Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/39/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223356
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6112223356.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov

senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica, č. k. 13C/242/2012-88 zo dňa 18. 09. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd, zamietol návrh navrhovateľa vo veci
samejvspojenýchveciachvedenýchpôvodnepodsp.zn.13C/242/2012,13C/243/2012,13C/248/2012,
13C/257/2012, 13C/266/2012, 13C/268/2012, 13C/274/2012, 13C/275/2012, 13C/279/2012, o
zaplatenie titulom majetkovej škody a titulom nemajetkovej ujmy a rozhodol, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení rozsudku k výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania uviedol, že
o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR,
o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd, bolo
rozhodnuté Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným tak, že zákonný sudca nebol
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vzhľadom na uvedené, keďže

navrhovateľ si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o jeho námietke bolo už aj
zákonným postupom rozhodnuté, súd nevidel dôvody pre prerušenie konania, a preto jeho návrh ako
nedôvodný zamietol.

K veci samej uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, keďže okresný súd v exekučných veciach rozhodol o žiadostiach o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, avšak nie v takých lehotách ako uvádzal

navrhovateľ, pričom žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia boli zamietnuté. Právne nárok
odôvodnil poukazom na ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a na § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 2 O. s. p., pričom navrhovateľ v konaní
úspešný nebol, odporca mal vo veci plný úspech, avšak v spojení s konaním si trovy konania neuplatnil.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že súd rozhodol v jeho neprítomnosti, pričom navrhovateľ
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec

prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ďalej poukázal na to, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
na prejednanie a rozhodnutie bolo potrebné z konania vylúčiť, aj s ohľadom na prax iných súdov. Za
týchto okolností, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pri rozpore s rozhodovacou praxou
iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu neobstojí, navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby

konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.

Navrhovateľ taktiež uviedol, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, nemal sa
možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil
ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti
konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ ako strana konania
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť, a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Navrhovateľ tiež
tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, čím súd porušil právo na
kontradiktórny proces a vykonal dokazovanie listinami, z ktorých nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v

exekučnom spise. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd, prejednal vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 O.

s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako
exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a
súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)

v rozpore so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom
okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa
odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania,

okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie odporcu k návrhu riadne doručil navrhovateľovi
prostredníctvom pošty. K spisu okresného súdu je pripojený v napadnutom rozsudku uvedený
konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.

Prvým odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal navrhovateľ bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti
účastníkov konania, pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnostiúčastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať

podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal
tým navrhovateľovi právo konať pred súdom.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec

prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.

p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník
nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v

tom bráni vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii - najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka - za dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej
5 dní pred dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v
neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka
(zástupcu), treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať

na zreteli, že zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka
konania, a to v každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom
práve účastník trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť
ktorého bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka.

Účastníci konania boli na pojednávanie vytýčené na deň 18. 09. 2013 riadne a včas písomne predvolaní.
Právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo doručené predvolanie na pojednávanie dňa 26. 08. 2013.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. jedným z prejavu princípu arbitrárneho poriadku a princípu oficiality.
Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov konania.

Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a rozhodnúť.
V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť dôvodov,
pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie
pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

Žiadosť o odročenie pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo
všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé
jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z
hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

Navrhovateľ doručil na okresný súd dňa 17. 09. 2013 „Návrh na zrušenie nariadeného pojednávania
z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Podľa názoru navrhovateľa
vo veci koná nie nestranný a zákonný sudca, preto navrhol zrušiť nariadenie pojednávania až dokonečného, ústavne konformného rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu v
prejednávanej veci, pričom zároveň poukázal na to, že podal na ústavný súd sťažnosť na porušovanie
základného práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu, ako aj základného práva

na spravodlivý súdny proces a práva na nestranný súd zriadený zákonom. Zároveň navrhol prerušiť
konanie do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 a 16 O. s. p.). Okolnosť, že o veci napriek tomu
rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej
prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Obsahom základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, nie je však povinnosť súdu vyhovieť
návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom

okresného súdu) a vylúčením i označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v
tomto prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. (pozri uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02.
2013)

O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci bolo riadne rozhodnuté
nadriadeným súdom v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska poukaz navrhovateľa na skutočnosť
ohľadne nedostatku nestrannosti sudcu, nie je dôvodný.

Navrhovateľ v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,

ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv. obligatórnom
a fakultatívnom prerušení konania. § 109 ods. 2 O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania,
to znamená, také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Pod uvedený
prípad spadá aj rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s.
p. Pokiaľ zo strany navrhovateľa bol podaný na prvostupňový súd návrh na prerušenie konania do

právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o
porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky
nezakladá povinnosť súdu prerušiť konanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť,
že návrh na prerušenie konania bol podaný na prvostupňový súd dňa 17. 09. 2013,
pričomÚstavnýsúdSRoobdobnejústavnejsťažnostinavrhovateľazdôvodupodania,ktorýmnavrhoval

prerušiť prvostupňového konanie, rozhodol už uznesením I. ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13.
02. 2013. Navrhovateľ tak mohol mať vedomosť už v čase podania návrhu na prerušenie konania z
dôvodu podania ústavnej sťažnosti, že pred Ústavným súdom SR v obdobnej podanej sťažnosti
nebol úspešný.

Čo sa týka odvolacej námietky navrhovateľa ohľadne nerešpektovania požiadavky navrhovateľa na
osobnú účasť právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní, túto nie je možné považovať za
nesprávnu aplikáciu ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Rovnako nie je možné ani prihliadnuť ani na to, že
navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Substancovať svoje skutkové tvrdenia je navrhovateľ povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá
trendom koncentrácie civilného súdneho konania, a preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady
kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje navrhovateľ. Navrhovateľ sám svojou neúčasťou na pojednávaní,
na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne uplatňovať

svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňuje
v rámci princípu arbitrárneho poriadku, uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie
i bez súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu
práva účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehusúdneho konania. Okrem procesnej ekonómie je uvedený postup v súlade i s požiadavkou efektivity
rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi stav právnej istoty.

Neúčasť účastníka konania na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, a ktorého sa
nezúčastnil vlastným zavinením, nemôže byť porušením práva na spravodlivé súdne konanie, ani
práva na kontradiktórne konanie. Súd má možnosť prejednať vec, a teda aj vykonať dokazovanie v
neprítomnosti takéhoto účastníka konania (§ 101 ods. 2 O. s. p.), pričom aj rozsah a obsah dokazovania
môže určiť sám. Ustanovenie § 120 ods. 1 O. s. p. jasne uvádza, že súd rozhodne, ktorý z označených

dôkazov vykoná, pričom môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich
vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Odvolacia námietka navrhovateľa ani v tejto časti preto
nemôže byť opodstatnená. Rovnako odvolacia námietka, že súd mal postupovať podľa § 153b O. s. p.
je nenáležitá. Rozsudkom pre zmeškanie (§ 153b O. s. p.) možno rozhodnúť, len ak sú na to splnené
súčasnevšetkyprocesnépodmienky.Navyše,kpredpokladomnavydanierozsudkuprezmeškaniepatrí
ajposúdenieopodstatnenostinavrhovateľovhonárokuzhľadiskahmotnéhopráva,pričomsúdvychádza

z dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v spise. Z toho vyplýva, že len zmeškanie odporcu nemôže vyústiť do
jeho procesného neúspechu v konaní vo veci samej (pozri Uznesenie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn.
4 Cmo 421/94; citované podľa časopisu Bulletin advokacie č. 5/1997).

Navrhovateľ v odvolaní vymenoval odvolacie dôvody uvedené v § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, § 221 ods. 1 písm. g)
O. s. p., že rozhodoval vylúčený sudca, § 205 ods. 2 písm. c) a § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.,
pričom posledné odvolacie dôvody uvedené navrhovateľom (súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci), len vymenoval bez toho, aby špecifikoval, v čom vidí namietané pochybenie.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, na súdený prípad
správne aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z ., pričom po vykonaní dôkazu

oboznámením sa s predmetnými exekučnými spismi dospel k záveru, že nedošlo k namietanému
nesprávnemu úradnému postupu, a zo strany navrhovateľa bola žaloba podaná bezdôvodne.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto potrebné považovať za vecne správne.

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že o ústavnej sťažnosti sťažovateľa na porušenie základného

práva Krajským súdom v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 41NcC/427/2012 bolo rozhodnuté uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 271/2013-10 zo dňa 29. mája 2013. Sťažnosť
navrhovateľa, ako sťažovateľa, bola odmietnutá.

Vzhľadom na uvedené závery, odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. v

celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v nadväznosti na §
142 ods. 1 O. s. p., kde však odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko odporca si trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.