Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 29, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/714/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613200776
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6613200776.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: O.. W. U., nar. XX. XX.
XXXX, bytom S. O./XX, XXX XX A., zast. JUDr. Jánom Marčokom, advokátom, M. Gorkého 21, 984 01
Lučenec, proti žalovanej: H.. I. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. J. XX, XXX XX A., zast. JUDr. Miriam
Bitalová - advokátka, s. r. o., IČO: 47 244 798, kancelária Povstania 20, 979 01 Rimavská Sobota, v
konaní o zaplatenie 825,64 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.

14C/49/2013-98 zo dňa 21. 08. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j ea vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 825,64 € s prísl., o trovách
konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť žalovanej nahradiť trovy konania v sume 369,65 €.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol: „Žalobca sa v žalobnom návrhu domáhal
prisúdenia 825,64 Eur s príslušenstvom proti žalovanej na tom skutkovom základe, že so žalovanou
a jej maloletým synom C., ako aj spoločným synom maloletým synom A. užívali byt nachádzajúci sa v
bytovom dome na S. III/21 v A.. Žalovaná spolu s maloletými deťmi užívala predmetný byt do konca
mesiaca august 2011 a všetky platby spojené s užívaním bytu, t.j. nájomné, zálohové platby za plyn a
elektrickú energiu platil žalobca, a to 7x nájomné v sume 145,46 Eur, 6x zálohovú platbu za plyn v sume

4,- Eur a 7x zálohovú platbu za elektrickú energiu v sume 39,83 Eur mesačne, celkovo za predmetné
obdobie zaplatil náklady na bývanie v sume 1 321,03 Eur. Žalobca si týmto návrhom uplatnil nárok na
zaplatenie zodpovedajúcej časti na ním zaplatených nákladoch za užívanie predmetného bytu. Voči
žalovanej si uplatnil podiel na platbách zodpovedajúci 1/2 za osobu žalovanej a maloletého syna C. a
podiel 1/8 za spoločného maloletého syna A., čo celkovo predstavuje sumu 825,64 Eur. Žiadal priznať
náhradu trov konania.

Okrem výsluchu účastníkov konania, svedkov súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným
návrhom, výpisom z účtu za obdobie od januára 2011 do augusta 2011, platobným rozkazom vo veci,
odporom proti platobnému rozkazu, návrhom na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému
synovi, dokladmi o platení školného, vyúčtovaním nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie
januára 2012 do decembra 2012, za obdobie roku 2010, za obdobie roku 2011, výpisom z účtu majiteľa

O.. W. U. č. XXXXXXXXXX, judikatúrou, ktorú predložila právna zástupkyňa žalovanej, na základe čoho
zistil, žalobca sa žalobným návrhom domáhala zaplatenia alikvotnej časti nákladov na bývanie, kde
býval spoločne so žalovanou a jej maloletým synom C. a ich spoločným synom A. za obdobie mesiacov
február - august 2011 v celkovej výške 825,64 Eur, čo predstavuje alikvotnú časť celkových nákladov,
ktoré za uvedené obdobie mal v sume 1 321,03 Eur. Žalovaná naproti tomu tvrdila, že oni mali ústnu
dohodu ohľadom toho, že ona bude hradiť chod spoločnej domácnosti, čo sa týka bežných výdavkov

na potraviny, drogériu, školné a pod., a on mal znášať náklady za nájomné a zálohové platby za plyn a
elektrickú energiu. Toto žalobca popieral a trval na podanom návrhu. Žalovaná naproti tomu uviedla, žetým, že žili ako druh a družka v spoločnej domácnosti, išlo o faktické spolužitie postavené na úroveň
spolužitia manželov a žalobcovi nárok na zaplatenie alikvotnej časti nákladov ani nevznikol a žiadala
žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Podľa § 451 ods. 1 O.Z. kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 O.Z. bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu,

ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 O.Z. predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 458 ods. 1 O.Z. musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je

dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

Súd posúdil daný právny vzťah podľa príslušných ustanovení § 451 a nasl. O.Z. . Bol toho názoru, že
na strane žalovanej nevzniklo bezdôvodné obohatenie, nakoľko ich spolužitie napĺňa znaky zákonného
pojmu domácnosť.

Podľa § 115 O.Z., domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady
na svoje potreby.

O tom, že účastníci konania žili v spoločnej domácnosti svedčí tá skutočnosť, že spolu žili v období od

roku 2007 do roku 2011 so svojím spoločným synom A. a synom žalovanej C., pričom za obdobie roku
2007 do februára 2011 žalobca nepožadoval žiadne náklady spojené s chodom spoločnej domácnosti,
resp. ich alikvotnú časť po žalovanej. Túto skutočnosť potvrdzujú výpovede svedkov I. J. a A. J., ktorí
vypovedali, že ich dcéra sa nasťahovala k žalobcovi na základe jeho žiadosti s tým, že budú žiť v
spoločnej domácnosti, keďže on je finančne zabezpečený. Nemohlo teda na strane žalovanej ísť o

majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, kedy by tomu tak zrejme bolo, ak by
využívala spolužitie so žalobcom proti jeho vôli. Samotný žalobca v návrhu na úpravu rodičovských práv
uviedol, že v období od začiatku roka 2007 do mesiaca august 2011 s matkou maloletého dieťaťa žili v
spoločnej domácnosti. V spoločnej domácnosti žili jednak s ich maloletým synom A., ako aj so starším
synom matky, ktorý pochádza z jej predošlého manželstva. Po výchove ich spoločného syna A. počas

celej doby spolužitia ako rodičia nemali žiadne vážnejšie nezhody alebo rozpory.

Súd bol toho názoru, že zo správania účastníkov konania počas ich spolužitia ako druha a družky je
možné dovodiť, že medzi nimi bola uzavretá dohoda v tom zmysle, že budú viesť spoločnú domácnosť
a uhrádzať náklady podľa svojich možností s tým, že taktiež budú viesť spoločnú domácnosť z hľadiska

starostlivosti o túto domácnosť, ktorá spočíva v skutočnom zaobstarávaní domácich prác, t.j. udržiavaní
bytu, praní, žehlení a pod. . Na túto podporu svedčí aj to, že medzi nimi existoval bližší citový vzťah a z
tohoto citovaného vzťahu sa narodil maloletý syn A.. Počas spolužitia žalobca nevykonal žiadny právny
úkon, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že žiada, aby mu družka hradila alikvotnú časť nákladov, ktoré
mu počas spolužitia vznikli v súvislosti s užívaním bytu, ktorý patrí jeho matke. Preto sa súd priklonil k

tvrdeniam žalovanej ohľadom toho, že medzi nimi neexistovala dohoda ohľadom uhrádzania nákladov v
alikvotnej časti, a naopak oni tvorili domácnosť na základe spolužitia a spoločného uhrádzania nákladov
na svoje potreby.

Keďže súd nemal za preukázané, že na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor

zmenšenia majetku žalobcu, žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Proti rozsudku podal odvolanie žalobca v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá OSP),
navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, resp. aby v zmysle § 220
OSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie.Odvolateľ uviedol, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko prvostupňový súd
nepostupoval v súlade s ust. § 118 ods. 2 OSP, pričom táto procesná nesprávnosť so zreteľom
na individuálne okolnosti preskúmavanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným

ustanovením. Došlo k prekvapivému rozhodnutiu súdu. V prípade dodržania namietaného procesného
postupu súdu by bolo možné viesť z jeho strany, ako aj zo strany žalovanej, účinné dokazovanie
smerujúce k preukázaniu existencie alebo neexistencie domácnosti v zmysle § 115 Občianskeho
zákonníka. Navrhol by ďalšie dôkazy.

So záverom súdu, že medzi účastníkmi konania existovala dohoda o vedení spoločnej domácnosti a
úhrade nákladov podľa ich možností a že medzi účastníkmi neexistovala dohoda ohľadom uhrádzania
nákladov alikvotnej časti odvolateľ nesúhlasil. So žalovanou spoločne užívali byt vo vlastníctve jeho
matky, avšak nebola preukázaná existencia ich spoločného hospodárenia resp. spoločného fondu na
úhradu spoločných potrieb domácnosti. So žalovanou neviedli spoločné príjmy. Každý z nich hospodáril
so svojimi príjmami samostatne, pričom on nemal vedomosť ani o výške príjmu žalovanej. V tomto smere

súd nevykonal žiadne dôkazy. Záver súdu o existencii spoločnej domácnosti považuje za predčasný,
nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní, založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Ak by aj
so žalovanou a maloletými deťmi tvoril domácnosť, bolo povinnosťou súdu skúmať, či táto domácnosť
trvala aj v čase, za ktorý si nárok uplatňuje. Od mesiaca február 2011 do augusta 2011, síce žalovaná
a maloleté deti s ním naďalej v spoločnom byte bývali (pre opis tejto skutočnosti počas konania

uvádzal pojem „domácnosť“) avšak citové väzby, na ktoré súd v napádanom rozhodnutí poukazuje, už
medzi účastníkmi absentovali, preto nie je možné konštatovať existenciu domácnosti tak ako to uviedol
prvostupňový súd. V tomto smere nevykonal súd dokazovanie.

Ďalej poukázal na to, že nemal čas sa pripraviť na výsluch svedkov a pripraviť si prípadne otázky.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdiť. Uviedla, že
účastníci konania viedli spoločnú domácnosť ako druh a družka takmer 5 rokov, pričom spoločne
uhrádzali všetky výdavky s tým spojené. Skutočnosť, že účastníci konania viedli spoločnú domácnosť
nebola v celom konaní sporná. Sám žalobca v návrhu na úpravu práv a povinností k spoločnému

maloletému synovi zo dňa 27. 10. 2011, ktorý bol v tomto konaní predložený ako dôkaz, uviedol, že viedli
so žalovanou spoločnú domácnosť do júla 2011, pričom ich spolužitie bolo harmonické a bez problémov.
Súd nie je povinný dokazovať skutočnosti, ktoré nie sú ani podľa jedného z účastníkov sporné.

Pokiaľ ide o svedkov, títo boli vypočutí na pojednávaní, žalobca nemal žiadne námietky, ani nežiadal

pojednávanie odročiť. Žalobu považuje za podanú v rozpore s dobrými mravmi. Súd nie je povinný
poučovať účastníka o hmotnoprávnej podstate veci, t. j. o dôsledkoch vedenia spoločnej domácnosti.
Účastníci konania nemali medzi sebou uzavretú žiadnu nájomnú, či podnájomnú zmluvu.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1OSP) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 OSP,
rozsudok okresného súdu, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm.
f) OSP zrušil a v súlade s § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca okrem viacerých dôvodov odvolania namietal aj nesplnenie
povinnosti súdom prvého stupňa postupovať v zmysle § 118 ods. 2 OSP a nesplnenie týchto povinností
spája s odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP.

Podľa názoru žalobcu nerešpektovanie ustanovenia § 118 ods. 2 OSP je dôvodom, pre ktorý by mal
odvolací súd rozsudok zrušiť.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,

ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymipredpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo
96/2010, zo dňa 20. mája 2010).

Z ustanovenia § 120 ods. 1 OSP vyplýva procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť skutkové
okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosti protistrany a zároveň označiť dôkazy,
ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o jednu zo základných povinností
účastníka konania; jej nesplnenie má v prípade žalobcu za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní

neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví v jeho procesnom neúspechu. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu, aby rozhodoval o veci samej aj v prípadoch nepreukázania určitej
skutočnosti, ktorá je významná pre rozhodnutie podľa hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena
vyplýva z hmotného práva ( z príslušnej hmotnoprávnej normy). V zásade platí, že dôkazné bremeno
má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti.

Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosťou účastníkov konania, ale zároveň aj ich procesným
oprávneným. Uplatnenie tohto oprávnenia je však časovo limitované. V zmysle § 120 ods. 4 ( okrem
výnimiek v ňom ustanovených) je súd povinný poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia
predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach,
v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie ( § 115a O.s.p.) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci

samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada.

Právomoc súdu konať o veci, ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje právomoc posúdiť to , či a aké dôkazy
nazistenieskutkovéhostavusúpotrebnéaakýmspôsobomsazabezpečídôkaznajehovykonanie(I.ÚS
52/03). Súd v občianskosúdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( § 120 ods.1 OSP),
a nie účastníkov konania.

O tom, ako v tej ktorej veci prebiehalo konanie (vrátane dokazovania) na súde nižšieho stupňa, môže

odvolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc o súdnych pojednávaniach ( § 40 ods.
1 OSP).

Procesný postup súdu na pojednávaní je upravený v § 118 OSP. Po začatí pojednávania účastníci
prednesú alebo doplnenia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy

pojednávania (§ 118 ods. 1 OSP). Po vykonaní úkonov podľa ods. 1 predseda senátu alebo samosudca
podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové vyjadrenia účastníkov
je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z
navrhnutých dôkazov budú vykonané, a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli (§ 118
ods. 2 OSP).

Zápisnice o pojednávaniach uskutočnených súdom prvého stupňa nedávajú podklad pre záver, že súd
prvého stupňa splnil svoju procesnú povinnosť v zmysle § 118 ods. 2 OSP.

Z dôvodovej správy k § 118 ods. 2 OSP pritom vyplýva, že zaradenie tohto ustanovenia do občianskeho

súdneho poriadku malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý
súdny proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania ukladá toto ustanovenie
súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a
nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých
dôkazov(nie)trebavykonať.Účastníkovikonaniamábyťtýmvytvorenámožnosťpredvídaťrozhodnutie

súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie procesných oprávnení.

Zo spisu vyplýva, že v danej veci súd prvého stupňa nedodržal zákonom stanovený postup podľa § 118
ods. 2 OSP a odvolací súd túto procesnú vadu pri rozhodovaní zohľadnil. V nedodržaní postupu podľa
§ 118 ods. 2 OSP, ku ktorému došlo v danej veci, treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá zo zreteľom

na individuálne okolnosti preskumávanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným
ustanovením a neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa.Z vyššie uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie bez
toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou ďalších uplatnených odvolacích dôvodov.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.