Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 16, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 26Cb/174/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211227823
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1211227823.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBratislavaIIvkonanípredsamosudcomJUDr.MonikouŠkolníkovouvprávnejvecižalobcu:

VARIAKOV a.s., Vstupný areál U.S. Steel, Košice, IČO: 00 594 750, zastúpeného advokátom JUDr.
Romanom Kvasnicom, JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., Sad A. Kmeťa 24 Piešťany, IČO: 36 866
598 proti žalovanému: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Mlynské Nivy 45 Bratislava, IČO: 35 919 001
o zaplatenie istiny 245.065,29 eura s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 245.065,29 eura istiny a 6%-ný ročný úrok z omeškania
zo sumy 245.065,29 eura od 17.11.2005 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

V zostávajúcej časti uplatnených úrokov z omeškania súd žalobu z a m i e t a .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 49.770,25 eura titulom náhrady trov konania zo súdnych
poplatkov v sume 29.407,34 eura, zo zaplateného preddavku na trovy znaleckého dokazovania v sume
500,- eur a z trov právneho zastúpenia v sume 19.862,91 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku
na účet právneho zástupcu žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 24.7.2006 sa žalobca - obchodná spoločnosť OCEKON Engineering

s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195 domáhal, aby súd určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu
7.382.837,06 Sk (245.065,29 eura) s príslušenstvom, t.j. úrokom z omeškania v sadzbe 6% ročne zo
sumy 7.382.837,06 Sk (245.065,29 eura) od 12.11.2005 do zaplatenia z titulu náhrady škody.

Žalovaný nárok uplatnený žalobou neuznal, pričom namietal skutkovú i právnu opodstatnenosť
uplatneného nároku.

Písomným podaním zo dňa 31.10.2013, doručeným súdu dňa 11.11.2013, obchodná spoločnosť
VARIAKOV a.s. Košice, IČO: 00 594 750 prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla, aby súd
pripustil jej vstup do konania na miesto dovtedajšieho žalobcu, a to z dôvodu postúpenia predmetnej
pohľadávky žalobcom na obchodnú spoločnosť VARIAKOV a.s. Košice, IČO: 00 594 750 zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 26.10.2012. Súd pripustil navrhovanú zámenu účastníkov na strane
žalobcu uznesením zo dňa 25.11.2013 pod č. k. 26Cb/174/2011-959, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 21.12.2013.

Súd vykonal vo veci dokazovanie vypočutím právneho zástupcu žalobcu, splnomocneného zástupcu
žalovaného, vypočutím svedkov N.. I. Š.O. a N.. T. W., znaleckým dokazovaním prostredníctvomznaleckéhoústavu,oboznámilsaslistinnýmidôkazmitvoriacimiobsahspisu,akoajspripojenýmispismi
a po takto vykonanom dokazovaní ustálil skutkový stav nasledovným spôsobom.

Medzi obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, IČO: 31 323 103 ako kupujúcim a
obchodnou spoločnosťou VSŽ INŽINIERING spol. s r.o. Košice, IČO: 00 609 242 ako predávajúcim
bola dňa 21.8.2001 uzavretá v písomnej forme kúpna zmluva na výrobu a dodávku dielcov OK,
ktorej predmetom bol záväzok predávajúceho dodať kupujúcemu jednotlivé dielce nosnej oceľovej
konštrukcie (ďalej OK) pre objekt 221.00 - most na diaľnici D1 v úseku Ladce - Sverepec nad údolím

Záborského potoka v rozsahu výkresovej dokumentácie, ktorú vypracovala projekčná organizácia
BOČKAY - FIGURA Bratislava. Hmotnosť dodávky spolu - ľavý aj pravý most mala byť približne 692
500 kg, pričom výrobu a dodávku jednotlivých dielcov OK mal predávajúci vykonať v termínoch: ľavý
most - expedícia od 20.8.2001 do 30.9.2001 a pravý most - expedícia do 30.10.2001, pričom ako
miesto určenia je v zmluve uvedené D1 Sverepec. Prepravu mal v zmysle uzavretej zmluvy zabezpečiť
kupujúci. Cena za dodávku OK bola stanovená dohodou zmluvných strán v sume 32.884.500,- Sk +

DPH. Predmetná zmluva súčasne v článku VI., ods. 6.6. obsahovala dohodu zmluvných strán o tom,
že kupujúci nadobudne vlastnícke právo k výrobku až úplným zaplatením kúpnej ceny. V priebehu
konania nebola sporná skutočnosť, že napriek dodaniu tovaru, nedošlo zo strany kupujúceho k úhrade
kúpnej ceny. Listom zo dňa 22.7.2002 predávajúci oznámil kupujúcemu, že odstupuje od predmetnej
kúpnej zmluvy z dôvodu jej podstatného porušenia zo strany kupujúceho predstavujúceho nezaplatenie

kúpnej ceny za dodaný tovar. Predávajúci súčasne týmto listom požiadal kupujúceho o okamžité vydanie
dodanejoceľovejkonštrukcie.Predmetnýlistjesícedatovanýdňom22.7.2002,avšakzpodacejpečiatky
je zrejmé, že kupujúcim bol prevzatý dňa 19.7.2002. V nadväznosti na odstúpenie od zmluvy zo dňa
19.7.2002 predávajúci listom zo dňa 29.7.2002 zaslal kupujúcemu dobropisy k vystaveným faktúram
v celkovej výške 35.651.439,30 Sk s DPH. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.7.2002

pod č. k. 3K 260/01, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.7.2002, bol na majetok kupujúceho, t.j.
obchodnej spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava, IČO: 31 323 103 vyhlásený konkurz a za správcu
konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. Jozef Bolješik. Správca konkurznej podstaty listom, ktorý
nie je datovaný, prejavil súhlas so vstupom zástupcov predávajúceho na stavenisko diaľnice D1 Ladce
- Sverepec za účelom zdokumentovania stavu, a to v termíne od 10.9.2002 do 18.9.2002 včítane a

súčasne správca konkurznej podstaty týmto listom oznámil predávajúcemu, že bude súhlasiť s vydaním
dodávky oceľových konštrukcií pre objekt 221.00, nakoľko tieto sú pravdepodobne vo vlastníctve
predávajúceho, pokiaľ sa nedohodnú na inom postupe, prípadne ak iná spoločnosť neprevezme na seba
dlh kupujúceho. Z dokladov predložených žalobcom na preukázanie riadneho dodania predmetu kúpnej
zmluvy je zrejmé, že predmet zmluvy realizoval divízny závod Mostáreň, pričom na preukázanie svojej

aktívnej legitimácie v danom konaní žalobca predložil súdu zmluvu o predaji časti podniku uzavretú
dňa 30.4.2003 medzi obchodnou spoločnosťou VSŽ INŽINIERING, spoločnosť s ručením obmedzeným
Košice, IČO: 00 609 242 ako predávajúcim a právnym predchodcom žalobcu - obchodnou spoločnosťou
OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195 ako kupujúcim, ktorej predmetom bola časť
podniku - Divízny závod Mostáreň podľa príloh č. 1 až 8 tejto zmluvy.

Medzi Slovenskou správou ciest ako obstarávateľom - objednávateľom a obchodnou spoločnosťou
HYDROSTAV a.s. Bratislava ako zhotoviteľom bola dňa 22.1.1998 uzavretá v písomnej forme zmluva
o dielo, ktorej predmetom bolo zhotovenie diela „Diaľnica D1 Ladce - Sverepec“ a ktorej neoddeliteľnou
súčasťou boli okrem iného aj Všeobecné zmluvné podmienky - príloha č. 3. Zhotoviteľ sa zaviazal

zhotoviť a odovzdať dielo v súlade s Podkladmi pre súťažný návrh zo septembra 1997, prijatým
Súťažným návrhom zhotoviteľa zo dňa 10.11.1997, ako i odstrániť všetky prípadné vady diela.
Zmluvné strany sa dohodli, že konečná faktúra, ako aj dielčie faktúry budú mať náležitosti daňového
dokladu v zmysle zákona o DPH v platnom znení. Zhotoviteľ bol povinný viesť odo dňa prevzatia
staveniska o prácach, ktoré vykonával, stavebný denník. Všeobecné zmluvné podmienky sú obsahom

pripojeného spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod spisovou značkou 2Cb316/2003.
Zo Všeobecných zmluvných podmienok vyplýva, že zhotoviteľ predloží po ukončení každého mesiaca
faktúru vykonaných prác za uplynulý mesiac podľa výkazu vykonaných prác. Formu výkazu určí
podľa potreby stavebný dozor. Stavebný dozor do 5 dní od obdržania faktúry vykonaných prác doručí
obstarávateľovi potvrdenie takých platieb, ktoré považuje za správne a berie do úvahy. Ani zo zmluvy o

dielo a ani zo Všeobecných zmluvných podmienok nevyplýva žiadna osobitná dohoda zmluvných strán
o čase prechodu vlastníckeho práva k predmetu zmluvy o dielo.Listom zo dňa 4.9.2002 právny predchodca žalobcu, t.j. obchodná spoločnosť VSŽ INŽINIERING,
spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, oznámil Slovenskej správe ciest, že v súvislosti s výstavbou
mosta na diaľnici Ladce - Sverepec uzavrel so spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava zmluvu na

dodávku oceľovej konštrukcie pre objekt 221.00, pričom dňa 19.7.2002 od zmluvy odstúpil a vyzval
HYDROSTAV a.s. Bratislava na vrátenie dodanej oceľovej konštrukcie a o súčinnosť pri vrátení oceľovej
konštrukcie žiadal aj správcu konkurznej podstaty s uvedením, že odstúpenie od zmluvy bolo urobené
pred vyhlásením konkurzu. Predmetným listom právny predchodca žalobcu oznámil Slovenskej správe
ciest, že na ochranu jeho vlastníckeho práva využije všetky právne dostupné kroky a súčasne navrhol

osobné stretnutie na úrovni štatutárnych zástupcov. Právny predchodca žalobcu sa na Slovenskú správu
ciest obracal aj ďalšími svojimi listami, a to listom zo dňa 13.9.2002, v ktorom žiadal Slovenskú správu
ciest o súčinnosť pri uspokojovaní jeho finančného nároku za dodané oceľové konštrukcie, listom zo
dňa 1.10.2002, ktorým žiadal doriešenie otázky vlastníctva zaplatením kúpnej ceny.

Z písomnej správy zo služobnej cesty zo dňa 29.10.2002 spracovanej a podpísanej obchodným

referentom N.. W. je zrejmé, že dňa 29.10.2002 právny predchodca žalobcu odviezol zo stavby 24 kusov
priečnikov o hmotnosti asi 9 ton s tým, že na stavenisku zostalo 15 kusov priečnikov s hmotnosťou asi
5 ton, pričom nenamontovaná časť mosta - 3 polia na pravej strane v smere do Žiliny bola uložená asi
1 km od staveniska v obci Sverepec pred Motorestom - počet veľkých dielov oceľovej konštrukcie 18
kusov, ktoré boli podľa predmetnej správy uložené na voľnej spevnenej ploche a nestrážené.

Správca konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava listom zo dňa 14.10.2003 oznámil
právnemu predchodcovi žalobcu, že nezahrnul do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty
úpadcu oceľové konštrukcie, ktoré boli predmetom dodávky podľa kúpnej zmluvy a súčasne správca
konkurznej podstaty žalobcovi oznámil, že nemá výhrady voči odvozu nezmontovanej oceľovej

konštrukcie (18 kusov voľne uložených nadrozmerných dielcov), ktorý chce právny predchodca žalobcu
realizovať.

V súlade so zákonom č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti bola dňom 1.2.2005 zapísaná
do obchodného registra obchodná spoločnosť Národná diaľničná spoločnosť, a.s. Bratislava, IČO: 35

919001,naktorúvzmyslezákonaprešlovlastníckeprávokdiaľniciam,krozostavanýmstavbámdiaľnic,
ako aj všetky práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov a z iných právnych vzťahov
viažucich sa na činnosť vnútornej organizačnej jednotky Slovenskej správy ciest vkladanej do diaľničnej
spoločnosti.

Zaplatenia kúpnej ceny dodaných oceľových konštrukcií sa právny predchodca žalobcu (obchodná
spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195) domáhal od Slovenskej správy ciest
listom zo dňa 5.4.2005, na ktorý Slovenská správa ciest reagovala listom zo dňa 12.4.2005, ktorým
oznámila právnemu predchodcovi žalobcu, že všetky kompetencie týkajúce sa diaľničného úseku D1
Ladce - Sverepec prešli zo Slovenskej správy ciest na novovzniknutú Národnú diaľničnú spoločnosť.

Národná diaľničná spoločnosť, a.s. Bratislava, t.j. žalovaný, listom zo dňa 27.4.2005 oznámila právnemu
predchodcovi žalobcu, že požiadavka právneho predchodcu žalobcu, aby žalovaný odkúpil od právneho
predchodcu žalobcu oceľové mostné konštrukcie je právne irelevantná vzhľadom na to, že nie je právny
dôvod na plnenie voči subjektu, s ktorým žalovaný nemá právny vzťah a svoju povinnosť zaplatiť za

vec si splnila Slovenská správa ciest, resp. žalovaný v rámci zmluvy o dielo uzavretej so spoločnosťou
HYDROSTAV a.s. Bratislava.

Listami zo dňa 10.5.2005 adresovanými Slovenskej správe ciest, ako aj žalovanému sa právny
predchodca žalobcu opätovne domáhal zaplatenia kúpnej ceny za tú časť ním dodaných oceľových

konštrukcií, ktoré sa v čase odstúpenia od kúpnej zmluvy nestali súčasťou rozostavaného mosta (diela),
ale boli voľne uložené na stavenisku. Žalovaný na túto požiadavku právneho predchodcu žalobcu
reagoval listom zo dňa 7.6.2005 s tým, že táto požiadavka právneho predchodcu žalobcu je neprijateľná,
nakoľko v rámci zmluvného vzťahu medzi Slovenskou správou ciest a pôvodným zhotoviteľom diela
„Diaľnica D1 Ladce - Sverepec“ si Slovenská správa ciest riadne plnila svoje záväzky, vrátane povinnosti

zaplatiť za oceľové mostné konštrukcie a z toho dôvodu žalovaný nemá právny titul na plnenie voči
subjektu, s ktorým nemá právny vzťah.Listom zo dňa 2.11.2005 právny predchodca žalobcu (obchodná spoločnosť OCEKON Engineering
s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195) vyzval žalovaného na náhradu škody vo výške 7.382.837,06 Sk
s tým, že právny predchodca žalobcu v predmetnom liste uviedol, že v prvej polovici roka 2005

žalovaný ako vlastník rozostavanej stavby diaľnice D1 Ladce - Sverepec umožnil zhotoviteľovi tohto
diela - obchodnej spoločnosti Inžinierske stavby, a.s. vykonať zabudovanie 18 kusov nadrozmerných
oceľových konštrukcií o celkovej hmotnosti 127 708 kg, ktoré boli uskladnené na skládke vo
Sverepci, do predmetnej stavby, pričom žalovaný takto postupoval napriek tomu, že vedel, že z
dôvodu platného odstúpenia od kúpnej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a

obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava dňa 21.8.2001 vlastníkom uvedených oceľových
konštrukcií bol právny predchodca žalobcu a túto skutočnosť právny predchodca žalobcu opakovane,
pred zabudovaním 18 kusov nadrozmerných oceľových konštrukcií do vykonaného diela, písomne
žalovanému oznamoval a taktiež preukazoval. Súčasne právny predchodca žalobcu (obchodná
spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195) v predmetnom liste uviedol, že
v dôsledku tohto protiprávneho konania vznikla právnemu predchodcovi žalobcu škoda vo výške

7.382.837,06 Sk a vyzval žalovaného na zaplatenie spôsobenej škody 7.382.837,06 Sk v lehote do
5 dní od doručenia tejto výzvy. Predmetný list - výzva bol žalovanému doručený dňa 11.11.2005,
na preukázanie čoho bolo právnym predchodcom žalobcu predložené súdu oznámenie o výsledku
reklamačného konania vydané Poštou Košice 15 dňa 12.7.2006.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 13.5.2008 uviedol, že ku vzniku škody na strane
žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu došlo tým, že v prvom štvrťroku roku 2005 žalovaný, resp.
jeho právny predchodca umožnil zabudovanie 18 kusov dielcov mosta, a to Inžinierskymi stavbami, a.s.,
čím došlo k porušeniu povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka a žalobca zabudovaním týchto
vecí stratil k nim vlastnícke právo, nakoľko vlastníkom diaľnic môže byť len štát - v súčasnosti žalovaný.

Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu existuje priama príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného
a vznikom škody na strane žalobcu, o ktorú bol zmenšený majetok žalobcu. Žalobca pri určení výšky
škodyvychádzalzceny,zaktorúsatietonosníkypôvodnepredávali,t.j.47,-Sk/kgstým,žepreprípadné
ustálenie výšky škody právny zástupca žalobcu navrhol vykonať znalecké dokazovanie. Na otázku súdu,
z akého dôvodu nedošlo zo strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu k odvozu predmetných

18 kusov dielcov, keďže toto právo nebolo správcom konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s.
Bratislava rozporované, právny zástupca žalobcu uviedol, že k odvozu nedošlo z dôvodu, že žalobca
stále komunikoval s právnym predchodcom žalovaného o odkúpení predmetných dielcov a mal záujem
vec zmierlivo vyriešiť aj vzhľadom na spoločenský význam stavby. Okrem toho bola dôvodom aj tá
skutočnosť, že predmetné dielce boli vyrobené špeciálne pre daný účel.

Splnomocnená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní konanom dňa 13.5.2008 uviedla, že žalovaný
nárok uplatnený žalobou neuznáva. Žalovaný vznikol zo zákona dňa 1.2.2005, pričom výstavbu
predmetného úseku diaľnice D1 začal realizovať ešte právny predchodca Slovenská správa ciest, ktorá
mala uzavretú zmluvu o dielo s obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava. Pod položkou

423.17 bolo dohodnuté množstvo oceľovej konštrukcie, a to dodávka i montáž za cenu 38.954.868,-
Sk bez DPH. Za dodávku oceľových konštrukcií Slovenská správa ciest zaplatila obchodnej spoločnosti
HYDROSTAV a.s. Bratislava sumu 33.801.050,90 Sk bez DPH, pričom k montáži nedošlo vzhľadom na
vstup zhotoviteľa do konkurzu. Touto skutočnosťou bol poškodený aj právny predchodca žalovaného,
resp. následne aj žalovaný, keďže potom trvalo dlhý čas, kým sa vybral nový dodávateľ a mohlo

dôjsť k samotnej montáži. Rokovania, ktoré sa žalobca, resp. jeho právny predchodca snažil viesť so
Slovenskou správou ciest o opätovnom odkúpení týchto dielcov, považovala Slovenská správa ciest,
ako aj žalovaný za neopodstatnené, keďže Slovenská správa ciest už raz za túto konštrukciu zaplatila a
preto nebolo možné realizovať za túto konštrukciu duplicitnú platbu, nakoľko štát už za ňu zaplatil. Podľa
názoru žalovaného nemohlo z jeho strany dôjsť k žiadnemu porušeniu právnej povinnosti, ako to tvrdí

žalobca, keďže v tom čase žalovaný ako samostatný právny subjekt ani neexistoval. Žalovaný súčasne
z opatrnosti uplatnil aj námietku premlčania z dôvodu, že posledná z faktúr vystavených právnym
predchodcom žalobcu smerom k obchodnej spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava bola splatná dňa
15.2.2002, k odstúpeniu od kúpnej zmluvy došlo v júli 2002 a žaloba bola na súd podaná až dňa
24.7.2006, t.j. po uplynutí štyroch rokov.

Právny zástupca žalobcu k uplatnenej námietke premlčania uviedol, že žalobca v danom konaní
neuplatňuje žiadne nároky z titulu pôvodnej kúpnej zmluvy, ale uplatňuje nárok na náhradu škody, ku
ktorej malo dôjsť v prvom štvrťroku roku 2005.Žalovaný predložil súdu súpisy vykonaných prác - zisťovacie protokoly za mesiace január až apríl
2002 riadne potvrdené obidvomi zmluvnými stranami v zmysle zmluvy o dielo zo dňa 22.1.1998,

t.j. Slovenskou správou ciest a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, z ktorých
je nesporná dodávka nosných oceľových konštrukcií a súčasne žalovaný predložil súdu mesačné
faktúry, ktoré boli vystavené zhotoviteľom, t.j. obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava za
mesiace január až apríl 2002 na základe predmetných potvrdených zisťovacích protokolov. Súčasne
žalovaný predložil súdu doklady preukazujúce úhradu predmetných faktúr, pričom posledná z úhrad

započítavaných na predmetné faktúry bola zrealizovaná dňa 11.4.2002. Žalovaný taktiež predložil
súdu časť stavebného denníka, z ktorého je zrejmé, že k zabudovaniu predmetných 18 kusov
oceľových konštrukcií došlo v mesiacoch november až december 2004, t.j. ešte pred vznikom žalovanej
spoločnosti.

Súd vykonal dopyt na správcu konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava za účelom

zistenia dôvodu, pre ktorý nedošlo k reálnemu vydaniu vecí uvádzaných v liste správcu konkurznej
podstaty zo dňa 14.10.2003, t.j. 18 kusov voľne uložených nadrozmerných dielcov a ich odvozu
žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom. JUDr. Jozef Bolješik - správca konkurznej podstaty vo
svojej odpovedi zo dňa 11.6.2008 uviedol, že mu nie sú známe konkrétne dôvody, pre ktoré nakoniec
nedošlo k reálnemu odvozu týchto vecí zo strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu. Ďalej

uviedol, že ako správca konkurznej podstaty od začiatku poskytoval žalobcovi, resp. jeho právnemu
predchodcovi maximálnu súčinnosť, pričom na základe výziev právneho predchodcu žalobcu zo
dňa 23.7.2002 a zo dňa 21.8.2002 správca konkurznej podstaty listom zo dňa 9.9.2002 súhlasil,
aby zástupcovia právneho predchodcu žalobcu vstúpili na stavenisko diaľnice D1 Ladce - Sverepec
za účelom zdokumentovania skutkového stavu týkajúceho sa predmetných oceľových konštrukcií.

Následne na základe žiadosti právneho predchodcu žalobcu zo dňa 1.10.2003 správca konkurznej
podstaty listom zo dňa 14.10.2003 právnemu predchodcovi žalobcu oznámil, že nemá výhrady voči
odvozu predmetnej oceľovej konštrukcie a že predmetné oceľové konštrukcie, ktoré boli predmetom
dodávky podľa predmetnej kúpnej zmluvy, nezahrnul do súpisu majetku patriaceho do konkurznej
podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. v konkurze. Správca konkurznej podstaty ďalej uviedol, že podľa

jeho vedomostí v súvislosti s odvozom predmetnej oceľovej konštrukcie už so žalobcom, resp. jeho
právnym predchodcom neprebehla ďalšia písomná komunikácia. Správca konkurznej podstaty úpadcu
HYDROSTAV a.s. Bratislava vo svojej odpovedi na výzvu súdu súčasne poukázal na skutočnosť, že v
konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava si právny predchodca žalobcu
uplatnil pohľadávku voči úpadcovi v celkovej výške 32.320.206,- Sk, ktorú správca konkurznej podstaty

na prieskumnom pojednávaní v celosti poprel.

Svedok N.. I. Š. vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 17.3.2009 uviedol, že je v pracovnom
pomere so žalobcom s tým, že bol aj zamestnancom právneho predchodcu žalobcu, a to od roku 1999,
odkedy bol pracovníkom divízie Mostáreň. Svedok uviedol, že najprv v pozícii riaditeľa sa v mene

spoločnosti zaujímal o možnú dodávku pri výstavbe diaľnice, keďže ich spoločnosť mala certifikát na
výstavbu mostov. Tieto rokovania sa viedli s obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava s
tým, že v roku 2000 došlo aj k uzavretiu písomnej zmluvy a následne sa začala spracúvať dielenská
projektová dokumentácia. Približne v tomto období svedok prešiel na pozíciu projektového manažéra
pre marketing a predaj a tento obchodný prípad ďalej viedol N.. W., ktorý bol podriadeným svedka

a z toho dôvodu mal svedok o veci priame informácie. Jednotlivé dielce boli zo strany právneho
predchodcu žalobcu riadne zhotovené a odovzdané objednávateľovi s tým, že zo začiatku prebiehala
aj montáž. Niekedy v marci až v apríli 2002 zistili, že zo stavby odišli montážnici z právneho subjektu
„Montáže Ostrava“, od ktorých sa dozvedeli, že dôvodom ich odchodu bolo neplatenie záväzkov zo
strany objednávateľa. Na základe tejto skutočnosti, ako aj skutočnosti, že HYDROSTAV a.s. Bratislava

neuhrádzal ani ich faktúry, konatelia spoločnosti následne pristúpili k ukončeniu zmluvného vzťahu s
tým, že svedkovi bol zadaný príkaz, aby zabezpečil žalobcovi vrátenie toho, čo bolo dodané a zatiaľ
nedošlo k jeho zabudovaniu. Z toho dôvodu svedok išiel na stavbu, kde zistil, že sa tam nepracuje,
materiál bol voľne položený a nestrážený. Svedok podľa svojho vyjadrenia na stavbe hovoril s jedným
strážnikom, ktorý mu však povedal, že ani jemu nikto neplatí a len sem-tam sa tam ide pozrieť a nech

si kľudne odvezú, čo chcú, lebo takto to robia aj ostatní dodávatelia. Z toho dôvodu svedok zabezpečil
odvoz dielcov, z ktorých časť aj bola odvezená. Keď však zabezpečili odvoz veľkých kusov, konkrétne
aj týchto 18 kusov oceľových konštrukcií, ktoré sú predmetom daného sporu, súkromná bezpečnostná
služba Doprastavu, a.s. im ich odvoz nepovolila. Toto sa podľa vyjadrenia svedka udialo tiež v roku 2002.Svedok uviedol, že ďalej presne nevie, čo sa dialo, svedok so správcom konkurznej podstaty úpadcu
HYDROSTAV a.s. Bratislava priamo nekomunikoval, túto komunikáciu zabezpečovali konatelia žalobcu.
Svedok len vedel, že HYDROSTAV a.s. Bratislava im postúpil nejakú pohľadávku voči Slovenskej správe

ciest, ktorá však túto pohľadávku v celosti popierala a z toho dôvodu sa od týchto krokov zo strany
žalobcu aj ustúpilo. Svedok vo svojej výpovedi ďalej uviedol, že sem-tam, keď išiel okolo stavby, sa
pozrel, či sa tam predmetné dielce ešte nachádzajú a niekedy v októbri až v novembri 2004 svedok
zistil, že už tam tieto dielce položené nie sú a z toho svedok usúdil, že boli zabudované. Práce na stavbe
začali znovu niekedy v období rokov 2003-2004 s tým, že aj žalobca bol oslovený novým zhotoviteľom,

či by bol schopný dorobiť niektoré súčasti, na čo žalobca oznámil, že tieto súčasti má zhotovené a aj
ich novému zhotoviteľovi stavby dodali. Svedok vo svojej výpovedi tiež potvrdil, že výroba predmetných
18 kusov dielcov patrila pod divíziu Mostáreň.

Právny zástupca žalobcu navrhol doplnenie dokazovania pripojením konkurzného spisu úpadcu
HYDROSTAV a.s. Bratislava na preukázanie skutočnosti, že Slovenská správa ciest si v konkurznom

konaní podanou prihláškou uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za preddavkovo
zaplatené, ale nedodané oceľové konštrukcie na objekt 221-00 diaľničného mosta Ladce - Sverepec.
Pokiaľ by súd mal za nepreukázanú výšku škody, t.j. hodnotu zabudovaných dielcov do stavby
diaľničného mosta v čase ich zabudovania, právny zástupca žalobcu navrhol, aby súd pribral do konania
znalca na ocenenie všeobecnej hodnoty predmetných 18 kusov dielcov oceľových konštrukcií ku dňu

ich zabudovania podľa stavebného denníka.

N.. T. W. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 26.5.2009 viedol, že na základe
pracovnej zmluvy bol 19 rokov v pracovnom pomere so spoločnosťou VSŽ OCEKON, a to až do
mája 2006. Svedok tam najprv pôsobil ako konštruktér a posledné roky ako odborný referent na

oddelení predaja. Svedok uviedol, že vie, čo je predmetom daného sporu, a to podľa jeho názoru
skutočnosť, že zo strany spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava nedošlo k úhrade ceny za dielce
vyrobenéadodanézamestnávateľomsvedka.PredmetnúagendusvedokprevzalodN..Š.,atovštádiu,
keď už bola podpísaná zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a spoločnosťou HYDROSTAV
a.s. Bratislava, t.j. v štádiu, kedy sa už realizovala výroba. Svedok mal na starosti zabezpečovanie

výroby, dodržiavanie termínov a informovanie vedenia o stave zákazky. Objednané dielce boli postupne
vyrábanéadodávanénapredmetnústavbu.Montážnebolarealizovanáprávnympredchodcomžalobcu,
ale montáž zabezpečoval HYDROSTAV a.s. Bratislava, pričom táto prebiehala v roku 2001. Zo
strany obchodnej spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava nebola právnemu predchodcovi napriek
zrealizovaným dodávkam uhradená ich cena, pričom priebežne sa zisťoval stav montáže dodaných

dielcov, keďže v roku 2001 neboli všetky dodané dielce zmontované, ale boli uskladnené na skládke. V
lete roku 2002 bol svedok podľa svojho vyjadrenia jeho zamestnávateľom vyslaný, aby na mieste stavby
zistil aktuálny stav a vtedy svedok dostal aj pokyn k odvezeniu drobnejších kusov dielcov, ktoré aj boli za
prítomnosti svedka v lete 2002 jedným kamiónom odvezené. Potom trvalo dlhšiu dobu, kým sa vedenie
právneho predchodcu žalobcu rozhodlo, aby bolo odvezených aj ďalších 13 kusov dlhých dielcov, ktoré

ešte neboli namontované a boli len uložené na skládke. Toto sa však už nepodarilo zrealizovať, nakoľko
tomu bolo zabránené bezpečnostnou službou. Pri pokuse o odvoz dlhých kusov dielcov svedok už podľa
svojho vyjadrenia osobne prítomný nebol. Na otázku súdu, z akého dôvodu nebol hneď v lete 2002
daný pokyn na odvoz všetkých nezmontovaných dielcov, svedok uviedol, že išlo o istú formu nátlaku
zo strany právneho predchodcu žalobcu, ktorý takýmto spôsobom chcel spoločnosť HYDROSTAV a.s.

Bratislava donútiť, aby zrealizovala dlžné platby, avšak napriek tomu k ich úhradám nedošlo. Svedok
ďalej uviedol, že on osobne nekomunikoval so spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, keďže v
čase jeho vstupu do obchodného prípadu bola už zmluva podpísaná, nekomunikoval ani následne so
správcom konkurznej podstaty a ani so Slovenskou správou ciest.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 26.5.2009 uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava písomnej žaloby a doplňujúcich písomných vyjadrení, pričom má za to, že nárok žalobcu na
náhradu škody je daný tým, že došlo k zabudovaniu predmetných dielcov bez právneho titulu, a to či už
právnym predchodcom žalovaného alebo priamo žalovaným, čo závisí od toho, ako súd z predložených
dôkazov ustáli čas zabudovania dielcov do stavby. Aj v prípade, ak k zabudovaniu dielcov došlo právnym

predchodcom žalovaného, nie je podľa názoru právneho zástupcu žalobcu žiadna právna pochybnosť o
pasívnej legitimácii žalovaného, ktorý prevzal všetky záväzky v súvislosti s diaľnicami. Právny zástupca
žalobcu navrhol, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.Splnomocnená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní konanom dňa 26.5.2009 uviedla, že sa v
plnom rozsahu pridržiava doterajších vyjadrení, pričom žalovaný naďalej namieta nedostatok pasívnej
legitimácie na strane žalovaného a takisto žalovaný namieta premlčanie uplatneného nároku, nakoľko

premlčacia doba podľa názoru žalovaného nezačala plynúť momentom zabudovania predmetných
dielcov do stavby, ale momentom čiastkových dodávok a vzniku nároku na zaplatenie ich ceny z
právneho vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a Hydrostavom a.s.. Zo strany žalobcu bolo
tvrdené, že úhrady zo strany Slovenskej správy ciest boli preddavkovými platbami, čo sa však nezakladá
na pravde, pričom žalovaný poukázal na skutočnosť, že Slovenská správa ciest bola a je rozpočtovou

organizáciou, pri ktorej zákon o rozpočtových pravidlách aj v tom čase zakazoval úhradu preddavkových
platieb. Splnomocnená zástupkyňa žalovaného opätovne poukázala na § 541 Obchodného zákonníka,
v zmysle ktorého jednoznačne došlo k prechodu vlastníctva k predmetným dielcom na Slovenskú správu
ciest, ktorá v tom čase nemala a ani nemohla mať žiadne vedomosti o charaktere poddodávateľských
vzťahov spoločnosti Hydrostav a.s.. Splnomocnená zástupkyňa žalovaného navrhla, aby súd žalobu v
celom rozsahu zamietol.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 26.5.2009 ešte uviedol, že poukazuje na
skutočnosť, že v samotnej zmluve o dielo uzavretej medzi Slovenskou správou ciest a Hydrostavom a.s.
je obsiahnutá dohoda o zálohových platbách.

Rozsudkom zo dňa 26.5.2009 pod č. k. 24Cb/77/2006-741 súd žalobu zamietol, pričom svoj rozsudok
súd prvého stupňa odôvodnil tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako predávajúcim a
obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava ako kupujúcim bola v písomnej forme uzavretá
platná kúpna zmluva v zmysle Obchodného zákonníka, ktorá obsahovala dohodu zmluvných strán
o výhrade vlastníckeho práva, pričom v priebehu konania nebola sporná skutočnosť, že zo strany

právneho predchodcu žalobcu došlo k riadnemu dodaniu predmetu kúpnej zmluvy, ktorý bol následne
obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava dodaný na stavbu realizovanú na základe
zmluvného vzťahu založeného platnou zmluvou o dielo uzavretou v písomnej forme medzi Slovenskou
správou ciest ako objednávateľom a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava ako
zhotoviteľom. S poukazom na znenie § 541 Obchodného zákonníka mal zhotoviteľ vo vzťahu k

predmetným 18 kusom oceľových konštrukcií dodaných na stavbu diaľnice D1 Ladce - Sverepec a
riadne prevzatých Slovenskou správou ciest postavenie predávajúceho, a teda Slovenská správa ciest
mala v tomto prípade postavenie kupujúceho. K predmetným dodávkam došlo v období mesiacov január
až apríl 2002 a v tomto čase boli Slovenskou správou ciest aj uhradené mesačné faktúry v zmysle
zmluvy o dielo, ktoré v sebe zahrňovali aj cenu dodaných materiálov, čo nesporne preukazujú zisťovacie

protokoly tvoriace prílohu faktúr, t.j. s poukazom na znenie § 443 Obchodného zákonníka v tomto čase,
t.j. január až apríl 2002 prešlo na Slovenskú správu ciest vlastnícke právo k týmto veciam. V tejto
súvislosti súd v predmetnom rozsudku uviedol, že zmluva o dielo uzavretá medzi Slovenskou správou
ciest a spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava neobsahovala ohľadom prechodu vlastníckeho práva
žiadnu osobitnú dohodu odlišnú od zákonnej úpravy. V rámci zmluvného vzťahu obchodnej spoločnosti

HYDROSTAV a.s. Bratislava a právneho predchodcu žalobcu nedošlo zo strany kupujúceho ku splneniu
povinnosti zaplatiť kúpnu cenu, čo takisto nebolo v priebehu konania sporné a čo vzhľadom na
zmluvne dohodnutú výhradu vlastníctva malo za následok, že vlastnícke právo k dodanému tovaru
neprešlo na obchodnú spoločnosť HYDROSTAV a.s. Bratislava, t.j. na kupujúceho. Písomné dojednanie
výhrady vlastníckeho práva v zmysle § 445 Obchodného zákonníka má však v podstate účinky iba

medzi stranami predmetnej kúpnej zmluvy a kupujúci nie je oprávnený tovar ďalej predávať. Ak však
kupujúci túto svoju povinnosť poruší, nemôžu sa tretie osoby stať vlastníkmi predmetných vecí iba
v prípade, že vedeli o výhrade vlastníckeho práva. V priebehu konania nebolo preukázané, že by
Slovenská správa ciest v čase, kedy nadobudla vlastnícke právo k predmetným veciam, t.j. január
až apríl 2002 vedela o výhrade vlastníckeho práva zakotvenej v kúpnej zmluve uzavretej medzi

právnym predchodcom žalobcu a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, v dôsledku
čoho Slovenská správa ciest nadobudla vlastnícke právo k týmto veciam napriek výhrade vlastníckeho
práva, a to s poukazom na znenie § 446 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého vedomosť o
tom, že predávajúci nie je vlastníkom tovaru musí u kupujúceho existovať v čase, keď kupujúci mal
vlastnícke právo nadobudnúť. K odstúpeniu od kúpnej zmluvy došlo zo strany právneho predchodcu

žalobcu až po tomto čase, a to dňa 19.7.2002 a takisto až po tomto čase sa právny predchodca
žalobcu preukázateľne začal obracať písomnou komunikáciou na Slovenskú správu ciest a následne
na žalovaného ako právneho nástupcu Slovenskej správy ciest (prvý list právneho predchodcu žalobcu
adresovaný Slovenskej správe ciest zo dňa 4.9.2002). V súvislosti s písomnou komunikáciou právnehopredchodcu žalobcu smerovanou na Slovenskú správu ciest a následne na žalovaného, ktorá bola
predložená súdu, súd v predmetnom rozsudku uviedol, že ani v jednom z listov sa právny predchodca
žalobcu nedomáhal vydania predmetných vecí, ale jeho výzvy jednoznačne vyjadrovali snahu dosiahnuť

zaplatenie kúpnej ceny zo strany Slovenskej správy ciest, resp. neskôr zo strany žalovaného, na čo
však neexistoval žiadny právny titul. Naopak vydania predmetných vecí sa právny predchodca žalobcu
domáhal od správcu konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava, ktorý s vydaním týchto
vecí aj súhlasil, čo preukazuje jeho list zo dňa 14.10.2003. Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že časť
svojich dodávok právny predchodca žalobcu po odstúpení od kúpnej zmluvy z predmetnej stavby

odviezol, a to v októbri 2002. Argumentácia žalobcu, že tak Slovenskej správe ciest, ako aj žalovanému
opakovane oznamoval, že vzhľadom na dohodnutú výhradu vlastníckeho práva je stále vlastníkom
predmetných vecí je skutkovo i právne irelevantná, keďže k oznamovaniu týchto skutočností došlo až
po čase prechodu vlastníckeho práva k týmto veciam na Slovenskú správu ciest, ktorá skutočnosť
riadnej úhrady ceny predmetných vecí takisto opakovane oznamovala právnemu predchodcovi žalobcu.
K zabudovaniu predmetných 18 kusov oceľových konštrukcií došlo podľa predloženého stavebného

denníka v novembri až decembri 2004, t.j. jednoznačne ešte pred vznikom žalovanej spoločnosti. V
danom prípade žalobca uplatňuje svoje nároky z titulu náhrady škody, avšak vzhľadom na vyššie
uvedené mal súd jednoznačne za to, že ani zo strany Slovenskej správy ciest a ani zo strany žalovaného
nedošlo k porušeniu žiadnej zmluvnej a ani právnej povinnosti vo vzťahu k právnemu predchodcovi
žalobcu, resp. k žalobcovi, ktorá by zakladala nárok na náhradu škody a z toho dôvodu nie je v

danom prípade splnená jedna zo základných podmienok úspešného domáhania sa náhrady škody, a to
porušenie zmluvnej povinnosti, prípadne právnej povinnosti s odkazom na Občiansky zákonník. Z toho
dôvodu súd nevykonal žalobcom navrhované znalecké dokazovanie za účelom ustálenia výšky škody,
keďže takéto dokazovanie považoval súd vzhľadom na skutkové zistenia a právne zhodnotenie veci za
neúčelné a nehospodárne. Rovnako súd nevykonal ani žalobcom navrhované doplnenie dokazovania

pripojením konkurzného spisu úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava, nakoľko ani v prípade pravdivosti
žalobcom tvrdených skutočností ohľadom prihlášky podanej v konkurznom konaní Slovenskou správou
ciest by táto skutočnosť nemala žiadny relevantný vplyv na skutkový a právny stav danej veci.

Proti rozsudku podal žalobca (v tom čase obchodná spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice,

IČO: 36 207 195) v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Bratislave ako
súd odvolací. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 7.10.2010 pod č. k. 1Cob/307/2009-792
rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26.5.2009 č. k. 24Cb/77/2006-741 potvrdil, pričom v
odôvodnení uviedol, že z obsahu spisu vyplývajú skutočnosti, ktoré ani medzi účastníkmi konania neboli
sporné. Nepochybné je uzavretie kúpnej zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a spoločnosťou

Hydrostav, a.s. zo dňa 21.8.2001, ako aj uzavretie zmluvy o dielo medzi spoločnosťou Hydrostav, a.s.
a právnym predchodcom žalovaného Slovenskou správou ciest. Rovnako bolo nepochybne zistené,
že právny predchodca žalobcu ako predávajúci dodal spoločnosti Hydrostav, a.s. oceľovú konštrukciu
a vyúčtoval kúpnu cenu vo výške 32.884.500,- Sk (1.091.565,43 eura) + DPH. Predmetom konania
je nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 7.382.837,06 Sk (245.065,29 eura) s príslušenstvom,

ktorá vznikla žalobcovi tým, že žalovaný umožnil ako vlastník rozostavanej stavby Diaľnica D1 Ladce
- Sverepec zhotoviteľovi stavby zabudovanie 18 ks OK do predmetnej stavby, a to napriek tomu, že
mal vedomosť o tom, že uvedené dielce OK patria do výlučného vlastníctva žalobcu. Odvolací súd po
oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že v kúpnej zmluve zo dňa 21.8.2001 v čl. VI. bod 6.6 bola
dohodnutá v súlade s ustanovením § 445 Obchodného zákonníka výhrada vlastníckeho práva, podľa

ktorej sa kupujúci (Hydrostav, a.s.) stáva vlastníkom predmetu kúpy až úplným zaplatením kúpnej ceny.
Kúpna cena nebola zaplatená a žalobca listom doručeným kupujúcemu dňa 19.7.2002 od tejto kúpnej
zmluvy odstúpil a k už vystaveným faktúram vykonal dobropisy v rovnakej výške. Časť dielcov žalobca
zo staveniska odviezol, časť zostala na stavenisku a v priebehu vykonávania diela bola aj zhotoviteľom
diela do stavby zabudovaná, a to v období november - december 2004 podľa zápisov v stavebnom

denníku. Uvedená oceľová konštrukcia bola teda kupujúcim a vtedajším zhotoviteľom diela Hydrostav,
a.s. obstaraná na vykonanie diela Diaľnica D1 Ladce - Sverepec a stala sa tak súčasťou diela. Správne
súd prvého stupňa preto poukázal na ustanovenie § 541 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ohľadne
vecí, ktoré zhotoviteľ obstaral na vykonanie diela, má postavenie predávajúceho, pokiaľ z ustanovení
upravujúcich zmluvu o dielo nevyplýva niečo iné. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že kúpna cena

týchto vecí je zahrnutá v cene za vykonanie diela. Nepochybne cena takýchto vecí obstaraných
zhotoviteľom diela je súčasťou ceny za dielo. Žalovaný ako objednávateľ diela sa stáva postupne
vlastníkom týchto vecí i v tom prípade, keď by zhotoviteľ použil na vykonanie diela veci, ku ktorým by
v dobe namontovania nemal vlastnícke právo. Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhradyškody. Ďalej odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že pre zistenie tohto nároku žalobcu
bolo preto potrebné komplexne posúdiť kúpnu zmluvu zo dňa 21.8.2001 a teda vzťah kupujúceho a
predávajúceho na základe tejto zmluvy, ako aj zmluvný vzťah medzi objednávateľom a zhotoviteľom

diela na základe zmluvy o dielo uzavretej dňa 22.1.1998. Z týchto zmlúv vyplýva, že medzi žalobcom
a žalovaným nevznikol žiaden právny vzťah. Žalovaný ako objednávateľ zo zmluvy o dielo neporušil
z tejto zmluvy žiaden svoj zmluvný záväzok voči zmluvnému partnerovi a už vôbec žiaden záväzok
voči žalobcovi. Žalovaný namietal v konaní, že Slovenská správa ciest od zmluvy o dielo odstúpila dňa
30.5.2002. K vzájomnému vyporiadaniu práv a záväzkov z tejto zmluvy musí dôjsť medzi účastníkmi

tejto zmluvy bez vzťahu k nárokom žalobcu. Podľa ustanovenia § 373 v spojení s ustanovením § 757
Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu
tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami
vylučujúcimi zodpovednosť. Žalovaný neporušil ani žiadnu povinnosť stanovenú zákonom, zmluvou
alebo iným právnym predpisom. Zabudovaním OK do diela žalobca stratil vlastnícke právo k týmto
veciam, ich vlastníkom v súčasnosti je žalovaný, teda medzi vznikom škody a konaním žalovaného

nie je príčinná súvislosť a žalovaný ani jeho právny predchodca neboli v žiadnom právnom vzťahu so
žalobcom. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval že súd prvého stupňa sa správne
vysporiadal i s otázkou právneho nástupníctva žalovaného, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, z
ktorého správne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver a preto odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a v

ostatných dôvodoch sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 ods.
2 O.s.p..

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26.5.2009 pod č. k. 24Cb/77/2006-741 nadobudol
právoplatnosť dňa 22.11.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7.10.2010 pod

č. k. 1Cob/307/2009-792.

Prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave bol do spisu založený nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 16.6.2011 pod č. k. II. ÚS 120/2011-35, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
rozhodol, že základné právo spoločnosti OCEKON Engineering, s.r.o. na súdnu ochranu zaručené v

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
1Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010 porušené bolo. Ďalej Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. II. ÚS 120/2011-20 z 30. marca 2011 prijal podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len„zákonoústavnomsúde“)naďalšiekonaniesťažnosťspoločnostiOCEKONEngineering,s.r.o.(ďalej
len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010. Predmetom konania pred
ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným rozsudkom krajského súdu č. k. 1Cob 307/09-792 zo 7.
októbra 2010 došlo k porušeniu základného práva a práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru a k porušeniu jej základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. K porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a

práva malo dôjsť tým, že krajský súd podľa sťažovateľky dospel k arbitrárnym a svojvoľným záverom o
tom, že investor diela (stavba diaľnice), ktorý na jeho zhotovenie použil vec vo vlastníctve sťažovateľky
bez jej vedomia, nie je v konečnom dôsledku zodpovedný za škodu, ktorá sťažovateľke týmto jeho
konaním vznikla. V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatoval, že nie je jeho
úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Krajský súd svoje rozhodnutie založil na závere, že medzi sťažovateľkou najednej strane a žalovaným (Národná diaľničná spoločnosť, a.s.) na strane druhej neexistoval žiaden
zmluvný vzťah, a keďže Obchodný zákonník upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením
zmluvnej povinnosti, tak v tomto prípade, keďže medzi účastníkmi konania záväzkový vzťah neexistoval,

nemohlo objektívne dôjsť ani k porušeniu povinnosti z tohto neexistujúceho zmluvného vzťahu, a teda v
konečnom dôsledku nemôže nastúpiť ani zodpovednosť za škodu, ktorá by porušením takejto povinnosti
vznikla, a teda že k vysporiadaniu vzájomných nárokov môže dôjsť iba medzi účastníkmi záväzkového
právneho vzťahu, a nie aj voči subjektom do tohto záväzkového vzťahu nezainteresovaným. Podľa
názoru ústavného súdu v danom prípade sa však krajský súd vôbec nevysporiadal, resp. nezohľadnil

viaceré v konaní pred súdmi oboch stupňov nesporne zistené a ustálené skutočnosti majúce podstatný
vplyv na ním vyslovené závery. Krajský súd v prvom rade nezohľadnil „stav“, resp. charakter záväzkovo
právnych vzťahov existujúcich jednako medzi sťažovateľkou a kupujúcim (Hydrostav, a.s.) a tiež medzi
zhotoviteľom diela (Hydrostav, a.s.) a žalovaným ako objednávateľom diela v čase vzniku škody, a to
aj napriek tomu, že na ich existencii založil svoje rozhodnutie. Inými slovami, krajský súd nezohľadnil,
že záväzkovo právny vzťah medzi sťažovateľkou, resp. jej právnym predchodcom ako predávajúcim

na jednej strane a spoločnosťou Hydrostav, a.s. ako kupujúcim na strane druhej zanikol odstúpením
sťažovateľky od tejto kúpnej zmluvy ešte v roku 2002, pričom obidve zmluvné strany si záväzky
medzi sebou vysporiadali, keďže správca konkurznej podstaty spoločnosti Hydrostav, a.s., na ktorú
bol v júli 2002 vyhlásený konkurz, súhlasil s vrátením sťažovateľkou dodaných oceľových dielcov
späť sťažovateľke, ktorá na túto skutočnosť upozornila aj právneho predchodcu žalovaného (ďalej

len „investor“), a to listami zo 4. septembra 2002, z 13. septembra 2002, z 1. októbra 2002 a zo 6.
februára 2003, pričom sťažovateľka mu konkrétne oznámila, že 18 kusov dielcov oceľových konštrukcií
uskladnených neďaleko staveniska sú v jej vlastníctve a že vzhľadom na rozostavanosť diela je ochotná
rokovať s investorom diela o ich odpredaji. Z uvedeného teda podľa ústavného súdu vyplýva, že právny
predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v

roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce so vo vlastníctve sťažovateľky, ktorá
jediná mala oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať. V tejto súvislosti ústavný
súd tiež poukázal na skutočnosť, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s tým, že
Obchodný zákonník obsahuje iba komplexnú úpravu náhrady škody spôsobenej porušením povinnosti
z obchodného záväzkového vzťahu, takže táto úprava vylučuje aplikáciu adekvátnych ustanovení

Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník však neupravuje problematiku zodpovednosti za škodu v
celom rozsahu, a preto ak nie je náhrada škody upravená v Obchodnom zákonníku, potom v zmysle
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka (podľa ktorého právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa
podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa

podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.) treba aj na
podnikateľské subjekty aplikovať ustanovenia o zodpovednosti za škodu z Občianskeho zákonníka, a
to najmä ustanovenia o všeobecnej povinnosti predchádzania škodám (§ 415 Občianskeho zákonníka),
o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka), ako aj o zodpovednosti
za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 424 Občianskeho zákonníka) a nasl.

Vzhľadom na uvedené sa závery krajského súdu vyjadrené v jeho rozsudku č. k. 1Cob 307/09-792 zo
7. októbra 2010 podľa ústavného súdu javia ako svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a tým
aj z ústavného hľadiska kladúceho požiadavku na spravodlivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia za
neudržateľné. Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v bode 1 výroku
tohto rozhodnutia vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 1Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010 bolo

porušené základné právo a právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že sťažovateľka mala v danej veci k dispozícii
účinný prostriedok nápravy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a keďže ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v
okolnostiach danej veci nedošlo k naplneniu porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka žiadala, aby

ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1Cob 307/09 zo 7. októbra 2010 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky dospel k záveru,
že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2
ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľky a zrušil označený rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia. Krajský súd

bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi
ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 6.10.2011 pod č. k. 1Cob/360/2011-808, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 18.11.2011, rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26.5.2009 č. k.
24Cb/77/2006-741 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení predmetného

uznesenia uviedol, že žalobca namietal na Ústavnom súde SR porušenie základného práva na súdnu
ochranu, právo na spravodlivý proces, ako i základné právo vlastniť majetok. Ústavný súd nálezom
zo dňa 16.6.2011 č. k. II. ÚS 120/2011-35 rozhodol tak, že základné právo spoločnosti OCEKON
Engineering, s.r.o. na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods.1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 7.10.2010 č. k. 1Cob/307/09-792 porušené bolo a rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd SR vytýkal Krajskému súdu v
Bratislave, že nezohľadnil charakter záväzkovo-právnych vzťahov medzi žalobcom ako predávajúcim
a spoločnosťou Hydrostav, a.s. ako kupujúcim a tiež medzi zhotoviteľom diela a žalovaným ako
objednávateľom diela v čase vzniku škody, hoci na ich existencii založil svoje rozhodnutie. Vyvodil
záver, že právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval 18 ks oceľových dielov do diela (rok

2004), tak konal plne s vedomím, že tieto sú vo vlastníctve žalobcu. Vytýkal mu tiež, že sa nezaoberal
zodpovednosťou žalovaného podľa ustanovení OZ o náhrade škody. Uzavrel preto, že rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave sa javí ako svojvoľné a arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Krajský súd
v Bratislave je v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 a 7 Zákona o ústavnom súde právnym názorom
Ústavného súdu SR viazaný. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací opätovne preskúmal napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a po opätovnom oboznámení sa s obsahom spisu, dôvodmi
odvolania žalobcu, ako i vyjadrením žalovaného k nemu a nálezom Ústavného súdu SR dospel k
záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť. Ďalej Krajský súd v Bratislave v predmetnom
uznesení uviedol, že je nesporné, že žalobou zo dňa 24.7.2006 sa žalobca domáhal zaplatenia

7.382.837,06 Sk istiny s príslušenstvom a trovami konania, pričom svoj nárok oprel o ustanovenie § 420
ods. 1 OZ. Uviedol, že žalovaný napriek tomu, že vedel, že z dôvodu platného odstúpenia právneho
predchodcu žalobcu od uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 19.7.2002 je 18 ks oceľových konštrukcií
vo vlastníctve žalobcu, umožnil zhotoviteľovi diela ich zabudovanie do diela, čím mu spôsobil škodu.
Vzhľadom k zabudovaniu predmetných vecí sa žalobca nemôže domáhať už ich vydania, žiadal v

súlade s ustanovením § 442 ods. 3 OZ náhradu škody vo výške, o ktorú sa zmenšil jeho majetok.
Prvostupňový súd vzťah posudzoval podľa ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka a uzavrel, že
zo strany žalovaného ani jeho právneho predchodcu nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti, a to tak
zmluvnej ani zákonnej, ktorá by zakladala právo na náhradu škody. Odvolací súd v súlade s nálezom
Ústavného súdu SR poukazuje na to, že Obchodný zákonník obsahuje iba komplexnú úpravu náhrady

škody spôsobenej porušením povinnosti z obchodno-záväzkového vzťahu, takže táto úprava vylučuje
aplikáciu príslušných ustanovení OZ. Obchodný zákonník však neupravuje problematiku zodpovednosti
za škodu v celom rozsahu, a preto ak nie je náhrada škody upravená v Obchodnom zákonníku, potom
v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je potrebné vzťahy riešiť podľa Občianskeho
zákonníka, najmä podľa ustanovení o všeobecnej povinnosti predchádzaniu škodám (§ 415) a včasnej

zodpovednosti za škodu (§ 420), ako aj zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním
proti dobrým mravom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd tiež nezohľadnil charakter
záväzkových vzťahov medzi predávajúcim a kupujúcim a tiež medzi zhotoviteľom diela a žalovaným,
hoci na ich existencii svoje rozhodnutie založil. Nezobral tiež do úvahy, že záväzkový vzťah medzi
predávajúcim a kupujúcim zanikol odstúpením predávajúceho od kúpnej zmluvy v roku 2000, pričom

obe zmluvné strany si záväzky medzi sebou vysporiadali, keďže správca konkurznej podstaty úpadcu
súhlasil s vrátením vecí dodaných žalobcom, pričom žalobca správcovi oznámil, že 18 ks oceľových
konštrukcií je v jeho vlastníctve a vzhľadom na rozostavanosť diela je ochotný rokovať s investorom o
ich odpredaji. Úlohou súdu prvého stupňa bude vykonať dokazovanie v naznačenom smere a opätovne
rozhodnúť.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 3.1.2012, doručenom súdu dňa 10.1.2012,
poukázalnaustanovenia§56ods.6a7zákonač.38/1993Z.z.oorganizáciiÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky,okonaníprednímaopostaveníjehosudcov,podľaktorýchjeprekonajúcisúdzáväznýprávny
názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011 v tejto právnej veci. Ďalej právny zástupca žalobcu v predmetnom
písomnom vyjadrení uviedol, že z uvedeného vyplýva, že právny predchodca žalovaného v čase, keď
zapracoval predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím,
že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve sťažovateľky, ktorá jediná mala oprávnenie ako vlastníks týmito oceľovými dielcami disponovať. Ústavný súd Slovenskej republiky takto jednou vetou záväzne
vyriešil viacero právnych otázok podstatných pre toto konanie, a to že:
1. Vlastníkom predmetných 18 kusov oceľových dielcov bol v čase ich zapracovania do diela

(zabudovania) v roku 2004 žalobca (t.j. sťažovateľ v zmysle nálezu II. ÚS 120/2011-35).
2. Predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela zapracoval právny predchodca žalovaného (t.j.
Slovenská správa ciest) v roku 2004.
3. Právny predchodca žalovaného (t.j. Slovenská správa ciest) v čase, keď zapracoval predmetných 18
kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce

sú vo vlastníctve žalobcu (sťažovateľky v zmysle nálezu II. ÚS 120/2011-35) (ústavný súd takto vyriešil
aj neexistenciu dobromyseľnosti, ale naopak existenciu úmyslu privlastniť si cudziu vec).
4. Žalobca (sťažovateľ v zmysle nálezu II. ÚS 120/2011-35) jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito
oceľovými dielcami disponovať.

Ďalej právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol, že uplatnený nárok na

náhradu škody má byť v tejto veci podľa záväzného právneho názoru ústavného súdu riešený podľa
predpisov občianskeho práva, a je preto potrebné aplikovať ustanovenia o zodpovednosti za škodu
z Občianskeho zákonníka, a to najmä ustanovenia o všeobecnej povinnosti predchádzania škodám
(§ 415 Občianskeho zákonníka), o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka), ako aj o zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom

(§ 424 Občianskeho zákonníka) a nasl. Na existenciu nároku na náhradu škody postačuje naplnenie
predpokladov čo i len jednej z vyššie uvedených právnych úprav zodpovednosti za škodu. Právny
predchodca žalovaného porušil právnu povinnosť nezasahovať neoprávnene do vlastníckeho práva
žalobcu (ku predmetným 18 kusom oceľových dielcov) stanovenú zákonom v ustanovení § 126 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Právu každého vlastníka na ochranu vlastníctva pred neoprávneným zásahom

voči všetkým (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zodpovedá povinnosť každého neoprávnene
do vlastníctva nezasahovať. Právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18
kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové
dielce sú vo vlastníctve žalobcu, ktorý jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami
disponovať(rovnakostr.13nálezuII.ÚS120/2011-35).Právnypredchodcažalovanéhotaktovrozpores

ustanovením § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka disponoval s predmetnými 18 ks oceľovými dielcami
vo vlastníctve žalobcu tak, že tieto nechal zabudovať (zapracoval) do diela stavby diaľničného mosta
(objekt 221-00 diaľnice D1 Ladce - Sverepec - stavebný denník č.l. 539, 542, 545, 548, 552-553
súdneho spisu), pričom jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať
žalobca. Takto vznikla na majetku žalobcu škoda tým, že právny predchodca žalovaného zapracoval

(nechal zabudovať) predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004) v čase, keď ich
vlastníkom bol žalobca, čím mu ich z majetku odňal zapracovaním (zabudovaním) do diela diaľnice
vo vlastníctve právneho predchodcu žalovaného. Z majetkovej sféry žalobcu tak odňal (zabudovaním
prestali tieto dielce v právnom zmysle existovať ako samostatné veci) právny predchodca žalovaného do
svojej majetkovej sféry predmetných 18 kusov oceľových dielcov. Výška škody je vo výške všeobecnej

hodnoty týchto 18 kusov oceľových dielcov, t.j. žalovaná suma. Na preukázanie výšky spôsobenej škody
právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení navrhol pribrať do konania znalca z odboru
stavebníctvo, odvetvie 37 10 00 Odhad hodnoty stavebných prác, resp. tiež odvetvie 37 02 00 Dopravné
stavby na podanie znaleckého posudku na zodpovedanie znaleckej otázky, aká je všeobecná hodnota
(určenie všeobecnej hodnoty) vyrobených 18 kusov oceľových konštrukcií (nosné oceľové konštrukcie)

o hmotnosti 127 708,65 kg špecifikovaných ako dielce PA7, PB7, PC7, PD7, PA8, PB8, PC8, PD8, PA9,
PB9, PC9, PD9, PA10, PB10, PC10, PD10, PB11, PC11 v zmysle projektovej dokumentácie. Medzi
protiprávnym úkonom žalovaného (jeho právneho predchodcu) a škodou je vzťah príčiny a následku,
bezprotiprávnehozapracovania(zabudovania)oceľovýchkonštrukciíbytietoneprestaliakosamostatná
vec existovať (neodňali by sa z majetkovej sféry žalobcu), zabudovaním nastala skutočná škoda na

majetku žalobcu vo výške hodnoty zabudovaných vecí - predmetných 18 kusov oceľových dielcov.
Zabudovaním tieto veci žalobca zo svojej majetkovej sféry stratil, stali sa súčasťou cudzej veci (bez
možnosti následného oddelenia), a to veci hlavnej - diaľnice D1 Ladce - Sverepec. Príčinná súvislosť je
taktodanávecnáajčasovásúvislosťpríčinyanásledku.Ajnedbanlivostnénevedomézavineniejevtejto
kategórii považované za zavinenie vzniku škody. Zavinenie žalovaného (jeho právneho predchodcu)

je dané tou skutočnosťou, že právny predchodca žalovaného vedel od žalobcu o vlastníckom práve
žalobcu ku predmetným 18 kusom oceľových konštrukcií. Právny predchodca žalovaného naviac vedel
tiež o oboch odstúpeniach od zmlúv, tak kúpnej, ako aj o dielo (sám odstúpil od zmluvy o dielo) a tiež
o výhrade vlastníctva (str. 12 a 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). V tejto veci ide však naviac o vedoméúmyselné (minimálne však vedomé nedbanlivostné) zavinenie, pretože právny predchodca žalovaného
vedel, že vlastníkom oceľových konštrukcií do času ich zabudovania je žalobca (str. 13 nálezu II. ÚS
120/2011-35). Išlo o vedomé a úmyselné porušenie vlastníckeho práva žalobcu - prisvojenie si cudzej

veci právnym predchodcom žalovaného, vzhľadom na skutočnosť, že právny predchodca žalovaného
naviac vedel tiež o oboch odstúpeniach od zmlúv, tak kúpnej, ako aj o dielo (sám odstúpil od zmluvy
o dielo) a tiež o výhrade vlastníctva (str. 12 a 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). Právny predchodca
žalovaného porušil právnu povinnosť neoprávnene nezasahovať do vlastníckeho práva žalobcu (§
126 ods. 1 Občianskeho zákonníka) - právu vlastníka na ochranu pred neoprávneným zásahom do

vlastníckeho práva vlastníka zodpovedá povinnosť každého iného subjektu do tohto práva nezasahovať.
Žalobca tvrdí, že žalovaný zodpovedá za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pretože žalovaný (jeho právny predchodca) škodu spôsobil porušením právnej povinnosti
stanovenej § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka nezasahovať neoprávnene do vlastníckeho práva
žalobcu ku predmetným 18 ks oceľových dielcov. Zásah vykonal právny predchodca žalovaného priamo
svojím konaním tým, že zapracoval (nechal zabudovať) predmetných 18 kusov oceľových dielcov do

diela (rovnako nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011). Toto
konanie je preukázané konkrétne tak, že Slovenská správa ciest svojim písomným záznamom zo dňa
26.10.2004 do stavebného denníka stavby D1 Ladce - Sverepec 221-00 (Denný záznam stavby, list
č. 159061) prikázala zabudovať predmetné oceľové dielce do stavby mosta diaľnice, keď prikázala
postupovať „na základe príkazu vedúceho odboru výstavby SSC, Ing.. Pospíšila postupovať v zmysle

interného oznámenia SSC.“ (číslo listu 553 spisu). K tomuto písomnému záznamu zo dňa 26.10.2004 je
pripojenévstavebnomdenníku„Internéoznámenie“zodňa7.10.2004,ktorýmSlovenskásprávaciestsa
snaží zdôvodňovať svoje údajné vlastníctvo k oceľovým konštrukciám, ktoré vyrobil právny predchodca
žalobcu (VSŽ OCEKON), t.j. svoje údajné právo zabudovať predmetné dielce. S pohľadom na str. 13
nálezu ústavného súdu II. ÚS 120/2011-35 je tento právny názor Slovenskej správy ciest samozrejme

nesprávny. Naviac, následne dňa 3.11.2004 dal právny predchodca žalovaného (označený ako investor)
do stavebného denníka neoprávnene písomný súhlas na nakladanie s vecami žalobcu (č. l. 548 spisu),
keďdalsúhlasnamanipulovaniepredmetnejoceľovejkonštrukcie18kusovoceľovýchnosníkov.Nataké
konanie ohľadom dielcov, patriacich žalobcovi, nemal žalovaný (ani právny predchodca žalovaného)
oprávnenie. Takto neoprávnene nechal zabudovať dielce do svojej zhotovovanej stavby, vedome a

úmyselne. Vedome preto, že vedel o vlastníckom práve žalobcu, ktoré vylučovalo nakladanie s týmito
vecami, minimálne na základe štyroch písomných upozornení listami zo 4.9.2002, 13.9.2002, 1.10.2002
a 6.2.2003 (rovnako str. 13 nálezu ústavného súdu II. ÚS 120/2011-35) a tiež z podanej žaloby o
určenie vlastníctva. Predmetná oceľová konštrukcia (18 kusov oceľových nosníkov) bola následne podľa
stavebného denníka zabudovaná do stavby D1 Ladce - Sverepec 221-00, o čom svedčia aj denné

záznamy stavby, okolnosť zabudovania nie je ničím a nikým spochybnená. Zavinenie tohto konania je
tu takto dané právnym predchodcom žalovaného úmyselné a vedomé (i keď postačuje aj nevedomá
nedbanlivosť), a to aj vzhľadom na skutočnosti konštatované aj Ústavným súdom Slovenskej republiky
v náleze II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011, str. 13). Pokiaľ žalovaný nezodpovedá za škodu v
zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobenú porušením právnej povinnosti

nezasahovať neoprávnene do vlastníckeho práva žalobcu (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka), tak
zodpovedá žalobcovi za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobenú porušením
všeobecnej prevenčnej právnej povinnosti stanovenej v ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný (resp. jeho právny predchodca) si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku žalobcu
zabudovaním 18 ks oceľových dielcov do stavby diaľnice tak, že umožnil (v skutočnosti prikázal - č. l.

553 a tiež dal súhlas - č. l. 548) zabudovanie predmetných oceľových konštrukcií do stavby diaľnice. Už
táto okolnosť stačí na vznik zodpovednosti na náhradu žalovanej škody. Naviac, učinil tak úmyselne a
napriek tomu, že od roku 2002 vedel, že predmetných 18 kusov oceľových konštrukcií je vlastníctvom
žalobcu. Žalovaný vediac, že nemá žiadnu zmluvu so žalobcom, ktorá by ho oprávňovala disponovať
vecami vo vlastníctve žalobcu - konkrétne 18 ks oceľových dielcov - nechal zabudovať do svojej stavby

dielce žalobcu - nekonal v súlade s ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka a nepočínal si tak, aby
nedošlo k zabudovaniu týchto dielcov do stavby diaľnice vo vlastníctve žalovaného. Ide o zavinenie,
a to úmyselné (pretože v skutočnosti dala Slovenská správa ciest ako investor diela vedome príkaz
na zabudovanie, t.j. nielenže zabudovaniu nebránila, prikázala to a dala tiež súhlas na manipuláciu
- t.j. nešlo len o nevedomú nedbanlivosť), minimálne vedomou nedbanlivosťou. Úmyselným konaním

žalovaného proti dobrým mravom je úmyselné konanie právneho predchodcu žalovaného, ktorý napriek
tomu, že vedel, že 18 ks oceľových dielcov je vo vlastníctve žalobcu (vedel o výhrade vlastníctva a tiež
o odstúpení od kúpnej zmluvy medzi žalobcom a zhotoviteľom stavby), vedel tiež o tom, že žalovaný
(jeho právny predchodca - Slovenská správa ciest) odstúpil 30.5.2002 od zmluvy o dielo na výstavbuDiaľnice D1 Ladce - Sverepec a vedel, že z tejto zmluvy, teda po jej zrušení odstúpením, nemôže
mať práva ani povinnosti, napriek viacnásobným písomným upozorneniam žalobcu, že vlastnícke právo
k oceľovým dielcom má žalobca, úmyselne vydal príkaz na zabudovanie dielcov zhotoviteľovi diela

do stavby - č. l. 553 spisu a súhlas s manipuláciou s 18 kusmi oceľových nosníkov (č. l. 548 spisu)
patriacich žalobcovi. Proti dobrým mravom je toto konanie z dôvodu, že v súlade s dobrými mravmi je
konanie neporušujúce vlastnícke právo iných subjektov, neprivlastňovanie si cudzích vecí bez právneho
dôvodu, v súlade s dobrými mravmi je nespôsobovať škodu iným subjektom. Žalovaný si na jednej
strane uplatňoval vrátenie - vydanie bezdôvodného obohatenia za preddavkovo zaplatené faktúry (za

nedodané oceľové konštrukcie na dielo 221-00) voči úpadcovi Hydrostav, a.s. v konkurze, na druhej
strane si neoprávnene privlastnil dielce žalobcu. Zavinenie je tu úmyselné, čo je preukázané nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011, str. 13. K týmto trom
naplneným právnym titulom vzniku nároku na náhradu škody právny zástupca žalobcu v predmetnom
písomnom vyjadrení uviedol, že stačí naplnenie ktoréhokoľvek z nich samostatne, pričom však sú
naplnené všetky. Ako je zrejmé z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.6.2011,

č. k. II. ÚS 120/2011-35, Ústavný súd Slovenskej republiky vyvodil jednoznačný záver, že právny
predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval 18 ks oceľových dielcov do diela (rok 2004), tak
konal plne s vedomím, že tieto sú vo vlastníctve žalobcu. Týmto právnym názorom ústavného súdu
je tak Krajský súd v Bratislave, ako aj Okresný súd Bratislava III viazaný v zmysle ustanovenia § 56
ods. 6 a 7 Zákona o ústavnom súde. I keď právnu otázku vlastníctva k 18 kusom oceľových dielcov

vyriešil záväzne už ústavný súd, právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení dodal,
že ku týmto oceľovým dielcom tak nemohol mať objednávateľ stavby žiadne právo, aj keď predtým
platil zálohové faktúry dodávateľovi diela, od zmluvy o dielo následne odstúpil, právny dôvod dodania
tak odpadol (tieto platby si žalovaný uplatňuje na vrátenie voči úpadcovi Hydrostav, a.s. v konkurze,
čo znamená, že sám tieto dodávky nepovažuje za splnené zo strany spoločnosti Hydrostav, a.s.).

Okrem návrhu na doplnenie dokazovania pribratím znalca z odboru „Stavebníctvo“ právny zástupca
žalobcuvpredmetnompísomnomvyjadrenítiežnavrholdoplniťdokazovaniezabezpečenímpredloženia
písomnosti - odstúpenie Slovenskej správy ciest od zmluvy o dielo a pripojením konkurzného spisu
úpadcu Hydrostav, a.s..

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14.2.2013, podanom na súd dňa 21.2.2013, okrem iného
uviedol, že po nahliadnutí do súdneho spisu žalovaný zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky si k
vysloveniu právnych názorov uvedených v náleze ÚS 120/2011-35 nevyžiadal predmetný súdny spis za
účelom komplexného a kvalifikovaného posúdenia veci. Na základe uvedeného žalovaný usudzuje, že
podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu bola len sťažnosť žalobcu a rozhodnutia Okresného súdu

Bratislava II vo veci samej a následné rozhodnutie odvolacieho Krajského súdu v Bratislave, ktorým
sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa i s jeho právnymi závermi.
Žalovaný sa rovnako domnieva, že ústavný súd bez preštudovania obsahu súdneho spisu prihliadal len
k právnej argumentácii sťažovateľky (žalobcu) obsiahnutej v sťažnosti a k jeho argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, pričom vo svojom rozhodnutí vôbec

neprihliadal k argumentácii žalovaného a ani sa s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal. Argumentácia
žalovaného rozhodujúca pre posúdenie skutočnosti, kto bol vlastníkom 18 kusov oceľových konštrukcií
dodaných na stavbu diaľnice D1 Ladce - Sverepec spočíva v nasledovných tvrdeniach:
1. S poukazom na znenie § 541 Obchodného zákonníka mal zhotoviteľ (Hydrostav) vo vzťahu k
predmetným 18 kusom oceľových konštrukcií dodaných na stavbu diaľnice D1 Ladce - Sverepec a

riadne prevzatých Slovenskou správou ciest postavenie predávajúceho, a teda Slovenská správa ciest
mala v tomto prípade postavenie kupujúceho. K predmetným dodávkam došlo v období mesiacov
január až apríl 2002 a v tomto čase boli Slovenskou správou ciest (právnym predchodcom žalovaného)
aj uhradené mesačné faktúry v zmysle zmluvy o dielo, ktoré v sebe zahrňovali aj cenu dodaných
materiálov, čo nesporne preukazujú zisťovacie protokoly tvoriace prílohu faktúr, t.j. s poukazom na

znenie § 443 Obchodného zákonníka v tomto čase, t.j. január až apríl 2002 prešlo na Slovenskú správu
ciest vlastnícke právo k týmto veciam. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zmluva o dielo uzavretá
medzi Slovenskou správou ciest a spoločnosťou Hydrostav a.s. Bratislava neobsahovala ohľadom
prechodu vlastníckeho práva žiadnu osobitnú dohodu odlišnú od zákonnej úpravy. V rámci zmluvného
vzťahu obchodnej spoločnosti Hydrostav a.s. Bratislava a právneho predchodcu žalobcu nedošlo zo

strany kupujúceho ku splneniu povinnosti zaplatiť kúpnu cenu, čo takisto nebolo v priebehu konania
sporné a čo vzhľadom na zmluvne dohodnutú výhradu vlastníctva malo za následok, že vlastnícke právo
k dodanému tovaru neprešlo na obchodnú spoločnosť Hydrostav a.s. Bratislava, t.j. na kupujúceho.
Písomné dojednanie výhrady vlastníckeho práva v zmysle § 445 Obchodného zákonníka má všakv podstate účinky iba medzi stranami predmetnej kúpnej zmluvy a kupujúci nie je oprávnený tovar
ďalej predávať. Ak však kupujúci túto svoju povinnosť poruší, nemôžu sa tretie osoby stať vlastníkmi
predmetných vecí iba v prípade, že vedeli o výhrade vlastníckeho práva. V priebehu konania nebolo

preukázané, že by Slovenská správa ciest v čase, kedy nadobudla vlastnícke právo k predmetným
veciam, t.j. január až apríl 2002 vedela o výhrade vlastníckeho práva zakotvenej v kúpnej zmluve
uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a obchodnou spoločnosťou Hydrostav a.s. Bratislava,
v dôsledku čoho Slovenská správa ciest nadobudla vlastnícke právo k týmto veciam napriek výhrade
vlastníckeho práva, a to s poukazom na znenie § 446 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého

vedomosť o tom, že predávajúci nie je vlastníkom tovaru musí u kupujúceho existovať v čase, keď
kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť.
2. K odstúpeniu od kúpnej zmluvy došlo zo strany právneho predchodcu žalobcu až po tomto čase,
a to dňa 19.7.2002 doručením ako vyplynulo z podacej pečiatky, pričom list o odstúpení bol datovaný
neskorším dňom 22.7.2002 a takisto až po tomto čase sa právny predchodca žalobcu začal obracať
písomnou komunikáciou na právneho predchodcu žalovaného a následne na žalovaného (prvý list

právneho predchodcu žalobcu adresovaný právnemu predchodcovi žalovaného zo dňa 4.9.2002). V
súvislosti s písomnou komunikáciou právneho predchodcu žalobcu, ktorá bola predložená súdu, je
potrebné uviesť, že ani v jednom z listov sa ani právny predchodca žalobcu a ani žalobca nedomáhal
vydania predmetných vecí, ale jeho výzvy jednoznačne vyjadrovali snahu dosiahnuť zaplatenie kúpnej
ceny zo strany právneho predchodcu žalovaného, resp. neskôr zo strany žalovaného, na čo však

neexistoval žiadny právny titul. Naopak vydania predmetných vecí sa právny predchodca žalobcu a
neskôr žalobca domáhal od správcu konkurznej podstaty úpadcu Hydrostav a.s. Bratislava, ktorý s
vydaním týchto vecí aj súhlasil, čo preukazuje jeho list zo dňa 14.10.2003. Z vykonaných dôkazov
je zrejmé, že časť svojich dodávok právny predchodca žalobcu po odstúpení od kúpnej zmluvy z
predmetnej stavby odviezol, a to v októbri 2002. Argumentácia žalobcu, že tak Slovenskej správe

ciest, ako aj žalovanému opakovane oznamoval, že vzhľadom na dohodnutú výhradu vlastníckeho
práva je skutkovo i právne irelevantná, keďže k oznamovaniu týchto skutočností došlo až po prechode
vlastníckeho práva k týmto veciam na právneho predchodcu žalovaného, ktorý skutočnosť riadnej
úhrady ceny predmetných vecí takisto opakovane oznamoval tak právnemu predchodcovi žalobcu, ako
aj neskôr žalobcovi.

3. Žalovaný naďalej zotrval na argumentácii, že žalobca si uplatňuje svoje nároky z titulu náhrady škody,
avšak ani zo strany právneho predchodcu žalovaného a ani zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu
žiadnejzmluvnejaaniprávnejpovinnostivovzťahukprávnemupredchodcovižalobcu,resp.kžalobcovi,
ktorá by zakladala nárok na náhradu škody a z toho dôvodu nie je v danom prípade splnená jedna zo
základných podmienok úspešného domáhania sa náhrady škody, a to porušenie zmluvnej povinnosti,

prípadne právnej povinnosti s odkazom na Občiansky zákonník.
4. Rozhodujúca argumentácia ústavného súdu obsiahnutá v predmetnom náleze a následne obsiahnutá
vargumentáciižalobcuspočívavovýroku,že„právnypredchodcažalovanéhovčase,keďzapracoval18
kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce
sú vo vlastníctve sťažovateľky, ktorá jediná mala oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami

disponovať“.
5. Z uvedeného vyplýva, že celá právna konštrukcia, na ktorej je založený nárok na náhradu
škody žalobcu voči žalovanému je založená na nedostatku dobromyseľnosti žalovaného, ktorý mal
neoprávnene zasiahnuť do vlastníckeho práva žalobcu, čím sa dopustil vedomého a úmyselného
porušenia vlastníckeho práva žalobcu prisvojením si cudzej veci. Zároveň podľa tvrdenia žalobcu

žalovaný vedel o odstúpení žalobcu od kúpnej zmluvy so spoločnosťou Hydrostav, a.s. a o výhrade
vlastníctva, o čom svedčia odkazy na listinné dôkazy.
6. Uvedenú argumentáciu opretú o rozhodnutie ústavného súdu žalovaný rozhodne namieta z
nasledovných dôvodov:
- žalovaný nadobudol vlastnícke právo k oceľovým dielcom v mesiacoch január až apríl 2002

dobromyseľne riadnym zaplatením dohodnutej zmluvnej ceny zhotoviteľovi (Hydrostav, a.s. Bratislava)
- žalovaný v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k oceľovým dielcom nevedel o existencii kúpnej
zmluvy medzi žalobcom a zhotoviteľom (Hydrostav, a.s. Bratislava) a z tohto dôvodu ani o výhrade
vlastníctva k predmetu kúpy
- žalovaný nikdy neuznal vlastnícke právo žalobcu z dôvodu, že neexistoval právny titul, na základe

ktorého by ho mohol uznať, žalovaný za vec riadne zaplatil, nemal žiadny právny vzťah so žalobcom,
žalobca ako vyplýva z písomnej dokumentácie adresovanej žalovanému nepožadoval od žalobcu
náhradu škody, ale sa snažil oceľové dielce znovu predať žalovanému za sumu, ktorú mal dohodnutú
s pôvodným kupujúcim (Hydrostav, a.s. Bratislava)- o dobromyseľnosti žalovaného v jeho presvedčení, že je vlastníkom oceľových dielcov svedčia aj
nasledujúce právne kroky, ktoré vykonal žalobca pred podaním žaloby o náhradu škody v tomto konaní,
a to: podanie žaloby zo dňa 12.12.2003 na určenie práva podľa § 80 písm. c) O.s.p. na Okresný súd

Bratislava II, pričom toto súdne konanie bolo zastavené na návrh žalobcu, ktorý žalobu zobral v celom
rozsahu späť a uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 22Cb/316/2003-104 zo dňa 4.10.2004
bolo konanie zastavené. V uvedenej žalobe na strane 3, v druhom odseku žalobca okrem iného uvádza,
že „odporcovia vykonali čiastočné spracovanie oceľovej konštrukcie (OK) tak, že tieto zvarmi spojili s
betónovými piliermi, čím sa OK stali aj v súčasnosti sú súčasťou rozostavaného nefunkčného mosta.

Tak došlo k spracovaniu OK o hmotnosti 463 398 kg, ktoré dodal navrhovateľ.“, pričom tak mal vykonať
zhotoviteľ (Hydrostav, a.s. Bratislave) zjavne ešte pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok, t.z. pred
30.7.2002. Ďalším právnym krokom bolo podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podľa
§ 76 ods. 1, písm. e) a f) O.s.p. zo dňa 23.7.2002, ktorým sa žalobca domáhal voči žalovaným v I.
až III. rade (žalovaný v III. rade bola Slovenská správa ciest) zákazu akýmkoľvek spôsobom nakladať
s oceľovými konštrukciami, vykonávať na nich úpravy, prevádzať k nim vlastnícke práva a ponechať

ich tretím osobám. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 39NcCb 502/02-113 zo dňa 26.5.2003
návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol z dôvodu, že navrhovateľ nijakým spôsobom neosvedčil
svoj nárok proti odporcom v I. až III. rade, ktorého sa mieni domáhať v budúcej žalobe, ani to v čom
spočíva ohrozenie budúceho výkonu rozhodnutia, teda ani dôvod dočasnej úpravy pomerov. Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení č. k. 3Obo 36/2005 zo dňa 9.2.2005 konštatuje, že

navrhovateľ podaním zo dňa 2.6.2003 vzal návrh na nariadenie predbežného opatrenia späť, čo súd vo
svojom uznesení pripustil a konanie zastavil.
7. Na základe uvedených písomných dôkazov žalovaný konštatuje, že žalobca síce podnikol právne
kroky na ochranu svojho nároku spočívajúcom v jeho vlastníctve oceľových dielcov návrhom na vydanie
predbežnéhoopatreniavdosiahnutízákazuakýmkoľvekspôsobomnakladaťsoceľovýmikonštrukciami,

vykonávať na nich úpravy, prevádzať k nim vlastnícke právo a ponechať ich tretím osobám a následne
žalobou o určenie práva a následne ich vzal späť, ale ani raz nepodnikol relevantný právny krok
smerujúci k určeniu vlastníckeho práva k oceľovým dielcom.
8. Rovnako za špekulatívne považuje žalovaný konanie žalobcu, ktorý namiesto uplatnenia svojej
pohľadávky v konkurznom konaní a v prípade jej popretia správcom konkurznej podstaty podaním

incidenčnej žaloby na príslušnom súde, sa žalobca snažil žalobou vylúčiť oceľové dielce z konkurzného
konania a opätovne ich predať žalovanému napriek skutočnosti, že vedel, že žalovaný za dielce riadne
zaplatil zhotoviteľovi (Hydrostav, a.s. Bratislava) a so žalobcom nie je v žiadnom právnom vzťahu, ale
predpokladal u neho vyššiu šancu na uspokojenie svojho nároku.
9.Žalovanýrovnakopoukazujeajnaskutočnosť,žeanivpredmetnejžalobeonáhraduškodysažalobca

nikdy nedomáhal náhrady škody vo výške, ktorá mala byť určená v čase, keď ku škode malo dôjsť (rok
2004), ale domáhal sa úhrady kúpnej ceny dohodnutej v zmluve s kupujúcim (Hydrostav, a.s. Bratislava).
10. Žalovaný z opatrnosti opätovne uplatňuje námietku premlčania z dôvodu, že žalobca v žalobe na
určenie práva z 12.12.2003, na strane 3, v druhom odseku uviedol novú skutočnosť, ktorá doteraz
nebola predmetom tohto konania a ktorá spočíva v nasledovnom tvrdení žalobcu: „odporcovia vykonali

čiastočné spracovanie oceľovej konštrukcie (OK) tak, že tieto zvarmi spojili s betónovými piliermi, čím
sa OK stali aj v súčasnosti sú súčasťou rozostavaného nefunkčného mosta. Tak došlo k spracovaniu
OK o hmotnosti 463 398 kg, ktoré dodal navrhovateľ.“. Na základe uvedenej skutočnosti sa žalovaný
dôvodne domnieva, že premlčaciu lehotu je možné začať počítať od termínu čiastkového zabudovania
oceľových dielcov do zhotovovaného diela, k čomu zjavne muselo dôjsť pred 30.7.2002 (vyhlásenie

konkurzu na zhotoviteľa - Hydrostav, a.s. Bratislava), žaloba na náhradu škody bola podaná na Okresný
súd Bratislava II dňa 24.7.2006, pričom právo na náhradu škody v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu
zodpovedá. V žalobe o náhradu škody zo dňa 17.7.2006, na strane 5, v bode III, v treťom odseku
žalobca uvádza termín 29.10.2002, v ktorom vykonal obchodný referent obchodnej spoločnosti VSŽ

INŽINIERING, s.r.o. N.. T. W. ohliadku diaľničného mosta vo Sverepci. Žalovaný má za to, že uvedený
deňjetýmdňom,kedysažalobcadozvedeloúdajnespôsobenejškodeaotom,ktojezaňuzodpovedný.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 26.2.2013 uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava doterajších vyjadrení s tým, že navrhuje, aby súd priznal žalobcovi ochranu jeho porušeného

vlastníckeho práva, ku ktorému došlo tým, že právny predchodca žalovaného v roku 2004 vydal pokyn
nazabudovaniedielcovdostavbynapriektomu,žezostranyžalobcubolprávnypredchodcažalovaného
štyrikrát písomne upozornený na existujúce vlastnícke právo žalobcu k predmetným dielcom, a to s
poukazom na obsah kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou Hydrostav, a.s.. Tietoskutočnosti nepochybne vyplývajú zo skutkových zistení v danej veci a predovšetkým právny zástupca
žalobcu poukázal na nález ústavného súdu vydaný v predmetnej veci, ktorý jednoznačne konštatoval
porušenie vlastníckeho práva žalobcu zo strany právneho predchodcu žalovaného, ku ktorému došlo

zabudovaním predmetných dielcov do stavby, čím právny predchodca žalovaného vyňal predmetné veci
z majetku žalobcu, pričom ústavný súd konštatoval, že išlo o vedomé konanie právneho predchodcu
žalovanéhoamožnopretopovedať,žezostranyprávnehopredchodcužalovanéhodošlokukrádeživeci
vo vlastníctve žalobcu. Predmetný nález ústavného súdu je právny záväzný tak pre krajský súd, ako aj
pre okresný súd konajúci v danej veci. Na otázku súdu právny zástupca žalobcu uviedol, že ústavný súd

mal k dispozícii všetky podklady zo spisu žalobcu, ktoré mu boli žalobcom ako sťažovateľom kompletne
predložené. V súvislosti so záväznosťou nálezu ústavného súdu právny zástupca žalobcu poukázal na
nález ústavného súdu vydaný v inej veci, a to pod číslom I. ÚS 343/2010, ktorý bol zverejnený v Súdnej
praxi 6/2011, číslo 58, strana 233 a nasl.. Ústavný súd v náleze vydanom v danej prejednávanej veci
ďalej jednoznačne konštatoval, že porušenie práva žalobcu je potrebné posudzovať podľa všeobecných
ustanovení o zodpovednosti za škodu v zmysle Občianskeho zákonníka, pričom v písomnom vyjadrení

zo dňa 3.1.2012 sa žalobca podrobne zaoberal právnou kvalifikáciou uplatňovaného nároku, a to s
odkazom na § 415, § 420 a § 424 Občianskeho zákonníka. V tomto písomnom vyjadrení žalobca
podrobne zdôvodnil a preukázal porušenie práva vo vzťahu ku všetkým trom vyššie uvádzaným
zákonným ustanoveniam.

Splnomocnená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní konanom dňa 26.2.2013 uviedla, že sa v plnom
rozsahu pridržiava doterajších vyjadrení, a to predovšetkým písomného vyjadrenia zo dňa 14.2.2013. Po
obdržaní uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.10.2011 sa žalovaný oboznámil so spisom, z
ktorého zistil, že ústavný súd pri svojom rozhodovaní nevychádzal z predmetného súdneho spisu, ktorý
nebol zo strany ústavného súdu vyžiadaný, a teda nález ústavného súdu bol podľa názoru žalovaného

vydaný bez komplexného a kvalifikovaného posúdenia veci. Žalovaný sa domnieva, že ústavný súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal len z podkladov predložených žalobcom ako sťažovateľom a z
rozsudkov prvostupňového a odvolacieho súdu, pričom bral do úvahy len argumentácie žalobcu a nebral
do úvahy argumentáciu žalovaného. Právny predchodca žalovaného sa stal vlastníkom predmetných
vecí v období január až apríl 2002, a to dobromyseľne zaplatením faktúr spoločnosti Hydrostav, a.s., s

ktorou bol právny predchodca žalovaného v zmluvnom vzťahu, pričom v tom čase právny predchodca
žalovaného nemal žiadnu vedomosť o zmluve uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou Hydrostav,
a.s. a ani o výhrade vlastníckeho práva. Po vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti Hydrostav, a.s.
žalobca konal špekulatívne, keď sa opätovne snažil predmetné veci predať právnemu predchodcovi
žalovaného napriek tomu, že vedel, že právny predchodca žalovaného za tieto veci už zaplatil. O

špekulatívnom konaní žalobcu svedčia aj ďalšie jeho kroky, a to podanie žaloby o určenie práva zo
dňa 12.12.2003, ako aj podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom rozhodoval v
konečnej fáze Najvyšší súd SR, ktorý pripustil späťvzatie návrhu a konanie zastavil. V žalobe zo dňa
12.12.2003 o určenie práva žalobca na strane 3 odsek 2 uvádza, že došlo k čiastočnému zabudovaniu
oceľových konštrukcií, z čoho je zrejmé, že k ich čiastočnému zabudovaniu došlo skôr než v roku 2004.

V tejto súvislosti z opatrnosti žalovaný uplatňuje aj námietku premlčania, keďže žaloba v predmetnej
veci bola na súd podaná dňa 24.7.2006, pričom premlčaciu lehotu je potrebné počítať z obdobia pred
vyhlásením konkurzu na majetok spoločnosti Hydrostav, a.s., ktorý bol vyhlásený dňa 30.7.2002 a v
žalobe o náhradu škody žalobca uvádza termín 29.10.2002, v ktorom vykonal obchodný referent žalobcu
N.. T. W. obhliadku diaľničného mosta vo Sverepci a žalovaný sa domnieva, že od tohto dňa je potrebné

počítať plynutie premlčacej lehoty.

Právnyzástupcažalobcuďalejnapojednávaníkonanomdňa26.2.2013uviedol,ženámietkapremlčania
uplatnená žalovaným je skutkovo i právne neopodstatnená, nakoľko žalovaný veľmi dobre vie, že v
rokoch 2002-2003 boli zabudovávané iné diely, a nie tých 18 kusov, v súvislosti s ktorými žalobca

uplatňuje nárok na náhradu škody, keďže predmetných 18 kusov dielcov bolo zabudovaných až v
mesiacoch november - december 2004, a to na základe písomného pokynu a súhlasu právneho
predchodcu žalovaného v stavebnom denníku v zázname zo dňa 3.11.2004. V súvislosti s tým je zrejmé,
že žaloba bola podaná včas v rámci plynutia premlčacej lehoty, pričom podľa názoru žalobcu vzhľadom
na úmyselné konanie právneho predchodcu žalovaného platí v danej veci desaťročná premlčacia lehota,

ktorá stále platí. Neopodstatnenosť námietky premlčania potvrdzujú aj svedecké výpovede v danej veci,
z ktorých je zrejmé, že ešte v októbri 2004 boli predmetné dielce zložené pri motoreste v obci Sverepec.
Pokiaľ ide o údajné zaplatenie ceny predmetných dielcov právnym predchodcom žalovaného, právny
zástupca žalobcu uviedol, že právny predchodca žalovaného uhrádzal spoločnosti Hydrostav, a.s.preddavkovo faktúry a až následne zisťoval, ktoré z fakturovaných prác boli vykonané a aj z toho dôvodu
Slovenská správa ciest uplatnila v konkurznom konaní proti spoločnosti Hydrostav, a.s. pohľadávku vo
výške 1,6 miliardy korún a v tejto súvislosti žalobca aj navrhoval pripojenie konkurzného spisu. Pokiaľ

ide o presnú špecifikáciu porušenia práva, od ktorého žalobca odvíja nárok na náhradu škody, právny
zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že zo strany právneho predchodcu žalovaného bola porušená
povinnosť vyplývajúca z § 126 Občianskeho zákonníka, pričom príčinná súvislosť medzi porušením tejto
povinnosti a vznikom škody je zrejmá zo skutočnosti, že bez zásahu právneho predchodcu žalovaného
do vlastníckeho práva žalobcu by nedošlo ku vzniku škody. Zavinenie vyplýva zo samotného nálezu

ústavného súdu, ktorý konštatoval, že právny predchodca žalovaného zasiahol do vlastníckeho práva
žalobcu s plným vedomím o jeho existencii. Právny zástupca žalobcu ďalej uviedol, že má za to, že v
prípade spochybňovania nálezu ústavného súdu žalovaným ide o pohŕdanie súdom. Súčasne právny
zástupca žalobcu uviedol, že pokiaľ by existovala nejaká pochybnosť o výške náhrady škody, ktorá
je však podľa názoru žalobcu nepochybná, navrhuje vykonanie znaleckého dokazovania v zmysle
písomného podania zo dňa 3.1.2012.

Súd vyžiadal od konkurzného súdu fotokópie z konkurzného spisu úpadcu Hydrostav, a.s. Bratislava
týkajúce sa pohľadávok veriteľa Slovenská správa ciest, resp. Národná diaľničná spoločnosť, a.s.
Bratislava. Krajský súd v Bratislave ako konkurzný súd písomným podaním zo dňa 16.4.2013,
doručeným súdu dňa 19.4.2013, oznámil súdu, že spisový materiál nie je možné zaslať, nakoľko

v súčasnosti prebieha proces prípravy na schválenie Konečnej správy, voči ktorej boli uplatnené
námietky veriteľov. V prílohe oznámenia konkurzný súd zaslal konajúcemu súdu fotokópie pohľadávok
konkurzného veriteľa Slovenská správa ciest evidovaného pod veriteľským zväzkov číslo 1636 s tým,
že celkovo veriteľ uplatnil nárok vo výške 1.962.680.849,69 Sk v 1. triede. Správca konkurznej podstaty
JUDr. Jozef Bolješik na prieskumnom pojednávaní dňa 21.4.2004 uznal pohľadávku vo výške 749.455,-

Sk v 1. triede, zvyšok poprel. Pohľadávku v plnej výške poprel na prieskumnom pojednávaní veriteľ
evidovaný pod č. zv. 2160: KAJRO, s.r.o., Kollárova 34, Trnava. Z tohto dôvodu prebiehal na Krajskom
súde v Bratislave incidenčný spor sp. zn. 13Cbi 95/2004 navrhovateľa Slovenská správa ciest voči
popierajúcemu veriteľovi KAJRO, s.r.o. Trnava. Súčasne Krajský súd v Bratislave predložil konajúcemu
súdu rozsudok 13Cbi/95/2004-82 o priznaní nároku vo výške 749.455,- Sk v 1. triede.

Žalovaný ako prílohu podania zo dňa 14.5.2013, doručeného súdu dňa 17.5.2013, predložil súdu list
právneho predchodcu žalovaného (Slovenská správa ciest) zo dňa 30.5.2002 adresovaný spoločnosti
HYDROSTAV a.s. Bratislava a nadpísaný ako „Odstúpenie od zmluvy o dielo číslo objednávateľa
341-78/97,číslozhotoviteľa133-1498/1-1997zodňa22.1.1998vzneníjejneskoršíchzmienadoplnení“,

ktorým právny predchodca žalovaného dňom doručenia tohto listu odstúpil od zmluvy o dielo, a to
ohľadne všetkých povinností, ktoré mal zhotoviteľ ešte len splniť v budúcnosti. Na predmetnom liste je
potvrdené jeho prevzatie zamestnankyňou spoločnosti HYDROSTAV a.s. dňa 30.5.2002.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 15.7.2013, doručenom súdu dňa 17.7.2013,

okrem iného uviedol, že ku všeobecnej záväznosti nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky pre
všeobecné súdy, a to nálezov ako celku (výslovne výroku aj odôvodnenia) zaujal právny názor Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze I. ÚS 343/2010 (zverejnený v Zo súdnej praxe 6/2011, č. 58, str. 233 a
nasl.)tak,že:Všeobecnépravidlo,žeprotinálezuústavnéhosúdusanemožnoodvolať,mázanásledok,
že nález vcelku (výrok aj odôvodnenie) predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v

konkrétnej veci, a preto musí byť vždy všeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom
štádiu konania. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu, vysloveného hoci aj v odôvodnení
jeho predchádzajúceho nálezu, má vždy za následok aj porušenie práva na fair proces. Nerešpektovanie
právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v odôvodnení nálezu zo strany všeobecného súdu,
zakladá aj porušenie princípu rovnosti, ako aj porušenie právnej istoty občanov, ktorej neopomenuteľnou

súčasťou je dôvera jednotlivcov v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu, v danom prípade všeobecného
súdu. Aj keď ústavný súd nie je neomylný, musí trvať na tom, že v jednotlivých prípadoch je konečnosť
sporu nepostrádateľným znakom spravodlivého procesu, a preto ako orgán s posledným slovom na
území SR musí byť jeho právny názor v konkrétnej veci nepodmienečne rešpektovaný. Opačný názor
by odporoval princípu „kasačného rozhodovania“ a právneho štátu (všetko v náleze I. ÚS 343/2010). K

obsahu písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 14.2.2013 právny zástupca žalobcu v predmetnom
písomnom vyjadrení uviedol, že vzhľadom na princíp viazanosti všeobecných súdov tiež odôvodnením
nálezu Ústavného súdu SR konštatuje, že vyjadrenie žalovaného zo dňa 14.2.2013 v tejto veci odporuje
nižšie citovanému záväznému právnemu názoru Ústavného súdu SR vyslovenému v náleze Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011 v tejto veci (str. 13 nálezu ústavného
súdu II. ÚS 120/2011-35): „Z uvedeného teda vyplýva, že právny predchodca žalovaného v čase, keď
zapracoval predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím,

že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve sťažovateľky, ktorá jediná mala oprávnenie ako vlastník
s týmito oceľovými dielcami disponovať.“ Ústavný súd Slovenskej republiky takto jednou vetou záväzne
vyriešil viacero právnych otázok podstatných pre toto konanie, a to že:
1. Vlastníkom predmetných 18 kusov oceľových dielcov bol v čase ich zapracovania do diela
(zabudovania) v roku 2004 žalobca (t.j. sťažovateľ v zmysle nálezu II. ÚS 120/2011-35).

2. Predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela zapracoval právny predchodca žalovaného (t.j.
Slovenská správa ciest) v roku 2004.
3. Právny predchodca žalovaného (t.j. Slovenská správa ciest) v čase, keď zapracoval predmetných 18
kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce
sú vo vlastníctve žalobcu (sťažovateľky v zmysle nálezu II. ÚS 120/2011-35) (ústavný súd takto vyriešil
aj neexistenciu dobromyseľnosti, ale naopak existenciu úmyslu privlastniť si cudziu vec).

4. Žalobca (sťažovateľ v zmysle nálezu II. ÚS 120/2011-35) jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito
oceľovými dielcami disponovať.

Právny zástupca žalobcu ďalej v predmetnom písomnom vyjadrení zo dňa 15.7.2013 uviedol, že
vyjadrenie žalovaného zo dňa 14.2.2013 odporuje aj ďalšiemu právnemu názoru Ústavného súdu SR

v predmetnom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011
vyjadrenému na strane 13 nálezu: „Inými slovami, krajský súd nezohľadnil, že záväzkovo právny vzťah
medzisťažovateľkou,resp.jejprávnympredchodcomakopredávajúcimnajednejstraneaspoločnosťou
Hydrostav, a.s. ako kupujúcim na strane druhej zanikol odstúpením sťažovateľky od tejto kúpnej zmluvy
ešte v roku 2002, pričom obidve zmluvné strany si záväzky medzi sebou vysporiadali, keďže správca

konkurznej podstaty spoločnosti Hydrostav, a.s., na ktorú bol v júli 2002 vyhlásený konkurz, súhlasil
s vrátením sťažovateľkou dodaných oceľových dielcov späť sťažovateľke, ktorá na túto skutočnosť
upozornilaajprávnehopredchodcužalovaného(ďalejaj„investor“),atolistinamizo4.9.2002,13.9.2002,
z 1.10.2002 a zo 6.2.2003, pričom sťažovateľka mu konkrétne oznámila, že 18 kusov dielcov oceľových
konštrukcií uskladnených neďaleko staveniska sú v jej vlastníctve a že vzhľadom na rozostavanosť

diela je ochotná rokovať s investorom diela o ich predaji.“. Žalovaný sa snaží tvrdiť niečo iné, než čo
právne záväzne pre súd prvého stupňa vyriešil už Ústavný súd SR v predmetnom náleze. Nie je možné
preukázať opak z dôvodu, že vlastnícke právo v prospech žalobcu posúdil Ústavný súd SR aj vzhľadom
na odstúpenie od zmluvy o dielo, teda neexistencia právneho titulu (zmluvy o dielo) bola konštatovaná
už v predmetnom náleze. Ústavný súd SR jasne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, z ktorých

skutočností učinil právny záver, že „právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných
18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové
dielce sú vo vlastníctve sťažovateľky, ktorá jediná mala oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými
dielcami disponovať“. Právny predchodca žalovaného naviac vedel tiež o oboch odstúpeniach od zmlúv,
tak kúpnej, ako aj o dielo (sám odstúpil od zmluvy o dielo), a tiež o výhrade vlastníctva (str. 12 a 13

nálezu II. ÚS 120/2011-35). Právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18
kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové
dielce sú vo vlastníctve žalobcu, ktorý jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami
disponovať (t.j. sťažovateľka v zmysle str. 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). Tento právny názor ako právne
záväzný konštatoval pre seba už Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. 1Cob/360/2011-808 zo

dňa 6.10.2011. Z vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že žalovaný sa s tým nemieni zmieriť, i keď ide o
právny názor právne záväzný pre súdy v tejto veci konajúce, ktorý nie je možné zmeniť. K žalovaným
uplatnenej námietke premlčania právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol,
že i keď žalovaný námietku uplatnil len „z dôvodu právnej istoty“, žalobca musí nesúhlasiť s námietkou
premlčania, nárok na náhradu škody nie je za žiadnych okolností premlčaný. Škoda, náhrady ktorej sa

žalobca domáha, nevznikla skôr ako reálnym zabudovaním predmetných 18 kusov dielcov do stavby
diaľnice D1, čo prebehlo najskôr podľa stavebného denníka v novembri, resp. v decembri roku 2004 (č.
l. 539 spisu). Premlčacia doba začala plynúť najskôr v deň zabudovania predmetných 18 kusov dielcov
oceľovej konštrukcie do mosta diaľnice D1, pričom priloženou fotodokumentáciou je zdokumentované,
že v októbri roku 2004 konštrukcia bola uložená na parkovisku pred areálom motokrosu. Konštrukcia

nikdy predtým ani nebola dodaná na stavenisko. Žaloba v tejto veci o zaplatenie 245.065,29 eura s
príslušenstvom (vtedy 7.382.837,06 Sk) bola súdu podaná už dňa 21.7.2006, t.j. hlboko pred uplynutím
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a taktiež trojročnej objektívnej premlčacej doby, ak by sa vôbec
aplikovali tieto doby, a nie štvorročná premlčacia doba, k čomu žalobca tvrdí, že premlčacia doba ještvorročná podľa Obchodného zákonníka, avšak i tak bola žaloba podaná do dvoch rokov od vzniku
škody, ktorá vznikla zabudovaním dielcov, ktoré boli aj podľa nálezu ústavného súdu vlastníctvom
právneho predchodcu žalobcu až do ich zabudovania v roku 2004 do stavby diaľnice (podľa č. l. 539

spisu neboli zabudované pred 30.11.2004).

Súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znaleckým ústavom z odboru „Stavebníctvo“. Znalecký
posudok č. 13/2014 zo dňa 2.5.2014 spracovala Slovenská technická univerzita v Bratislave, Stavebná
fakulta, Ústav súdneho znalectva prostredníctvom riešiteľov Ing. Vladimír Jakabčín - znalec a Ing.

Ján Karel, EUR ING - znalec. Predmetný znalecký posudok určuje, že všeobecná hodnota 18 kusov
oceľových konštrukcií o celkovej hmotnosti 127 708,65 kg v kvartáli I./2002 predstavovala sumu
263.913,90 eura = zaokrúhlene 263.900,- eur vrátane DPH 23% a všeobecná hodnota 18 kusov
oceľových konštrukcií o celkovej hmotnosti 127 708,65 kg v kvartáli IV./2004 predstavovala sumu
275.926,76 eura = zaokrúhlene 275.900,- eur vrátane DPH 19%.

Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení zo dňa 3.6.2014, doručenom súdu dňa 5.6.2014,
uviedol, že so závermi znaleckého posudku žalobca súhlasí, znalecký ústav stanovil všeobecnú
hodnotu nosných oceľových konštrukcií pre obe posudzované obdobia na sumy vyššie, než uplatnené
podanou žalobou. Výška náhrady škody požadovaná žalobcom je tak v konaní preukázaná znaleckým
dokazovaním.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 4.9.2014, doručenom súdu dňa 16.9.2014, uviedol, že vzhľadom
na skutočnosť, že všeobecná hodnota majetku stanovená v znaleckom posudku je vyššia ako nárok
vyčíslený v petite žaloby, žalovaný z opatrnosti vznáša námietku premlčania napriek skutočnosti, že
žalobcasvojnárokzatiaľnevzniesol,pričomžalovanýpoukázalnaskutočnosť,žezvýšeniepožadovanej

náhrady by znamenalo nový návrh uplatnený v konaní so všetkými dôsledkami, s ktorými zákon
tento právny úkon spája. Rovnako žalovaný namietal skutočnosť, že znalci sa vo vypracovanom
znaleckom posudku nijakým spôsobom nevysporiadali s amortizáciou oceľových konštrukcií, keď
medzi ich dodaním na stavenisko a ich zapracovaním do stavby diaľnice uplynuli viac ako dva
roky a konštrukcie boli uložené na stavenisku pod vplyvom poveternostných podmienok. Na základe

uvedených skutočností žalovaný so závermi znaleckého posudku nesúhlasí.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 16.12.2014 uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava písomnej žaloby, ako aj všetkých doterajších písomných a ústnych vyjadrení, a to
predovšetkým písomného vyjadrenia zo dňa 15.7.2013. Žalobca má za to, že mu vznikol nárok na

zaplatenie istiny a príslušenstva tak, ako sú uplatňované v petite žaloby, a to z titulu náhrady škody
ako skutočnej škody, ktorá žalobcovi vznikla neoprávneným odňatím oceľových konštrukcií právnym
predchodcom žalovaného z majetku žalobcu a ich neoprávneným zabudovaním do stavby diaľnice.
Výška škody je v súčasnosti jednoznačne preukázaná znaleckým posudkom, v ktorom znalecký ústav
určil všeobecnú hodnotu dielcov ku štvrtému kvartálu roku 2004, t.j. ku času kedy boli predmetné

dielce reálne do stavby diaľnice zabudované, pričom všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom
prevyšuje výšku škody uplatňovanú žalobcom v danom konaní ako skutočná škoda. Z uvedených
dôvodov a s poukazom na záver znaleckého posudku žalobca nesúhlasí s pripomienkami žalovaného
obsiahnutými v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 4.9.2014. Z uvedených dôvodov právny zástupca
žalobcu navrhol, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov

konania.

Splnomocnená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní konanom dňa 16.12.2014 uviedla, že žalovaný
nárok uplatnený žalobou neuznáva, pričom v plnom rozsahu sa pridržiava doterajších písomných
vyjadrení žalovaného, a to predovšetkým písomných vyjadrení zo dňa 14.2.2013 a zo dňa 4.9.2014.

Žalovaný má za to, že k predmetným dielcom dobromyseľne nadobudol vlastnícke právo, a to na
základe riadneho zaplatenia ich ceny zhotoviteľovi diela, t.j. spoločnosti Hydrostav, a.s. Bratislava,
pričom v čase nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaný nemal vedomosť o kúpnej zmluve medzi
žalobcom a zhotoviteľom diela a ani o výhrade vlastníckeho práva. Ďalej splnomocnená zástupkyňa
žalovaného uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava vyjadrení a listinných dôkazov, ktoré žalovaný

už predkladal súdu aj v predchádzajúcom konaní, v ktorom bola žalovaný úspešný. Žalobca voči
žalovanému neuplatňoval náhradu škody, ale snažil sa mu dielce opätovne predať za rovnakú kúpnu
cenu, akú mal dohodnutú so zhotoviteľom diela. Z uvedených dôvodov splnomocnená zástupkyňažalovaného navrhla, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol s tým, že náhradu trov konania žalovaný
neuplatňuje.

Zo znenia § 1 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej len OZ) vyplýva, že tento zákon
upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s
podnikaním.

Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky

nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno
riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad,
na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju

neprávom zadržuje.

Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na
zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 420 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti.

Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona

nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 424 Občianskeho zákonníka za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním

proti dobrým mravom.

Podľa § 442 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil
úmyselným konaním proti dobrým mravom.

Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase
poškodenia.

Podľa § 365 OZ (v znení účinnom v čase vzniku predmetnej škody) je dlžník v omeškaní, ak nesplní
riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok
zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku
omeškania veriteľa.

Podľa § 369 ods. 1 OZ (v znení účinnom v čase vzniku predmetnej škody) ak je dlžník v omeškaní so
splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania
určené v zmluve, inak o 10% vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska
uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu.
Základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho

polroka, v ktorom došlo k omeškaniu, sa použije počas celého tohto polroka.

Podľa § 387 ods. 1 OZ právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

Podľa § 388 ods. 1 OZ premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však

priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.Podľa § 393 ods. 1 OZ pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť
dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená
osobitná úprava.

Podľa § 397 OZ ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa§398OZpriprávenanáhraduškodyplyniepremlčaciadobaododňa,keďsapoškodenýdozvedel
alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím

10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.

Podľa § 56 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 6, ods. 7 zákona č. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov ak Ústavný súd sťažnosti vyhovie, v
náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie Ústavy, ústavného zákona alebo
medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa základné právo alebo sloboda porušili.

Ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, Ústavný súd také
rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo
alebo sloboda, ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Ak Ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
a) prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa
osobitných predpisov, 14)
b) vrátiť vec na ďalšie konanie,

c) zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody, alebo
d) prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného
práva alebo slobody

Ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie,

ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

Ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím
podľa odseku 3, ktoré je vykonateľné jeho doručením.

Podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd rešpektujúc právny názor Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyjadrený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.6.2011
pod č. k. II. ÚS 120/2011-35 a rešpektujúc právny názor Krajského súdu v Bratislave vyjadrený
v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.10.2011 pod č. k. 1Cob/360/2011-808 dospel k
záveru, že zabudovaním predmetných 18 kusov oceľových dielcov vo vlastníctve právneho predchodcu
žalobcu do stavby diaľnice D1 Ladce - Sverepec v mesiacoch november - december 2004 na základe

príkazu právneho predchodcu žalovaného došlo k odňatiu predmetných vecí z majetku právneho
predchodcu žalobcu, čím došlo na strane právneho predchodcu žalobcu ku vzniku škody, ktorej
výška bola jednoznačne ustálená znaleckým posudkom vypracovaným v danej veci a stanovujúcim
všeobecnú hodnotu predmetných vecí v čase ich zabudovania do stavby diaľnice, pričom náhrada
škody uplatňovaná žalobcom v danom konaní neprevyšuje výšku škody ustálenú znaleckým posudkom.

Vzhľadom na skutočnosť, že ku vzniku škody došlo v priebehu mesiacov november - december
2004 a žaloba o náhradu škody zo dňa 17.7.2006 bola súdu doručená dňa 24.7.2006, je zrejmé, že
námietka premlčania uplatnená v danom konaní žalovaným je skutkovo i právne irelevantná, pričom
je potrebné uviesť, že žaloba o náhradu škody bola súdu doručená v rámci plynutia tak premlčacej
doby v zmysle Obchodného zákonníka, ako aj v rámci plynutia premlčacej doby v zmysle Občianskeho

zákonníka, pričom však v danom prípade je potrebné podľa názoru súdu posudzovať premlčanie v
zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko predmetná škoda jednoznačne vznikla v súvislosti
s obchodnoprávnymi vzťahmi účastníkov, resp. ich právnych predchodcov. Právny predchodca žalobcu
vyzval žalovaného na náhradu škody listom zo dňa 2.11.2005, ktorý bol žalovanému doručený dňa11.11.2005, pričom v predmetnom liste právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému na úhradu
spôsobenej škody vo výške 7.382.837,06 Sk (245.065,29 eura) lehotu 5 dní od doručenia tejto výzvy,
t.j. posledným dňom na splnenie predmetného peňažného záväzku žalovaným bol deň 16.11.2005, v

dôsledku čoho sa žalovaný dostal do omeškania so splnením svojej povinnosti až dňom 17.11.2005, a
nie dňom 12.11.2005, od ktorého žalobca v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 6% ročne z dlžnej sumy.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných zákonných ustanovení

súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, t.j. určil povinnosť žalovaného
zaplatiť žalobcovi istinu 245.065,29 eura predstavujúcu náhradu škody spolu s príslušenstvom
predstavujúcim úrok z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 245.065,29 eura od 17.11.2005 do
zaplatenia. V zostávajúcej časti uplatnených úrokov z omeškania, t.j. v časti úroku z omeškania za
obdobie od 12.11.2005 do 16.11.2005 súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Súčasne súd v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. určil povinnosť žalovaného nahradiť strane žalobcu trovy
konania v sume 49.770,25 eura pozostávajúce zo súdnych poplatkov v celkovej sume 29.407,34 eura
(súdny poplatok za podania žaloby v sume 442.968,- Sk = 14.703,84 eura a súdny poplatok za podané
odvolanie v sume 14.703,50 eura), zo zaplateného preddavku na trovy znaleckého dokazovania v
sume 500,- eur a z trov právneho zastúpenia v sume 19.862,91 eura za päť úkonov právnej pomoci

po 27.450,- Sk = 911,17 eura (prevzatie a príprava veci zo dňa 30.3.2005, podanie žaloby zo dňa
17.7.2006, písomné podanie vo veci samej zo dňa 7.12.2007, zastupovanie na pojednávaní konanom
dňa 13.5.2008, písomné podanie vo veci samej zo dňa 15.8.2008), dvanásť úkonov právnej pomoci
po 911,25 eura (zastupovanie na pojednávaní konanom dňa 17.3.2009, písomné podanie vo veci
samej zo dňa 19.3.2009, zastupovanie na pojednávaní konanom dňa 26.5.2009, podanie odvolania

zo dňa 11.8.2009 proti rozsudku, písomné podanie vo veci samej zo dňa 29.9.2010, zastupovanie na
pojednávaní konanom pred odvolacím súdom dňa 7.10.2010, písomné podanie vo veci samej zo dňa
3.1.2012, zastupovanie na pojednávaní konanom dňa 26.2.2013, písomné podanie vo veci samej zo
dňa 15.7.2013, písomné podanie vo veci samej zo dňa 31.10.2013, písomné podanie vo veci samej zo
dňa 3.6.2014, zastupovanie na pojednávaní konanom dňa 16.12.2014), jeden úkon právnej pomoci po

455,63eura(1tarifnejodmenyzapodanieodvolaniazodňa17.8.2009protiuzneseniu),jedenkrátrežijný
paušál po 150,- Sk, t.j. po 4,98 eura, jedenkrát režijný paušál po 164,- Sk, t.j. po 5,44 eura, jedenkrát
režijný paušál po 178,- Sk, t.j. po 5,91 eura, dvakrát režijný paušál po 190,- Sk, t.j. po 6,31 eura, päťkrát
režijný paušál po 6,95 eura, dvakrát režijný paušál po 7,21 eura, jedenkrát režijný paušál po 7,63 eura,
trikrát režijný paušál po 7,81 eura, dvakrát režijný paušál po 8,04 eura, náhrada cestovného osobným

motorovým vozidlom v súvislosti s cestami na pojednávania konané v dňoch 13.5.2008, 17.3.2009,
26.5.2009, 7.10.2010, 26.2.2013 a 16.12.2014 na trase Piešťany - Bratislava a späť v celkovej sume
283,19 eura, náhrada z stratu času v súvislosti s cestou na pojednávanie konané dňa 13.5.2008 na
trase Piešťany - Bratislava a späť v sume 42,08 eura (4 polhodiny po 317,- Sk, t.j. po 10,52 eura),
náhrada z stratu času v súvislosti s cestou na pojednávanie konané dňa 17.3.2009 na trase Piešťany

- Bratislava a späť v sume 46,36 eura (4 polhodiny po 11,59 eura), náhrada z stratu času v súvislosti
s cestou na pojednávanie konané dňa 26.5.2009 na trase Piešťany - Bratislava a späť v sume 46,36
eura (4 polhodiny po 11,59 eura), náhrada z stratu času v súvislosti s cestou na pojednávanie konané
dňa 7.10.2010 na trase Piešťany - Bratislava a späť v sume 48,08 eura (4 polhodiny po 12,02 eura),
náhrada z stratu času v súvislosti s cestou na pojednávanie konané dňa 26.2.2013 na trase Piešťany

- Bratislava a späť v sume 52,04 eura (4 polhodiny po 13,01 eura), náhrada z stratu času v súvislosti
s cestou na pojednávanie konané dňa 16.12.2014 na trase Piešťany - Bratislava a späť v sume 53,60
eura (4 polhodiny po 13,40 eura), daň z pridanej hodnoty v sadzbe 19% zo sumy 10.922,94 eura za
úkony realizované v období rokov 2005-2010 v celkovej výške 2.075,36 eura a daň z pridanej hodnoty
v sadzbe 20% zo sumy 5.720,51 eura za úkony realizované v období rokov 2011-2014 v celkovej výške

1.144,10 eura.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava II, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§
42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa totorozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti
rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného právneho predpisu.