Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, December 28, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/145/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114215868
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114215868.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu:

Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140,
právne zastúpeného Matala, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B, 821 09
Bratislava, proti žalovanej: B. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, XXX XX R., o zaplatenie 814,37
€ s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi:
- istinu vo výške 300 €,
- úroky vo výške 134,33 €,

- úroky vo výške 18,9 % ročne zo sumy 300 € od 28.05.2014 až do zaplatenia,
- úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 300 € od 19.04.2012 až do zaplatenia,

a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v prospech jeho právneho zástupcu Malata, Pružinský,
Hegedüš & Partners s.r.o. náhradu iných trov konania vo výške 19,93 €, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom došlým súdu dňa 05.06.2014 sa žalobca pôvodne domáhal na žalovanej
a) zaplatenia sumy 170,54 € z dôvodu debetného zostatku na bežnom účte,
b) zaplatenia sumy 643,83 € ako pohľadávky z povoleného prečerpania.

Návrh v časti uvedenej pod písm.a) vzal žalobca podaním zo dňa 11.03.2015 späť, preto súd postupom
podľa § 96 O.s.p. konanie v tejto časti zastavil.

Pokiaľ ide o zaplatenie sumy 643,83 €, táto pozostáva zo sumy istiny - 300 €, úroku ku dňu 27.05.2014
- 134,33 €, úroku z omeškania ku dňu 27.05.2014 - 94,50 €, poplatkov - 115 €. Žalobca ďalej požadoval
zaplatenie úrokov vo výške 18,90% ročne zo sumy 300 € od 28.05.2014 až do zaplatenia a úrokov z

omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy 549,33 € od 28.05.2014 až do zaplatenia.
Nárok na zaplatenie sumy 643,83 € s prísl. žalobca uplatňuje zo Zmluvy o prečerpaní uzavretej so
žalovanou dňa 17.08.2010.Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 115a ods.2 O.s.p.) z dôvodu, že išlo o drobný spor

podľa § 200ea O.s.p.

Z listín predložených žalobcom zistil súd nasledujúce:

Dňa 28.10.2008 bola medzi účastníkmi konania uzavretá Zmluva o bežnom účte a balíku produktov a

služieb ČSOB Pohoda.

Dňa 17.08.2010 došlo medzi účastníkmi konania k uzavretiu Dohody o poskytnutí povoleného
prečerpania. Úverový rámec bol 300 €, úroková sadzba 16,90% ročne a dlžník bol povinný úver
splatiť kedykoľvek na požiadanie banky. Súčasťou Dohody boli aj Obchodné podmienky pre povolené
prečerpanie bežného účtu.

Listom zo dňa 02.04.2012 oznámil žalobca žalovanej, že celý jej záväzok z povoleného prečerpania vo
výške 468,99 € s prís. sa stal splatným dňa 31.03.2012 a táto ho má uhradiť do 13.04.2012.

Zo sadzobníka platného ku dňu 01.04.2014 vyplynulo, že úroková sadzba pre povolené prečerpanie je

18,90% ročne.

Podaním došlým súdu dňa 02.02.2015 žalobca bližšie špecifikoval svoju pohľadávku z povoleného
prečerpania, tak, že uviedol
- výpočet úroku vo výške 134,33 € z istiny sadzbou 16,90% ročne v čase od 18.08.2010 - 31.03.2013

a sadzbou 18,90% ročne za čas od 01.04.2013 - 27.05.2014,
- výpočet úrokov z omeškania vo výške 94,50 € sadzbou 8,15% ročne až 9,50% ročne za čas od
18.08.2010 - 27.05.2014,
- že, poplatky vo výške 115 € sú tvorené poplatkom za upomienku - 10 €, výzvu 1 - 35 €, výzvu 2 - 35
€, poslednú výzvu - 35 €.

Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

Podľa § 1 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 19.08.2010 - Spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom

úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

Podľa § 1 ods.4 zákona č. 129/2010 Z.z. - Na spotrebiteľský úver formou povoleného

prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, sa
vzťahujú ustanovenia § 1 ,§
2 , § 3 ods. 1
písm. a) až d)
a § 3 ods. 3 ,

§ 4 ods. 14 ,
§ 5 až 8 ,
§ 9 ods. 1 ,
, 6 až 8 , § 10 , § 11 , § 12 ods. 2 , § 15 , § 17 , § 20 až 23 a § 25 až 27 .Podľa § 2 písm.e) zákona č. 129/2010 Z.z. - povoleným prečerpaním forma spotrebiteľského úveru,
ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku
jeho platobného účtu, ktorý má vedený u veriteľa.

Podľa § 10 ods.1 č. 129/2010 - Zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý
sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, musí obsahovať tieto náležitosti:
a) podľa § 9 ods. 2 písm. a) ,
b) , d) , f) ,g) , i) a w) ,
b) povinnosť spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške,

c) výšku poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu meniť.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka - Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka - Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 565 Občianskeho zákonníka - Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

V prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že žalobca poskytol žalovanej úver formou povoleného

prečerpania, ktorá tento riadne a včas nesplácala.
Vzhľadom na omeškanie žalovanej pristúpil žalobca k predčasnému zosplatneniu úveru postupujúc
podľa čl. VII., ods.2 písm.a) Obchodných podmienok pre povolené prečerpanie bežného účtu, podľa
ktorého - banka je oprávnená kedykoľvek potom, ako nastane čo i len jedna zo skutočností podľa
ods.1) tohto článku, oznámením odoslaným Klientovi vyhlásiť, že všetky pohľadávky z poskytnutého

povoleného prečerpania sú splatné ku dňu uvedenému v písomnom obmedzení banky.

Súd musel ako prvú riešiť otázku, či k zosplatneniu úveru platne došlo. V tejto otázke zaujíma súd záver,
že áno, ale nie spôsobom prezentovaným žalobcom. Vyššie citovaný dôvod zosplatnenia uvedený v OP
pre spotrebiteľské úvery, považuje súd totiž za neplatný.

Tento záver robí súd na základe vyššie citovaných ustanovení § 53 ods.9, § 54 ods.1 a § 565 OZ.
V tomto prípade má súd za to, že prostredníctvom § 54 ods. 1 OZ možno zaujať záver, že formulácia
straty výhody splátok tak ako je uvedená v bode VII. ods.2 písm.a) OP ČSOB pre povolené prečerpanie
bežného účtu sa odkláňa od § 565 Obč. zákonníka upravujúceho stratu výhody splátok v neprospech
spotrebiteľa. Z § 565 Obč. zákonníka je totiž zrejmé, že tento (logicky) predpokladá zosplatnenie

pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky iba na čas, keď právny úkon tohto zosplatnenia sa dostane
do dispozičnej sféry dlžníka (pozri aj § 45 Občianskeho zákonníka).
Podľa názoru súdu neplatnosť bodu VII. ods.2 písm.a) OP pre ČSOB povolené prečerpanie bežného
účtu by bola daná aj bez citovaných ustanovení § 54 ods. 1 a 565 Obč. zákonníka z dôvodu, že právny
úkon, ktorým zosplatnenie pohľadávky nepochybne je, môže mať spätné (retroaktívne) účinky iba v

prípade, ak to ustanoví zákon. Podľa názoru súdu je neprípustné, aby mohlo byť zosplatnenie vykonané
spätne, čím by sa vlastne vytvoril stav, že so zaplatením zosplatnenej pohľadávky sa dlžník dostáva do
omeškania ešte skôr ako sa o tomto zosplatnení dozvie. Takto to bolo aj v danom prípade, keď list o
zosplatnení úveru vo vzťahu k žalovanej bol vyhotovený až dňa 02.04.2012, doručený dňa 17.04.2012,
pričom k zosplatneniu malo dôjsť dňom 31.03.2012.

Na ilustráciu súd uvádza, že záver o tom, že strata výhody splátok nemôže predchádzať príslušný
právny úkon veriteľa vyplýva aj z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21 Cdo 456/2006, podľa ktorého:
„dovolatel správně v této souvislosti uvádí, že bylo na věřiteli, zda a případně kdy svého oprávnění
požadovat zaplacení celé pohledávky (zůstatku
úvěru s příslušenstvím)

využije, a že splatnost celé pohledávky nemůže
nastat dříve, dokud věřitel nepožádá
dlužníka o její
zaplacení z důvodu prodlení se zaplacením splátky (splátek);
pro splatnost celé pohledávky není
významné, kdy věřitel mohl dlužníka

z důvodu jeho
prodlení se splátkami o zaplacení celé pohledávky nejdříve

požádat, ale zda a kdy se rozhodl svého oprávnění využít a zda, popřípadě kdy
ho tedy o zaplacení celé pohledávky skutečně
požádal, neboť by jinak měl vůči dlužníku nadále nárok

jen na sjednané splátky.“
Súd má teda za to, že k zosplatneniu úveru nedošlo na základe OP. K zosplatneniu úveru však došlo
priamo na základe § 10 ods.1 písm.b) zákona č. 129/2010 Z.z. v spojení s Dohodou o povolenom
prečerpaní.
Podľa vyššie uvedených zákonných a zmluvných ustanovení je totiž dlžník povinný úver splatiť

kedykoľvek na požiadanie banky. Súd má však za to, že aj v uvedenom prípade napriek neaplikácii §
565 OZ, platia závery pri jeho výklade uvedené, a teda, že k zosplatneniu nemôže dôjsť spätne, teda k
času, ktorý predchádza doručeniu príslušného úkonu veriteľa, dlžníkovi.
Keďže k doručeniu výzvy na predčasné splatenie úveru došlo až dňa 17.04.2012, pri určení splatnosti
záväzku vychádzal súd z § 563 OZ - Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom

alebourčenývrozhodnutí,jedlžníkpovinnýsplniťdlhprvéhodňapotom,čohooplnenieveriteľpožiadal.
Žalovaná tak mala plniť dňa 18.04.2012 a dňom 19.04.2012 sa dostala do omeškania.

Pokiaľ ide o priznané plnenie, priznal súd
- v celom rozsahu požadovanú istinu vo výške 300 €, spolu s úrokmi vo výške 18,90% ročne z tejto

sumy od 28.05.2014,
- priznal kapitalizované úroky vo výške 134,33 € za čas do 27.05.2014,
- priznal úroky z omeškania iba zo sumy istiny (a nie aj úrokov ako to požadoval žalobca, pričom súd
vychádzal zo zákazu anatocizmu - úročenia úrokov) 300 € od 19.04.2012 až do zaplatenia.

Právo na úroky z omeškania vyplýva z nasledujúceho:

§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka - Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak
ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len

jednotlivých plnení.

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

§ 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. - ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom k uzatvoreniu úverovej zmluvy - Výška úrokov z omeškania je o 5percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Základná úroková sadzba ECB ku dňu 19.04.2012 bola 1,00 % ročne, a preto úrok z omeškania tvorí
sumu 9,00% ročne.

Poplatky vo výške 115 € nepriznal súd z nasledujúcich dôvodov: podľa sumy poplatkov za upomienky

(tým sú myslené aj rôzne výzvy a pod.) je zrejmé, že tieto prevyšujú náklady na ich zhotovenie a majú
jednoznačne sankčný charakter. Tento cieľ upomienok však súd považuje za rozporný so zákonom
z dôvodu obchádzania ustanovení o zmluvnej pokute (§ 544 OZ). Pri nezaplatení splátky úveru je
totiž dlžník postihovaný úrokom z omeškania a možnosťou predčasného zosplatnenia úveru, ako aj
možnosťou dojednať zmluvnú pokutu. Zmluvná pokuta tak nemôže byť nahrádzaná upomienkou, ktorá
je uvedená iba v rozsiahlom sadzobníku poplatkov veriteľa a klient nie je na ňu osobitne upozorňovaný.

Poplatky tak treba zaradiť do skupiny tých odplát, ktorým má zodpovedať reálne plnenie veriteľa, čo
zodpovedá skutočným nákladom na vyhotovenie upomienky. Tieto náklady a ani zaslanie upomienok
a výziev (s výnimkou tzv. poslednej výzvy) žalobca nepreukázal, preto požadovanú sumu 115 € súd
nepriznal.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods.2 O.s.p a § 146 ods.2 O.s.p.

V konanie išlo o spojenie 2 vecí - a) zaplatenie sumy 170,54 € a b) zaplatenie sumy 643,83 €. V konaní
pod písm.a) bol žalobca neúspešný, tým že žalobu vzal späť (§ 146 ods.2 O.s.p.) a preto právo na
náhrad trov konania nemá.

Konanie pod písm.a) sa na celkovom predmete konania 814,37 € podieľalo v rozsahu 21% a konanie
pod písm.b) v rozsahu 79%.
V konaní pod písm.b) sa požadovalo zaplatenie sumy 643,83 € a priznaná bola suma 491,14 € (istina
- 300 €, úroky - 134,33 €, úroky z omeškania od 19.04.2012 do 27.05.2014 - 56,81 €), čo predstavuje

úspech žalobcu cca - 76%, úspech žalovaného cca - 24% a čistý úspech žalobcu 52%.
Žalobca tak má právo na náhradu trov konania v rozsahu 52% zo 79% celkových trov konania.
Za účelne vynaložené trovy konania považoval súd iba zaplatený súdny poplatok vo výške 48,50 €, z
ktorého na konanie pod písm.b) pripadlo 79% - 38,32 € a z toho úspech 52% predstavuje - 19,93 €.

Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, k týmto súd uvádza:

NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 uviedol, že „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených
úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa.

Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a
neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej,
právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú
právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu
posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo

každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“

Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý
mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov
konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo

o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie
advokátom(§25O.s.p.)avpriebehukonaniahorešpektoval.Právoúčastníkanazastúpenieadvokátom
na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré
síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1
O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda

ajnákladyvynaloženéúčastníkomvsúvislostisjehozastúpenímadvokátom.Naposudzovanieúčelnosti
nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom
realizuje svoje právo na právnu pomoc.Procesný súd náklady zastúpenia žalobcu advokátom považuje za neúčelné po zistení, že sa jednalo
o vec typovo veľmi jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu týchto nárokov
žalobcom dochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany, dátum

uzavretia zmluvy a výška dlžnej sumy. Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou, nevyžadujúcou
odborné znalosti.

AktuálnedospelNSSRpriposudzovaníotázkynáhradytrovkonaniavhromadnýchveciachvrozhodnutí
sp . zn. 6 M Cdo 5/2013, k nasledujúcemu záveru: „ Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom

v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej
individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené
na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu,
ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s
názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu
súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti

so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať
advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa
účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom
konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje

k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa
preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti
nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a
vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“
Uvedený právny záver platí podľa procesného súdu aj vo vzťahu k účastníkovi konania.

V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu
ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob uplatnenia pohľadávky je
dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie
na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom
zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp.

dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci
samej úspešný.
Ústavný súd ČR vo veci sp. zn. III. ÚS 2985/14 uviedol: „Právo žalující strany domáhat se svého nároku
u soudu a využít k tomu služeb advokáta nezbavují obecný soud povinnosti brát na zřetel všechny
relevantní okolnosti pro posouzení výše účelně vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní

pohledávky.
Relevantní okolnosti je třeba vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně,
s respektem k výkladu provedeným Ústavním soudem ohledně posuzování výše nákladů v tzv.
formulářových žalobách, kdy je vedle obecně použitelných obratů prováděna jen konkretizace osobních
údajů žalované strany, čísla linky prostředku hromadné dopravy, data jízdy, variabilního symbolu tzv.

hlášenky revizora a kopie této listiny.
Pokud by obecný soud nepřihlédl ke specifickým okolnostem případu, které mohly mít vliv na výši účelně
vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky, porušil by svým postupem právo na
spravedlivý proces zaručené čl. 36 odst. 1 Listiny, a to tím spíše pokud takové okolnosti neúspěšná
strana namítala (srov. nález Ústavního soudu ze dne 15. 5. 2012 sp. zn. II. ÚS 3011/11). Relevantní

okolnosti však nelze toliko slovně zohlednit, nýbrž je třeba je rovněž vyhodnotit ústavně konformním
způsobem, tedy racionálně a srozumitelně.
Právě této povinnosti krajský soud v napadeném rozhodnutí nedostál. Jeho závěru, že žalující stranou
podaný návrh nelze hodnotit jako tzv. formulářovou žalobu, neboť obsahuje konkrétní žalobní tvrzení,
nemůže Ústavní soud přisvědčit ani při maximální zdrženlivosti stran prosazování svého vlastního

hodnocení dílčích skutečností posuzovaného řízení. Jak vyplývá ze spisového materiálu, lze z obsahu
původního návrhu považovat, vedle osobních údajů stěžovatelky, za konkrétní žalobní tvrzení pouze
uvedení linky hromadné dopravy, kterou stěžovatelka měla cestovat bez platného dokladu, datum, kdy
se tak mělo stát, variabilní symbol tzv. hlášenky revizora a kopii této listiny. Všechny ostatní údaje a
tvrzení lze považovat za obecně uplatnitelná ve všech obdobných sporech, kterých žalující strana musí

jako provozovatel hromadné dopravy v krajském městě vést dlouhou řadu. Tak je v judikatuře Ústavního
soudu chápána formulářová žaloba (srov. např. bod 28 nálezu Ústavního soudu ze dne 29. 3. 2012
sp. zn. I. ÚS 3923/11). Uvedený skutkový závěr krajského soudu lze proto považovat za tzv. extrémně
rozporný s provedenými důkazy, neboť jej při žádné rozumné interpretaci nelze považovat za správný.Toto hodnocení je přitom v zásadě jediným konkrétním tvrzením, o nějž krajský soud opírá svůj závěr o
účelnosti nákladů vynaložených žalující stranou za právní zastoupení. Zbytek odůvodnění představuje
toliko argumentace obecnými právními principy, dle nichž "žalující má právo domáhat se svého nároku u

soudu a využít k tomu služeb advokáta". Taková tvrzení nelze nijak zpochybnit, nejsou však bez dalšího
dle Ústavního soudu jakkoliv relevantní pro posouzení účelnosti účastníkem vynaložených nákladů
řízení. Kritérium účelnosti je přitom pro přiznání náhrady nákladů řízení zcela klíčové, přičemž Ústavní
soud ve výše zmíněné ustálené judikatuře opakuje názor, že soudní vymáhání bagatelních pohledávek
nenímožnébrátjakovpodstatěbezpracnýzpůsobgenerovánínepřiměřenéhozisku,aťužspolečnostmi

zabývajícími se skupováním pohledávek, či právních zástupců napojených na společnosti, které se
vymáháním bagatelních pohledávek zabývají v podstatě denně.“
Ústavný súd ČR ďalej vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 3372/11 uviedol, že: „Právní řád a jeho
interpretace Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen
okolnosti průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho
zahájením (viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování

o náhradě nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve
specifických případech, kdy jde
- zaprvé o řízení, v němž proti rozsudku nalézacího soudu není odvolání přípustné (řízení o tzv. bagatelní
věci),
- zadruhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv.

formulářovou žalobu),
- zatřetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- začtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel fakticky
vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě,
dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační

společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek
podle zák ona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých
souvisejících zákonů).“

Vzhľadom na vyššie uvedené zotrváva senát 9C na názore, že náhrada trov právneho zastúpenia

žalobcovi nepatrí, nakoľko nemá k dispozícii argumenty, ktoré by predčili argumenty uvedené vyššie.

Žalovaná náhradu trov konania nepožadovala, preto jej ju súd nepriznal (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 3

vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205 ods.
1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.