Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 16, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 51C/191/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212224968
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1212224968.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Michaelou Krajčovou v

právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej ujmy 110,64 eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 10.04.2014 zamieta.

Súd žalobu zamieta.

Žalovanej sa nepriznáva proti žalobcovi náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 17.09.2012, doručenou súdu dňa 27.09.2012, sa žalobca domáhal vydania
medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla
žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, pretože súd nerozhodol o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase v exekučnom konaní vedenom pre
pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX

dlžníkom (povinným): T. K., G.. XX.XX.XXXX, (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny
exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX10945/2011) v zákonom stanovenej 30-dňovej
lehote. Žalobca sa zároveň domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd zaviazal žalovanú povinnosťou
zaplatiť žalobcovi 175,- eur z titulu majetkovej škody a 110,64 eur z titulu nemajetkovej ujmy.

Súdny exekútor predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a
vecne príslušnému exekučnému súdu (Okresný súd Bratislava II) a požiadal ho o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu
poverenie registrované pod č.: 5102 011323*.

Žalobca pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky, nútene vymáhanej súdnym exekútorom,
ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa 10.05.2010 a podal
exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Žalobca mal za to, že v predmetnom prípade neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi

tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe, keď ním
prejednaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu.Žalobca uviedol, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,

ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o
ňom. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom
sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,-
eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o
zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu.

Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie

porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe,
v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.
6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca mal za to, že

nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku zániku povinného,
riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného, keď
neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vniknutú situáciu.
Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu, spôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov riadiacich orgánov

žalobcu, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca požiadavkou
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Žalobca vyčíslil výšku nemajetkovej ujmy poukazom na doktrínu prijatú ústavným súdom, pričom

poukázal na nálezy ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS
118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36 a
III. ÚS 301/05-38. Žalobca mal za to, že na každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej
doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu. Podľa žalobcu bol v danej veci exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 71 dní,

preto si žalobca uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 110,64 eur.

Žalovaná, v písomnom vyjadrení zo dňa 22.07.2013, žiadala žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť
nakoľko mala za to, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad
postupu žalobcu s dobrými mravmi, danosť príčinnej súvislosti ako aj nedostatočnosť konštatovania

porušenia práva. Žalovaná uviedla, že v praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po
dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na
vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom
realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku.
Žalovaná pripustila, že v niektorom prípade mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na

zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto
návrhu, najmä v prípade, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť.
Podľa žalovanej, v takomto prípade exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu
na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote
rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu

exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch
podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
žalobca mal možnosť využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bolo podanie sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak žalobca
tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť.

S poukazom na judikatúru Ústavného súdu sp. zn.: I.ÚS 16/02 dospela žalovaná k záveru, že vzhľadom
na povahu úkonu, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i
nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie onávrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy,
a teda za nesprávny úradný postup.
Žalovaná ďalej uviedla, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej

materiálnej škody, keď pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na
ktoré mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Podľa žalovanej nie je preukázaný
nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov, keď žalobca nepreukázal, že by podal
sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné
rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie

ÚstavnéhosúduSR,ktorýmibybolokonštatovanéporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov. Žalovaná bola toho názoru, že efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy.
Žalovaná zároveň vzniesla námietku premlčania, keďže mala za to, že k uplynutiu lehoty na rozhodnutie
o zmene súdneho exekútora došlo tri roky pred dňom 23.04.2009, kedy boli žalovanej doručené prvé

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.
Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca nepreukázal vznik a ani výšku škody. Podľa žalovanej, akákoľvek
výška nákladov na správu informačného systému a udržiavanie systému vznikala/vznikla žalobcovi
bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považovala žalovaná za účelové, keďže žalobca
ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a

využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Požadovať paušálne sumy,
za žalobcom veľmi všeobecne
uvedené činnosti, je podľa žalovanej nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je potrebné dokázať
listinami/skutočnosťami.
Žalovaná taktiež uviedla že žalobca nepreukázal tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala

poskytovaťnáhradavpeniazoch.Poskytovaniefinančnéhozadosťučinenianiejeautomatickéapodlieha
podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a nemožno
vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur na základe nálezov Ústavného súdu SR. Pri stanovení výšky
nemajetkovej ujmy sa vychádza z významu sporu pre žalobcu, zo skutočnosti, či sťažnosť predsedovi
súdu viedla k náprave, ako aj zo skutočnosti či sa jedná o právnickú alebo fyzickú osobu. S poukazom

na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011 žalovaná uviedla, že pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba.
Žalobca nekonkretizoval, v čom spočíval "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov"
žalobcu a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu". Žalovaná s poukazom na

list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ]
1360 a článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012 uviedla, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. V takomto prípade aj súdna moc

musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu považovala žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si
žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí,
žeajvprípadeporušeniaprávažalobcu,užsamotnékonštatovanieporušeniaprávmusíbyťpovažované

za dostačujúce.

Súd vec prejednal v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovanej,
ktorí sa na pojednávanie nariadené na deň 16.04.2014 nedostavili, hoci boli riadne predvolaní. Súd
prihliadol pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Právny zástupca žalobcu svoju neúčasť

ničím neospravedlnil, ani nepožiadal o odročenie pojednávania. Právny zástupca žalobcu doručil súdu
emailom, odoslaným 10.04.2014 návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu spolu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude

zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci.
Žalovaná svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila emailovým podaním odoslaným dňa 11.04.2014 z
dôvodu hospodárnosti konania s tým, že nežiadala odročiť pojednávanie a trvala na písomnom vyjadrení
k žalobe.Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet.

Dôvodom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. musí byť, že prebieha konanie,
v ktorom sa rieši prejudiciálna otázka. Túto otázku si však súd môže vyriešiť aj sám s poukazom na
ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p. V predmetnej veci zaujatosť zákonného sudcu, ktorý vec prejednáva,

žalobca namietal už v podanej žalobe. O jeho námietke bolo rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave
ako súdom nadriadeným, postupom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. uznesením zo dňa 22.10.2012, č.k.:
6NcC/84/2012-23, právoplatným dňa 09.11.2012, ktorým zákonná sudkyňa JUDr. Michaela Krajčová
nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp.zn.
51C/191/2012, keďže nebola zákonnou sudkyňou v predmetnej exekučnej veci.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 02.07.2013 č. k.: III. ÚS 295/2013-12 sťažnosť
žalobcu zo dňa 13.12.2012 proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.10.2012 sp.
zn.: 6NcC/84/2012 odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej
prerokovanie a rozhodnutie.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení nebol daný dôvod na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a ani podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s.
p., keďže sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.10.2012, č. k.:
6NcC/84/2012-23 bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.07.2013 č. k.: III.
ÚS 295/2013-12 odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej

prerokovanie a rozhodnutie a neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Súd preto návrh žalobcu na prerušenie konania ako
nedôvodný zamietol.

Vykonaným dokazovaním oznámením obsahu listinných dôkazov predložených žalovanou a

zadovážených súdom (§ 129 O.s.p.), zistil súd tento skutkový stav veci:

Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn.: 39Er/2436/2005 súd zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie
žalobcu ako oprávneného zo dňa 21.10.2005, na podklade exekučného titulu - Notárskej zápisnice č.:
N 3501/2005, Nz 33045/2005 zo dňa 16.07.2005, v prospech oprávneného proti povinnému T. K., G..

XX.XX.XXXX, bola doručená Okresnému súdu Bratislava II dňa 22.11.2005 žiadosť súdneho exekútora
B.. Z. A. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 336/2005.

Dňa 05.12.2005 vydal tunajší súd poverenie č. 5102 011323*, ktorým poveril súdneho exekútora B.. Q.
A., zástupcu B.. Z. A., vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 30 396,-Sk

s príslušenstvom a trovy exekúcie.

Písomným podaním prostredníctvom e-mailu zo dňa 06.10.2010, navrhol žalobca ako oprávnený v
exekučnom konaní, zmenu súdneho exekútora B.. Z. A., ktorému oprávnený podal návrh na vykonanie
exekúcie na základe vykonateľného exekučného titulu N 3501/2005, NZ 33045/2005, EX3362005 vo

veci povinného T. K. a poveriť vykonaním exekúcie Exekútorský úrad B.. P. C..

Exekučný súd uznesením zo dňa 15.12.2010, č.k. 39Er 2436/2005-24, EX 336/2005, ktoré nadobudlo
právoplatnosť v časti zmeny exekútora dňa 20.01.2011, žiadosti oprávneného o zmenu súdneho
exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. P. C..

Podľa§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, akškoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.
Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,

štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona v platnom znení, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o
škodunazdravíaleboškoduspôsobenúrozhodnutímpodľa§7a8. Lehotaneplyniepočaspredbežného

prerokovania nároku podľa §
15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len "Exekučný
poriadok"), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od

doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučnýmspisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov súd dospel k
záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), proti povinnému T.

K., vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 39Er/2436/2005, rozhodol exekučný súd o návrhu žalobcu
(ako oprávneného v exekučnom konaní) na zmenu súdneho exekútora zo dňa 05.10.2010, doručenému
exekučnému súdu dňa 06.10.2010, uznesením zo dňa 15.12.2010. Z uvedených skutočností je zrejmé,
že exekučný súd pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora nedodržal zákonnú tridsaťdňovú lehotu.

Žalobca sa po tom, čo žalovaná jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovela, domáhal

náhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmyprotižalovanejzdôvodunesprávnehoúradnéhopostupu
exekučného súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia
nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Nesprávnym úradným postupom v súlade s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v
tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty.
Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003 Z.z., všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu
nesprávneho úradného postupu. Nakoľko však právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., účinná v období

namietaného nesprávneho úradného postupu, nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v
konaní , len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o

tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že
sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd dospel v súlade s § 27 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty. Súd preto na základe uvedeného dospel k záveru, že bol
splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu
tunajšiehosúdu,ktorýnerozhodolozmenesúdnehoexekútoravzákonomstanovenej30-dňovejlehote.
Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a dospel k záveru, že žalobca ich v
konaní nepreukázal. Súd mal za to, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu
exekútora, k žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť súdu nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má
podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou

uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade, že by
existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je
povinný žalobca preukázať. Žalobca v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci
vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a
správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a

za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Z exekučného spisu súd
žiadne urgencie zo strany žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní nezistil a žalobca tieto ani
nijako nepreukázal. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba

o jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Dôkazné
bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo žalobcu. Keďže žalobca na preukázanie
vzniku škody dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz), súd jeho návrh v
časti o náhradu škody zamietol.Žalobca sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom

stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak.

Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania
zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu,
jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik
nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena

účastníkom konania.
Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08 vyplýva, že právo na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale
v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na
jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č.

514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej ujmy u
právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní rozhodovaní a problémy
spôsobené vedeniu spoločnosti. Žalobca uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Žalobca však svoje tvrdenia nijakým spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Súd nemôže
žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho abstraktných tvrdení, keď nepreukázal
a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a aktivity boli ovplyvnené. Pokiaľ žalobca tvrdil,
že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu , vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity

frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, súd mal za to,
že žalobca nevyužil svoje zákonné možnosti a nielenže vydanie rozhodnutia na súde neurgoval, ale ani
nepodal sťažnosť na prípadné prieťahy v exekučnom konaní.
Navyše súd, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 675/2011,
zastáva názor, že nepríjemnosti spôsobené členom vo vedení spoločnosti možno zohľadniť iba v

obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú
prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na
právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujmy priamo (nie je daná priama
príčinná súvislosť).

Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností jednotlivého prípadu. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora potreboval exekučný súd
súčinnosťpôvodnéhoexekútora,ktoréhovyzvalnavyčíslenietrovexekúcieazaslanieexekučnéhospisu
(a to opakovane). Nakoľko ani samotný exekútor nedodržal lehotu na vyjadrenie a zaslanie súdneho
spisu, nebolo objektívne možné, aby súd zákonnú lehotu dodržal. Súd o zmene exekútora rozhodol za

71 dní, čo je v porovnaní s dobou trvania exekučného konania, ktoré trvá od roku 2005 až doposiaľ,
výrazne krátky časový interval. Súd mal za to, že nedodržanie zákonnej lehoty o 41 dní, nemohlo
na strane žalobcu spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody, či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc
od skutočnosti, že žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej ujmy, je
nepravdepodobné, že by za túto dobu došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval žalobca v návrhu. Nie je

prípustné, aby žalobca prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie povinného
na súd. Pri posudzovaní formy a výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť aj jeho podnikateľskú
aktivitu. Pokiaľ žalobca poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť
uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie povinného, a že exekučné konanie môže trvať pomerne
dlho, čo zo sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Súd mal za to, že vzhľadom

na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 30 - dňovej lehoty na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu na
zmenu exekútora do rozhodnutia súdu (41 dní) a na ostatné okolnosti daného prípadu, je dostatočným
zadosťučinením pre žalobcu konštatovanie porušenia jeho práva.Súd sa nestotožňuje ani s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom
priznávaným Ústavným súdom Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v

peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v
ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe
individuálnych daností prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať.

Pokiaľ žalobca v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu poukazoval na porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, súd poukazuje aj na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo dňa 01.03.2012, sp. zn. 9Co/285/2011, v ktorom krajský súd výslovne uviedol, že samotné porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Súd
preto nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a
žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo (žalobca to ani netvrdil
ani nepreukázal). Je však potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, že by sa potvrdilo porušenie základných
práv žalobcu, aj v tomto prípade by bolo potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy.

Žalobca však vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal.

Súd mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za
škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ak by aj žalobca vznik majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy preukázal, žalobca nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak, nakoľko
ako vyplýva z exekučného spisu, exekučné konanie nebolo do dnešného dňa skončené.

Keďže žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, súd návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd mal za to, že táto bola neopodstatnená. Podľa §
19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy u
žalobcu najskôr po uplynutí 30 - dňovej lehoty odo dňa podania návrhu na zmenu súdneho exekútora,

teda dňa 15.12.2010. Návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 27.09.2012, teda pred uplynutím
3 - ročnej premlčacej doby. Táto skutočnosť však, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, nemala vplyv
na rozhodnutie súdu vo veci.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže úspešnej žalovanej vo veci v

konaní žiadne trovy nevznikli (aspoň zo spisu nevyplývajú), súd jej ich náhradu proti žalobcovi, ktorý vo
veci úspech nemal, nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jehoodoručenia prostredníctvom
Okresného súdu Bratislava II na Krajský súd Bratislava, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusanapáda,včomsatotorozhodnutie alebopostup súdupovažuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie zhodujúcich skutočností,d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený
môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove
maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.