Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/510/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223817
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6112223817.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov

senátuJUDr.MáriePodhorovejaJUDr.AnnySnopčokovejvprávnejvecižalobcu:POHOTOVOSŤ,spol.
s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom 813 11 Bratislava, Župné námestie 13,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu zo dňa 27.02.2014 proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 14C/292/2012-72 zo dňa 31.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu o zaplatenie majetkovej škody vo výške 175 eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 55,32 eur zamietol v celom rozsahu. Žalobca sa domáhal voči žalovanej
nároku na náhradu majetkovej škody spôsobenej nesprávnym, respektíve nezákonným úradným
postupom súdu v konkrétnej exekučnej veci vedenej pod sp. zn. Ex 2729/2005 a primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s pripojeným exekučným spisom

sp. zn. 4Er/256/2005 a v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v konkrétnej exekučnej
veci bolo exekučné konanie začaté dňom 04.11.2005 a dňa 02.11.2009 bol Okresného súdu Banská
Bystrica doručený návrh oprávneného - navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora, na ktorý návrh je
vzhľadom na začatie exekučného konania potrebné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučne činnosti v znení účinnom do 31.08.2005. Vyššie uvedená
právna norma neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu, k tomuto došlo až s účinnosťou od 01.09.2005. Exekučný súd

v konkrétnej veci rozhodol dňa 11.01.2010 tak, že návrh na zmenu exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a následne ju zastavil. V odôvodnení rozsudku potom súd konštatoval, že v konkrétnom
exekučnom konaní došlo po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora k zastaveniu exekúcie
pre jej neprípustnosť, pričom exekučný súd bol nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu a to v ktoromkoľvek štádiu od začatia exekučného konania, a ti aj bez návrhu. Nie
je potom rozhodujúce či, a v akej lehote, bolo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora,
keď samotné exekučné konanie bolo zastavené pre neprípustnosť spôsobenú na strane samotného

oprávneného a súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v predmetnom
exekučnom konaní) ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Taktiež súd poukázal na skutočnosť, že pôvodný súdny exekútor
bol povinný vykonávať úkony v prospech oprávneného a nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnejškody navrhovateľa. Súd mal na základe uvedených skutočností za to, že žalobca nepreukázal, že by
činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu (§
9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci),

teda neboli splnené základné zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu v zmysle tohto zákona a
tým ani splnenie predpokladov pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
číslo 514/2003 Z.z.. Súd žalobu ako právne neopodstatnenú v celom rozsahu zamietol. Následne súd
rozhodol o trovách konania a vyslovil, že s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. žalovanej
náhradu trov konania nepriznáva, nakoľko žalovaná bola v konaní úspešná, avšak trovy konania si

neuplatnila a súd tak má za to, že žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal,
že súd prejednal vec v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa ustanovenia
§ 101 ods. 2 O.s.p., nakoľko sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Namieta, že
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané

s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec
prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom.
Podotkol tiež, že okolnosť, že krajský sud nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v
očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno zákonného sudcu považovať za nestranného.
V ďalšom texte odvolania žalobca poukázal na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov a taktiež

na konkrétne judikáty Ústavného súdu Slovenskej republiky, podporujúce jeho námietku o nedostatku
nestrannosti zákonného sudcu. Žalobca v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu ďalej uviedol,
že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Uviedol, že
žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené

nestrannýmsudcomnanestrannomsúde.Žalobcanemalmožnosťvyjadriťsaktvrdeniamžalovaného,z
ktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojhorozhodnutia.Žalobca
nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za
takejto procesnej situácie došlo podľa názoru žalobcu k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Keďže žalobca, ako

strana konania, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho konania bola podľa argumentov žalobcu porušená vo viacerých smeroch.
Žalobca v odvolaní taktiež uvádza, že pokiaľ sa žalovaný nevyjadril, respektíve nereagoval na výzvu
súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p.,

mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O.s.p.. V ďalších
dôvodoch odvolania sa žalobca zameriava na argumentáciu ohľadom existencie majetkovej škody a
uviedol, že majetková škoda mu vznikla v súvislosti s udržiavaním a správou informačného systému
a z titulu konkretizovaných výdavkov. Rozhodnutie súdu v tejto časti považuje za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel

jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa
to týka aj chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca nesúhlasí s tvrdením, že náklady na
správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). Zotrváva na svojom stanovisku,
že nesprávnym úradným postupom exekučného súdu došlo ku škode, za ktorú dlžník nemôže niesť
zodpovednosť.Žalobcahodlávkonanípredsúdomprostredníctvomvykonanéhopojednávaniapredložiť

dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a žalobcu
nepoučil podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlási rozhodnutie vo veci
samej. Rozhodnutie súdu 1. stupňa žalobca označil za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil aj svoje rozhodnutie o nepriznaní

nemajetkovej ujmy žalobcovi. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom žalobca navrhuje,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2
O.s.p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v rozsahu podaného
odvolania a aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých

prvostupňovýsúd rozhodol,pričomvzhľadomnapresvedčivosťasprávnosťargumentácieobsiahnutejv
odôvodnení rozsudku nepovažuje za potrebné nad rámec dôvodov vyslovených prvostupňovým súdom
uviesť žiadne ďalšie argumenty.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa dostatočne jasne, zrozumiteľne a právne

argumentačne presvedčivo vysporiadal v odôvodnení rozsudku s preskúmaním právneho základu a
dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, preto dôvody obsiahnuté v odvolaní žalobcu namietajúce
vnútornú rozpornosť a nedostatočnosť zdôvodnenia úvah súdu obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku, nie sú opodstatnené. Odvolací súd, vychádzajúc z konkrétnych dôvodov
odvolania žalobcu, navyše konštatuje, že predmetné odvolanie zjavne nereaguje výlučne len na
konkrétny rozsudok, voči ktorému smeruje, nakoľko odvolateľ v odvolaní konštatuje viaceré úvahy súdu,

ktoré v konkrétnom odôvodnení napadnutého rozsudku v danej veci vôbec obsiahnuté nie sú.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnou argumentáciou okresného súdu, že nemožno konštatovať
nezákonný úradný postup exekučného súdu, ktorý prioritne skúmal zákonnosť vedenia exekúcie a
spôsobilosť notárskej zápisnice, ako exekučného titulu na podklade ktorého sa exekúcia vedená

pod sp. zn. 4Er/256/2005 viedla. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku
(§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2) je zrejmé, že exekučný súd bol povinný, a to v každom štádiu
vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného

poriadku. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul (a to akýkoľvek, ktorý pripúšťa ustanovenie § 41 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku) počas celého exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia
exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma

rovnako ako pri iných vykonateľných rozhodnutiach, ktoré sú spôsobilými exekučnými titulmi. Formálna
stránka spočíva v dodržaní náležitostí notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho
poriadku. Materiálna stránka je predpísaná priamo Exekučným poriadkom v ustanovení § 41 ods. 2
písm. c/ EP. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice
a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných predpisov procesného práva,

sa uplatňujú obdobné kritéria a preto záver o ich splnení alebo nesplnení (formálnych a materiálnych
náležitostí) sa v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý
by prichádzal do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Odvolací súd v
súvislosti s právomocou exekučného súdu preskúmavať notársku zápisnicu poznamenáva, že závery o
povinnosti (nielen oprávnenosti) exekučného súdu venovať náležitú pozornosť formálnym a materiálnym

náležitostiam notárskej zápisnice, pokiaľ má byť uznaná za spôsobilý exekučný titul, vyplývajú z
viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 4Cdo 267/2007 zo dňa 18.12.2007), ako aj z
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR (napr. nález I. ÚS 5/2000 zo dňa 13.07.2000). V predmetnom
náleze naviac Ústavný súd vyslovil osobitný akcent na dôsledné skúmanie notárskej zápisnice v
exekučnom konaní, keď vyslovil, že je nutné uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej

zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom
na to, že notárskej zápisnici, ako exekučnému titulu, nepredchádza súdne preskúmanie platnosti
právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva, tak ako je to v prípade
vykonateľného rozhodnutia súdu. Nezákonný nebol ani následný postup exekučného súdu, ktorý po
konštatovaní nevykonateľnosti notárskej zápisnice pre rozpor so zákonom následne exekúciu ex

offo uznesením č.k. 4Er/256/2005-18 zo dňa 11.01.2010 podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ a §
58 ods. 1 Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil a súčasne totožným
uznesením aj zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Po zastavení exekúcie už
niet zákonného dôvodu na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. Takéto rozhodnutie by už za
danej procesnej situácie nemalo žiadne procesné opodstatnenie. Odvolací súd ešte poznamenáva, so

zreteľomnaustálenúrozhodovaciučinnosťÚstavnéhosúduSR(II.ÚS471/2012,I.ÚS86/02,I.ÚS70/02,
I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00), že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky
vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehote (ak by aj bolo v konkrétnej veci preukázané) nemožnototiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a
významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné
okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

Odvolací súd sa vzhľadom na konštatované plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca
nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle
ustanovení § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 - 4 a § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a neosvedčil právny základ a dôvodnosť

uplatneného nároku a to tak ohľadom nároku na náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy.

Rovnako nezodpovedajú obsahu spisu a konkrétnym procesným situáciám v danej veci ani argumenty
obsiahnuté v odvolaní, spochybňujúce procesný postup súdu, v dôsledku ktorého malo byť údajne
žalobcovi odňaté právo konať pred súdom. Žalobca v odvolaní tvrdí, že napriek tomu, že riadne a včas
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými

dôvodmi, súd v rozpore so zákonom konal podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti
žalobcu. Súd podľa tvrdenia žalobcu ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd nariadil termín pojednávania na
deň 31.01.2014 o 09:00 hod., pričom predvolanie naň bolo riadne doručené obom účastníkom konania
(právny zástupca žalobcu predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 16.01.2014). Svoju neúčasť na

pojednávaníospravedlnilpodanímdatovanýmasúduajfaxomdoručenýmdňa27.01.2014ibažalovaný,
pričom nežiadal odročiť pojednávanie z dôvodu svojej neprítomnosti. Tvrdenie žalobcu, že požiadal
súd o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov a ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní
tak nezodpovedá skutočnosti. V obsahu zápisnice je zachytené, že žalobca napriek tomu, že mal
upovedomenie o pojednávaní riadne a včas vykázané, svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a

súd vyhlásil uznesenie, že bude pojednávať v neprítomnosti žalobcu a žalovaného. Boli splnené všetky
zákonné predpoklady pre postup súdu v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. Argumenty žalobcu
v odvolaní, že nesprávnym postupom súdu došlo „k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom“ sú tak vzhľadom
na nečinnosť žalobcu po tom, čo bol riadne a včas predvolaný na pojednávanie, neopodstatnené.

Odňatím možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je taký nesprávny,
procesné ustanovenia porušujúci, postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred súdom konať a v konaní uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súd preto nepostupoval svojvoľne, procesný postup súdu v
súlade s ustanoveniami procesnej normy nemožno považovať za odopretie ústavného práva účastníkovi

konania na spravodlivý súdny proces a popretie ústavou garantovaného práva každého na verejné
prerokovanie veci pred všeobecným nezávislým súdom. Odvolací súd oboznámením sa s písomnými
podaniami žalobcu konštatuje, že sa nezakladajú na pravde odvolacie argumenty žalobcu, že súd
„ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu a
v žiadosti žalobca uviedol, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní“. V žalobe,

ani v žiadnom z nasledujúcich procesných podaní žalobcu, však takáto požiadavka obsiahnutá nie je,
žalobca nežiadal odročiť pojednávanie, respektíve nežiadal, aby súd nerozhodoval bez prítomnosti jeho
splnomocneného zástupcu.

Rovnako je nedôvodný argument, že súd nepoučil účastníkov v zmysle ustanovenia § 120 ods.

4 O.s.p. pred tým, ako vo veci meritórne rozhodol. Poučenie súdu podľa ustanovenia § 120 ods. 4
O.s.p. (okrem ďalších procesných poučení v zmysle Občianskeho súdneho poriadku) bolo obsiahnuté
v osobitnom poučení pre účastníka konania, (č.l. 24 spisu), ako aj výslovne opakovane obsiahnuté v
obsahu predvolania na pojednávanie dňa 31.01.2014 (č.l. 66 spisu). Argumenty žalobcu v odvolaní, že
nesprávnym postupom súdu došlo „k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na

súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom“ sú tak vzhľadom na konštatované
skutočnosti neopodstatnené.

Rovnako nezodpovedá obsahu spisu argument žalobcu, že súd mal vyvodiť adekvátne procesné
následky zo skutočnosti, že sa žalovaný k žalobe nevyjadril, respektíve nereagoval na výzvu súdu, aby

predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., a preto mal
súd rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O.s.p.. Tento argument
žalobcu je zmätočný, nakoľko po tom, čo súd doručil žalovanej návrh spolu s prílohami, žalovaná zaslala
súdu rozsiahle procesné stanovisko k žalobe a k uplatnenému nároku (č.l. 29-59 spisu).Rovnako sú už v danom štádiu konania neopodstatnené úvahy žalobcu o nedostatku nestrannosti a
nezaujatosti zákonného sudcu, a to s poukazom na právoplatné uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici č.k. 4NcC/21/2012-8 zo dňa 11.10.2012, ktorého obsah je žalobca povinný rešpektovať.

Odvolací súd potom na základe uvedeného, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a s poukazom
na dôvody a právne úvahy obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu rozsudok
podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ako v odvolacom konaní úspešnému účastníkovi
náhradu trov druhostupňového konania nepriznal, nakoľko táto účastníčka si trovy odvolacieho konania
v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslila ani ich nežiadala priznať a odvolací súd tak má
za to, že si trovy odvolacieho konania neuplatňuje.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.