Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 3, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/212/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815205245
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815205245.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom
Košice, Garbiarska 2, IČO: 31690904, proti povinnej: X. O., bytom E. I. XXX, o vymoženie 42 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. júna
2015, č. k. 9Er/992/2015-19, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 44 ods. 2 Ex. por., §
45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, čl. 3 ods. 1-3 a bod 1 písm. q) prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený sa návrhom doručeným

súdnemu exekútorovi dňa 26.03.2015 domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie istiny
42 Eur, na základe Rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, sp. zn. 3C/635/2012, zo
dňa 19.01.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.07.2010. Z predloženého
exekučného titulu zistil, že dňa 30.10.2007 bola medzi oprávneným a povinnou uzavretá poistná
zmluva č. 4449400012, na základe ktorej vznikla oprávnenému pohľadávka pozostávajúca z dlžného
poistného. Súd prvého stupňa v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu

medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah
je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Preskúmaním článku XV. časť -
ROZHODCOVSKÉ KONANIE, bod 1., 2. a 5. VPP, vzhliadol v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní
nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná,
nakoľko samotné ustanovenie o spôsobe voľby rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári
dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej pristúpiť k uzatvoreniu zmluvy.

Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť
sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Faktickým
subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený,
pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve,
ktorúoprávnenývrámcisvojejpodnikateľskejčinnostipoužívavprípadochuzatváraniazmlúvrovnakého

druhu a neurčitého počtu. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky
hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých
zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach
a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom

základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložkyodvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za
rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. a), b), c), d), e) a f) O.s.p., nakoľko napadnuté uznesenie považoval za nezákonné a nesprávne.
V doplnení odôvodnenia dôvodov odvolania oprávnený nesúhlasil
s postupom súdu prvého stupňa, nakoľko súd svojim konaním odňal možnosť konať pred súdom v
zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a došlo k porušeniu ústavného práva oprávneného uvedeného v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 36 ods. 2 Listiny. Namietal, že súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú
svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom
dôvodyšetreniadôvodovpredstavujúcichmateriálnustránkuexekučnéhotituluniesúexekučnémusúdu
zverené. Ďalej uviedol, že skúmať ex offo neprijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky
- môže iba taký súd členského štátu, ktorý je na to zmocnený podľa vnútroštátnych pravidiel. Exekučný

poriadok takúto právomoc exekučným súdom v uvedenom prípade jednoznačne nepriznáva (§ 243d
ods. 1, 2 EP). Konajúci súd tak podľa oprávneného flagrantne prekročil svoje právomoci priznané mu
Exekučným poriadkom, čím porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Súd tiež podľa oprávneného odňal jeho
možnosť konať, keď vykonal dokazovanie bez toho, aby sa mohol k nemu vyjadriť, čím súd prekročil
svoju právomoc a porušil čl. 144 ods. 1 Ústavy a čl. 2 ods. 2 Listiny.

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa mu vyplynulo, že súd si nad rámec zákona
z vlastnej iniciatívy zaobstaral a vykonal ďalšie listinné dôkazy a to bez účasti oprávneného, čím mu
odňal možnosť konať pred súdom. V danej veci poukázal na podporu svojich tvrdení na rozhodnutie
Ústavného Súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013. Postup súdu považoval za protiústavný,
pričom svoje tvrdenie založil na tom, že v konaní, kde sa rozhodovalo o merite veci, t. j. kde súd ex

offo vyhlásil zmluvnú podmienku za neprijateľnú, rozhodoval vyšší súdny úradník čo má byť v rozpore
s § 4 ods. 1 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch. Bol toho názoru, že rozhodcovská
doložka bola dojednaná v súlade s § 3 a § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Uviedol, že v prípade pokiaľ by jedna zo strán rozhodcovského konania nebola spokojná so skutkovými
ako aj právnymi závermi rozhodcovského rozsudku, môže sa žalobou domáhať jeho preskúmania

pred všeobecným súdom. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 394/2012-13. Skutkový stav, ktorý súd prvého stupňa zistil nemôže byť správny,
pretože spotrebiteľ ako jedna zo zmluvných strán má na základe podpísanej rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky v rámci Osobitných zmluvných dojednaní) povinnosť sa primárne podrobiť
rozhodcovskému konaniu. Dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu danej veci, keď pri rozhodovaní

úplne a správne nezohľadnil relevantný právny predpis, ktorým je Smernica 93/13/EHS. Mal za to,
že rozhodcovská doložka bola platne, ale i individuálne dojednaná. Exekučnému súdu ďalej vytýkal,
že napriek neexistencii legitimácie určovať existenciu či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré
predchádzali vzniku exekučného titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok, súd prvého
stupňa tak činí. Bol toho názoru, že súdy nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,

ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, konkrétne súd prvého stupňa riadne
nezdôvodnildôvody,prektoréjepotrebnéaplikovaťnormyspotrebiteľskéhoprávaajvrámciexekučného
konania, keď okruh účastníkov je vymedzený jednoznačne v § 37 Exekučného poriadku, a preto niet
dôvodu na použitie kategórie spotrebiteľ. Rovnako tak sa súd prvého stupňa riadne nevysporiadal s tým

nazákladeakéhozákonnéhoustanoveniaaakýchdôkazovvyhodnotildojednanúrozhodcovskúdoložku
za neplatnú, ale ani okolnosti zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia ako takej. Nie je mu zároveň
zrejmé prečo súd nerešpektoval zásadu prekážky veci rozhodnutej v zmysle § 35 ZoRK. Záverom
požiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd na poklade podaného odvolania vec preskúmal podľa § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliťpoverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci

podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ustanovenia tohto zákona sa
použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "Exekučný poriadok") v spojení s ustanovením
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "zákon č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní"), z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa § 41

ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce
dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), resp. či
rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v ustanovení § 40 písm. a) a b) zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri zistení takéhoto dôvodu, nevyhnutným následkom je zastavenie

exekučného konania aj bez návrhu.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva

medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa
10. októbra 2012).

Odvolací súd uvádza, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je
dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo

vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní
(§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 citovaného zákona).
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne

vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 citovaného zákona).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský

súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
"rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom

konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,

ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či hovydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní

ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá

neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo
230/2011).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná poistná zmluva zo
dňa 30.10.2007 je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinnou bol založený na
jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd má rovnako ako súd prvého stupňa za to, že povinná v
zmluvnom vzťahu vystupovala ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ (§ 52 ods. 2, 3 Občianskeho

zákonníka). Odvolací súd preto dospel k záveru, že predložená zmluva, ktorou bol založený právny
vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení platnom a účinnom v čase jej uzavretia, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu
formu), ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy
konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinnou ako fyzickou osobou

nepodnikateľom, kedy povinná pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že na predmetnú
poistnú zmluvu je potrebné aplikovať tiež právne normy právneho poriadku chrániace spotrebiteľov. V
zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať

svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. (v
znení účinnom ku dňu vydania rozhodcovského rozsudku), bolo na základe uvedeného preto potrebné
vychádzať aj z príslušných ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú

smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa v tomto smere správne zisťoval, či zmluva, na základe
ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je
preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter
nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu
v neprospech spotrebiteľa, teda povinná, podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom

v čase uzatvorenia zmluvy. Rozhodcovskú doložku, upravenú v XV. časti (Rozhodcovské konanie)
Všeobecných poistných podmienok poistnej zmluvy zo dňa 30.10.2007, opodstatnene považoval súd
prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka platnom v rozhodnom období.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernice EÚ v zásade nemajú ako prameň komunitárneho
práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má pritom vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez

účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je totak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto
posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa

zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť
považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho
právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (viď Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).

Za neprimeranú je potrebné považovať aj rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou
príslušných všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári,
nebola individuálne dojednaná, keď obsah obchodných podmienok povinná nemohla ovplyvniť, resp.
niektoré z ustanovení vylúčiť. Veriteľ mohol následne na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec
predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak
príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu

stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby
rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojich vopred pripravených všeobecných obchodných podmienkach. Vychádzajúc z
komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku
v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až

C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,

že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2

písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Z uvedených dôvodov, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1
O.s.p., ako vecne správne.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .