Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 26, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21CoPr/4/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311204632
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8311204632.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobcu L.. P. G., A. XXXX/
XX, C., právne zastúpeného JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom so sídlom Kukorelliho 1505/52,
Humenné proti žalovanému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava,
IČO: 00 151 866, o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné
č. k. 17C 78/2011-245 zo dňa 21.04.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý uhradiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške
72,92 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Františka Svatušku, advokáta v lehote 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Súd určuje, že výpoveď daná žalobcovi písomnosťou žalovaného zo dňa 28.12.2010 je neplatná.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy súdneho konania vo výške 1.257,08 Eur a to v lehote do

3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku“.

„Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal skutkovo za preukázané, že žalobca
rozhodnutím po vymenovaní do štátnej služby zo dňa 01. 02. 2008 bol vymenovaný. Vo veci je
hlavný radca-predstavený v služobnom odbore organizačnom v služobnom úrade - Obvodný úrad
v Humennom. Dňa 28. 12. 2010 po predchádzajúcom prejednaní mu bola doručená výpoveď zo
štátnozamestnaneckého pomeru podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b) v spojení s § 47 písm.

c) zákona číslo 400/2009 o štátnej službe, ktorá bola odôvodnená tým, že na základe rozhodnutia
Služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Personálneho rozkazu ministra vnútra
číslo XXX/XXXX zo dňa 27. 10. 2010 sa s účinnosťou od 01. 01. 2011 zrušuje miesto, na ktorom
bol žalobca zaradený. Ďalej z výpovede vyplývalo, že žalobcu nemožno zaradiť na vykonávanie na
štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu, pretože služobný
úrad takéto štátnozamestnanecké miesto nemá.

Ďalej mal za preukázané, že prerokovanie výpovede s odborovou organizáciou sa uskutočnilo dňa
28. 10. 2010. Zo svedeckej výpovede svedka M. N., bývalého zamestnanca P. v C. vyplýva, že došlo
k zlúčeniu odboru organizačného a ekonomického a bolo rozhodnuté, že funkciu vedúceho bude
vykonávať iná osoba ako žalobca. Dôležitým hľadiskom boli kvalifikačné predpoklady na vedúcehoodboru. Uviedol, že ak si má vybrať štatutár, tak porovnáva výsledky práce svojich zamestnancov a
práce na základe toho sa rozhoduje. Miesto - funkciu vedúceho nového zlúčeného odboru ponúkli L.. F.,
ktorá má dlhoročnú prax v štátnej správe a skúsenosti. Ďalej, že v čase výpovede žalobcovi mu nebolo

možné ponúknuť iné vhodné miesto, pretože došlo k zlučovaniu odborov a bolo na prednostovi úradu
koho vyberie za vedúceho tohto zlúčeného odboru.

Zo svedeckej výpovede svedkyne S. S. súd zistil, že táto pracuje na pozícii odborného radcu na
služobnom úrade. V septembri roku 2010 bol doručený žalovanému list Ministerstva vnútra, v ktorom

bola požiadavka zníženia mzdových nákladov na rok 2011. Boli doručené aj tabuľky, v ktorých neboli
uvedené mená zamestnancov iba ako kódy a ku kódom, ktorým sa dopĺňal charakter práce na akom
odbore zaradené. Po vyplnení podkladov žalovaný odoslal Ministerstvu vnútra tieto podklady a ďalej
čakal na ich schválenie. Následne bol žalovanému doručený „Personálny rozkaz“ dňa 27. 10. 2010
emailom, kde bolo uvedené, že k 01. 01. 2011 sa zrušujú miesta, ktoré navrhol obvodný úrad, išlo o
miesta štátnej službe a následne ďalšie miesta, ktoré boli pri výkone práce vo verejnom záujme a tieto

boli ku dňu 28.02.2011. V prípade zrušenia miest štátnej službe bol sedem miest a v prípade výkonu
práce vo verejnom záujme išlo o dve miesta.

Na takto zistený skutkový stav prijal právny názor, podľa ktorého prvostupňový súd v prvom rade
preskúmal, či nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti skončenia pomeru z dôvodu splnenia

povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce a to ponuková
povinnosť zo strany zamestnávateľa. Ponuková povinnosť platí v prípade, ak v rámci organizačnej
zmeny sa stane zamestnanec nadbytočným, respektíve stali sa nadbytočnými viacerí zamestnanci.
Poukázal na to, že v danom prípade išlo o výpoveď z organizačných dôvodov a to podľa ustanovenia §
47 písm. b) Zákona o štátnej službe z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta a to na základe

kedy služobný úrad povinný ponúknuť štátnemu zamestnancovi iné vhodné štátnozamestnanecké
miesto. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že služobný úrad mal vedomosť o uvoľnení
štátnozamestnaneckého miesta vedúceho v odbore civilnej ochrany a krízového riadenia od 01. 01.
2011. V súlade s ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce pred daním výpovede žalobcovi mu mal
ponúknuť inú pre neho vhodnú prácu, pričom takouto prácou podľa názoru súdu bola pracovná pozícia

vedúceho v odbore civilnej ochrany a krízového riadenia odboru. Ďalej poukázal na to, že došlo k
zlúčeniu odboru organizačného a ekonomického.

Podľa názoru prvostupňového súdu žalovaný neuniesol svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal
súdu splnenie tejto ponukovej povinnosti naopak je zrejmé, že žalobcovi túto pracovnú pozíciu

neponúkol a nebol potom naplnený hmotnoprávny predpoklad, ktorý musí predchádzať ukončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru voči žalobcovi následnou výpoveďou. Konštatoval, že neobstojí
procesná obrana žalovaného, že žalobca nespĺňal kvalifikačné predpoklady na uvedené miesto,
respektíve, že išlo o štátnozamestnanecké miesto v inom odbore štátnej služby.

Poukázal na ustanovenie § 46 ods. 1 písm. b), § 47 písm. c), § 38 Zákona o štátnej službe, § 61 ods.
1,2, § 63 ods. 2, § 74 Zákonníka práce.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 a úspešnému žalobcovi priznal
náhradu trov súdneho konania vo výške 1.257,08 Eur, ktoré zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi v

lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Protitomutorozsudkuvzákonomstanovenejlehotepodalodvolaniežalovaný.Navrhol,abyodvolacísúd
rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že súd žalobu o neplatnosť výpovede zamietne. V odvolaní
uviedol, že citácia:

„Žalobca sa žalobou domáhal neplatnosti výpovede, ktorá mu bola daná písomnosťou žalovaného zo
dňa 28.12.2010. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca bol rozhodnutím o vymenovaní do štátnej služby
dňa 1.8.2008 vymenovaný za predstaveného na organizačnom odbore Služobného úradu Obvodného
úradu Humenné do funkcie štátneho zamestnanca -hlavný štátny radca (predstavený). Toho istého dňa

bol na základe rozhodnutia o vymenovaní do štátnej služby č.j. O/XXXX/XX/X založený jeho štátno-
zamestnanecký pomer. Dňa 28.10.2010 bola žalobcovi doručená výpoveď zo štátno-zamestnaneckého
pomeru na základe ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b) a § 47 písm. c) zákona č. 400/2009 o štátnej službe.
Výpoveď daná žalobcovi bola odôvodnená s poukazom na rozhodnutie Služobného úradu Ministerstvavnútra SR, konkrétne Personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 460/2010 zo dňa 27.10.2010 s
účinnosťou od 1.1.2011, podľa ktorého sa zrušilo štátno-zamestnanecké miesto -ID XXXXX, charakter
práce 1510, KZAM 115005, funkcia C. - vedúci odboru v platobnej triede 8 na odbore organizačnom Z.

úradu P. úradu v C., odbor štátnej služby X.XX G., na ktorom bol žalobca zaradený.

Vnútornú organizáciu obvodného úradu určovalo ministerstvo. V nadväznosti na poradu vedenia
ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 26.8.2010 vyplynula úloha navrhnúť zníženie počtu
štátnych zamestnancov podľa zákona o štátnej službe a zamestnancov pri výkone práce vo verejnom

záujme podľa zákona č. 552/2003 Z. z. Dňa 19.10.2010 bol doručený Obvodnému úradu C. list
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy, v ktorom bol oznámený záväzný a
neprekročiteľný limit mzdových prostriedkov na rok 2011 a zároveň bol úrad požiadaný o zaslanie
návrhu na zníženie počtu funkčných miest a kvantifikáciu finančných prostriedkov. Obvodný úrad C. v
nadväznosti na predmetné uznesenie zaslal Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky dňa 19.10.2010
návrh na vykonanie žiadaných zmien. Žalovaný poukazuje na list č. SSMP-OS-S-80/2010 zo dňa

28.10.2010, ktorým bol schválený Personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX/XXXX,
na základe ktorého sa zrušilo s účinnosťou k 1.1.2011 sedem štátno-zamestnaneckých miest a dve
miesta pri výkone práce vo verejnom záujme. Jedno štátno-zamestnanecké miesto bolo to, na ktoré bol
zaradený žalobca a to s účinnosťou k 1.1.2011. Vedúci služobného úradu Obvodného úradu C. požiadal
následne odborovú organizáciu ZO Z. o prerokovanie skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru

žalobcu výpoveďou. Prerokovanie skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru žalobcu odborový orgán
uskutočnil dňa 28.10.2010. Dňa 25.10.2010 požiadal Obvodný úrad C. Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky o udelenie súhlasu na zlúčenie odboru organizačného s odborom ekonomickým a na
zriadenie odboru ekonomického a organizačného k 31.10.2010. Po zaslaní Personálneho rozkazu,
po prerokovaní výpovede ZO Z., súhlasu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky s Organizačným

poriadkom Obvodného úradu C., účinným od 1.1.2011 bol vykonaný pohovor so žalobcom. Pri tomto
pohovore bol žalobca oboznámený, že jeho štátno-zamestnanecké miesto bude s účinnosťou k 1.1.2011
zrušené a že žalovaný nemá pre neho iné vhodné miesto, ktoré by mu mohol ponúknuť a ani inak sa
so žalobcom nedohodol.

Nazákladevyššieuvedenéhomážalovanýzato,žebolisplnenévšetkypodmienkynaskončenieštátno-
zamestnaneckéhopomeruvýpoveďoupodľa§46ods.1písm.b)Zákonaoštátnejslužbeatonazáklade
výpovedného dôvodu podľa § 47 písm. c) Zákona o štátnej službe. Po uskutočnení pohovoru bolo dňa
28.10.2010 žalobcovi doručené potvrdenie o skončení vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca a
aj výpoveď zo štátno-zamestnaneckého pomeru, čo potvrdil žalobca svojím podpisom. Žalovaný skončil

štátno-zamestnanecký pomer so žalobcom po uplynutí výpovednej lehoty, ktorá je podľa ust. § 48 ods.
1 Zákona o štátnej službe dva mesiace ku dňu 28.11.2011. Žalovaný nemal možnosť zaradiť žalobcu na
vykonanie štátnej služby na štátno-zamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú
funkciu, t.j. na funkciu vedúceho odboru organizačného a ekonomického, pretože toto miesto už bolo
obsadené. Dňa 23.12.2010 bola dohodnutá zmena štátno-zamestnaneckého pomeru s L.. O. F., ktorá

bola trvalo preložená vymenovaním do funkcie iného vedúceho zamestnanca bez výberového konania
na miesto vedúcej odboru ekonomického a organizačného. V čase výpovede žalobcu bolo uvedené
štátno-zamestnanecké miesto obsadené a žalovaný nemal žiadne iné voľné štátno-zamestnanecké
miesto.

Rovnako z výpovede svedka M. N., bývalého zamestnanca P. C. vyplynulo, že dôležitým hľadiskom pri
rozhodovaní o osobe vedúceho odboru boli aj kvalifikačné predpoklady na funkciu vedúceho odboru.
Uviedol, že ak si má štatutár vybrať, tak porovnáva výsledky svojich zamestnancov. Práve na základe
uvedeného sa rozhodlo aj v tomto prípade. L.. F. má dlhoročnú prax v štátnej správe a jej skúsenosti
rozhodli, že je vhodnou osobou na funkciu vedúcej odboru ekonomického a organizačného“.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
podľa zásad uvedených v § 212 zákona č. 99/ 1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p. ) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred rozsudok

verejne vyhlásil a dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky pre potvrdenie
napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1 O.s.p.).Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne
vec posúdil (§ 153 ods.3 O.s.p.). Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu
vo vykonanom dokazovaní a vec vo vzťahu k neplatnosti výpovede žalovaného žalobcovi zo dňa

28.12.2010 správne právne posúdil.

Odvolací súd si osvojuje náležité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku zo strany
prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje a na zdôraznenie správnosti rozsudku a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi dopĺňa.

Žalovaný namieta v podanom odvolaní nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie
veci. Poukazuje na to, že listom z 28.10.2010 bol schválený Personálny rozkaz ministra vnútra SR č.
460/2010, na základe ktorého sa zrušilo sedem štátnozamestnaneckých miest a dve miesta pri výkone
práce vo verejnom záujme k 01.01.2011. Jedno miesto bolo žalobcove. Namieta správnosť záverov
prvostupňového súdu. Tvrdí, že vo vzťahu k tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa nemal možnosť

zaradiť žalobcu v trom istom odbore a na tú istú funkciu, pretože toto miesto už bolo v čase výpovede
žalobcu obsadené.

Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil skutkové ani právne vady napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p. Rozhodnutiu súdu nemožno
vytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonaných

dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §135 O.s.p., alebo že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne

vyložil.

Prvostupňovýsúdvykonalvovecirozsiahledokazovanieanáležitezistilskutkovýstav,vykonanédôkazy
vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých
aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,

než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad. Prvostupňový súd správne právne vec posúdil.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané
žalovaným v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a
jeho myšlienkový postup v odôvodnení je dostatočne vysvetlený. Súd mal v konaní listinne preukázané,že žalobca bol vymenovaný do funkcie hlavný radca predstavený v služobnom odbore organizačnom
v služobnom odbore P. v C. rozhodnutím z 01.02.2008. Rozhodnutím Z. úradu P. úradu C. na základe
rozhodnutia Z. úradu Ministerstva vnútra SR - Personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. XXX/XXXX

sa zrušilo s účinnosťou k 01.01. 2011 štátnozamestnanecké miesto, na ktoré bol zaradený žalobca. Bola
mu doručená výpoveď dňa 28.10.2010 podľa § 47 ods. 1 písm.b/ v spojení s § 47 písm.c/ zákona
č.400/2009 Z.z.

Podľa § 47 ods. 1 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých

zákonov ( ďalej len „Zákon o štátnej službe“), služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi
výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho
zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým
preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

Podľa§120Zákonaoštátnejslužbe,naštátnozamestnaneckévzťahysaprimeranepoužijúustanovenia

§ 10, § 11a ods. 1, § 12, § 13 ods. 4 a 7, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až 41, § 49 ods.
1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64 ods. 1 a
2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 74, § 75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 3, 4 a 6, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85
ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 96b, § 97 ods. 1 až 11, § 98 až
102, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141,§ 142, §

143, § 144, § 144a, § 145 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 8, § 156, § 157 ods. 3, § 158 až
160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217
až 222, § 230 až 236 a § 240 Zákonníka práce.

Podľa § 63 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi

výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú
pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto

výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nesprávny právny názor súdu a náležite nevyhodnotené vykonané
dokazovanie prvostupňovým súdom ohľadom konštatovania nesplnenia si ponukovej povinnosti
vyplývajúcej mu z ustanovenia § 47 písm. b/ Zákona o štátnej službe, odvolací súd vychádzajúc

z obsahu spisu poukazuje na priebeh konania a dokazovania, výsledkom ktorého bolo dostatočne
hodnoverné preukázanie skutočností a okolností relevantných z hľadiska rozhodovania o merite
veci. Citované zákonné ustanovenia Zákona o štátnej službe a Zákonníka práce (s poukazom na
odkazujúce ustanovenie § 120 Zákona o štátnej službe) upravujú hmotnoprávne podmienky platnosti
jednostranného právneho úkonu - skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany

zamestnávateľa, pričom vychádzajúc z návrhu, ako aj argumentov žalobcu prezentovaných v priebehu
konania, písomné vyhotovenie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou obsahovalo
všetky formálne náležitosti takéhoto zamýšľaného prejavu vôle zamestnávateľa, zákonný dôvod
výpovede v súlade s ustanovením § 47 písm. b/ Zákona o štátnej službe žalobcom spochybnený
nebol a nie je spochybnené žiadnou zo strán ani účinné doručenie výpovede žalobcovi. Odvolací

súd, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) považuje konštatovanie naplnenia
hmotnoprávnych podmienok platnosti skončenia štátnozamestnanecké pomeru výpoveďou (konkrétne
zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobcu a účinné doručenie výpovede), za nespochybnené.
Odvolací súd tak vychádzal z východiskovej premisy, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
bolo urobené písomne, skutkovo riadne vymedzené, zákonný dôvod výpovede bol listinne preukázaný,

výpoveď bola doručená žalobcovi do vlastných rúk. Sporným bolo, či došlo k naplneniu hmotnoprávnej
podmienky - splneniu si ponukovej povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa.

Jepotrebnézdôrazniť,žeodvolateľ neuviedolvodvolanížiadnenovéskutočnosti,ktorébyneboliznáme
prvostupňovému súdu, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 213

ods. 4 a 5 O.s.p. o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť prezentované v prvostupňovom
konaní. Odvolaním bol spochybnený vyvodený právny názor prvostupňového súdu vyslovený vo
výroku rozsudku na podklade vykonaného dokazovania a namietaná správnosť úvah, ktorými sa súd
pri meritórnom rozhodnutí spravoval.Vychádzajúc z vykonaných dôkazov - samotnej výpovede zo dňa 28.10.2010 a výpovede svedka M.
N. je zrejmé, že žalovaný pred doručením výpovede neponúkol žalobcovi žiadne štátnozamestnanecké

miesto a obsahom písomnej výpovede je konštatovanie, že služobný úrad ku dňu 28.10.2010 nemal
žiadne voľné a teda vhodné štátnozamestnanecké miesto. Žalobca nemal snahu a vôľu hľadať
iné možné alternatívy s cieľom predísť skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, teda žalobcovi
ponúknuťakékoľvekiné(nielendoslovne„vhodné“)štátnozamestnaneckémiesto,prípadneaj ponúknuť
mu eventuálnu možnosť preloženia na iné štátnozamestnanecké miesto. Z dikcie ustanovenia §

47 písm. b/ Zákona o štátnej službe pritom vyplýva, že služobný úrad môže dať zamestnancovi
výpoveď z tohto zákonného dôvodu až ako poslednú eventualitu, pokiaľ nemá pre neho iné vhodné
štátnozamestnanecké miesto, štátny zamestnanec nesúhlasí ani s trvalým preložením v služobnom
úrade a ani sa nedohodol so služobným úradom inak. Práve dikcia takto koncipovaného zákonného
predpokladu možnosti dania výpovede zo strany zamestnávateľa nasvedčuje výkladu, že sledovaným
účelom bolo viesť účastníkov štátnozamestnaneckého pomeru k aktívnemu vedeniu dialógu, hľadaniu

iných možností eventualít, aby napriek zrušeniu pôvodného štátnozamestnaneckého miesta bolo možné
udržaťštátnehozamestnancavslužobnompomere. Podstatnéje,že vkonaní sa preukázalo,ževčase
dania výpovede bolo známe žalovanému, že k 01.01.2011 bude voľné štátnozamestnanecké miesto
vedúceho v odbore Vnútro organizačný útvar civilnej ochrany a krízového riadenia, takže tvrdenie,
že v čase výpovede nemal k dispozícii žiadne voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré by mohol

žalobcovi ponúknuť, neobstojí. Neobstoja argumenty žalovaného, že takéto miesto nemohol žalobcovi
ponúknuť, pretože ho nemohol zaradiť na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto
v tom istom odbore a na tú istú funkciu. Otázku vhodnosti konkrétnych voľných štátnozamestnaneckých
miest je nutné vykladať extenzívne, aby sa príliš zužujúcim výkladom, ktorý by mohol zvádzať zo strany
zamestnávateľa k splneniu ponukovej povinnosti čisto len formalisticky, neobchádzal sledovaný účel a

zmysel ponukovej povinnosti zamestnávateľa, ako jednej z hmotnoprávnych podmienok a predpokladov
platného skončenia pracovného pomeru. Takýto extenzívny výklad zodpovedá aj aktuálnej judikatúre
(napr. rozsudok NS SR č. 6Sžo/232/2010 zo dňa 28.09.2011). Vychádzajúc dôsledne z koncepcie, ako
aj konkrétnych znení Zákona o štátnej službe však je zrejmé, že predmetné štátnozamestnanecké
miesto aj napriek tomu že išlo o iný odbor, mal žalovaný žalobcovi ponúknuť.

Ustanovenie § 47 písm. c) Zákona o štátnej službe je ustanovením špeciálnym upravujúcim osobitnú
skupinu zamestnancov (vedúcich) a upravuje možnosti inej vhodnej práce užšie (v tom istom odbore na
tú istú funkciu). Okruh vhodných miest je v danom prípade redukovaný. Pokiaľ ide o voľné pracovné
miesto, išlo o funkciu vedúceho v odbore civilnej ochrany a krízového riadenia.

Z dôvodovej správy k zákonu o štátnej službe k ust. § 47 vyplýva zámer zákonodarcu, a to
zabezpečenie zamestnancov pred svojvoľným prepúšťaní, okrem iného i úpravou ponukovej povinnosti
zamestnávateľa. „Podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky zákon zabezpečuje zamestnancom
ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania. Skončenie pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa bez uvedenia dôvodu neupravuje ani Zákonník práce. Z uvedených dôvodov sa
navrhuje jednoznačne ustanoviť [§ 47 písm. d)] reálnosť tzv. ponukovej povinnosti služobného úradu v
niektorých prípadoch odvolania štátneho zamestnanca z funkcie vedúceho zamestnanca.“

Zaťaženie zamestnávateľov ponukovou povinnosťou je výrazom sociálnej politiky štátu, ktorý sa

touto cestou pokúša vyhnúť zvyšovaniu nezamestnanosti alebo aspoň zmierniť dopady nedostatku
pracovných príležitostí (ratio legis ust. § 47 zákona o štátnej službe). Ak je ponuková povinnosť
odrazom sociálnej politiky štátu sledujúcej zmierniť dopady nedostatku pracovných príležitostí, je
potrebné ust. § 47 písm. c) Zákona o štátnej službe vykladať tak, že je nevyhnutné zamestnancovi
ponúknuť predovšetkým štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú

istú funkciu, nie však jedine takéto štátnozamestnanecké miesto. Právny úkon (ponuková povinnosť
zamestnávateľa zamestnancovi) a jeho výsledok sa zhodujú s výsledkom, ktorý malo právo na zreteli.
Je však v predmetnom prípade relevantné, že právny úkon v spojení s ponukovou povinnosťou bol
vykonaný zamestnávateľom spôsobom neakceptovateľným. Pre zamestnanca je pozitívnym riešením
byť zamestnaný, a to aj v štátnozamestnaneckom pomere na inej funkcii, hoci aj nižšej, ako byť

nezamestnaným. Uvedený výklad je v súlade s ratio legis ust. § 47 Zákona o štátnej službe.

V zmysle čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zozamestnania a diskriminácii v zamestnaní. Neobstoja ani argumenty žalovaného, že takéto miesto
nemohol žalobcovi ponúknuť, pretože ho nemohol zaradiť na vykonávanie štátnej služby na
štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore a na tú istú funkciu.

Zamestnanecký vzťah je spoločenský vzťah, ktorý je typický tým, že zamestnanec je v nevýhode tak z
hľadiska vyjednávacej pozície, ako aj z hľadiska informovanosti, preto je dôvodný záver o existencii
určitej nerovnováhy, ktorej výsledkom mala byť výpoveď daná zamestnancovi s uvedením, že služobný
úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto, na ktoré by bolo možné zamestnanca v súlade so

sociálnou politikou štátu preložiť.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove vo veci 7CoPr
6/2013, v zmysle ktorého cit.: „Vychádzajúc z tohto ustanovenia (§ 47 písm. b) zákona o štátnej službe
pozn. odvolacieho súdu) povinnosť služobného úradu ponúknuť zamestnancovi iné vhodné miesto
predstavuje hmotnoprávnu podmienku výpovede. Jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť tohto právneho

úkonu. Ponuka vhodného miesta sa musí uskutočniť ešte pred daním výpovede inak je neplatná.
Ak zamestnávateľ neponúkne zamestnancovi pred daním výpovede, teda v čase od rozhodnutia o
organizačnej zmene po doručenie výpovede prechod na inú pre neho vhodnú prácu, hoci tak urobiť
môže, nie je splnená ponuková povinnosť.“ Žalovaný nemal vynechať žalobcu z ponuky voľného miesta
na odbore vedúceho civilnej ochrany a krízového riadenia. Ak tak urobil, nesplnil si ponukovú povinnosť.

Zhrňujúc uvedené potom odvolací súd konštatuje, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť pred
daním výpovede z dôvodu podľa ustanovenia § 47 písm. b/ Zákona o štátnej službe a neponúkol
žalobcovi štátnozamestnanecké miesto, ktoré mal v čase dania výpovede k dispozícii. Výpoveď daná
žalobcovidňa28.10.2010zdôvodupodľaustanovenia§47písm.b/Zákonaoštátnejslužbejeneplatná.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny (§
219 ods. 1 O.s.p.), vrátane správneho výroku o trovách konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 142 ods.

l O.s.p. Priznal žalobcovi, ako úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho
konania podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb(ďalejlen,,vyhláška“)atoza1úkonprávnejslužby,zapodanévyjadreniekodvolaniužalovaného
vo výške 64,53 Eur (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky), l krát režijný paušál v sume 8,39 Eur za rok 2015
(§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu vo výške 72,92 eur a ich zaplatenie uložil žalovanému, ako neúspešnému

účastníkovi v odvolacom konaní.

Náhradutrovodvolaciehokonaniavovýške72,92Eurježalovanýpovinnýuhradiťžalobcovinaúčetjeho
právneho zástupcu JUDr. Františka Svatušku, advokáta, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.