu“ a „spoločné

zariadenia domu“ (§ 2 ods. 4 a 5 zákona č. 182/1993 Z. z.) je v danom prípade vylúčené, keď z hľadiskakonštrukčného a statického stavba tvorí jeden celok, dispozične je rozdelená spoločným stredovým
múrom na dva samostatné celky.
Ďalej okresný súd uviedol, že pokiaľ odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení poukázal na

to, že všeobecná zásada uvedená v § 1 ods. 2 zákona (vymedzenie, na čo sa tento zákon vzťahuje a na
čo nie) by mala platiť aj v súvislosti s § 29a ods. 1 po novelizácii zákonom č. 367/2004 Z. z. účinným od
01. 07. 2004, nezastával jeho názor, čo sa týka uvedených súvislostí, nakoľko po novelizácii zákonom
č. 367/2004 Z. z., účinný od 01. 07. 2004 došlo síce k rozšíreniu pôsobnosti zákonom na
rodinné domy, ktoré majú viac ako jeden byt (§ 1 ods. 2), pričom zároveň došlo účinnosťou toho istého

zákona k novelizácii ust. § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. a túto povinnosť obec nemá, ak ide o byt
v rodinnom dome. Z uvedeného tak podľa okresného súdu vyplýva zrejmá vôľa zákonodarcu vyňať byty
v rodinných domoch spod povinnosti obce previesť tieto byty v zmysle ust. § 29a ods. 1 na nájomníkov.
Ten istý právny stav platil tak v čase podania návrhu na súde dňa 05. 09. 2006, ako i v
súčasnosti (v čase rozhodovania okresného súdu).
Tiež podľa okresného súdu z ust. § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. účinného ku dňu podania

návrhu na začatie konania jednoznačne vyplýva možnosť, teda nie povinnosť vlastníka bytu (teda aj
obce) previesť vlastníctvo k bytu na nájomcu, ak o to nájomca požiada. Toto ustanovenie upravuje len
predkupné právo nájomcu bytu k tomuto bytu, ak sa vlastník rozhodne sám byt previesť.
Ďalej okresný súd vychádzal pri novom rozhodnutí z právoplatného rozhodnutia v obdobnej veci vedenej
podsp.17C139/2009,vktorejbolnávrhnavrhovateľazamietnutývspojeníspotvrdzujúcimrozhodnutím

Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/329/2009-170 zo dňa 24. 11. 2009. V tomto krajský súd vyslovil,
že odporca povinnosť podľa § 29a zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom v čase rozhodovania
prvostupňového súdu (zákon č. 367/2004 Z. z.) nemal, nakoľko táto povinnosť sa vzťahuje na byty v
bytovom dome a v danom prípade pre charakter posudzovanej stavby je vylúčené hľadisko definície
bytového domu (§ 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.) a ide o byt v rodinnom dome. V tejto súvislosti

okresný súd tiež uviedol, že povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade
odklonu od ustálenej judikatúry, povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon,
jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Vyplýva to z Nálezu Ústavného súdu SR III.
ÚS 192/06 z 03. 11. 2006. Prvostupňový súd nevidel žiadny racionálny dôvod pre odklon od vyššie
uvedeného záveru, že v danom prípade predmetný rodinný dom s dvoma bytovými jednotkami (na

pozemkoch parc. KN č. 4532/1 a parc. KN č. 4532/2 v kat. území W.) nevykazuje znaky bytového domu
a povinnosť odporcu podľa § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení zákona č. 367/2004 Z. z. nemá,
ak ide o byt v rodinnom dome vo vlastníctve obce (mesta) a preto na predaj takéhoto bytu v rodinnom
dome sa tento zákon nevzťahuje.
Naviac sa súd zaoberal odporcom namietanou skutočnosťou počas celého konania, že nehnuteľnosť sa

nachádza v asanačnom pásme podľa platného schváleného územného plánu z r. 1980. Po zhodnotení
vykonaného dokazovania (skutkové zistenia platného schváleného územného plánu, výsluch hlavného
architekta mesta) dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné vyhovieť žalobnému návrhu
navrhovateľky, nakoľko zákon č. 182/1993 Z. z. vo svojich ustanoveniach § 1 ods. 2 v rozsahu úpravy
platnej tak ku dňu podania návrhu na začatie konania (05. 09. 2006), ako i v čase rozhodovania súdu

vymedzuje okrem iného, že sa tento zákon nevzťahuje na byty v domoch určených podľa schváleného
územného plánu na asanáciu. V konaní bolo odporcom preukázané, že územie, kde sa nachádza
predmetná nehnuteľnosť, t.j. ulica J. J. je určená na realizáciu centra Rudiny I. ako plochy vyššej
občianskej vybavenosti a je zaradená do asanačného pásma. Táto skutočnosť vyplynula z územného
plánu sídelného útvaru Žilina vypracovaný Stavoprojektom Žilina z r. 1980, ktorý nebol zmenený a je

platný i v súčasnosti a súd nevidel dôvod o ňom pochybovať.
S poukazom na vyššie uvedené súd považoval návrh navrhovateľky za právne nedôvodný a preto tento
v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 150 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku,
ďalej len „O. s. p.“ Podľa názoru súdu v danom prípade aplikácia ust. § 142 ods. 1 O. s. p. by viedla k

nežiaducej tvrdosti voči navrhovateľke. Vzhľadom na skutočnosť, že ako dedič a nástupca vstúpila do
konania po svojej právnej predchodkyni, a to na základe prechodu nájmu bytu z prarodiča na vnuka pre
splnenie zákonných podmienok a za týchto okolností nebolo by spravodlivé, aby súd uložil povinnosť
navrhovateľke zaplatiť odporcovi náhradu trov konania, a to trov znaleckého dokazovania, ktoré odporca
uhradil. Znalecké dokazovanie bolo nariadené pre posúdenie charakteru predmetného bytu, nakoľko

doposiaľ odporca nemá ako vlastník predmetnú nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľností na liste
vlastníctva a na strane druhej odporcovi nepriznaním trov nevznikne závažná majetková ujma. Preto
súd rozhodol tak, že odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka prostredníctvom svojho splnomocneného
zástupcu, ktorá navrhla, aby súd po vykonanom dokazovaní rozsudok okresného súdu zmenil s tým, že
jej návrhu v plnom rozsahu vyhovie, prípadne aby tento rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania.
Navrhovateľka vytýkala okresnému súdu, že odignoroval uznesenie krajského súdu sp. zn. 8Co
314/2009 zo dňa 17. 05. 2010, ktorým bol jeho predchádzajúci rozsudok č. k. 17C 138/2006-143 zo dňa
10. 06. 2009 zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd totiž konštatoval, že v ďalšom
konaní po splnení náležitostí navrhnutej zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorá musí obsahovať

predpísané náležitosti podľa Občianskeho zákonníka, okresný súd o návrhu navrhovateľky opätovne
rozhodne. S poukazom na ust. § 226 O. s. p. navrhovateľka uviedla, že právny názor odvolacieho súdu
je pre nižšie súdy záväzný a preto okresný súd sa nemohol od (jasne vysloveného) názoru krajského
súdu odchýliť.
Ďalej navrhovateľka v odvolaní uviedla, že čo sa týka predloženého návrhu zmluvy o prevode vlastníctva
bytu, tak ňou predložený posledný návrh obsahuje všetky náležitosti, ktoré tento má mať v zmysle

Občianskeho zákonníka a zákona č. 182/1993 Z. z., je určitý a zrozumiteľný. Prvostupňový súd sa mal
preto zaoberať náležitosťami predloženej zmluvy, vyhodnotiť ich a o jej návrhu opätovne rozhodnúť.
V ďalšej časti odvolania navrhovateľka považovala, s ohľadom na viazanosť právnym názorom
odvolacieho súdu, výsluch hlavného architekta Mesta Žiliny v tomto štádiu konania zo strany súdu za
nadbytočný. Naviac v čase rozhodovania súdu sa neukázala potreba aplikovať na zmenený skutkový

stav iné hmotnoprávne predpisy. Okrem toho odporca asanáciu prvýkrát pred súdom prvého stupňa
vo svojich vyjadreniach namietal, pričom súd v tom čase tento dôkaz do úvahy nezobral a uznesením
prvýkrát vyhlásil dokazovanie za skončené. V prípade, že by súd aj napriek tomu tento dôkaz bral
za právne opodstatnený a preukázateľný v súvislosti s tým, že sa jedná o byt v dome určený podľa
schváleného územného plánu na asanáciu, navrhovateľka mala za to, že daná lokalita asanačným

pásmom nie je, nakoľko nikde sa neuvádza, ani odporca nepredložil žiaden dôkaz a ani to hlavný
architekt vo svojej výpovedi neuviedol, že sa jedná o záväzné asanačné pásmo v rámci smerného a
územného plánu mesta. Ak by to mal byť byt v dome určený na asanáciu, muselo by byť o tom vydané
právoplatné rozhodnutie a to nie je. Navrhovateľka uvádzala aj to, že v tejto časti územia Rudiny I.
sa stále povoľujú prestavby, nadstavby existujúcich domov. Navyše nehnuteľnosti sa tam predávajú.

Územný plán sa nedodržuje. Mesto by malo postupovať v zmysle Stavebného zákona v súvislosti so
zmenamiúzemnéhoplánu,aletaktonepostupuje.NavrhovateľkatiežpoukázalanarozporuplnosťMesta
Žilina o tom, či sa jedná o asanačné pásmo alebo nie aj v tom, že v zmysle nariadenia Mesta Žilina
č. 3/1994 o závažných častiach územného plánu sídelného útvaru Žilina sa v článku 10 - asanačné
opatrenia táto časť územia Rudiny I. nenachádza a tiež predložila súdu e-mailovú odpoveď Mesta

Žiliny - stavebného odboru zo dňa 02. 11. 2011 otcovi navrhovateľky, v ktorom sa uvádza, že v danej
lokalite nebolo rozhodnutím vyhlásené asanačné pásmo. Z uvedeného nemožno preto jednoznačne
vyvodzovať, že dané územie je určené na asanáciu.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu považoval rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne

správne, a preto žiadal, aby odvolací súd ho potvrdil.

Krajský súd rozsudkom č. k. 8Co/247/2012-250 zo dňa 28. 01. 2013 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Uviedol, že vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 8Co 314/2009 zo dňa 17. 05. 2010 konštatoval, že

od podania žiadosti - prevod vlastníctva bytu (20. 05. 1998) do podania návrhu na začatie konania, t.j.
05. 09. 2006 s poukazom na ust. § 29b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení zákona účinného do
30. 06. 2007 pred novelou zákona č. 268/2007 Z. z. (nájomcovi bytu, ktorý požiadal o prevod vlastníctva
bytu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu č. 7 /§ 22 a nasl. zákona č. 42/1992 Zb. o úprave
majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov/,

alebo s ktorým bolo uzavretá zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj
keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona alebo v lehote dohodnutej v
zmluve o budúcej zmluve, ak nájomca svoju žiadosť o prevode vlastníctva bytu písomne nevzal späť,
týmto späťvzatím žiadosti nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu žiadosť o prevod vlastníctva bytu)
navrhovateľke naďalej trvalo právo na prevod vlastníctva bytu, pretože k prevodu bytu do vlastníctva v

lehote podľa tohto zákona nedošlo a navrhovateľka ako nájomkyňa svoju žiadosť o prevod vlastníctva
bytu písomne nevzala späť. Podľa odvolacieho súdu po novelizácii zákona č. 182/1993 Z. z., a to
zákonom č. 367/2004 Z. z., účinným od 01. 07. 2004 došlo v odseku 2 § 1 aj k spresneniu právnych
vzťahov k bytom, na ktoré sa zákon výslovne nevzťahuje. Medzi týmito je aj: predaj bytov v rodinnýchdomoch, ktoré majú len jeden byt. Je zrejmé, že z takéhoto negatívneho vymedzenia možno odvodiť, že
zákon sa vzťahuje na predaj všetkých bytov, ktoré sú v rodinných domoch, ktoré majú aspoň dva byty,
ktoré spĺňajú definíciu podľa § 2 ods. 1 zákona. Vzhľadom na uvedené v čase podania návrhu na začatie

konania (05. 09. 2006) sa zákon č. 182/1993 Z. z. už predaja bytu v rodinnom dome, ktorý mal 2 byty
(podľa znaleckého posudku v danom prípade ide o rodinný dom s 2 bytovými jednotkami) týkal. Naopak
nevzťahoval sa na predaj bytov v rodinných domoch, ktoré majú len jeden byt. Odvolací súd sa stotožnil
s navrhovateľkou v tom, že všeobecná zásada uvedená v § 1 ods. 2 by mala platiť aj v súvislosti s §
29a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., pretože zákon vo svojich základných ustanoveniach, v predmete a

rozsahu úpravy vymedzil, na čo sa tento vzťahuje a na čo nie. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok
okresného súdu, ktorý vec nesprávne právne posúdil, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom
konaní po splnení náležitostí navrhnutej zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorá musí obsahovať
predpísané náležitosti podľa Občianskeho zákonníka, okresný súd o návrhu navrhovateľky opätovne
rozhodne. Okresný súd následne opätovne návrh navrhovateľky zamietol z dôvodov uvedených vyššie.
V inom konaní okresný súd (sp. zn. 17C 139/2006) rozhodol o susediacom dome či druhej časti tzv.

dvojdomu (domu s dvoma súpisnými číslami a dvoma orientačnými číslami) tak, že návrh nájomcov na
nahradenie prejavu vôle odporcu na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu č. 2 súpisné č. 4532/2
- zastavaná plocha o výmere 70 m2 zamietol, keď dospel k záveru, že charakter posudzovanej stavby
nezodpovedá definícii bytového domu v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. Za stavu, keď bola v
predchádzajúcom konaní právoplatne vyriešená rovnaká právna vec, týkajú sa rovnakej nehnuteľnosti

s rovnakou právnou otázkou, musel aj odvolací súd na uvedené prihliadnuť. Iné rozhodnutie by viedlo
k porušeniu právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čo je jeden z princípov právneho štátu. K
obsahu právneho štátu v materiálnom zmysle sa vyjadril vo viacerých judikátoch aj Ústavný súd SR.
Vo svojom rozhodnutí I.ÚS 87/1993 uviedol: „princíp právneho štátu proklamuje aj Ústava SR v čl. 1,
obsahom tohto princípu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v

rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“ Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O. s.
p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.

V dôsledku podaného dovolania zo strany navrhovateľky Najvyšší súd SR uznesením č. k. 7Cdo

136/2013-282 zo dňa 14. 05. 2014 rozsudok Krajského súdu v Žiline z 28. januára 2013, sp. zn.
8Co/247/2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa dovolacieho súdu potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nedáva dostatočné odpovede na
základné skutkové a právne otázky tohto prípadu, z ktorých doposiaľ súdy vychádzali (charakter stavby i
stavebného územia, v ktorom sa táto nachádza), ale tieto opomína tým, že všetky argumentačné dôvody

potvrdzujúceho rozhodnutia zjednodušene zastrešuje princípom právnej istoty - rozhodnutím súdu v
obdobnej veci bez toho, aby boli zohľadnené konkrétne okolnosti tohto prípadu a bola daná primeraná
odpoveď na otázky, ktoré súdy riešili a pre ktoré sa vyžadovala špecifická odpoveď (t.j. či ide o rodinný
dom alebo obytný dom, t.j. či súdy v danom prípade správne aplikovali § 2 ods. 1 alebo § 2 ods. 2 zákona
č. 182/1993 Z. z. v príslušnom znení a či sa objekt nachádza v asanačnom pásme). Princíp právnej

istoty a princíp predvídateľného rozhodnutia, o ktorý sa opiera odvolací súd má svoje opodstatnené
postavenie v právnom štáte, ale i limity, pretože popri ňom stoja aj ďalšie právne princípy, doktríny
(napr. spravodlivosť, proporcionalita, legalita a iné). Argumentácia len jedným princípom (i keby ním
bol princíp právnej istoty) sama osebe nevedie k presvedčivému zdôvodneniu právneho záveru, pokiaľ
sa opomínajú špecifiká konkrétneho prípadu a ďalšie právne zásady, princípy či doktríny. Je nutné pri

odôvodňovaní hľadať konzistentný súbor princípov použiteľných pri zdôvodňovaní rozhodnutí. V prípade
kolízie viacerých princípov má súd pristúpiť k tzv. váženiu princípov (tiež princíp proporcionality) a
vysvetliť racionálne dôvody prednosti jedného pred ostatnými princípmi. Uvedená metodológia spôsobu
justifikácie nie je z rozhodnutia odvolacieho súdu rozpoznateľná.
Odvolacím súdom zvolená favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej

republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v uvedenej nepublikovanej podobe v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú „záväznosť“ pre iné - podobné prípady
prejednávané súdmi, i keď v zložitých prípadoch (hard case) ju možno ako odkazovú metódu (stare
decisis)používaťpriodôvodňovanísúdnychrozhodnutí.Sdôvodmirozhodnutiavprávoplatneskončenej
veci, na ktoré odvolací súd odkazuje, sa dovolací súd v tomto konaní nemohol oboznámiť, pretože tieto

netvoria súčasť spisu. Nebolo tak možné zistiť ich precedentnú silu, t.j. posúdiť, či sa jedná o prípad, z
ktorého by bolo možné abstrahovať právne pravidlo (rule of decision, resp. normatívnu vetu) použiteľné
aj na tento prípad. Rozhodnutie odvolacieho súdu z hľadiska argumentácie „judikatúrou“ zostalo tak
„nečitateľné“.Vo všeobecnosti za presvedčivý nemožno považovať taký záver súdov, ktorý odporuje záverom
znaleckého skúmania, keďže ide o otázku odbornú, na zodpovedanie ktorej si súdy ustanovujú znalca.
Odvolací súd v danom prípade svoj záver odôvodnil stručne bez použiteľných premís, ktoré bolo nutné

zodpovedať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Takéto odôvodnenie potom prima facie
prirodzene vzbudzuje dôvodné pochybnosti o presvedčivosti rozhodnutia a spravodlivom usporiadaní
vzťahov. Dovolací súd tak dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu bola navrhovateľke odňatá
možnosť konať pred súdom. Pre zistenú vadu konania preto rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil
tomuto súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolaciemu súdu
nebola daná možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou rozhodnutia. V novom rozhodnutí rozhodne súd
znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§

201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/, 2 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Odvolací súd v zrušujúcom uznesení sp. zn. 8Co/314/2009 z 17. 05. 2009 akceptoval závery znaleckého
skúmania (znaleckého posudku č. 2/2009 z 08. 04. 2009 znalca Ing. Jána Gašparoviča: 1/ že
posudzovaná nehnuteľnosť tvorí z hľadiska konštrukčného a statického jeden celok, ktorú nie je možné
rozdeliť na samostatné časti a 2/ že na parcelách je umiestnený rodinný dom s dvoma bytovými
jednotkami) a teda aj skutkové zistenie, že „v danom prípade ide o rodinný dom s 2 bytovými jednotkami“.

Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, zaujal názor, že na vec je potrebné aplikovať neskoršiu právnu
úpravu vychádzajúcu zo zákona č. 367/2004 Z. z. účinného od 01. 07. 2004, ktorým bolo novelizované
ust. § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorá pripúšťa predaj bytov v rodinnom dome s najmenej dvomi
bytmi.

Okresný súd po zrušujúcom uznesení krajského súdu návrh navrhovateľky na nahradenie prejavu vôle
odporcu na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva vôle bytu opätovne zamietol.
Jednak zotrval na zisteniach, ktoré boli výsledkom dovtedy vykonaného znaleckého skúmania, pokiaľ
išlo o charakter stavby - dom s dvoma bytovými jednotkami. Vychádzajúc z tohto zistenia dospel k
právnemu záveru, že uvedená stavba nevykazuje znaky bytového domu definovaného v ust. § 2 ods. 2

zákona č. 182/1993 Z. z. Nestotožnil sa s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom
rozhodnutí ohľadom aplikácie právnej úpravy § 1 ods. 2 a § 29a zákona č. 182/1993 Z. z., účinnej od
01. 07. 2004.

Okrem toho okresný súd zamietnutie návrhu oprel o rozhodnutie v obdobnej veci (týkajúcej sa druhého

z bytov v tom istom obytnom objekte - vec Okresného súdu Žilina č. k. 17C/139/2006-147 z 01. 02.
2009, táto bola potvrdená rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/329/2009 z 24. 11. 2009).

Ďalej sa okresný súd v konaní zaoberal odporcom namietanou skutočnosťou, že plocha, na ktorej
nehnuteľnosť stojí, sa nachádza v asanačnom pásme. Vykonaným dokazovaním (územný plán

sídelného útvaru Žilina vypracovaný Stavoprojektom Žilina z r. 1980, výsluch hlavného architekta mesta)
mal preukázané, že nehnuteľnosť, t.j. ul. J. J. je určená na realizáciu centra Rudiny I. ako plochy vyššej
občianskej vybavenosti a je zaradená do asanačného pásma. Poukázal na to, že zákon č. 182/1993
Z. z. vo svojich ustanoveniach § 1 ods. 2 v rozsahu úpravy platnej ku dňu podania návrhu na začatie
konania, ako i v čase rozhodovania súdu vymedzuje okrem iného, že sa tento zákon nevzťahuje na byty

v domoch určených podľa schváleného územného plánu na asanáciu.

Navrhovateľka v odvolaní vytýkala okresnému súdu nesprávny postup v zmysle § 226 O. s. p.
(po predchádzajúcom zrušení odchýlenie sa od jasne vysloveného názoru krajského súdu, ktorým
bolo uložené zaoberať sa náležitosťami predloženej zmluvy, vyhodnotiť ich a o jej návrhu opätovne

rozhodnúť). Okrem toho tvrdila, že daná lokalita nie je asanačným pásmom, lebo by muselo byť o tom
vydané právoplatné rozhodnutie. Naviac poukázala na to, že v tejto časti územia Rudiny I. sa stále
povoľujú prestavby, nadstavby existujúcich stavieb. Navyše nehnuteľnosti sa tam predávajú. Územný
plán sa nedodržuje.Pri zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
koná ďalej vo veci prvostupňový súd. Aby právny názor odvolacieho súdu bol súdom prvého stupňa

rešpektovaný, zákon stanovuje, že súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,
ktorý vyslovil v zrušujúcom uznesením. Súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu ako pri posudzovaní otázok hmotného práva, tak i pri aplikácii procesných predpisov. Ak sa
skutkový stav, z ktorého vychádza pri právnom posúdení odvolací súd, v ďalšom konaní pred súdom
prvého stupňa zmení, prvostupňový súd už nie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu

vysloveným v zrušujúcom uznesení.

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu,
a to bez toho, aby uviedol konkrétne dôvody, ktoré ho k tomu viedli. Inak povedané, k akej zmene
skutkového základu podľa neho došlo.

Závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ohľadom rozhodnutia krajského súdu, ktorý vzhľadom na
rozhodnutie v obdobnej veci sa nesprávne stotožnil s princípom právnej istoty, z ktorého vychádzal aj
okresný súd (favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky
všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v uvedenej nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú „záväznosť“ pre iné podobné prípady prejednávané

súdmi) je potrebné aplikovať aj vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu. Znamená to, že ani okresný
súd nebol oprávnený z ním označenej veci pri novom rozhodnutí vychádzať.

Napokon záver okresného súdu, že lokalita, v ktorej sa byt nachádza, je určená na asanáciu a preto
sa naň zákon č. 182/1993 Z. z. nevzťahuje, považoval odvolací súd za nevyargumentovaný a preto

predčasný. Nevysporiadal sa totiž s poukazovaním navrhovateľky o potrebe vydania právoplatného
rozhodnutia, ako i na označené rozporné podania odporcu o asanačnom pásme. Taktiež ani s jej
tvrdením už v návrhu na začatie konania o predaji konkrétne označeného bytu (majúci byť taký istý
byt s takým istým charakterom ako v jej prípade) a susedného bytu v tejto lokalite zo strany odporcu.
V ďalšom konaní by sa mal preto okresný súd oboznámiť aj s obsahom zmluvy o prevode vlastníctva

ohľadom navrhovateľkou označeného bytu a fotodokumentáciou (č.l. 266 - 271 spisu). K uvedenému
by sa mal vyjadriť aj odporca a vysvetliť, z akého dôvodu k predaju bytu v tomto prípade došlo, ako i
to, v čom je rozdiel oproti prípadu týkajúcemu sa navrhovateľky. Okresný súd môže uvážiť poprípade
aj vykonanie ohliadky na mieste samom.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom konaní okresný súd rozhodne o trovách prvostupňového a odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .