Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 28, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/383/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202383
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214202383.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k.
5C/85/2014-56 zo dňa 17. júna 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody
spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci vedenej

pod sp.zn. 15Er/474/2011. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1,
§ 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 2, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z.z. Exekučného poriadku. Skutkovo súd prvého stupňa rozsudok odôvodnil tým, že vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že žalobe nie je možné vyhovieť. Žalobca si v
konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 331,92 eura, ktorá mu

mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní
vedenompodspisovouznačkou15Er/474/2011.NesprávnyúradnýpostupOkresnéhosúduGalantamal
spočívať v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 22.07.2011,
pričom žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 20.04.2011. Súd zamietol žiadosť o
udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že z
dikcie § 44 ods. 2 EP vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, a tiež na skutočnosť, že samotné nedodržanie zákonom

stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. O prípadnom prieťahu sa neviedlo žiadne
disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či
Európsky súd pre ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj
bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania, pričom exekučný poriadok
určuje lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale nie na vydanie iného rozhodnutia o

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade ak má súd za to, že nie je zákonný
dôvod na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietne, takéto rozhodnutie pritom nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bolaurčená pätnásťdňová lehota. Súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zákonná lehota stanovená nebola. Je zrejmé, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté, pričom v postupe Okresného súdu Galanta

neboli zistené žiadne pochybenia, súd konal riadne a bez prieťahov - možno konštatovať, že konajúci
súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé že absentuje
prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci
(resp. nebol v konaní preukázaný). Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik, pričom účastníci konania majú

procesnú dôkaznú povinnosť (povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností), keď
procesným dôsledkom spojeným s dôkaznou povinnosťou je neunesenie dôkazného bremena. Žalobca
svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody (v žalobe iba všeobecne popísané) nijako nezdokladoval
a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo aj iba prípadné konštatovanie
porušenia práva, a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to

s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na
jeho dĺžku totiž nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora
s povinným, a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom
neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní (tieto
všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu). Podľa názoru súdu naviac

vzniknutú situáciu vyvolal aj sám žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský súd (súkromnoprávny
orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by nepochybne pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zákona
o spotrebiteľských úveroch, zákona na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe, a žalobcovi musela byť
známa, vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte
pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v problematike

rozhodcovských rozsudkov. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je podložená zo strany žalobcu
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, dôvody pre požiadavku na jej priznanie sú vymedzené v žalobe
len všeobecne a nevzťahujú sa priamo na žalobcu. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať
či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody alebo ujmy existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za vznik škody alebo ujmy, nesprávny úradný postup

teda môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu ku škode alebo ujme, ktoré boli priamo
spôsobené práve (iba) týmto postupom, čo v prejednávanej veci preukázané nebolo. Preto, ak by aj
žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola by preukázaná súvislosť ich vzniku
s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci. Z dôvodu, že žalobca nepreukázal žiaden
z predpokladov náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy súd žalobu zamietol. Vzhľadom k tomu, že

žalovanému plne úspešnému v spore nevznikli trovy konania, resp. o ich náhradu nepožiadal (§ 151
ods. 1 OSP), súd rozhodol tak, že náhradu trov konania mu nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol
dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), písm. h) OSP, ods. 2 písm. c)

OSP. Žalobca predovšetkým namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po
založení zodpovednostného právneho vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia,
ktoré musí byť zrušené. Súd svojím rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čojeneprípustné.Podľaodvolateľasúdvôbecnevysvetlil,prečozastávanázor,žeúčastníkomnevznikol

stav právnej neistoty, ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty,
čo exekučný súd ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akéhokoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť

meritórne rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory,
napríklad i rozsah nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok
konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.
Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov-Občianskehosúdnehoporiadku-ďalejlenOSP),pozistení,žeodvolaniepodalvčasúčastník
konania(§201,204OSP),protirozhodnutiu,protiktorémujeopravnýprostriedokprípustný(§202OSP),
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania(§ 212 ods. 1 OSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel
k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho
súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.

757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o

konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Predmetom konania na súde prvého stupňa bolo rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu spočívajúceho v rozhodnutí o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po

uplynutí zákonnej 15 - dňovej lehoty.

Úlohou odvolacieho súdu je posúdiť správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý žalobu
v celom rozsahu zamietol.

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta vo veci
15Er/474/2011, ku ktorému malo dôjsť nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok, domáhal náhrady majetkovej škody v celkovej výške 125 eura. Táto škoda predstavuje
podľa žalobcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným

rozhodnutím všeobecného súdu súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu
založeného zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 331,92 eura s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty s omeškaním viac ako 180 dní.
Z obsahu spisu vyplýva, že Okresnému súdu Galanta v konaní pod sp. zn. 15Er/474/2011
bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 20.04.2011. O žiadosti bolo

rozhodnuté uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 22.07.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá. Exekučným titulom v danom prípade
bol rozhodcovský rozsudok a súd pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka nebola uzatvorená platne, preto rozhodcovský súd nemal právomoc
vo veci konať a rozhodnúť. Konanie bolo zastavené uznesením zo dňa 18.10.2011.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci

na žalobcovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnouprávnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup

taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (teda v znení účinnom od
01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto

uzneseniu je prípustné odvolanie.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica

zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v
zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd

vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového

súdu v tomto smere sú preto plne správne.
Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak o existencii

prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy

by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom

nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.
Žalobca poukazoval na konanie exekučného súdu ktorý konal tak, že rozhodoval vo veci samej,

uskutočňoval činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu
odvodzujúceho svoju právomoc od. ust. § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z. Exekučný súd nekoná o
zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom
v žalobe. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva
žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup,

formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi oprávneným
a povinným, odvíjajúcom sa od uzatvorenej zmluvy o úvere. Zjednodušene povedané, žalobca
poukazoval na nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúcom v spôsobe argumentácie
exekučného súdu a právneho posúdenia veci vedúceho k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia a
následnému zastaveniu exekučného konania.
Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ súd, v tomto prípade Okresný súd Galanta, v exekučnom konaní

vedenom pod sp. zn. 15Er/474/2011 zisťoval podmienky a predpoklady pre vydanie uznesenia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, za týmto účelom zhromažďoval podklady (dôkazy), hodnotil
zistené skutočnosti, tieto právne posudzoval a rozhodol, nemohol sa dopustiť nesprávneho úradného
postupu. Išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom môžu prejaviť len v obsahu rozhodnutia a z hľadiska

zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať ani prípadné pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom,
že súd pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre vydanie rozhodnutia. Súd v
konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť
uznesení o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného

postupu, ale týmito sa môže zaoberať len odvolací súd v exekučnom konaní resp. dovolací súd v
rámcimimoriadnychopravnýchprostriedkov.Žalobcadoposiaľnepredložilžiadnerozhodnutieinštančne
vyššieho súdu preukazujúce skutočnosť, že by uznesenie Okresného súdu v Galante bolo zrušené pre
nezákonnosť (predpoklad pre priznanie nároku za nezákonné rozhodnutie).
Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu

škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné

a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane závislého výroku o náhrade trov

konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) ako v celom rozsahu vecne správny s použitím
ust. § 219 OSP potvrdil.
V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto jej v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224
ods. 1 OSP vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Žalovaná
si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle 151 ods. 1 OSP neuplatnila (a podľa obsahu

spisu jej ani žiadne nevznikli), odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.